Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Upírkin miláčik - 11. kapitola


Upírkin miláčik - 11. kapitolaV dnešnej kapitole nás čaká výlet do Seattlu a krátky pohľad Carlislea.


11. kapitola

 

Cesta z Forks do Seattlu zaberie v lepšom prípade - ak sa človeku podarí vyhnúť dopravným zápcham - vyše troch hodín, takže ma Carlisle v sobotu ráno vyzdvihol už pred siedmou, aby sme sa do požadovaného cieľa dostali ešte pred obedom.  Carlisle mal totiž v pláne vziať ma rovnou cestou aj na Space Needle. Celý týždeň som bola ako na tŕňoch a od nedele, keď sa Alice dozvedela, že ma zavolal, aby som mu na výlete robila spoločnosť, som počúvala jej nekončiacemu bedákaniu a frflaniu z mojej odpovede.

„Ty si mu povedala, že si to ešte musíš premyslieť?! Zbláznila si sa? Okamžite mu zavolaj a povedz, že ideš!“ prízvukovala mi v pravidelných desaťminútových intervaloch.

„Ja neviem, Alice. Jednoducho je to celé akési čudné. Zdá sa mi, že ma zavolal len zo slušnosti,“ namietala som. Alice si otrávene povzdychla a pretočila oči.

„Jasné. Pozval ťa na rande zo slušnosti.  Vieš, komu hovor.“

„Nie je to rande!“

Alice moju poznámku odignorovala, mávajúc mi mobilom pred tvárou. „Volaj!“  Poznala som ju dosť dobre na to, aby som vedela, aká temperamentná a odhodlaná dokáže byť, preto, pokiaľ som v rovnakej pozícii, pozostávajúcej zo vzájomného prepaľovania pohľadov, nechcela zotrvať po zvyšok týždňa, som Carlisleovi nakoniec - s naoko veľkou dávkou neochoty - zavolala, prijímajúc jeho ponuku.

A tak teraz, pár minút pred pol ôsmou, sedím na semišovom sedadle jeho Audiny, počúvajúc piesňam hrajúcim z rádia, s vystresovaným pohľadom prišpendleným na zadku auta idúceho pred nami, v hlave si odvtedy, čo som nastúpila do auta, prehrávajúc dve slová: Zachovaj pokoj. Popravde som ani netušila, aká situácia ma primäla na myšlienky podobného typu, rovnako ako som nevedela definovať miesto, z ktorého vyvierala moja nervozita. Hlavne sa správaj ako človek, Esme, žmurkaj a dýchaj.

„Ak budeš potrebovať niekde zastaviť, povedz,“ povedal Carlisle znenazdania. Prikývla som.

„Nehneval sa tvoj otec, keď si mu povedal, že prídem aj ja?“ spýtala som sa zvedavo. Carlisleov byt, ktorý vlastnil v Seattli, ponúkol na čas, kým pôsobil vo Forks, do prenájmu a preto poprosil svojho otca, či by sme nemohli dnešnú noc prespať uňho doma. Prekvapilo ma, keď súhlasil. 

„Prečo by sa mal hnevať? On bude práveže rád, že má spoločnosť. Odkedy umrela mama, uzavrel sa do seba, aj keď už je to s ním o čosi lepšie. Dlho sa z toho nevedel dostať. Posledné roky sa snaží opäť začleniť do spoločnosti, ale je to preňho ťažké. Mama bola aj jeho najlepšou priateľkou a keď zomrela, stratil viac než len svoju manželku.“

„To ma mrzí, ospravedlňujem sa, netušila som, že...“ bľabotala som, cítiac sa absolútne mizerne. Nechcela som mu privodiť žiadnu bolesť, no skutočne som dovtedy netušila, čo sa prihodilo jeho mame.

„V poriadku,“ skočil mi do reči. „Nechcem, aby si mala pocit, že sa mi musíš za niečo ospravedlňovať...“ Na okamih stíchol a pozorne sledoval vozovku. Vonku lialo ako z krhly, kvapky dažďa sa silno zapichovali do predného skla, stierače pracovali na plné obrátky a ihličnaté stromy sa okolo nás premávali ako veľké ponuré machule.  Nervózne som si hryzla do pery, v duchu si búchajúc hlavu o palubnú dosku. Prečo som nemohla byť ticho?

Carlisle sa nadýchol a pomaly spustil: „Odvtedy ubehlo už takmer trinásť rokov. Dosť dlhý čas, ale neprejde deň, kedy by som na ňu nemyslel.“ Stisol pery do tenkej linky.

„Myslím, že je to normálne. Bola to predsa tvoja mamina, záležalo ti na nej.“ Najradšej by som ho v tej chvíli objala, utíšila. Bolelo ma, keď som videla na jeho tvári smútok. A ešte viac ma bolelo uvedomenie, že som ho spôsobila ja.  

„Lekárom som sa stal vlastne kvôli nej. Vždy chcela, aby som bol chirurg, aj keď ja som o tom dlhé roky nechcel ani len počuť. Túžil som po práci, pri ktorej by som mohol veľa cestovať, poznávať svet... Mama vo mne však stále videla čosi iné. Vždy mi prízvukovala, ako mi ide biológia a že by som sa tým smerom mal aj uberať. Zomrela, keď som mal osemnásť. Ledva som vtedy zmaturoval, nedokázal som sa na nič poriadne sústrediť. Ale musel som sa nejako pozbierať. Kvôli nej. Najprv som chcel ísť študovať ekonomiku, ale nakoniec som sa predsa len rozhodol pre medicínu.“

„Bola by na teba veľmi hrdá,“ zašepkala som. Smutne sa pousmial. Nakoniec, po ubehnutí pár sekúnd, počas ktorých som načúvala zvuku dažďa, zašepkal: „Ďakujem, že si sa rozhodla ísť so mnou.“ 

***

„Tak,“ povzdychol si Carlisle, odbáčajúc na domami preplnenú ulicu. Od Forks sa táto štvrť Seattlu až natoľko nelíšila, ako som si v okamihu uvedomila. Pred každým domom sa skvel vysoký ihličnan a pri každom druhom stálo nejaké fáro, samozrejme, minimálne o triedu vyššie než vo Forks. „Si pripravená na stretnutie s pravým anglickým gentlemanom?“ Potuteľne sa na mňa usmial.

Zdvihla som obočie. „Anglickým gentlemanom?“

Carlisleov úsmev sa rozšíril. „Som hlboko sklamaný, že si odvtedy, čo sa spolu zhovárame, nezaregistrovala v mojom hlase posledné zvyšky anglického prízvuku, ale tentoraz budeš mať smolu. Môj tatko si ako hrdý Angličan cení svoj pôvod, takže pokiaľ máš niečo proti môjmu rodnému prízvuku, mala by si sa psychicky pripraviť... Alebo stráviš noc v aute,“ spiklenecky na mňa mrkol.

„Nechci mi tvrdiť, že si rodený Angličan!“ vypúlila som oči. Ja som už vážne taká hluchá, že som to mohla svojím  -  do tohto momentu si mysliac - úžasným sluchom prepočuť?! Kristepane, ja som prvý hluchý upír na svete. Prečo som si doteraz myslela, že Carlisleov trochu zvláštny prízvuk má niečo dočinenia so životom v Seattli? Nuž čo, aj blbé bytosti ako ja musia skrášľovať povrch našej planéty.

Carlisle prikývol. „Carlisle Cullen, rodený Londýnčan, teší ma,“ natiahol ku mne dlaň. Mierne vykoľajená z miery som ju prijala a z veľkej časti si užívala príjemné teplo, ktoré z nej sálalo.

„Páni! To sú mi teda novinky.“

„Nič si z toho nerob, väčšina ľudí na to nepríde. Snažím sa tak nerozprávať.  Do Seattlu sme sa presťahovali, keď som mal jedenásť, takže väčšinu svojho života som prežil tu. Americký prízvuk sa nalepil aj na mňa,“ pokrčil ramenami, zastavujúc pred menším domom vanilkovej farby.

„Teda,“ prekvapene som pokrútila hlavou. „Takže ťa odteraz môžem pokojne nazývať aj cockney?“

„V podstate áno. Ale nezabúdajte, madam, že väčšinu života som prežil tu,“ odvetil, snažiac sa o britský prízvuk, ktorý som v tom okamihu dokázala zaregistrovať už aj ja. Skutočne som ho týmto spôsobom dovtedy nepočula rozprávať.

„Oh, very good british accent!“ uznanlivo som pokývala hlavou, pokúšajúc sa o to isté, čo on, lenže odo mňa to, na rozdiel od Carlislea, neznelo ani spolovice tak sexy a dobre. Môj otec vždy zastával názor, že Angličania rozprávajú, akoby mali v ústach horúci zemiak. Keď britským prízvukom prehovoril Carlisle, znelo to sakramentsky sexy. Ten  sa však na mojom chabom pokuse zasmial.

„V každom prípade, vitaj u nás.“ Pohodil hlavou smerom k domu a v očiach sa mu odzrkadlila zvláštna emócia. Vystúpili sme a Carlisle nám obom zobral tašky s vecami. Ja som mala od Alice vypožičanú takzvanú „Hermioninu bezodnú kabelku“, čiže kabelku normálnej bežnej veľkosti, do ktorej sa zmestilo skutočne čokoľvek. Toto pomenovanie dostala pred tromi rokmi, keď sme sa rozhodli ísť na výlet autom - čo sme ako upíri robievali zriedkakedy - a Alice do nej napchala knižku, skicár, nakoľko si v tom čase našla záľubu v kreslení, písacie pomôcky, tričko a džínsy na prezlečenie.

Carlisle ma po vstupe do tradične zariadenej chodby zoznámil so svojím otcom Carlisleom Cullenom starším. Podobali sa ako vajce vajcu. Carlisleov otec mal už mierne prešedivené vlasy, vrásky a trochu vyššie čelo než jeho potomok. Trochu som sa obávala tohto stretnutia, pretože som naozaj netušila, ako na mňa zareaguje. Predsa len, bola som cudzia osoba, ktorú nepoznal ani len z videnia a pochybovala som, že mu o mne Carlisle, okrem toho, že sme kolegovia, prezradil čosi viac. No a takáto osoba sa mu mala na noc nasáčkovať do domu.

Milo ma však prekvapilo, keď sa na mňa usmial a pri zoznamovaní pobozkal na chrbát ruky. Zo srdca mi spadol obrovský kameň.

Popoludní ma Carlisle vzal na Space Needle a ja som bola neskutočne vďačná, že som upírka, ktorá nemá strach z výšok. Výťahom sme sa vyviezli až na úplný vrchol a mne takmer spadla sánka. Ten výhľad bol úžasný! Nedokázala som odtrhnúť pohľad od scenérie, ktorá sa mi naskytla, moja myseľ bola omámená krásou prostredia.

„Vežu postavili v roku 1962 pri príležitosti konania sa Svetovej výstavy. V najvyššom bode je 184 metrov vysoká, v najširšom bode má 42 metrov a váži 9 550 ton,“ čítal Carlisle z brožúrky, ktorú si vzal dolu pri vstupe.

„Carlisle?“ na tvári sa mi rozlial úsmev a zdvihla som obočie. „Tuším si mi minule spomínal, že si v podrobných výkladoch skutočne dobrý. Ja len že... Netušila som, že sa do toho počíta aj čítanie z brožúrky.“

„No veď ja sa len uisťujem, že ťa neklamem. Vieš, nerád by som ti poskytol zlé informácie,“ odvetil vážnym hlasom, ale pri konci mu zamykalo kútikmi úst. S úsmevom som pokrútila hlavou.

„Z vyhliadkovej plošiny Space Needle je úžasný výhľad na mesto Seattle, ako aj na Kaskádové hory, Mount Baker, Mount Rainier i okolité ostrovy,“ pokračoval v čítaní, pričom mi každú z vymenovaných miest aj prstom ukázal.

„Mal si pravdu, je tu krásne,“ poznamenala som, keď som si mesto poprezerala zo všetkých strán. Carlisle ma vždy s úsmevom nasledoval a naplno sa rozosmial, keď som ako malé dieťa začala rátať labute, ktoré si spokojne plávali na vodnej hladine Lake Union nachádzajúceho sa neďaleko veže. Odtiaľto ich bolo naozaj skvele vidno.

„Hej, len škoda, že sme sem nestíhali prísť večer. Vtedy je to ešte krajšie, všetko je vysvietené a má to možno o niečo väčšie čaro.“

Pokrútila som hlavou. „Všetko má svoje čaro, Carlisle. Aj to, čo sa ti môže zdať na prvý pohľad úplne obyčajné a ničím výnimočné. Ide len o to, z akého uhla pohľadu sa na to pozeráme. To, čo sa tebe zdá samozrejmé a bežné, môže byť pre niekoho špeciálne, a naopak.“  

Carlisle sa na mňa zadíval zamysleným pohľadom a po krátkej chvíli s vážnou tvárou prikývol. „Asi to tak už bude.“

Po dokončení prehliadky na Space Needle ma vzal Carlisle bližšie k jazeru Lake Union, kde sme sa prechádzali po menšom parku, ktorý sa okolo neho rozprestieral. S Emmettom a jeho priateľkou Rosalie sme sa mali stretnúť za takmer hodinu, preto sme mali stále dostatok času. Slnko schované za mrakmi však začínalo pomaly zapadať, nad mestom sa znášal súmrak a nepríjemný štipľavý vietor začal šľahať svojimi neviditeľnými bičmi do tváre.

„Nie je ti zima?“ spýtal sa Carlisle zvýšeným hlasom, aby sa uistil, že ho cez silný vietor dobre počujem.  Do mysli sa mi okamžite vkradla Alicina veta, ktorú vyriekla počas postávania v mojej izbe, kým som si balila veci potrebné na cestu. A keď sa ťa náhodou spýta, či ti nie je zima, povedz, že áno, mohlo by to totiž čosi znamenať, zachichotala sa, ignorujúc môj nahnevaný pohľad, ktorým som ju následne počastovala.

Ak som mala byť úprimná, skutočne aj mňa zaujímalo, akoby sa bol v tej chvíli, ak by som mu na jeho otázku odpovedala kladne, zareagoval. Možno sa len otočíme a pôjdeme naspäť k autu... Esmuška, a čo by si si akože ešte iné želala? Aby ti požičal svoj kabátik? Ozvalo sa chvatom moje podvedomie.

Napriek tomu som sa rozhodla skúsiť to, veď nemám čo stratiť. „Vlastne trochu je.“

Naozaj som čakala, že navrhne, aby sme sa vrátili k autu, preto ma viac než prekvapilo, keď sa ku mne priblížil, chytil ma za ruku a obe naše dlane skryl do svojho vačku na kabáte.  V tom momente som sa cítila, akoby som práve vstúpila do siedmeho neba.

„Máš úplne ľadové ruky,“ poznamenal a preplietol si so mnou prsty, snažiac sa mi zohriať dlaň. Poviem vám, ani som sa neodvážila žmurknúť, obávajúc sa, že sa mi celá táto situácia iba zdá.

Carlisle sa na mňa zamračene pozrel, keď som sa ani pár ďalších sekúnd nemala  vôbec k žiadnemu slovu. „Dúfam, že ti to neprekáža, ak áno, povedz, pustím ťa.“

„Nie,“ pípla som mierne vykoľajeným hlasom, „nevadí mi to.“ Usmial sa a tak sme sa, ruka v ruke, prechádzali po kľukatom chodníčku ďalších pätnásť minút, až kým Carlisle nevyhlásil, že by bolo dobré, aby sme sa už pomaly pohli k autu, nakoľko cesta do klubu zaberie vyše dvadsať minút.

Kvôli väčšej premávke na cestách nám to nakoniec trvalo aj dlhšie. Po vstupe do klubu sa k nám ihneď privalil asi najvyšší a najmohutnejší chlap, akého som za celý svoj život videla. Patril medzi tie typy, s ktorými by ste sa do potýčky dostať nechceli, nakoľko by ste s najväčšou pravdepodobnosťou odišli so zlomeným nosom vy. No jeho neposlušné čierne krátke vlasy, ktoré sa pri končekoch mierne vlnili a šibalský výraz v jeho modrých očiach prezrádzali, že má dobré srdce a rozhodne nevyvoláva roztržky sám od seba. Prirovnala by som ho ku chodiacej spokojnosti.

„Carlisleus omylus prírodus!“ roztiahol ruky a zoširoka sa na nás usmial. „Čau, chlape, dlho sme sa nevideli.“ Priateľsky sa objali.

„Ahoj, Emm - ty krutý žart prírody,“ zasmial sa Carlisle. „Dovoľ, aby som ti predstavil svoju kamarátku. Esme, to je Emmett, Emm, to je Esme.“ S Emmettom sme si podali ruky, ale následne si ma stiahol do náručia a pevne stisol. Hodila som na Carlislea nechápavý pohľad, on sa však tváril pobavene. „To nič, Emmett je neškodný. On je vždy len prehnane priateľský.“

Pobrali sme sa za Emmettom, ktorý nás viedol k nášmu stolu. „Carlisleus omylus prírodus?“ zašepkala som zvedavo smerom ku Carlisleovi, pozorne sledujúc Emmettov chrbát. Carlisle sa opäť zasmial.

„Túto prezývku mi vymyslel Emmett. On sa narodil 1. apríla a keď oslavoval dvadsať rokov, robil som si z neho trošku srandu a poslal som mu sms-ku s textom: ‚Všetko naj, ty krutý žart prírody.‘ Samozrejme, Emm si nenechal ujsť príležitosť, aby mi to oplatil a keďže vedel, že na medicíne som musel študovať aj latinčinu, vymyslel mi takéto krásne ‚latinské‘ meno.“  

S úsmevom som pokrútila hlavou. Blázni. Zastali sme pri menšom kruhovom stole, za ktorým sedela mladá blondínka. Keď nás Emmett zoznámil, utvrdila som sa v domnienke, že sa jedná o jeho priateľku Rosalie.

Onedlho vyšiel na pódium asi štyridsaťročný chlap menom Frank, o ktorom sme sa dozvedeli, že bude robiť dnes večer moderátora. Zahájil začiatok koncertu, ktorého výťažok mal byť venovaný na charitu. Súťažiach malo vystúpiť trinásť, Emmett ako ôsmy. Na pódiu sa striedali muži aj ženy, starší aj mladší. Vek tu očividne nehral žiadnu rolu. Nádejní speváci, ako ich označil Frank, si vyberali väčšinou moderné piesne. Alicia Keys, Avril Lavigne, Passenger či Green Day sa spievali najčastejšie.

Keď prišiel na rad Emmett, Rosalie ho obdarila veľkým bozkom, načo ju jemne štipol do líca, kvôli čomu sa zachichotala. Ja s Carlisleom sme mu popriali veľa šťastia. Keď vyšiel na pódium, všetci traja sme sa neubránili úsmevu.

„Ahojte, volám sa Emmett McCarty a dnes som sa vám rozhodol zaspievať pieseň od Keane -Somewhere only we know. Táto pieseň je moja srdcovka, nakoľko ju hrali v kaviarni, kde som bol v ten večer na prvom rande s mojou priateľkou, práve v tom čase, keď mi dovolila ju prvýkrát pobozkať. Rosie, I love you, baby!“ žmurkol na ňu, ukazujúc na náš stôl, vďaka čomu sa väčšina divákov otočila na nás. Klubom sa rozhostil potlesk a obdivné pískanie.

Rosalie sa začervenala a hlavu si skryla do dlaní. „To je idiot. Ja ho zabijem.“   

„Ale nezabudni, že je aj otcom tvojho dieťaťa,“ poznamenal Carlisle.

„Veď práve. To je asi to jediné, čo ho zachránilo.“

„Ako sa má vlastne Nina? Už musela vyrásť, odkedy som ju videl naposledy.“

„Ani nehovor. Rastie ako z vody. Teraz jej akurát začínajú rásť zuby, takže iba mrnčí, v noci s Emmom dokopy nespíme... Ale inak je zlatíčko, aj keď občas mám pocit, že odpadnem od únavy. Nikdy by som nebola povedala, že je materstvo až také vyčerpávajúce... Ale počkaj, mám ju odfotenú na mobile, môžem ti ju ukázať.“ Rosalie vytiahla z kabelky mobil a o chvíľu ho podávala Carlisleovi. Ten obrátil jeho obrazovku aj ku mne, aby som si fotky prezrela s ním. Nina bola rozkošná. Mohla mať pol roka. Na väčšine fotiek sa milo škerila, popričom rozhadzovala bucľatými rúčkami, takže niektoré snímky boli trochu rozmazané. Keď som sa odtiahla od mobilu, všimla som si, ako na mňa Carlisle s úsmevom hľadí. V jeho očiach bola opäť tá zvláštna emócia, ktorú som nedokázala špecifikovať. Pokiaľ by som mohla, začervenala by som sa.   

Keď Emmett za obrovského potlesku dospieval, rozišiel sa späť k nášmu stolu a odišli s Carlisleom k baru na jedno nealkoholické pivko. Ja som sa pohrúžila do rozhovoru s Rosalie. Po chvíli sme sa obe dostatočne oťukali a konverzácia prebiehala hladko. Bola síce blondína, ale rozhodne nepatrila medzi žiadne fifleny, ktoré strávia ráno pri zrkadle tri hodiny. Pri odchode z klubu navrhla, aby sme ráno, kým sa s Carlisleom poberieme domov do Forks, spoločne skočili na nákupy, vraj by mi rada ukázala niektoré zo svojich obľúbených butikov. Súhlasila som.  

„Esme, máme taký menší problém,“ poklepkal si Carlisle po brade, keď sme sedeli v obývačke u jeho otca, ktorý v tom čase už spal. Spýtavo som naňho pozrela.

„Bol som skontrolovať hosťovskú izbu, ktorá však dlho slúži ako sklad najrozličnejších faktúr, výpisov a podobne, takže je preplnená papiermi. No a akosi ich je tam trochu viac, než som si pôvodne myslel a nemám ich veľmi kam odložiť. Zabudol som na to, prepáč... Tak mi napadlo, či by ti veľmi vadilo, keby sme spali spolu?“

Zamykalo mi kútikmi úst. Carlisle si plesol po čele. „Bože, to vyznelo. Samozrejme, mal som na mysli spanie v jednej miestnosti, ja sa vyspím aj na zemi.“

„Nie, Carlisle!“ vyhŕkla som. „Nechcem, aby si spal kvôli mne na zemi... Vezmi si posteľ, mne je jedno, kde sa vyspím.“

„No to isto! To by som si do smrti neodpustil... Je tu už len jedna možnosť - rozdelíme sa o posteľ.“

A veru, tak sa aj stalo. Keď som vyšla zo sprchy, zachumlala som sa do perín, cítiac sa úplne divne. Stále mi v hlave behali spomienky na Carlislea v jeho byte vo Forks a to minimum oblečenia, ktoré mal vtedy na sebe. V duchu som sa okríkla, nadávajúc si do prasiat. Carlisle však vyšiel z kúpeľne v rozgajdanom tričku a teplákoch. Zhasol svetlo a povedala by som, že keď si líhal na opačnú stranu postele, bol mierne nervózny. Moju domnienku potvrdil aj zrýchlený tlkot jeho srdca. Škoda, že som celkom netušila, čím bol spôsobený.

„Dobrú,“ zašomral.

„Dobrú.“

Obaja sme mali pohľad prišpendlený na strop, pričom sa ani jeden z nás nepohol. Kútikom oka som naňho pozrela. Ležal vystretý ako lata. Z jeho vône a prítomnosti som sa šla zblázniť, vyslovene ma cukalo pritúliť sa k nemu. Celou silou vôle som sa donútila otočiť sa mu chrbtom a prichytila sa kraju postele, aby mi ani náhodou nezišlo na um priblížiť sa k nemu bližšie. Toto si pokafrala, Esme. Už si v tom veľmi hlboko.

Vnútro na mňa kričalo, aby som spravila to, po čom túžim - aby som ho objala, pritúlila sa k nemu, pobozkala ho... Povedala mu, čo k nemu cítim. Hryzla som si do jazyka, prikrývku si vytiahla až po krk a stočila sa do klbka.

      

Carlisle


Bolo pár minút po ôsmej, keď Esme nastúpila do Rosalinho auta a odfrčali do centra mesta na nákupy. Celkom ma tešilo, že sa tak rýchlo spriatelili, nakoľko Rosalie nikdy nepatrila medzi odborníkov v nadväzovaní nových priateľstiev. Lenže sa jednalo o Esme, ju jednoducho nemôžete nemať radi.        

 „Dobré ráno,“ ozval som sa pri vchádzaní do kuchyne.  Otec stál pri linke a venoval sa krájaniu paradajok. Chlieb už bol nakrájaný na malom tanieriku položenom na stole.     

„Dobré... Vyberieš, prosím ťa, z chladničky mlieko a maslo?“ Iba som prikývol a vyhovel jeho požiadavke.

„Ďakujem. Kedy ste sa včera vrátili? Pôvodne som vás chcel počkať, ale akosi sa mi podarilo zaspať pri telke.“

„Nie neskoro, nebolo ani jedenásť,“ odvetil som, vyberajúc zo skrinky väčší hrnček a nalial doň kávu, ktorú otec ráno pripravil. Potešilo ma zistenie, že bola stále vcelku teplá. S hrnčekom v dlaniach som sa oprel o linku a pozoroval scenériu za oknom. Tohtoročný sneh sa pomaly s istotou roztápal, na zmrznutej tráve po ňom zostali posledné zvyšky, zatiaľ čo na stromoch nebolo po snehu viac ani chýru, ani slychu. Čo nevidieť sa začne počasie otepľovať... V duchu som sa zamračil a skľúčene povzdychol. Prečo musel ten čas tak neuveriteľne letieť?

„A ako bolo?“

„Fajn, Emm to zvládol pomerne dobre. Rosalie naňho bola hrdá.“

„Esme spomínala, že idú spoločne na nákupy osláviť jeho úspech,“ s úsmevom pokrútil hlavou. Tiež som sa pousmial, tešiac sa, že Esme pochodí v Seattli aj rôzne butiky, ktoré by so mnou s najväčšou pravdepodobnosťou neabsolvovala. 

„Ako to medzi vami vlastne je?“ prerušil ticho medzi nami otec, snažiac sa znieť nenútene akoby sa ma pýtal na to, ako som sa v noci vyspal. Skvele, mimochodom. Esme sa takmer celú noc nepohla, z čoho som mal mierne výčitky svedomia.  Mal som spať na zemi. Snažil som sa jej dopriať najviac priestoru, ako len bolo možné, preto som sa krčil na kraji svojej polovičky postele.  Napriek tomu som mal dojem, že sa jej vedľa mňa nespalo bohvieako príjemne. Dúfam, že som nechrápal, to by bola hanba ako svet.

Zamračil som sa nad otcovou otázkou. Samozrejme, že som vedel, že príde k tejto téme, jej zahájenie predstavovalo iba otázku času. Napriek tomu som jej nebol rád.

„Sme kamaráti,“ odvetil som opatrne, pery zmáčajúc v káve.

„Mal by si sa držať ženy, akou je ona. Presne takú by si potreboval. Je slušná, má úroveň a nehrá sa na žiadnu zmachlenú primadonu.“

Pousmial som sa. „Hej, Esme je skvelá.“ A ja ju oberám o čas, ktorý jej nikdy nebudem môcť žiadnym spôsobom splatiť. V jej spoločnosti som sa však cítil veľmi príjemne, nemusel som si dávať pozor na jazyk a to, čo poviem, pretože som vedel, že ma vždy pochopí. Veril som jej. Patrila medzi tých ľudí, u ktorých ste vedeli, že s vami trávia čas preto, že chcú, nie preto, kým ste, ako vyzeráte, koľko zarábate a podobne. Nepretvarovala sa a vždy pozorne počúvala všetkému, čo som hovoril. Aspoň na chvíľu ma dokázala primäť na iné myšlienky. Najmä - a to som si cenil zo všetkého najviac - som v nej našiel dobrú priateľku. Stačilo, keď sa usmiala a ja som nadobúdal pocit, že som objavil dôvod, pre ktorý sa oplatí bojovať ďalej.

„Záleží ti na nej, však? Nepýtaj sa, ako som na to prišiel. Videl som tie tvoje pohľady, ktoré si po nej včera hádzal,“ zasmial sa otec.

 „Otec, prosím ťa, nechajme túto tému,“ zašepkal som, pretože každým slovom a myšlienkou, ktorú som jej venoval, sa mi v hrudi rozlieval pocit, ktorý som si zakázal. Nádej. Nádej, ktorú som už nemal a bolo by viac než naivné myslieť si, že sa všetko, čo sa deje v mojom živote, razom na dobré obráti.    

„Prečo?“

Neubránil som sa nervóznemu povzdychu. „Netvár sa, že nevieš, o čom hovorím,“ mierne som zavrčal. Nenávidel som, keď sa otec pretvaroval, že sa nič nedeje, že je všetko v úplnom poriadku... že naše životy sú stelesnením ideálov. Šálku som položil späť na linku a rukami si zašiel do vlasov, snažiac sa znieť zmierlivejšie. Otec predsa za nič nemohol, nikto za to nemohol. Doteraz som žil v domnení, že som so svojím osudom zmierený.   

„Pozri sa, sme priatelia. Nemôžem si dovoliť dúfať v niečo viac, nemôžem to od nej ani požadovať. Esme je výnimočná žena, zaslúži si muža, ktorý sa o ňu postará. Ktorý tu pre ňu bude vždy a bude sa oňho môcť oprieť. Ale to sa mňa netýka. Nemôže sa. Nevravím, že by som nechcel... Ja vlastne ani neviem, čo chcem ani ako sa mám chovať. Neviem, čo je pre mňa správne. Som strašne zmätený, lebo vôbec netuším, čo so mnou bude zajtra, o týždeň, o mesiac...“     

„Práve preto si rýchlo rozmysli, čo si od toho vlastne sľubuješ, kým ťa niekto nepredbehne,“ povedal otec pevným hlasom. Pokrútil som hlavou.

„Na čo by to bolo dobré, otec? Veď ja jej nemám na svete čo ponúknuť...“

„Nehovor hlúposti, dobre som ťa vychoval, viem, aký si!“

Zhlboka som sa nadýchol, snažiac sa zachovať si pokojný hlas. V hrdle mi navrela hrča a oči sa mimovoľne zaplnili slzami. „Práve preto. Nebolo by odo mňa sebecké a nezodpovedné chcieť, aby sa do mňa zaľúbila, keď mi zostávajú nanajvýš dva roky života?“     


« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Upírkin miláčik - 11. kapitola:

 1 2   Další »
12. Lucina
26.04.2014 [0:08]

Carlisleus Omylus prírodus se mimochodem vyspal skvěle Emoticon
Esmuška a zima Emoticon
A ten konec kapitoly jsem teda fakt nečekala! Emoticon

11. daslli141
24.04.2014 [17:48]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

10. kiki11
22.04.2014 [21:44]

kiki11Cože?! Emoticon Dva roky života? Tak to by mě nenapadlo, že je Carlisle nemocný. Snad ho Esmé promění a budou spolu. Emoticon Skvělá kapitola. Emoticon Emoticon Emoticon

22.04.2014 [20:33]

9moncici9Milá Sofi:)

Nebudem ti tu písať aká bola tvoja kapitola sladká, že Carlisleovi ostávajú iba dva roky života a pýtať sa prečo. Pri tebe viem, že všetko má svoj zmysel a tieto veci si tu už čítala.

Ja by som rada vyzdvihla niečo, čo ma v tejto kapitole potešilo. Možno si to veľa čitateľov nevšimlo alebo nebrali na tento fakt ohľad. Ja som sa však pri tebe naučila čítať medzi riadkami. Preto mi neušlo to, čo si urobila v tejto kapitole. (A nie len v nej)

Vo svojej poviedke dávaš menej výrazným postavám ich vysnívaný osud. Dávaš postavám možnosť sa ukázať, aké by mohli byť mimo knižnej predlohy. Načo narážam? Ty to určite vieš. :)

Hovorím tu o Rosalie. Dala si jej to, po čom stále túžila. Po ľudskom živote, po deťoch. Tu je človek, ktorý môže zostárnuť, je tu matkou, ktorou v skutočnej TS nemohla byť. Ďakujem ti zato, že si to pre ňu urobila a nezabudla ju v tejto poviedke spomenúť. Urobilo mi to radosť.

Je zbytočné tu písať chvály a ódy na tvoju tvorbu. Písať, aká si skvelá autorka a že tvoje poviedky človek musí milovať. Mám rada tvoju tvorbu, i keď nezanechávam komentáre, i keď som lenivá natoľko, aby som nechala iba smiešneho smajla... I tak tvoju tvorbu milujem. Viem, to ti tu hovorí každý, tak skúsim povedať niečo iné a originálnejšie. Čo povieš? :)

Poviem ti, že si ťa ako autorku vážim a dovolím si tvrdiť, že toto ti veľa čitateľov nehovorí. :) Neprestávaj písať, viem o tvojich kvalitách, viem o tom, aká si perfekcionalistka. Všetkému sa venuješ do detailov, postavám dávaš kúsok seba a svojho srdca. Ak by ťa niekedy napadlo zavesiť písanie na klinec, spomeň si na nás. My o tvoju tvorbu stojíme, i keď sme lenivý ti písať chvály:)

P.S.: Kapitola je úžasná a poviedka je zapísaná v mojom top rebríčku z poviedok od teba. Gratulujem k tejto poviedke myslím si, že po Sweetheart je to niečo, na čo môžeš byť právom hrdá. ( Možno vieš na čo narážam ) Emoticon

8. HVW
22.04.2014 [19:37]

Další kapču prosím! Hneeeeed. Emoticon

7. Jiyee
22.04.2014 [18:12]

Strašně povedené kapitola Emoticon Emoticon už se nemůůžu dočkat té další takže šupajda k poočítači a psát Emoticon

6. Kala
21.04.2014 [19:18]

Kala Emoticon Emoticon

5. UV
21.04.2014 [16:42]

Alice je bude muset nespíš k sobě dokopat. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

4. Seb
21.04.2014 [14:59]

Bože taková nádherná kapitola, strašně je oba zbožňuju,
Emmetův humor je super.Tak moc jsem se těšila na pohled Carlislea, ale jen dva roky života? No snad něco špatné, bude i k něčemu dobré. Děkuju moc nejen za tuhle super kapitolu. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

3.
Smazat | Upravit | 21.04.2014 [14:28]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1 2   Další »

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!