Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Upírkin miláčik - 21. kapitola

14.10.2014 (07:00) • Jessy • FanFiction na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 2169×

21. kapitola

Naprázdno som otvorila ústa a následne ich opätovne zavrela. Očami som kmitala z Carlislea na Tanyu a naspäť. V ušiach mi ako echo zneli jej posledné slová: „Je mi to ľúto.“ Z hrdla sa mi vydral nemý povzdych.

Aký zvuk vydáva lámajúce sa srdce?

Srdce, ktoré sa nerozpadá na tisíce, ale na miliardy maličkých častíc?

Srdce, ktorému odňali druhú polovičku?

Človek si jeho prítomnosť najväčšmi uvedomí vtedy.  V tom čase najviac bolí.

Aký zvuk vydáva lámajúce sa upírske srdce?

Žiaden. Nebije. Iba pomyselne búcha pre lásku. Čo sa však stane, ak ju stratí?

Prestane búchať, už ani v mysli úbohej nesmrteľnej bytosti nehodnej žiadneho vykúpenia nie je schopné pohybu, iba obrovskej bolesti.  

Tanya sa na okamih ľútostivo dotkla môjho ramena a následne bez jediného slova odišla do kuchyne. Tam sa zviezla na stoličku a tvár si, neprestajne krútiac hlavou, skryla do dlaní.

Celá roztrasená, s malou dušičkou, som sa pomaly rozišla ku Carlisleovi. Nie, on jednoducho nemohol byť mŕtvy, veď... Nemohol!

Keď som zastala priamo nad jeho nehybným telom, sledujúc jeho hrozivo pokojnú tvár, telom mi prebehol nepríjemný mráz. Zdalo sa mi, že čas sa zastavil, prestal plynúť. Neubránila som sa vzlyku, za ktorým sa v okamihu spustila séria ďalších.

Bolesť, ktorá zachvátila moje vnútro, sa nedá opísať slovami. Žiadne nebolo dostačujúce. Bezmocne som sa zosunula na kolená a s plačom sa mu hlavou oprela o hruď.

Srdce sa mi lámalo, zvierali ho stovky obručí. Doslovne sa ho snažili prepučiť.

„Carlisle, prestaň! Zobuď sa! Neopúšťaj ma!“ vyhŕkla som, schytiac mu ramená do dlaní a začala ním triasť. V stave absolútnej bezmocnosti a vnútornej straty samej seba som si ruky preložila na jeho hruď, snažiac sa ho oživiť. Nemohla som si - a nedokázala si - pripustiť skutočnosť, že... Veď by to znamenalo definitívny koniec, finíto, pád opony a večné zbohom.

Zbohom našej láske, viere v lepšiu, ale najmä spoločnú budúcnosť... Zbohom nám dvom, nášmu životu. Pretože jeho život sa rovnal môj život. Jednoduchá rovnica. Bez neho som žiť nechcela a nevedela. Boli sme k sebe predsa spútaní. Dve polovice jedného celku.  

„Prosím, prosím, nenechávaj ma tu samu. Carlisle, prosím,“ vzlykala som. Nikdy vo svojom živote som o nič neprosila tak veľmi a úprimne. Moje kamenné srdce kričalo, plakalo a pišťalo. Život mi vzal Henryho, nemohol to predsa urobiť aj s Carlisleom. Skutočne som sa dopustila toľkých hriechov, že som si za ne zaslúžila tak veľké utrpenie? Až taký veľký kríž som niesla?

Hlasno som vzlykla a urobila čosi, čo by som ešte včera považovala za úplne zvrátené. Vlastne to také bolo aj teraz, len uhol môjho pohľadu spoločne s úsudkom sa zmenili. Avšak človek, ktorý stratí všetko, na čom mu záležalo, všetko, pre čo existoval, už nemá viac čo obetovať. Uhryzla som ho do oboch strán krku, na obe zápästia... a opäť pokračovala s masážou srdca, v duchu neustále prosiac o zázrak.

Zázrak, ktorý neprichádzal. Neviem, koľko času ubehlo, asi to boli len sekundy, no mne pripomínali večnosť, kým som sa ho snažila primäť späť k životu. Nič sa však nemenilo. Čakala som, kým k mojim ušiam doľahne natoľko známe bum-bum a Carlisleov hlboký nádych, aby mi vložili do srdca čo i len štipôčku nádeje. Brala by som i horkú, o sladkej som si nedovolila ani snívať, ale nedočkala som sa žiadnej. Ďalšie minúty zase nič. Posledná štipka nádeje každou ubehnutou stotinou slabla, mizla až sa úplne vytratila. Vyhasla s jeho životom. Zomrela.

„Esme, je neskoro. Už nemôžeme nič urobiť,“ povzdychla si Tanya zničeným hlasom, prikladajúc si dlaň na môj chrbát. „Odišiel,“ zašepkala so stiahnutým hrdlom. Úporne som krútila hlavou v zápornom geste, neschopná pripustiť si jej slová.      

Spadla som na kolená. „Prosím ťa, nie,“ plakala som, pozorujúc Carlisleovu tvár. „Neopúšťaj ma. Nerob to.“ Po vyslovení posledných slov som prepukla v nezastaviteľný, hysterický plač. Keď vám hrdlo sťahuje toľká bolesť, až sa nedokážete ani nadýchnuť.

Telom mi otriasali vzlyky a mala som pocit, že sa udusím. Zvnútra ma šľahalo milióny bičov, pálilo ešte väčšie množstvo žeravých uhlíkov, rozpadala som sa na prach ako socha. Pomaly, bolestivo, bez najmenšieho náznaku milosti. Tvár som si pritláčala na jeho hruď, zhlboka vdychujúc jeho vôňu. Nesúhlasne som pokrútila hlavou a pozrela mu do tváre.

Čakala som, že otvorí oči, usmeje sa na mňa a povie, že to všetko bol len nepodarený žart. Pritiahne si ma do náručia a vtisne bozk do vlasov. Ale on sa ani nehol.

„Vráť sa, neopúšťaj ma, prosím ťa,“ prosila som ho dookola. Celé minúty. Stovky sekúnd.

Nevrátil sa. Opustil ma.

Pomaly, roztrasene a s plačom som si ľahla vedľa neho, hlavu si kladúc na jeho rameno. Jeho ruku som si omotala okolo pása a v dlani pevne zvierala látku jeho trička. Myseľ som mala zvláštne otupenú.

Predstierala som, namýšľala si, že ma objíma, že iba spí, a čoskoro sa zobudí. Že je všetko tak, ako má byť... I keď som vedela, že je koniec.

Nos som si pritlačila k jeho krku a naplno sa rozvzlykala.

***

„Netáraj sprostosti. Objekt súci na objatie sedí niekoľko centimetrov od teba. Predstav si, že som veľký plyšový macko.“

„Plyšáci sú väčšinou priatelia ľudí... alebo teda detí,“ poznamenala som.

„Veď aj ja som predsa tvoj priateľ.“ Položil mi ruku na rameno a obdaril ma povzbudivým úsmevom.

Pevne som stisla viečka a hrdlo mi bolestne stiahlo. Dotyk jeho horúcej dlane som na ramene cítila aj teraz, v tejto chvíli.

Od Carlisleovej smrti ubehol už takmer mesiac. Mesiac plný nepredstaviteľnej bolesti, nenahraditeľnej straty, nekončiacej prázdnoty a náletov nemilosrdných spomienok. Cítila som sa horšie než mizerne. Akoby mi do srdca vrazili najostrejší nôž a nechali ma pomaly vykrvácať. Nôž, ktorý som mala do hrude bodnutý naveky, pretože ľudského vykúpenia v podobe smrti som sa nemala nikdy dočkať. Uvedomovala som si ubehnutie každej božej sekundy, pretože ani jedna ma neobišla bez trýznenia.

Nedokázala som sa zo všetkého spamätať. Stále to nešlo. Pred očami som bez prestania videla obraz, ako ho zatvárajú do truhly, ktorú o niekoľko minút spustili do zeme a zasypali hlinou. V ušiach mi znel vlastný nárek.

Myseľ mi čím ďalej, tým viac okupovali depresívne myšlienky. Všetko pekné v nej odumrelo a nahradilo sa smrťou, biedou, smútkom a bolesťou.

Vrátila som sa späť do Forks, keďže ma v Seattli absolútne nič nedržalo ani neviazalo. Veľa ľudí, veľa miest, veľa priestoru. Pocit samoty a straty tieto ukazovatele však zahnať nedokázali ani z desatiny. Pravdou bolo, že som samotu potrebovala. V nemocnici som dala výpoveď a zašila sa medzi štyrmi stenami svojej spálne, uzatvárajúc sa pred svetom. Trpkla som. Bolesť ma čoraz viac menila a stala sa mi natoľko blízkou spoločníčkou, až som si takmer nedokázala vybaviť, aké bolo žitie bez nej. Pocit, keď ste spokojní, nič vás nebolí, sa stal úplným cudzincom.

Aké to vlastne je byť šťastným?

Dni sa zliali do čiernej škvrny, stali sa bezfarebnými, ani v jednom z nich som nedokázala nájsť potešenie či štipku radosti. Spoločne s končiacim sa letom sa stávali chladnejšími, ponurejšími a tmavšími.

Beznádejnejšími. Neradostnými. Smutnými. Depresívnymi.

Zabudla som, čo je úsmev a smiech. Nestačilo ich definovať ako pohyb pier a lícnych svalov. Na obe predsa musíme mať dôvod a ten správny cit. Ak ich máme predstierať, nezaslúžia si, aby sme ich pomenovali menom. Úsmev a smiech sú ukazovateľmi radosti a spokojnosti. Vyvierajú zo srdca.

Ja som sa usmievať a už tobôž smiať nedokázala. Moje srdce sa nedokázalo tešiť. Nemalo z čoho. A ako by to aj dokázalo, keď pred mesiacom zomrelo a po jeho niekdajšej prítomnosti zostala len temer matná spomienka vďaka fotoalbumu, ktorý som sotva spúšťala z rúk? Rovnako ako na Carlislea?

Hlasno som si povzdychla a pohľadom sa zastavila na prvej fotke. Za posledné týždne som v ňom listovala nespočetnekrát, na niektorých stranách sa v rohoch tvorili somárske uši. Aspoň takto som mohla byť s ním. Prstami som jemne prechádzala po štruktúre fotografie, hladiac Carlisleovu tvár. Chýbal mi tak veľmi, až som si miestami začínala myslieť, že z toľkej bolesti zošaliem.

Nemožnosť produkovať slzy nebolo vždy na škodu. Jednak som šetrila celulózo-papierenský priemysel a jednak chránila dom pred záplavou sopľavých vreckoviek.

Podľa toku myšlienok mi z toľkej samoty začínalo preskakovať. Nedokázala som si však predstaviť vyjsť z domu, tváriť sa normálne či s niekým cudzím viesť konverzáciu. Prvý týždeň odvtedy za mnou často chodievala Alice. Keď však niekoľkokrát nepochodila, čiže ma našla len tupo zízať na stenu s Carlisleovým tričkom v náručí, zistila, že tu veľa nezmôže. Dala mi priestor, chápala, že potrebujem byť sama. Neskôr jej museli postačiť moje jednoslovné odpovede, prípadne pohodenie ramien. Veď už predsa na ničom nezáležalo, všetko bolo jedno. Alebo dve či tri.

Zostala som sama. Psychicky. Alice s Jasperom a Tanyou mi boli stále blízki, ale moje srdce zostalo po jeho odchode opustené.  Chátralo ako stará, nevyužívaná budova za mestom. Priatelia dokázali poskytnúť len čiastočnú omietku, ktorá sa po krátkom čase aj tak zoškrabala. Rozpadala som sa v základoch. 

Tak veľmi mi chýbal. Tak veľmi som potrebovala cítiť jeho dotyk, vôňu, počuť jeho hlas, skryť sa v jeho náručí...  

Spomienky boli ďalším spoľahlivým, avšak i bolestným spoločníkom.

„Esme, nech sa už udeje čokoľvek, vždy budem s tebou.“

Tak kde si? Kde si, keď ťa nevidím? Necítim? Nepočujem?

Nebolo to fér. Rovnako ako všetko ostatné na tomto svete.

A tak som aj ďalej pokračovala v činnosti, ktorá sa stala mojou každodennou rutinou - v listovaní  v našom spoločnom albume, ktorý som založila až po tom. Carlisle mal zozbierané nejaké naše fotky z výletov a akcií a nechcela som, aby sa stratili. Jedna výnimočná mi však chýbala. Naša prvá spoločná fotka zo Seattlu, keď sme boli na Space Needle, sa niekde zapotrošila. Prehľadala som kvôli nej celý dom, prešla si hysákom, kričala na všetkých okolo seba, od nervov rozbila desiatky porcelánových tanierov... avšak bezvýsledne.

Psychicky som vôbec nevládala, bola som na pokraji svojich síl. Nevedela som, koľko ešte zvládnem, isté však bolo, že veľa nie. 

Pri každej jednej fotke sa mi v mysli zjavovali príslušné spomienky, vedúc ma späť do minulosti - k najlepším týždňom v mojej existencii.

„Ja by som na sebe zmenila čelo. Pozri, aké je vysoké,“ odhrnula som si z čela ofinu a zdvihla hlavu k nemu. Premýšľajúco sa zamračil, našpúlil pery a následne sa mu na tvári zračil šibalský úsmev. V duchu som sa chvályhodne pobúchala po pleci, že môj pokus o aspoň čiastočné zlepšenie nálady vyšiel.

„Aspoň sa naň zmestí viac pusiniek,“ podotkol a aby pridal svojim slovám na dôraze, začal mi čelo obsypávať motýlími bozkami. Zasmiala som sa a šťastne si povzdychla.

*

„Povedz mi,“ dychčal pomedzi smiech, „môže sa toto stať ešte niekomu inému okrem nás? Môže toto byť?“

„Pri nás? Kedykoľvek.“ 

Hlavu si oprel o moje rameno a stále som cítila, ako sa mu celé telo natriasa smiechom. „Ty... keď nás niekto videl... stavím sa, že si nás aj natočil. Dúfam, že si sa dostatočne usmievala, aby si zaujala, keď nás budú sledovať na YouTube.“

*

„Bolí ťa niečo?“ 

„Srdce,“ zašomral.

„To je nepríjemné.“

Nespokojne zamručal. „Esme...“

Chcelo sa mi zasmiať sa, ale udržala som sa. „Prečo si mrchavý?“ 

„Aký mám byť, keď ma odmietaš?“

*

Dá sa zmieriť so smrťou najmilovanejšieho človeka?

Človeka, ktorý vám rozumel viac, než ktorýkoľvek iný? Človeka, pred ktorým ste sa v zlých chvíľach nemuseli pretvarovať, pretože aj tak vás prekukol? Človeka, ktorého každý celý život hľadá?

Nie, nedá sa.

Človek si dokáže zvyknúť, aj keď sa nezmieri, ale upír si ani nezvykne a ani sa nezmieri. Nejde to.

 „...tak v tom prípade si si to spočítala očividne zle, pretože inak by si vedela, že ťa ľúbim!“

Kolená som si pritiahla k tvári, rukami ich objímajúc, a snažila sa úplne nezosypať. Pripadala som si slabá ako mucha. Psychicky aj fyzicky.

Vždy som rátala s tým, že s Carlisleom spolu zostaneme naveky. Že všetko zvládneme, prekonáme. Bola som sebec. Aj keď som si to ťažko priznávala, vždy som dúfala a vlastne tiež aj rátala, že sa z neho stane upír a budeme si nažívať spoločne. Budeme šťastní. Bez obmedzení a strachu z budúcnosti. Robila som chybu, keď som sa viac starala o ňu než o prítomnosť. Neustále som premýšľala nad tým, čo bude, no namiesto toho som sa mala starať o blaho každej jednej chvíle strávenej s ním. Osud ma potrestal. Vybral si daň.

„Esme? Už sme tu,“ začula som zdola Tanyiin hlas. Ani som ich nepočula prichádzať. Tuším mi predvčerom volala, že sa s Edwardom stavia na návštevu. Od pohrebu som ich nevidela, ale Alice spomínala, že sa jej Tanya často ozýva, pýtajúc sa na mňa. Smutne som sa pousmiala, pomaly sa rozchádzajúc za nimi. Ešte som nevyriekla ani pozdrav a už som bola uväznená v Tanyiinom náručí. Ihneď nato si ma do svojho stiahol aj Edward. Keď som cítila teplo vychádzajúce z jeho tela, až priveľmi mi pripomenul Carlislea. Roztriasla som sa.

„Zvládneme to, Esme, nemaj strach,“ upokojoval ma Edward.

„Keď ja som nikdy nechcela, aby odišiel,“ fňukala som mu do ramena.

„Nikto z nás to nechcel. A myslím, že ani on nechce, aby si sa trápila...“   

 Čoskoro prišla i Alice s Jasperom. Usadili sme sa v obývačke a bolo to moje prvé väčšie stretnutie po dlhšej dobe s inými ľuďmi. Nedokázala som ani poriadne vnímať, o čom sa zhovárajú, myseľ mi stále utekala ku Carlisleovi. Ktovie, čo by povedal, keby tu bol teraz s nami. Pravdepodobne by si ma doberal a ja by som hrala urazenú, načo by ma začal „odprosovať“ psími očami. Ja by som sa zachichotala a pritúlila sa na jeho hruď.  

Bože, prečo to tak strašne bolí?

Bola som rada, že sa ma nikto neopýtal, ako sa mám, ale že konverzáciu, možno zámerne, takmer po celý čas držali úplne odklonenú od posledných nemilých udalostí. Až pomaly pri odchode sa Tanya odhodlala...

„Edward, povedz jej to! No, ideš!“ naliehala, búchajúc Edwarda do stehna.

„Nebude to blbé?“

„Čo by malo byť blbé?“ zareagovala som.

„Edward mal dnes veľmi zaujímavý sen,“ vysvetľovala, „taký prorocký.“

Zamračene som sa naňho pozrela.

„Snívalo sa mi o Carlisleovi,“ pripustil. „Ale to nie je to, čo je na tom všetkom divné. Čudné boli jeho reči.“

„O čom bol ten sen?“ zašepkala som a snažila sa zabrániť narastajúcej hrči v hrdle. Ako veľmi som Edwardovi závidela možnosť snívať.

„Všetko nedáva úplný zmysel a všetko si ani nepamätám,“ vykrúcal sa.

„To nevadí, zaujíma ma.“

Edward si povzdychol. „Viem len to, že sa niekam náhlil a ja som mal, neviem prečo, namierené k tebe. Vyzeralo to, akoby ste sa predtým boli pohádali alebo čo, pretože z nejakého dôvodu sa ti chcel ospravedlniť, ale nevedel ako. Vraj to skúšal, ale nepočúvala si ho, prosto si vždy len plakala. Vravel, že keď prídem za tebou, mám ti odkázať, že ho mrzí, že tak nečakane odišiel, že sa s tebou nestihol rozlúčiť a že ťa ľúbi. Spýtal som sa ho, či nechce ísť so mnou, aby ti to povedal osobne, ale on len odvrátil zrak a povedal, že už to nie je možné. Odrazu zastal, pozrel niekam do diaľky a usmial sa. Akoby tam niekoho videl. No keď som sa tým smerom pozrel ja, nikto tam nebol. A v tom sne som ti ešte mal odkázať, že Henry je skvelý a že je rád, že ho mohol konečne spoznať. Ale kto je, sakra, Henry, to ani srnka netuší. Potom spomenul nejakú fotku vloženú do svojej obľúbenej knihy. Ty vraj budeš vedieť...“

„To je fakt divné,“ zašomrala Alice, počastujúc ma zamračeným pohľadom.

Oblial ma studený pot. „Si si istý, že povedal meno Henry?“

Prikývol. Bolo to zvláštne, keďže pred Edwardom som sa o svojom synovi nikdy nezmienila. Nemal o ňom ani potuchy, tak ako mohla jeho myseľ vyprodukovať podobný sen? Ľuďom sa vraj vždy sníva len o veciach, ktoré už v živote videli či začuli. Stačí sekunda, najmenší pohľad a už sa im nové informácie uložia do pamäti. Veľa tvárí si normálne nepamätajú, prídu až v snoch.

 Ale Edward nemal o Henrym žiadnu informáciu. Nemal mu ju kto spomenúť , Tanya o ňom tiež nikdy nikomu nevravela. Tak ako...?

Zhlboka som sa nadýchla a pohľad mi padol na poličku s knihami. Zmocnil sa ma divný pocit, ktorý ma priam nútil k nej pristúpiť a presvedčiť sa. Carlisleova obľúbená knižná séria bola Pán prsteňov. S malou dušičkou som sa presunula k poličke, chytiac do rúk prvú časť, ktorú som v rýchlosti prelistovala. Potom nasledovali aj ostatné, ale ani v jednej nič nebolo. Keď som sa chcela zasmiať na svojej debilite a naivite, spomenula som si, že jeho úplne najobľúbenejšou knihou bol predsa Hobbit. Listovala som v nej opatrne, no keď z nej vypadla stratená fotka, ktorá Carlisleovi slúžila ako záložka, celým telom mi prebehla triaška. S vypúlenými očami som hľadela na fotku, neschopná pohybu. Našu prvú spoločnú. Zo Space Needle.   

Panebože.  

„Esme?“ začala Alice opatrne. „Nechceš mi tvrdiť, že toto je tá fotka...“

Nebola som schopná odpovedať.

Ako... Ako to mohol Edward vedieť, veď...

„No dokelu,“ vydýchol. „Čo keď sa u mňa fakt prejavujú prorocké schopnosti? Alebo ešte horšie - čo keď sa viem zhovárať s mŕtvymi?“

„No, Edko, natočíme o tebe seriál. Voľné pokračovanie Stratených duší.“ Tanya mu vtisla bozk na líce. Nevenovala som im pozornosť.

Edwardov sen som si nedokázala vysvetliť ani ja. Nevedel o chýbajúcej fotke, o Henrym, dokonca nepoznal osobne ani Carlislea... A napriek tomu som vďaka nemu našla fotografiu, kvôli ktorej som sa toľko trápila. Čo iné, ak nie zázrak, to mohlo byť?

Pri tejto myšlienke sa mojím vnútrom rozlial nevysvetliteľný, avšak priam nebeský pokoj a po dlhočíznej dobe sa mi chcelo úprimne sa usmiať.

Neviem ako ani prečo, nedokázala som to adekvátne vysvetliť, pravdepodobne to pochopí len človek, ktorý čosi podobné zažil na vlastnej koži, ale odrazu som cítila, nech to už znelo hocijako divne, že sa má dobre. Že je v poriadku, nech je už kdekoľvek. Že našiel svoj vytúžený pokoj. A to najdôležitejšie - že je stále so mnou. Akoby vedel, čo sa so mnou deje. Nazvite ma bláznom, pokojne. Mne však Carlisle do života vložil opätovnú nádej. Edwardov sen bol ako osvietenie.

 Ako som mohla Carlislea obviňovať, že ma opustil a nechal samu? Nie, nenechal ma. Bol so mnou. Aj keď nie fyzicky, v mojom srdci predsa stále žil. Naveky. Nakoniec, veď sám ma o tom presviedčal. Na tvári sa mi prvýkrát po týždňoch rozlial úsmev.  

Milujem ťa, pomyslela som si, vediac, že ma počúva...

„Naša láska je rovnako ako duša každého človeka večná, Esme. Pokiaľ k sebe dve duše patria, nájdu si k sebe cestu za každých okolností. Smrť je oproti ich láske nič, nedokáže ich rozdeliť. A ty vieš, že si spoločníčka mojej duše. Už naveky.“ 

Zazvonil zvonec... a veď to poznáte. :)

Nepripravila som Carlisleovi a Esme síce najkrajší osud, ale myslím, že táto poviedka naň bola tak nejako od začiatku odkázaná. Nebolo ľahké napísať túto kapitolu, ale v živote sa všetko nemôže skončiť len happy endom. Tak to, bohužiaľ, nefunguje. 

Z celého srdca sa chcem poďakovať vám, najmilšie čitateľky, za vašu trpezlivosť, ktorú ste mi preukazovali, za milé komentáre, ktorými ste mi krásnych 10 mesiacov robili veľkú radosť a za to, že ste túto poviedku vôbec čítali.

Majte sa krásne a možno sa ešte pri nejakej poviedke stretneme.:)

Autor: Jessy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Upírkin miláčik - 21. kapitola: