Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Upírkin miláčik - 18. kapitola

the host stills


Upírkin miláčik - 18. kapitola„Nevyzeráš veľmi prekvapene,“ uvedomila som si. Neviem, akú reakciu som čakala. Možno zlosť, možno krik, možno hysterický smiech a možno útek. Vážne neviem. Určite však nie toto.


18. kapitola


Esme

„Fajn. Som upírka.“

Carlisle na mňa prekvapene, bez  jediného slova, hľadel najdlhších sedem sekúnd v mojom nekonečnom živote. Každá jedna sekunda mi pripomínala večnosť a každá stotina spôsobovala v mojom vnútri čoraz väčšie muky. Navonok som sa javila pokojná a vyrovnaná, ale vnútri sa chvela obavami a strachom.

„Upírka...“ vydýchol vykoľajene a zhlboka sa nadýchol. „To akože ako... vŕ, vŕ,“ napodobnil vrčanie, „skočím ti po krku?“

 „Ehm,“ zostala som mierne zaskočená, „povedzme, že áno.“

Carlisle sa zasmial a pošuchoril mi vlasy. „Ty moje šidlo, som rád, že sa snažíš odľahčiť situáciu. Ale teraz vážne. Čo ťa žerie?“

V duchu som zaúpela. Bez okolkov som sa mu priznala so svojím najväčším tajomstvom a on mi neveril. Naskytovala sa mi šanca zutekať, vyvliecť sa z priznania a opäť ho preložiť na dobu neurčitú. Avšak nechcela som byť srab, ktorý pri prvej príležitosti vezme nohy na ramená.

Len pred pár hodinami som sa dozvedela o jeho diagnóze a stále ju celkom nevstrebala. Ale dá sa vôbec vstrebať, vyrovnať sa s ňou?

Zdalo sa mi neuveriteľné, že sa čosi podobné deje v živote najbližšej osoby môjho srdca; že jedna z najvážnejších chorôb na svete postihla práve Carlislea.

Ako by sa mal zachovať človek, ktorý sa dozvie, že jeho láska umiera? Že ich spoločný čas sa každou minútou kráti? Že nie je nevymedzený?

Zachovala som sa správne?

Presvedčila som ho dostatočne o svojich citoch k nemu?

Nepochybuje o nich?

Vie, že tu preňho budem vždy, keď ma bude aj nebude potrebovať?

Vedela som, aké odhodlanie preňho predstavovalo vyjsť s pravdou von, a preto som mu ju dlžila i ja. Nechcela som už pred ním nič tajiť. Ak sa dokázal priznať on, musím to zvládnuť aj ja. Nech už bude jeho odozva akákoľvek...

„Carlisle,“ povzdychla som si, „kiežby som len odľahčovala situáciu. Bohužiaľ, taká je realita. Taká je skutočná pravda.“  Jeho výraz sa postupne menil z pobaveného na zamračený. Ľahký úsmev vystriedali pevne zomknuté pery, jemné vrásky v okolí očí sa vyhladili. Stisk jeho rúk okolo môjho drieku sa uvoľňoval, kvôli čomu mi bolesťou stiahlo hrdlo. Znamenie, že začínal mojim slovám veriť. Nepatrne pokrútil hlavou.

„Čo to vravíš, Es? Veď to je nemožné. Upíri predsa nie sú,“ povedal, snažiac sa o istotu v hlase, ale bolo počuť, že o nej presvedčuje najskôr sám seba. Opatrne, aby som ho nijakým ďalším spôsobom nevystrašila, som chytila jeho ruku a ešte opatrnejšie si ju priložila na oblasť srdca.

„Cítiš ho biť?“ zašepkala som takmer nečujne. Carlisle mi začal pomaly prechádzať dlaňou po hrudi a jeho dych sa zrýchľoval priamoúmerne s každým ďalším pohybom ruky. Keď na ľavej strane hrude neuspel, roztrasene, s malou dušičkou vpísanou v očiach, prešiel na pravú. Odrazu ruku presunul na môj krk, snažiac sa nahmatať mi pulz. Nakoniec sa o to isté pokúsil aj so zápästím, ale pri ňom už bolestivo stisol viečka.

„Nič necítim,“ priznal pošepky zvláštne stiahnutým hlasom. „Nebije ti srdce a predsa žiješ.“ Oči držal stále zatvorené, ale počula som cvakot jeho zubov, ako ich o seba nervózne otieral. Keď pominulo aj objatie jeho druhej ruky okolo môjho pása, v očiach ma zaštípali neviditeľné slzy.

Kus nehybného kameňa uloženého v mojej hrudi síce nebolo možné cítiť hmatom ani načúvať jeho tlkotu, ale ja som v ňom pocítila toľkú bolesť, akoby sa z neho pomaly, čiastočka po čiastočke, lámali jeho úlomky. Opäť.

Donútila som sa postaviť, dávajúc Carlisleovi priestor, a prešla k linke, o ktorú som sa rukami oprela.

„Je mi ľúto, že sa to dozvedáš až teraz, mala som ti to povedať skôr,“ povedala som s pohľadom prišpendleným na dreze. Nemala som odvahu pozrieť sa Carlisleovi do očí. V konečnom dôsledku som bola zbabelcom. Prečo som však mala po včerajšku pocit, že dobrým časom odzvonilo? Carlisle tvrdil, že by sa mu v najbližších mesiacoch nič stať nemalo, ale kto mi to mohol s istotou zaručiť? Nevedomosť a bezmocnosť mi spôsobovali najväčšiu bolesť.

Alice počas mojej nočnej návštevy, kým Carlisle spal, navrhla premenu. Také zrejmé a okaté. Priam prirodzené.

Vynechávajúc vlkolakov, ktorí nám doslova dýchali na chrbát, mal jej návrh iba jeden zásadný háčik - rozhodnutie neležalo na mne. V tomto príbehu som predstavovala  vedľajšiu hrdinku a nebola som Carlisle ani Boh, aby som mala privilégium súdiť či rozhodovať o jeho živote. Neodpustila by som si, ak by som zotrvala ticho, nič mu neprezradila o svojom pôvode, v deň D ho premenila na upíra - alebo by to urobil niekto skúsenejší - a nato zistila, že sa ním nikdy nechcel stať. Dlžila som mu predsa možnosť výberu.    

„Áno, mala,“ podotkol po chvíli, „ale málokto robí skutočne to, čo má.“

Konečne som sa k nemu odhodlala otočiť. Pozorne ma sledoval, no keď sa naše pohľady stretli, odvrátil sa. V tvári mal vpísaný kamenný výraz, nevynímala sa na nej ani stopa po nejakej emócii. Netušila som či sa hnevá, či je nervózny, alebo vystrašený. K odhadu mi nepomáhal ani rýchly tlkot jeho srdca, pretože ten mohlo spôsobiť viac faktorov.                       

„Ale som rád, že si mi to nakoniec povedala.“

„Nevyzeráš veľmi prekvapene,“ uvedomila som si. Neviem, akú reakciu som čakala. Možno zlosť, možno krik, možno hysterický smiech a možno útek. Vážne neviem. Určite však nie toto.

Zhlboka sa nadýchol a pohodil ramenami.

„Tak všimol som si, že takmer neješ, nepiješ... V hĺbke duše som asi aj vedel, že za tým všetkým niečo je. Ale čosi takéto by mi nikdy nebolo zišlo na um, to je fakt.“ Jeho hlas mi poskytol dostatočnú odpoveď týkajúcu sa jeho, pravdepodobne divného, chovania.

„Si zo mňa sklamaný,“ vydýchla som a následne chápavo prikývla. Čo iné by mohol byť? Hrdlo mi bolestne stiahlo. Po dlhej dobe nie od smädu, ale od bolesti a chuti - či možno potreby - plakať.

Po dlhšej dobe na mňa pozrel. Jeho pohľad som však nespoznávala; bol presýtený pálivými výčitkami a pochopiteľnou bolesťou zo zrady.     

„Práve si mi povedala, že si upír. To znamená, že zabíjaš ľudí, Esme!“ vyhŕkol, rozhadzujúc rukami. „Som ľudská bytosť, lekár, zabudla si?!“

„Nezabíjam ľudí,“ šepla som. Slová ohľadom upírstva sa mi vyslovovali ťažko. Najmä ľuďom sa vysvetľovali obtiažne, pretože oni čosi také, pre nich veľakrát nechutné a zvrátené, nedokázali pochopiť. Alebo skôr nechceli chápať. Často reagovali zbrklo, nenechali si nič poriadne vysvetliť a nakoniec si domýšľali. Aj z toho dôvodu museli upíri svoj pôvod chrániť a prispôsobiť sa ľudským požiadavkám života. Preto som bola Carlisleovi ochotná odpovedať na čokoľvek.

Nakrčil čelo. „Chceš mi povedať, že sa neživíš krvou? V tom prípade mám asi mylnú predstavu o upíroch,“ zamrmlal.

„Tvoja predstava je na mieste. Ale ja sa živím krvou zvierat. Neubližujem ľuďom.“ Ak by to bolo možné, môj tlak by bol v tej chvíli od stresu a nervozity asi niekde pri dvestovke. Carlisle ma hodnú chvíľu sledoval so zdvihnutým obočím, jeho srdce bilo stále veľmi rýchlo.

„O tom som ešte nepočul,“ vydýchol nakoniec.

„Hovoríme si vegetariáni.“

„Hovoríme?“

„Je nás ešte niekoľko. Ale z Forks len ja, Alice a Jasper,“ odvetila som automaticky ako stroj. Nemohla som dovoliť, aby ma premkli emócie, pretože by moju situáciu len zhoršili. „Okrem nás tu ale žiadni iní upíri nie sú.“

„To je aj tak viac ako dosť,“ zašomral si popod nos. Lakťami sa oprel o stôl, tvár si zložil do dlaní a hlboko vydýchol, pričom mierne krútil hlavou zľava doprava. Tak veľmi som ho túžila objať, utešiť. Ale vedela som, že moje objatie by mu bolo príjemné asi ako uštipnutie hadom a neprinieslo žiadnu útechu.

„Čo by som mal o tebe ešte vedieť, Esme? A voláš sa tak vlastne alebo aj meno je len súčasťou tejto... maškarády? Veď ja ani neviem, či ťa skutočne poznám!“  V očiach sa mu zaleskli slzy.

„Samozrejme, že sa tak volám. Ja... Carlisle, všetko, čo som ti o sebe kedy povedala, bola pravda. Všetky zážitky z detstva, všetko, čo sa týkalo mojej osoby... Nič z toho som si nevymyslela, všetko sú to moje spomienky,“ naliehala som. „Poznáš ma lepšie než ktokoľvek iný,“ dodala som pošepky.

Odfrkol si. „To teda áno. Až natoľko, že až po vyše pol roku, čo sa priatelíme, sa dozviem, že nie si človek.“ S hrmotom odsunul stoličku a začal sa prechádzať po kuchyni.

„Ty si mi tiež skôr nepovedal, že máš rakovinu,“ podotkla som so stiahnutým hlasom, keď ku mne stál otočený chrbtom. „Ale ja viem, prečo si mi to tajil. A z toho istého dôvodu som sa ti ani ja nepriznala so svojím tajomstvom hneď. Nechcela som ťa stratiť, Carlisle... Stále to nechcem. Ľúbim ťa, veď to predsa vieš.“

S pohľadom plným bolesti sa pomaly otočil smerom ku mne a potichu zašepkal: „Si si istá, že to nie je len túžba po mojej krvi?“

***

„No? Ako to dopadlo?“ vyzvedala Alice ihneď, ako sme sa usadili u nich v obývačke. Vedela, že neznášam, ak sonduje ihneď pri vstupe, preto okolo mňa nervózne skackala, pokorne čakajúc, až kým som sa nerozvalila na gauči. Môj výraz jej poskytol dostatočnú odpoveď.

„Ó, nie,“ zaúpela a stiahla si ma do náručia.

„Myslela som, že to pochopí, Alice,“ vzlykala som jej do ramena, kým mnou chlácholivo triasla.

„A čo vlastne povedal?“

Pokrčila som ramenami. „Či som si istá, že či moja láska k nemu nie je náhodou len zamaskovaná túžba po jeho krvi.“

Nenechal ma ani odpovedať, jednoducho sa bez ďalších slov stočil na päte a odišiel do kúpeľne, kde strávil nasledujúcu hodinu. Keď vyšiel, obliekol sa, a bez jediného slova odišiel do práce. V momente, ako sa za ním zatvorili vchodové dvere, posledná štipka nádeje z očakávania, že sa na mňa aspoň pozrie, vyprchala a ja som sa len nečinne zviezla k zemi s hlavou v dlaniach.

Zniesla by som, keby na mňa nakričal, nareval... Všetko by bolo omnoho lepšie než ťaživé ticho, ktoré medzi nami zavládlo. Keď som sa mu pokúšala volať, nebral. Nezrušil ma ani mi nepovedal, aby som mu dala pokoj. Vedela som, že zvonenie počuje, ako doktor musel byť vždy poruke, no teraz len čakal, kým dozvoní.

„Určite to tak nemyslel. Neboj sa, všetko sa vyrieši, je to len preňho šok. Daj mu čas, nech sa s tým všetkým vyrovná.“

Zavrtela som hlavou. „Musím sa s ním o tom pozhovárať, musí vedieť, čo pre mňa znamená a že by som mu nikdy nebola schopná ublížiť.“ Bola to predsa pravda. Jeho krv ma pokúšala, ale láska, ktorú som k nemu cítila, nás oboch zachránila. Ale zachráni nás aj tentokrát?  

„Ale on to predsa vie!“ naliehala Alice, kým mi spriama hľadela do očí. „V hĺbke svojho srdca to vie. Teraz sa len necháva unášať protichodnými emóciami. No ver mi, Esme, spravila si dobre, že si mu to povedala. Aj keď to tak teraz nemusí vyzerať, zaslúžil si vedieť to. Len mu daj jednoducho čas, netlač na pílu... Okrem toho, máš šťastie, že tvoja úžasná kamoška Whitlocková myslela na všetko a napadlo jej, žeby to mohlo vyvrcholiť takto a má plán,“ mudrovala Alice a pohýbala obočím.

Zdvihla som obočie. „No, tak zadeľ.“

„Možno by si sa na chvíľu mala stiahnuť.“

„Ako stiahnuť?“ spýtala som sa nechápavo. Hádam nechce, aby som všetko nechala tak a riadila sa heslom: ‚Veď niečo bude...‘

Alice si nervózne hryzla do pery. „No, vieš... zbaliť si všetky veci, ktoré máš uňho a odísť na čas k sebe domov,“ pokrčila ramenami. Párkrát som v rýchlosti zamrkala. Keď som na ňu pätnásť sekúnd hľadela ako teľa na nové vráta, pokračovala: „To si ešte nepočula o dôležitosti sebaúcty vo vzťahu?“

„Že ty si zase sledovala Discovery Channel?“ zašomrala som otrávene.

Alice sa pousmiala. „Sklamem ťa, ale nie.“

Pretočila som oči. Toto snáď nemyslela vážne. Aj tak som jej tvrdeniu, že to nevidela v televízii, neverila. Zato, že v nejakom dokumente robili pokus na pohádaných pároch, som sa ja nehodlala riadiť výsledkami ich ‚testu‘. Ako mohlo Alice niečo také vôbec napadnúť?!

„Nie, nie, neprevracaj očami. Náhodou, nie je to vôbec zlé, počúvaj,“ pokračovala Alice uisťujúco. „Nikto nechce partnera, ktorý si neváži sám seba. Aj s nami, upírmi, je to rovnako, lenže my premýšľame inak než ľudia, čiže ja som čosi podobné s Jazzom nikdy neriešila. My sa na seba nevydržíme dlho hnevať, pochopiteľne... Ale späť k tebe. Rozumieš, tým, že sa stiahneš, urobíš dve veci. Prvá, zachováš k samej sebe úctu, pretože sa nebudeš pred Carlisleom plaziť na kolenách, nech ťa vypočuje, čo by aj tak k ničomu neviedlo, nakoľko by si ho tým ešte väčšmi vystrašila. Druhá, dáš mu tým pocit slobody, on si nechá v hlave všetko urovnať a uvidíš, že o pár dní ho máš naspäť.“

„Uhm. Lenže čo keď to pochopí presne naopak? Čo keď si bude myslieť, že tým, že sa oňho nebudem zaujímať, len potvrdzujem jeho domnienku, že ho v skutočnosti neľúbim?“ Bolo zvláštne, že som na svoj vek nemala takmer žiadne skúsenosti so vzťahmi. Manželstvo s Charlesom ma ohľadom sebaúcty, rešpektu, úcty k partnerovi a dôvere vo vzťahu dvoch ľudí veľa nenaučilo. Možno aj preto mi prišiel Alicin nápad o stiahnutie sa riskantný. Bála som sa, že o Carlislea nadobro prídem. Ešte na to určite nebol čas.  A ja som nechcela, aby taký čas vôbec niekedy nastal.

Alice pokrútila hlavou. „Toho sa neboj, lebo on ľúbi teba. Zľakne sa, že ťa stráca, Esme. Ale daj mu čas a priestor, nech si to všetko uvedomí.“

„Ja ti neviem... Čo keď to nevyjde?“

„Zabúdaš, kto ti to navrhol? Plattica, neser ma. Zatiaľ všetko, čo som ti poradila, vždy vyšlo. Alebo aj to, čo som ‚predpovedala‘. Napríklad, tvrdila som, že sa s Carlisleom dáte dokopy. Slečinka, samozrejme, frflala, nech si nevymýšľam koniny; že to sa nestane ani v paralelnom vesmíre. A aha ju o pár mesiacov nato, ako sa premáva s Karčim ruka v ruke po meste... Mala by si začať konečne dôverovať môjmu úsudku.“  

„Sľúbila som mu, že ho nikdy neopustím, Alice. Nikdy. Nech sa deje čokoľvek,“ zašepkala som s hrčou v hrdle.

„Ale ty ho predsa neopúšťaš. Ty robíš to, čo je preňho momentálne najlepšie. Esme, ak ho miluješ, poskytni mu čas. A keď on skutočne miluje teba, nájdete si k sebe cestu. Tak to jednoducho je. Ber to ako výzvu, ktorú musíte obaja podstúpiť. Uvidíš, že vás to oboch zocelí a vzájomne spevní váš vzťah.“

***

Napriek tomu, aké neskutočné množstvo úsilia a odhodlania ma to stálo, som Alicinu radu poslúchla a stiahla sa do úzadia. Ešte v ten deň mi pomohla zbaliť všetky veci, ktoré som mala u Carlislea, aj keď mi musela pravidelne prízvukovať, že je to len dočasná nevyhnutnosť. Už som sa Carlisleovi ani nesnažila volať, rovnako ako som sa mu neprihovárala v práci, kde sme okolo seba už piaty deň prechádzali ako úplní cudzinci. Akoby medzi nami nikdy nič nebolo...

Snažila som sa aspoň tváriť nad vecou, ale vždy, keď zašiel za roh, mimo môjho dohľadu, chcelo sa mi od zúfalstva kričať. Proste a jednoducho mi chýbal. Bez neho som bola ako chlieb bez masla, soľ bez korenia či hrozno bez syra. Ako Júlia bez Romea, Bella bez Edwarda, Elizabeth bez pána Darcyho, Bonnie bez Clyda...     

„Všetko je na najlepšej ceste,“ opakovala mi Alice pravidelne, „v podstate ste stále spolu, nerozišli ste sa.“

Ale ako sa minúty menili na hodiny a tie zase na dni, trpezlivosť ma opúšťala, strach sa stupňoval a bolesť na hrudi silnela. Naozaj som mala dojem, že mi na nej sedí voľajaký neviditeľný démon vyžívajúci sa v mojom utrpení. Prečo to tak neskutočne veľmi bolelo? Prečo som ani na chvíľu nedokázala myslieť na nič iné okrem Carlislea? Prečo som mu v myšlienkach venovala každú svoju stotinu?

Bol vôbec dobrý nápad sa len tak, bez väčšieho vysvetlenia, spakovať a odísť z jeho bytu?

Carlisle sa tiež nijako nečinil. Neprihovoril sa mi ani mi nevenoval jediný pohľad. Pri každom jednom zakašľaní, ktoré vyšlo z jeho úst, ma chytala panika. Nezhoršil sa jeho stav? Sľúbila som mu, že pri ňom zostanem, ale kde som bola namiesto toho?

Vyhľadávanie jeho osoby bolo prvou vecou, ktorú som posledný týždeň po príchode do práce robila. Vždy, keď sme sa niekde stretli, tvárila som sa, že si ho nevšímam, ale pritom som okrem neho nevnímala nikoho iného. Stále, keď sme v ambulancii, alebo kdekoľvek v areáli osameli - čo sa však stávalo zriedkavo, pretože keď sme mali slúžiť spolu, menil si služby, aby sa mi čo najviac mohol vyhýbať -, sa mi na jazyku roztancovali stovky slov, ktoré sa mu túžili prihovoriť. Bolo to presne stodvadsaťšesť hodín, trinásť minút a dvadsaťosem sekúnd, čo sme spolu hovorili naposledy.

Staral sa vôbec o to, čo sa medzi nami dialo? Trápilo ho to aspoň trošku?

Riadila som sa však Aliciným plánom a preto som musela byť trpezlivá. Dotieravý hlások v mojej hlave sa ale začínal ozývať čím ďalej, tým častejšie s nezodpovedanou otázkou, či na mne Carlisleovi vôbec záležalo. Či sa to nič, ktoré sa medzi nami dialo, zmení. Až natoľko som sa ho dotkla? Až natoľko je preňho pravda o mne neznesiteľná? No predsa... Ani trochu ho nemrzelo, ako sme sa odcudzili?

Z premýšľania ma vyrušil Josh, keď predo mňa na stôl položil šálku kávy. „Zase zlý deň?“

Posadil sa oproti mne a starostlivo sa na mňa zahľadel. Uznávam, musela som pri sedení v bufete za prázdnym stolom vyzerať ako kôpka nešťastia, ale na pretvarovanie som vážne nemala náladu. V Joshovi som našla celkom dobrého priateľa. Počas celého týždňa sa ma snažil rozveseliť najviac, ako sa len dalo a pokiaľ by som nebola v podobnej situácii, jeho pokus by sa možno aj stretol s pozitívnou odozvou z mojej strany.

Štvalo ma však Carlisleovo ignorantstvo. V čase, keď bolo medzi nami všetko v poriadku, síce vyhlasoval, že Josha už neberie ako súpera, ale vedela som, že mu stále neprišiel na chuť aj keď boli voľakedy celkom fajn priatelia. Vedela som, ako neznášal, keď sa okolo mňa Josh motal, napriek tomu, že by to nikdy nebol priznal. Teraz sa okolo nás premával pomerne často, ale odrazu akoby mu nevadilo, že spolu trávime čas, čo ma mrzelo, pretože to bolo možné znamenie, že je mu to už všetko jedno. Táto domnienka bolela. Veľmi.   

Stisla som pery. „Tak nejako.“ 

„Stále problémy v raji?“ Kývol hlavou k pultu, pri ktorom akurát stál Carlisle. Pýtal si svoju obľúbenú tyčinku Snickers. Keď sa otočil a smeroval k východu, naše pohľady sa stretli. Pod očami mal jemné kruhy. Tentokrát pohľadom ani jeden z nás neuhol a ten jeho mi poskytol potrebnú odpoveď na dlho nezodpovedanú otázku.


Opäť by som sa chcela pekne poďakovať za všetky vaše komentáre. Je od vás veľmi milé, že si nájdete chvíľku na napísanie pár slovíčok (či len obyčajného smajlíka), ktoré mi vždy urobia veľkú radosť. Ďakujem! :)


« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Upírkin miláčik - 18. kapitola:

 1
8. A. Whitlock
15.08.2014 [22:23]

Byla to skvělá kapitola ostatně jako vždy. Tan Alicin nápad je velice zajímavej ale stejně nemá na ty její rozhovory s Esmé. Moc se těším jak to bude pokračovat jen by mě zajímalo co se honí hlavou Carlisleovi. Emoticon Emoticon Emoticon
Jo a ještě jedna věc promiň za tak pozdní komentář.

13.08.2014 [22:48]

kiki11Nemůžu se dočkat pokráčka. Super kapitola. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

6. Kala
13.08.2014 [17:13]

Kala Emoticon Dlužím Ti komentář Emoticon
Děkuji za kapitolu. Tahle sice nebyla tak sladká, ale chápu, že si to musel Carlisle srovnat v hlavě...
Už se těším na pokračování Emoticon Emoticon

13.08.2014 [15:59]

SimiikNevím, proč, ale čekala jsem od tvého Carlislea jinou reakci. Nevím, přesně jakou, ale prostě odlišnou. Asi je to mnou, ale cítím to tak. Emoticon Alice.... tak se mi tu fakt moc líbí a jsem ráda, že Esmé kope k činům. Emoticon Emoticon Emoticon Co se týče konce... Si nějak moc užíváš takové seknuté ne? :D

4. daslli141
12.08.2014 [14:09]

Tak ešte sa nám to trocha zamotalo, ale verím, že sa to čoskoro vyrieši. Teším sa na ďalšiu skvelú kapitolu Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

11.08.2014 [20:43]

Kate3No, uh, teda... Emoticon To je teda něco... Emoticon
Líbí se mi, jak se s tím Karči - jéj, použila jsi to tam :D - vyrovnává po svém. Emoticon Jako chlap... Emoticon Jeho reakce. Emoticon Nejsem z ní nějak nadšená, jelikož asi není pozitivní, ale co já vím, co se mu honí hlavou. Třeba nás ještě překvapí. Emoticon Mimochodem... Nápad Alice o dání si pauzy, odstěhování si věcí o Carlislea. No, nevím, jesti je to dobrý nápad, ale svůj význam to určitě k dalšímu ději má. Emoticon Tak budeme Aličce věřit, když je to ta jasnovidka. Emoticon Emoticon
Miluju ty jejich rozhovory, mají takové to Esmo-Carlisleovské kouzlo, jiskří to. Emoticon
A ta poslední větička... Emoticon
Pohledy vypovídají hodně, jen někdy nemusí být správně pochopeny. Emoticon
Jsem vááážně hodně zvědavá a natěšená na dalšá vývoj. Emoticon Emoticon
Děkuju mnohokrát za přeúžasnou kapitolu, Jessy. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

2. Iva
11.08.2014 [10:42]

Ach,teraz som strašne zvedavá na pokračovanie Emoticon ďakujem za krásnu kapitolu Emoticon

1. Seb
11.08.2014 [7:41]

Jak milé pondělní ráno, je tu další kapitola!
Takovouhle Carlisleovu reakci jsem nečekala, ale smysl to dává. S něčím takovým není možné se vyrovnat jen tak.
Alice je skvělá a moc se těším na to, co z jejich očního kontaktu vyplyne. Krásně si to napsala. Díky Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!