Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Upírkin miláčik - 9. kapitola

01.04.2014 (12:30) • Jessy • FanFiction na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 1635×

9. kapitola

Jeden by ani nepovedal, koľko sebazaprenia je potrebné vynaložiť do takej jednoduchej činnosti, akou je sedenie. Kým som načúvala tlmenému buchotu kvapiek o steny sprchového kúta a Carlisleovmu pokojnému dychu, bolo neuveriteľne ťažké nevyraziť dvere skrine a nerozutekať sa do kúpeľne za ním. Avšak, akoby to už len vyzeralo?

 V žiadnom prípade by som sa z toho nedokázala rozumne vyhovoriť. Veď už aj situácia, do ktorej som bola momentálne namočená, mala od normálnosti na míle ďaleko. Nie každý sa môže popýšiť zamilovanou upírkou v skrini. Niekto v nej má, ako sa hovorí, kostlivca, Carlisle má mňa. Doslovne. Zavrtela som hlavou. Nemala by som situáciu zbytočne zľahčovať, bolo to odo mňa nezodpovedné.

 Stačila obyčajná predstava jeho rúk omotaných okolo môjho drieku, toho sexy úsmevu, aký dokáže vykúzliť snáď iba on, a miera môjho sebazaprenia sa nebezpečne znižovala k bodu mrazu. Preto som si v hlave dokola premieľala texty všetkých pesničiek, ktoré mi zišli na um, dúfajúc, že mi dopomôžu „skľudniť rozbúrené hormóny“.  Aby som však bola úprimná, zmenu veľkosti svojej túžby som takmer nezaznamenala. Prepánajána, Plattová, už dávno nemáš pätnásť rokov, ráč sa spamätať!

V okamihu bol môj mozog obohatený o ďalší problém: Čo keď si Carlisle príde do skrine vybrať čisté veci a nájde ma tu? Ježkove oči, tiež som si nemohla vybrať lepšie miesto na skrytie. Nakoľko som nechcela skúšať šťastenu, s ktorou sme veru oddávna neboli veľké priateľky, rozhodla som sa zmeniť stanovisko svojho pôsobenia.

Pomaly, opatrne a hlavne v najväčšej tichosti som otvorila skriňu a po kolenách sa doplazila k posteli, ktorá mi poskytla nové útočisko. Ak by ma v tej chvíli niekto videl, pravdepodobne by kontaktoval exorcistu, pretože normálne som teda vyzerať nemohla.

 Prvý raz vo svojej existencii som bola vďačná za svoju chabú výšku, vďaka ktorej mi bolo pod posteľou pomerne príjemne, neberúc do úvahy toľké množstvo prachu, ktorý mi poletoval všade okolo nosa. Chvalabohu nedokážem kýchať.        

Rozžiarené oči som mala prišpendlené na dverách kúpeľne nachádzajúcich sa presne oproti spálni. Po piatich minútach a tridsiatich štyroch sekundách sa konečne otvorili a mne s najväčšou pravdepodobnosťou z úst kvapla slinka. Carlisle vyzeral ešte lepšie, než v mojich najskrytejších predstavách.  Na hrudi sa mu rosili drobné kvapôčky vody a okolo pása mal omotaný uterák. Na tvári sa mi rozlial široký úsmev a musela som si hryznúť do jazyka, aby sa mi z úst nevydral zasnený povzdych.  Tento chlap je stelesnením ženského ideálu. Úžasný charakter, vypracované telo...

 Ale na tom vlastne nezáležalo, pre mňa  bol dokonalý v každom ohľade a ľúbila by som ho aj v prípade, keby mal bruško ako pavúčik a na hlave tri vlasy.

Otočil sa mi chrbtom, podišiel k menšej skrinke so šuplíkmi a niečo z nej vybral. Boxerky, ako som hneď nato zistila.

Esme, zachovaj si aspoň zvyšky nejakej úrovne líšiacej sa od úchyla a zatvor si oči. Boh mi je svedkom, že som si tie prekliate oči zakryť chcela, ale, nanešťastie, môj plán nevyšiel. Hold, úmysly sa občas rúcajú.

Našpúlila som pery  a uznanlivo prikývla. Chovala som sa ako pobláznená pubertiačka, ktorá videla nahého chlapa prvýkrát v živote, priznávam, ale Carlisle bol pre mňa jednoducho špeciálny, výnimočný. Úžasný a dokonalý. K žiadnemu z chlapov, s ktorými som mala čo dočinenia, som nič podobné necítila. Okrem toho som bola upírka, všetky pocity, ktoré sa vo mne hromadili, boli hlbšie, silnejšie než ľudské. Pravdivejšie.  Každým ubehnutým dňom som tohto muža ľúbila väčšmi. Až sa to zdalo takmer nemožné...

V momente, ako Carlisle - stále len v boxerkách - zaľahol do postele, zaspal.

Vyliezla som spod postele, oprela sa o skriňu a sledovala jeho pokojnú tvár. Musela som sa pousmiať - vyzeral nevinne ako malý chlapec. Tak rada by som sa ho dotkla. Priložila prsty na jeho tvár, cítiac pod nimi teplo sálajúce z jeho pokožky. Možno... Možno by to nebolo až také nemožné a riskantné. Spal tuho a dávala by som si pozor, aby sa neprebudil. V tej chvíli bolo rozhodnuté. Bez premýšľania sa moje nohy rozišli k posteli a každým krokom, ktorým som sa k nemu dostávala bližšie, som v hrdle cítila čoraz väčšie suchoty.  

Pomaly som sa zohla a hryzúc si nervózne spodnú peru som k nemu načiahla roztrasenú ruku. Takmer som cítila teplo, ktoré vyžarovalo z jeho pokožky. Pokiaľ by to bolo možné, moje srdce by bilo hlasnejšie ako zvon. A potom, po ubehnutí pár váhavých sekúnd, som ho dotykom nežným a jemným ako pierko jedným prstom pohladila po líci. Drobné strnisko ma príjemne pošteklilo. Carlisle sa odrazu zhlboka nadýchol a nakrčil nos. Rýchlo som sa ruku stiahla a šmarila sa na zem, aby si ma náhodou, ak by sa prebral, nemohol všimnúť. No on len zamľaskal, pretočil sa na druhý bok a spal ďalej...

***

Bolo desať hodín preč, keď sa prebudil a vygúľal z postele. Od svitania som sa prehovárala k odchodu, ale, nakoniec, skutek utek. Ťažko sa mi predstavovalo, že by som od neho mala odísť a tak som túto nevyhnutnú činnosť odkladala tak dlho, ako sa len dalo a bolo možné. Bytom som sa pohybovala ako duch, hľadajúc všemožné skrýše nachádzajúce sa najbližšie k miestu, kde sa práve nachádzal.

Carlisle sa momentálne hrabal v chladničke, pokúšajúc sa zohnať ingrediencie na prípravu... pravdepodobne raňajok. Nakoniec vybral pár vajíčok a slaninu. Škoda, že som mu niečo nemohla ukuchtiť ja. Nebola som síce žiadny Jamie Oliver, ale obyčajná predstava, v ktorej som mu urobila raňajky, ma zapĺňala šťastím. Ktovie, možno raz... Raz, keď budú hviezdy priaznivo naklonené.

Keď rozlial vajíčka na rozpálenú panvicu, začal si pískať do rytmu hudby rinúcej sa z rádia, ktoré si pustil ihneď po príchode do kuchyne. Pousmiala som sa. Bol rozkošný. Uvoľnený a bezstarostný.  

Zrak mu odrazu padol na opierku stoličky, cez ktorú som v noci prehodila jeho košeľu. Zamračil sa a chytil ju do rúk. Doparoma, ako som mohla byť taká neopatrná? Prečo som ju nevrátila na miesto, kde som ju aj našla?

Chvíľu ju zamračene držal, ale nakoniec iba pokrčil plecami, položil ju späť na stoličku a pokračoval v pískaní. S úľavou som si vydýchla.  Keď miešal vajíčka, zazvonil mu mobil. Pozrel na displej a hlboko si povzdychol.

„Ahoj,“ ozval sa, keď prijal hovor.

„Ahoj, zlato!“ zapišťala Swanová a ja som, chtiac-nechtiac, prevrátila oči. Občas je ten upírsky sluch skutočne na dve veci. „Vôbec si sa mi neozval, vieš, že som sa o teba začínala báť?“

„Hm...“ Carlisle stisol pery a pokračoval v miešaní vajíčok. „Vrátil som sa neskoro, bol som unavený... Neskočíme niekam na obed?“

„Nemôžem, som v práci, aj teraz som si ledva našla čas, aby som ti zavolala.“

„Tak potom by sme mohli ísť na večeru... Potrebujem s tebou niečo prebrať.“

„Nemáš byť večer náhodou v nemocnici?“

„Nie, s Joshom sme si vymenili služby, zajtra zaňho beriem nočnú.“

„Aha... No, ale to, čo mi chceš povedať, mi môžeš povedať aj teraz,“ odvetila Isabella.

„Nechcem o tom hovoriť do telefónu.“

„No... fajn. Tak dobre, večer.“

„Prídem po teba o siedmej, dobre?“ 

„Ako povieš. Och... Musím končiť, práve priviezli nejakých dolámaných pacientov. Čau. Ľúbim ťa.“ Dlane som zaťala do pästí a musela sa veľmi ovládať, aby som nevrčala. Celým vnútrom mi prebehla nečakaná vlna žiarlivosti. 

„Čau.“ Zložil a opäť si povzdychol. Oboma rukami sa oprel o kuchynskú linku a na okamih sa so stisnutými perami premýšľajúco zadíval do zeme. Jeho odťažité správanie ma prekvapilo. K Swanovej sa správal vždy milo, teda, pokiaľ mi je známe a jeho terajšia reakcia bola pre mňa viac než záhadná.

***

Po príchode domov ma čakalo milé prekvapenie v podobe uprataného a hlavne vyprataného domu. Díky, Alice. Skutočne som jej bola zaviazaná, upratovanie by mi síce zabralo iba pár minút, no teraz sa mi viac hodilo, že som sa ničím nemusela trápiť. Podľa pachu sa tu nachádzal iba Edward a Tanya. To je teda duo... 

Vošla som do obývačky, kde ma okamžite ovalil alkoholový opar, a zdvihla obočie. Na sedačke ležal Edward zakrytý semišovou dekou až nad hlavu, pričom mu spod nej vytŕčali iba nohy. Tanya sedela v kresle oproti s notebookom na kolenách a čosi doň horlivo ťukala, nevenujúc okoliu takmer žiadnu pozornosť.

„Edward? Prečo si zakrytý až nad hlavu?“ spýtala som sa značne nechápavo. To, že ten chlap nebol celkom normálny, pre mňa nebola žiadna novinka, ale nebola som si istá, či by som nemala mať dôvod na skutočné obavy o jeho zdravie.

„Lebo som príliš pekný pre tento svet,“ zašomral hlasom, z ktorého som nadobudla pocit, že sa čoskoro rozplače. Znel, akoby ho čosi bolelo. Zrejme to včera vážne prehnal s alkoholom. Ale prečo ho mám mať na starosti ja?

Tanya odtrhla svoj pohľad od obrazovky, presmerujúc ho na mňa, pričom sa iba pousmiala a pohodila rukou. „Chlapec má po včerajšku krušné ráno a vadí mu moje ťukanie do noťasu.“

„Aha,“ zamrmlala som s povzdychom viac-menej pre seba.  „Dokedy trvala oslava?“

„Po tom, čo ste s Alice odišli, už asi len hodinu. Peter s Charlotte sa ospravedlnili za vzniknuté problémy a odišli. Jasper počkal na Alice a keď sa aj s dobrými správami, že tvoj chlap je nažive, vrátila, pomaly sa vybrali domov aj oni... Ozaj, dúfam, že nevadí, že som tu zostala. Edward len zaspal na sedačke a nechcela som ho tu nechať v takom stave samého,“ povedala Tanya, krútiac nad Edwardom hlavou.  V duchu som si povzdychla, pohľadom taktiež blúdiac k zničenému Edwardovi.

„To sa od rána ani nepohol?“ vyzvedala som. Tanya záporne pokrútila hlavou. Odrazu mi ho prišlo dosť ľúto, bolo to akoby sa vo mne prebudili dávne materinské city. Dnes je divný deň, cítim to...

Pretočila som oči a rozišla sa k Edwardovi, z ktorého som v okamihu stiahla deku. Výraz, ktorý sa mu zračil na tvári, keď ho oslepilo popoludňajšie svetlo, pôsobil skutočne komicky. „Nehnevaj sa, ale smrdíš jak také prasa. Choď sa osprchovať, v kúpeľni v malej bielej skrinke nájdeš čisté osušky,“ rozkázala som mu. Skutočne mi ho bolo ľúto, muselo mu byť vážne nanič. Chcel protestovať, ale môj výraz bol nekompromisný, takže svoju snahu o vzdor nakoniec vzdal, neochotne sa zodvihol zo sedačky a rozišiel sa smerom do kúpeľne.

„Počkaj ešte, daj mi svoje tričko, rovno ho hodím do práčky.“

„Ale nemám tu na seba nič iné,“ odvetil.

„Neboj, niečo ti nájdem, ale v tomto, čo máš na sebe, zostať nemôžeš, lebo mi asi odpadne nos.“ Edwardovi muselo byť vážne dosť zle, keďže nemal silu sa so mnou ani zbytočne hádať a urobil to, čo som od neho žiadala. Nakoľko sa vyslovene šuchtal, stihla som vbehnúť do kúpeľne skôr ako on, tričko som spoločne so špinavou kôpkou svojich vecí hodila do práčky a pre istotu som mu zo skrinky vybrala aj čisté osušky.

„Neutop sa, prosím ťa,“ požiadala som ho predtým, než sa za ním zatvorili kúpeľňové dvere. Zavolala som Alice s prosbou o zapožičanie Jasperovho trička,  keďže ja som vo svojej domácnosti žiadne mužské oblečenie nemala, a kúpu kuracej polievky ako malú vzpruhu pre Edwarda. Do pätnástich minút bola u mňa aj s požadovanými položkami.

„Kto si a čo si urobil s mojou kamoškou?“ Alice si ma nedôverčivo premeriavala od hlavy po päty.

„Prečo?“

„Pomáhaš Edwardovi... Uvedomuješ si to? Nemáš teplotu? Nie je ti zle? Skutočne si v pohode?“ Dlaňou sa dotkla môjho čela. Povzdychla som si.

„Je mi úplne dobre. Ide o to... Ty vieš, že z duše nenávidím smrad alkoholu.“ Charles chodieval domov v podguráženom stave aj niekoľkokrát do týždňa, vďaka čomu som si k alkoholu vypestovala viac než negatívny vzťah. Aj moja úplne posledná spomienka na jeho osobu, keď som v ten upršaný letný večer s jediným batôžkom svojich vecí utiekla z nášho domu, bola spojená s alkoholom. Vtedy sa spil do nemoty a skutočne som sa bála, že sa mi plán úteku aj s Henrym, ktorého som v tom čase iba čakala a o ktorom existencii Charles, našťastie, ani len netušil, zmarí. Pokiaľ by ma bol chytil, s určitosťou by ma na mieste zabil. Pokiaľ by šlo len o môj život, nebolo by mi vadilo ani keby ma bol v ten večer nachytal a zniesol z tohto hnusného sveta. No už nezáviselo iba na mne, viac som v tom nebola sama. Henry bol dôležitejší. Práve on mi dodal potrebnú odvahu, preňho som utekala s vidinou lepšieho nového života.  Ktovie, akoby vyzeral náš život, pokiaľ by bol prežil. Ktovie, či by som bola dobrou matkou. Ktovie, či by som sa oňho vôbec dokázala postarať. Ktovie, či by som mu vedela poskytnúť život a vzdelanie, aké by si bol zaslúžil. Ktovie...

Alice si všimla zmenu výrazu na mojej tvári, spoznala môj smútok a s najväčšou pravdepodobnosťou aj zdroj myšlienok, ktoré ho spôsobili. Stisla mi rameno a perami naznačila slovíčko „prepáč“. Pokúsila som sa o nenútený úsmev. „To nič.“  

Objala ma. „Obdivujem ťa, Es, skutočne si pre mňa vzorom. Nemám právo tvrdiť, že presne rozumiem tvojej situácii, bolo by to odo mňa sebecké, keďže som si nikdy neprešla takým druhom bolesti ako ty. Skutočne ma mrzí, že stále zarývam do starých jaziev, nie je to naschvál, prisahám. Ale to, čo viem, je, že všetko, čím si v živote prejdeme, poslúži niečomu vyššiemu. Viem, že na teba čaká ešte veľa pekných vecí. Uvidíš.“

Neodpovedala som, iba som ju objala pevnejšie. Vyslovila slová, ktoré v istej časti života, v tej pravej chvíli, vysloví každá správna kamarátka. Ja som si vážila hlavne to, že ju mám. Že som sa mala na koho obrátiť.

„A myslím, že Carlisle v tvojom živote zohrá ešte veľkú, ak nie najväčšiu úlohu...“     

Stisla som viečka. Bodaj by mala pravdu. Ale v živote nikdy nebeží nič tak, akoby sme si boli priali.

„Idem Edwardovi zohriať tú polievku,“ zašomrala som, vyvliekajúc sa z Alicinho objatia a utekajúc pred jej múdrym pohľadom.

  ***

Večer mi zavolala Suzanne s prosbou o výmenu služieb. Mne bolo v podstate jedno, či som mala rannú, alebo nočnú. Plusom výmeny bolo aj to, že som tým pádom získala službu spoločne s Carlisleom, ktorého som nevidela už takmer dvadsaťštyri hodín, čo mi pripadalo ako večnosť. Takto som mohla byť v jeho blízkosti aspoň o čosi skôr než za normálnych okolností.

Do nemocnice som v sobotu večer vchádzala plná entuziazmu. Prekvapili ma viacerého zhluky sestričiek klebetiacich pri automatoch s kávou. Nerada som počúvala ich rozhovory, snažila som sa ich ignorovať najviac, ako sa len pri mojom super sluchu dalo. Prevažne preberali aj tak iba oblečenie, chlapov a podobné prkotiny. Nič špeciálne. No dnešok nebol rovnaký ako ostatné dni. Celou budovou sa šepkala jedna, na pomery tohto malého mesta, pikantná novinka. Novinka, ktorá ma primäla zastať v strede chodby a s ústami otvorenými dokorán bez slova čumieť na kolegyne, snažiac sa zistiť, či sú ich informácie pravdivé.  

Carlisle a Isabella sa rozišli.   

Baby, veľmi pekne vám ďakujem za také milé ohlasy pri minulej kapitole. Obrovitánsky ste ma potešili, naozaj. Konečne sme sa v poviedke dostali k jednému z hlavných bodov. Ja viem, trvalo to dlho.

Ďakujem za vašu priazeň.

Nabudúce nás však čaká kapitola venovaná výlučne Esme a Carlisleovi a odteraz bude takých kapitol celkove viacej. :)

Autor: Jessy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Upírkin miláčik - 9. kapitola: