Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Upíri: uver a podľahni - 4. kapitola

16.08.2012 (17:45) • VictoriaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 13× • zobrazeno 3528×

4. kapitola

Bolo to už pár hodín, čo bola stále v bezvedomí. Sedel som na posteli vedľa nej a čakal, kedy sa preberie. Sledoval som jej tvár a skúmal každý viditeľný kúsok jej pokožky. Ak by som nepočul biť jej srdce, povedal by som, že je to upírka. A to nie len pre jej chladnú a až priesvitnú pokožku, ale hlavne pre jej neodškriepiteľnú krásu, ktorá prevyšovala krásu všetkých ľudských aj upírskych žien. Svrbeli ma prsty, ako som ju chcel pohladiť a odhrnúť deku z jej tela. Chcel som odhaliť každý kúsoček jej tela. Ale ovládol som sa, aj keď som na to spotreboval všetku energiu a musel som ísť čoskoro na lov.

Pohla sa. Zaklipkala očami a rukou narazila do môjho stehna. Niečo zamrmlala, ale jej slová boli nezrozumiteľné. Pery sa jej chveli a žiadali môj bozk. Bola by to dokonalá scenéria, prebrať ju bozkom. Ale ja som nikdy nebol romantikom a odmietal som to kvôli nejakej okoloidúcej zmeniť.

Chytil som ju za plecia a chladnokrvne ňou zatriasol. Okamžite otvorila oči a zmätene na mňa pozrela. Ich farba ma ohromila. V čokoládových jazierkach jej tancovali iskričky života. Chytila sa za hlavu a pošúchala si miesto, kde ju udreli. Sykla bolesťou.

Nazrel som do jej myšlienok. Chcel som vedieť, na čo myslí, čo vo mne vidí, aby som sa podľa toho mohol správať. Ale nezachytil som jediné slovo z jej mysle. Akoby nemyslela. Akoby vedľa mňa ležal vzduch. To ma znervóznelo a skúsil som to ešte raz. Ale nič. Akoby bola preladená na inú vlnu, ktorú som ja však nechytal. Ale ako to, dočerta, bolo možné? Čo sa to dialo?

„Kde to som?“ opýtala sa ma zachrípnuto. Mala taký jemný hlas, a to ma ešte viac podráždilo. Nebol som navyknutý, že žena vyzerala nevinne. Nie, to bola iba maska, povedal som si. Nikto nie je nevinný.

„Ako sa cítiš?“ odvetil som jej otázkou. Poobzerala sa, nadvihla obočie a pozrela na mňa.

„Som v pohode. Okrem toho, že som schytala pár rán, nič mi nie je. Toto nie je nemocničná izba, však?“ spýtala sa ma a ja som si až teraz v jej hlase všimol jemný anglický prízvuk. Už som skoro zabudol na tú malú krajinu, v ktorej som sa narodil a prežil dvadsaťtri rokov svojho mizerného ľudského života. Bože, ako veľmi som to tam nenávidel. Táto žena mala naozaj veľkú smolu, že stretla práve mňa.

„Budeš mi odpovedať na moje otázky, alebo sa na mňa budeš pozerať ako na raňajky?“ Zmysel pre humor teda mala, to som jej musel uznať. Problém bol v tom, že ja nie.

Sklonil som sa k nej, stačil len kúsok a mohol som ju pobozkať. Prekvapene sa na mňa pozerala a skúmala moju tvár. Teraz som sa ja tak trochu cítil ako na výstave v múzeu. Od inej žeby by sa mi to páčilo, ale táto mal v sebe niečo podivné, čo by som tam najradšej nevidel. Bola to jej zraniteľnosť, ktorá mi bránila pobozkať ju. Mala také nežné oči a to ma hnevalo. Oveľa radšej by som stretol ohnivú dračicu, ktorá by mi najradšej vyškriabala oči. Aj keď čo nie je môže byť. Deň sa predsa len ešte začal.

„Teraz ma zješ?“ opýtala sa ma nakoniec a mňa to rozosmialo. Nechtiac som sa hrdelne zasmial a zaklonil hlavu. Bola neuveriteľná.

„Nie, ale mohol by som, ak by si chcela.“ Sklonil som k nej hlavu a perami jej jemne prešiel po líci. Zachvela sa, no ruky okamžite pritlačila na moju hruď a snažila sa ma odtisnúť. O chvíli však sama uznala, že je to zbytočné, pretože som bol ako stena. Nie, nie ako stena, niečo oveľa pevnejšie, pretože u mňa by jej ani dynamit nepomohol.

„Nechceš, aby som ťa zjedol?“ zašepkal som jej do ucha a jemne ho stisol v zuboch. Jednou rukou som zašiel pod jej tričko a dotkol sa tej horúcej pokožky. Pálila ma na rukách ako oheň. Ale bol to ten najkrajší dotyk, aký som kedy zažil. Pohladil som jej bok a prešiel vyššie. Perami som jej dráždil krk a neprestával bozkávať jej tepnu. Pulz sa jej zrýchlil a sťažka dýchala. Asi to nebolo najlepšie pre jej otras mozgu, ale to mi nevadilo. Bolo to rozhodne príjemné.

„Tak čo. Chceš, aby som ťa spapal?“ opýtal som sa jej znovu. Chcel  som poznať odpoveď na túto metaforickú otázku, aby ma už nič nedržalo a mohol som si ju celú vychutnať.

Bozkával som ju po krku a vtisol veľký bozk na kľúčnu kosť, a čakal na jej odpoveď. Pomrvila sa a opäť som na hrudi ucítil jej teplý dotyk. „Nechcem. Mohol by si ma pustiť?“ hlas mala skoro normálny. Odtiahol som hlavu a pozrel jej do očí. Stále žiarili a tým ma neskutočne priťahovala. Bolo v nich toľko života, že by ich jeden mohol rozdať celému svetu. Ale zase sa v nich objavila tá nevinnosť. To ma odpudzovalo, ako vzťah na celú večnosť s jednou ženou.

V duchu som zanadával a postavil sa. Chcela urobiť to isté, no ja som ju rýchlo zatlačil späť na matrac. „Nemala by si sa hýbať. Asi máš otras mozgu,“ vysvetlil som chladne.

„Otras mozgu? Nemala by som teraz náhodou ležať v nemocnici?“ Pokrútil som hlavou a vysvetlil, že to nie je nič vážne, ale ona sa nedala odradiť. Prevrátil som oči v strop a radšej vyšiel z miestnosti.  Nalial som jej do pohára vodu a priniesol jej ju. Pripadal som si divne. Toto som nikdy v živote nerobil, aj keď pravdu povediac, ešte žiadna z tých malých pobehlíc ma nelákala práve tak, ako táto.

„Musím si zavolať,“ povedala mi a posadila sa na posteľ. Vzala pohár a odpila si z neho.

„Mobil ti ukradli. Mala si šťastie, že som ťa našiel, tak by si mi mohla prejaviť trochu vďačnosti,“ klamal som. Mobil jej síce ukradli, ale ja som si ho vzal naspäť. Nechcel som, aby pri tele toho bezdomovca našli niečo od nej a začali pátranie. Spôsobilo by mi to len zbytočné komplikácie. Teraz jej telefón odpočíval na dne vrecka mojej bundy a tam som ho mienil aj nechať, kým si nerozmyslím, čo s ňou.

„A ty nemáš mobil?“ opýtala sa ma znovu a zaťala do živého. Prečo chcela tak súrne volať? Mala snáď nejakého milenca, ktorý na ňu teraz už netrpezlivo čakal? Alebo snáď manžela?

Nie, s tým som sa nemienil zmieriť. Mal som už veľa vydatých žien, aj zasnúbených. Ale nedokázal som si predstaviť, že táto žena by už niekomu patrila. Nie, nechcel som si to predstaviť.

Ani som si neuvedomil, že zatínam päste a sánku mám pevne stisnutú. Len keď som vlastný odraz nezbadal v zrkadle oproti. Vyzeral som naozaj desivo, a tak som sa jej ani nečudoval, keď si stiahla deku až k brade. „Nie si hladná? Myslím, že mám v chladničke vajíčka,“ zmenil som tému. A skôr, než mi stihla odpovedať, jej zaškvŕkalo v bruchu. Donútil som sa k úsmevu a pobral sa späť do malej kuchynky.

Otvoril som chladničku. Tie vajíčka tam naozaj boli. Bola to spomienka od jednej z mileniek, keď sa sem na ďalšiu noc vrátila a chcela nám pripraviť večeru. Ja som tú dotieravú beštiu odtiaľto však rýchlo vyhnal a ona zobrala všetko, len tri vajíčka tu zostali. A teraz som sa jej musel za to v duchu poďakovať.

Rozbil som ich a hodil na panvicu. „Často zachraňuješ ženy v núdzi?“ objavila sa vo dverách práve, keď som zapínal plyn. Pozrel som na ňu kútikom oka. Vyzeral som na to, že by som ju zachraňoval? No, možno vyzeral, ale rozhodne som s tým nemal v pláne pokračovať.

Otvoril som jednu zo skriniek a vytiahol tanier. Pomiešal som tú čudnú žltú zmes, ktorú ľudia nazývali jedlom a vysypal ju na tanier. Voňalo to naozaj odporne. Vytiahol som ešte príbor a podal jej ho. Vzala si tanier a spýtavo na mňa pozrela. Nebolo snáď niečo v poriadku?

„Nemáš chleba a kečup?“ opýtala sa nakoniec.

„Tak panička si bude ešte vyberať, no pozrime sa,“ zahundral som si popod nos. Akoby nestačilo, že som bol ochotný spraviť jej vôbec niečo na jedenie. Ale v duchu ma to potešilo. Tak predsa len nebola taká nevinná. Bola prieberčivá a určite nemala ďaleko k namyslenosti a k jednému zo siedmich hriechov – pýche.

Vytrhol som jej tanier z rúk tak prudko, až pár kúskov skončilo na zemi a položil ho späť na kuchynskú linku. „Ak sa ti nepáči, nemusíš to jesť,“ povedal som jej odmerane. Možno som mohol byť trochu milší, ale v tomto prekliatom meste som bol už skoro týždeň a všetok svoj súcit som už spotreboval. Jediné, čo som teraz chcel, bolo vziať si túto ženu a pokračovať vo svojej ceste do Fokrs. Aj keď mi pomaly dochádzali nápady, ako ju dostať do postele bez protestov.

„Tak prepáč, že som sa vôbec ozvala,“ sykla mi na odpoveď. Obišla ma a vzala do ruky tanier. „Včerajšok bol úplne na nič. Veď ani ty si ma nemusel zachraňovať. Mohol si ma pokojne nechať na ceste, niekto druhý by ma hádam našiel.“ V jej hlase som počul neistotu. Neverila vlastným slovám, ale predsa ich povedala. Vzala medzi prsty kúsok praženice a vložila si ho do úst. Asi aj zabudla, že v druhej ruke drží príbor. Na niečo myslela – počul som, ako sa jej zachvelo srdce a tep sa jej zrýchlil. Alebo bola len nervózna z môjho pohľadu? Nevedel som to identifikovať a to ma vytáčalo. Mal som sto chutí ju na mieste zabiť a zbaviť sa tak trápenia. A to nie len fyzického, ale hlavne psychického.  

Sledoval som, ako je a stále nepoužíva príbor. U iných by som sa na tom možno dobre zabával, alebo by sa mi to zdalo nechutné, ale ona – s jemnou pokožkou a dlhými mihalnicami, ktoré jej hanblivo zakrývali oči – bola rozkošná. Ani som nevedel, čo poriadne robím, keď som prekročil ten krok medzi nami a prudko si vzal jej pery. Odložil som poloprázdny tanier na linku a objal ju okolo drieku. Chvíľu sa ani nepohla. Zamrzla na mieste ako skutočný upír, pravdepodobne vôbec nechápala, čo sa to deje. Zahryzol som jej do pery, aby pootvorila ústa. Bola ako neskúsená žiačka. To sa mi páčilo. Aj keď panien na mojom zozname bolo tiež požehnané množstvo.

Chytil som ju pod zadkom a vyložil na kuchynskú linku. Zamraučala mi do úst. Tlačila mi do ramien, ale opäť to malo taký účinok, ako pred niekoľkými minútami. Prsty som zaboril do jej vlasov. Násilím som roztiahol jej nohy a vsunul sa medzi ne. Mykla sebou a chcela sa mi vyšmyknúť. Jednou rukou som jej zovrel hrdlo a druhou si omotal jej vlasy okolo prstov a pritiahol bližšie. Zasyčala od bolesti.

„Ak sa budeš vzpierať, bude to bolieť ešte viac,“ zavrčal som jej do úst. Po lícach sa jej spustili slzy, ale podobne ako u tej čašníčky, ani táto krasotinka s nimi u mňa nemala žiadnu šancu. Bral som si jej pery útokom a tričko jej roztrhal na franforce. Skríkla mi do úst, keď som sa jej dotkol chladnými rukami a naskočila jej husia koža. V ušiach mi búšilo jej vlastné srdce, ktoré akoby bežalo maratón. Už som ignoroval ďalšie jej pokusy oslobodiť sa z môjho kamenného zovretia. Rukami som kĺzal po jej dokonalom tele a skúmal každú priehlbinku. Celá sa chvela a to ma neskutočne dráždilo. Prešiel som perami na jej líce a k jej ušku, zatiaľ čo som z nej nemilosrdne trhal nohavice kúsok po kúsku. Až keď som jej horúce lono pocítil na bruchu, prejavila sa moja plná vášeň. Už som odmietal čakať. Chcel som, aby bola moja, aj keby to malo byť po zlom. V tom okamihu sa však prisunula bližšie ku mne a objala ma nohami okolo pása. Jednou rukou mi vošla do vlasov a pery pritisla na moje. Nechápal som tomu, ale bolo mi to jedno. Pretože bolo oveľa príjemnejšie, keď zapájala aj svoj jazyk. Víťazoslávne som sa zasmial do jej úst, keď som zazrel čepeľ príborového nožíka v jej ruke. Bola rýchlejšia, než som predpokladal. Uhol som sa, no ona švihla tak rýchlo, že moje tričko to neprežilo.

Pozeral som na ten dlhý pás cez môj hrudník a zavrčal som. Tá malá pobehlica, zanadával som v duchu a pozrel sa na ňu. Opäť raz sa tvárila ako neviniatko, čo ma vytočilo do nepríčetnosti. Mal som chuť zabiť ju. Oddeliť tú jej krásnu hlávku od tela, ale ešte predtým som sa mienil poriadne zabaviť. A tentoraz na jej účet.

Upírskou rýchlosťou som ju odzbrojil a postavil na nohy. Zakymácala sa a padla k zemi v ruke mi ostal len prameň jej vlasov. Pevne som hu uchopil a potiahol ju späť do izby. Kričala, trhala sebou, nadávala na mňa, ale ja som ju nevnímal. Vnímal som len vlastnú žlč, ktorá mi stúpala hore krkom. Hodil som ju na posteľ tak prudko, že som jej vyšklbol pár vlasov z hlavy a ona vykríkla. Vystrašene na mňa obrátila tie dve čokoládové jazierka. Vyzerala ako laň, ktorá sa snaží ujsť pred levom. Ale nemala šancu.

„Prosím, prepáč. Nechcela som.“ Prekotúľala sa na druhú stranu a už opäť stála na nohách. Ruky mala pred sebou v obrannom postoji, akoby jej to mohlo pomôcť. Zavrčal som a pripravil sa na skok. Bol som ako na love. Vnímal som len prudké búšenie jej srdca a jej zrýchlené dýchanie. Skočil som skôr, než sa jej po tvári stihla rozkotúľať čo i len jedna slzička. Pevne som ju prirazil ku skrini a spútal jej ruky nad hlavou. Lačne som si vzal jej pery a druhou rukou jej roztrhal gaťky. Prisal som sa jej na krk, zatiaľ čo ma slabým hlasom prosila, aby som prestal. Chcel som ju hodiť na posteľ a vziať si ju, keď som na líci pocítil jej horúce slzy.

Nechcel som sa na to pozerať. Nechcel som si z tejto noci odniesť spomienku na jej plačúcu tvár. Hodil som ju tvárou na posteľ a rozopol si nohavice. Chcela utiecť, no bol to len chabý pokus zachrániť si svoju počestnosť. Pritiahol som si jej chutný zadoček k sebe a tvrdo prirazil. Vykríkla bolesťou. Prsty zaborila do plachty a chcela sa posunúť. Chytil som ju za vlasy a zasunul sa hlbšie. Úplne som vypol svoj sluch a nereagoval na jej výkriky. Svoje útoky do jej tela som postupne zrýchľoval a zadržiaval stony. Nechcel som, aby si myslela, že sa mi to tak veľmi páči, aj keď opak bol pravdou. Bola neuveriteľná. Dokonalá. Po prvýkrát za svoju biednu večnosť som mal pocit, že som našiel ženu presne pre seba. Telom mi prebehol kŕč a obrovská úľava zároveň. Zastonal som. Cítil som, ako sa stiahla a uväznila ma vo svojom vnútri. Bol to to najblaženejšie, čo som kedy zažil a konečne so mňa opadla akási neznáma ťarcha.

Neubránil som sa úsmevu. Najradšej by som jej hodil nejaké drobné za dokonalú potechu. Ale bola akosi priveľmi ticho. Sledoval som jej dokonalý chrbát pred sebou, ktorý prerušovala len čierna podprsenka. Nehýbala sa. Rýchlo som z nej vyšiel a upravil si nohavice. Prevalil som ju na chrbát. To čo som zazrel, ma šokovalo.

Všetkým ženám sa milovanie so mnou vždy páčilo. Ak aj niektoré mierne protestovali, na konci boli vždy plne uspokojené. To len tie, ktoré nedostali sladké slová sa na konci vždy rozplakali. Veľmi dobre som však vedel, že táto žena nepatrí ani medzi pobehlice, ani medzi vypočítavé paničky. A predsa jej tvár bola zliata slzami. Oči mala zavreté a pery pevne stisnuté. Nevydala zo seba najmenší ston, najmenší vzlyk. Hruď sa jej triasla v nepravidelných nádychoch. Bol som prekvapený, ale nebola prvá ani posledná, ktorá kvôli mne ronila krokodílie slzy.

Sklonil som sa k nej a letmo ju pobozkal na roztrasené pery. „Bola si úžasná,“ šepol som. Dúfal som, že ju to upokojí. Možno mala obavy, či sa mi to páčilo. No ona prudko otvorila oči a odstrčila ma. Padol som na chrbát, keď sa skoro úplne nahá rozbehla cez izbu a k dverám. Lenže tie boli zamknuté. Nemal som rád neohlásené návštevy, ktoré by mi cez deň mohli pustiť dnu lúče slnka a nechtiac ma premeniť v prach. Márne mykala kľučkou, zatiaľ čo ja som sa perfektne zabával. Bola neuveriteľne komická.

„Pusti ma! Okamžite ma pusti!“ obrátila sa ku mne celé červená. Nevedel som, či od toho sexu, alebo bola nahnevaná, ale keď jej líčka horeli na červeno, mal som sto chutí vybozkávať ich. A keď k tomu pridala ten rozkazovačný tón malej princezničky, bola na zožratie. 

„No tak, už si dostal, čo si chcel. Teraz ma nechaj ísť!“ Opäť pomykala, akoby to boli čarovné slovíčka, ktoré tie dvere otvoria. S úsmevom som vstal a skrížil ruky na prsiach. Pohľadom som kĺzal po jej dokonalom tele, ktoré ma volalo k sebe. Rozprúdila vo mne doposiaľ nepoznanú túžbu. Len sťažka som ju potlačil a pomaly ako dravec sa k nej začal približoval, aby som dohral rozohratú partiu.

„Prečo ma nenecháš odísť? Čo si za človeka?“ opýtala sa ma a opäť v obrane napriamila tie útle ručičky pred seba. To ma nehnevalo. Na jednej strane som netúžil po ničom inom ako po nej a na druhej strane som chcel, aby ona prekypovala rovnakou túžbou. Aby ako ostatné ženy prahla po mojom tele, aby prosila o moje dotyky. Lenže ona nebola ako ostatné. Aj po tom všetkom bola stále taká nevinná. Zaťal som päste a tresol do skrine. Ostala tam poriadna diera a ona sa na mňa zhrozene pozerala. Na perách mala otázku, ale ja som ju predbehol.

Podišiel som k nej, schytil ju za ramená a postavil na nohy. „Ja nie som človek, ale upír,“ zachrčal som a ukázal jej tesáky. Hodil som ju na posteľ a skočil na ňu. Pomrvil som sa na jej lone. Dívala sa na mňa celá nemá a užasnutá. Triumfálne som sa na ňu usmieval. Tak takýto je to šok, keď človeku poviete, že ste upír. Pekné.

„Takže Talamasca mala pravdu. Existujete,“ šepla mi neprítomne. Nechápal som jej slovám. Oči mala prázdne, akoby pred sebou videla niekoho iného. Chytil som ju za plecia a surovo ňou zatriasol. Chcel som vedieť o čom to hovorí.  

„Kto je Talamasca? Ona vie o upíroch? Hej, odpovedz mi!“ poslednú vetu som už vykríkol. Bol som zmätený. Najviac ma nasralo, že som sa jej nemohol vkradnúť do mysle a všetky odpovede na svoje otázky si jednoducho vziať. Pretože ona bola úplne mimo a nemal som ani tušenie, koľko jej bude trvať, kým sa preberie. Vyzerala ako porcelánová socha. Bez dychu a bez života.

Znova som ňou zatriasol a nemilosrdne ju udrel. Bola to len slabá facka, ale stačila, aby sa prebrala a na líci jej ostal červený odtlačok mojej ruky. „Kto je Talamasca?“ zopakoval som svoju otázku. Vystrašene sa na mňa pozerala.

„Teraz ma zabiješ?“ opýtala sa. Doriti. Čo som mal urobiť, aby som dostal odpovede na svoje otázky? Veľmi dobre som vedel čo, ale nechcel som sa napiť jej krvi. Ak by som ju ucítil niekde mimo jej tela, asi by som sa zbláznil a vysal ju celú. Už by jej nič nepomohlo. Ale to som nemienil dopustiť. Nie, kým ju nedostanem.

„Zabijem, ak mi neodpovieš. Kto je Talamasca? Čo je to za ženskú?“ výhražne som sa na ňu pozrel. Zasmiala sa a užasnuto si ma prezerala.

„Talamasca nie je žena. Je to spoločnosť. Hovorili pravdu. Vy existujete.“ Dotkla sa rukou mojej tváre. Prebehla mnou horúčava, keď som zacítil jej jemnú ruku na líci. Ak by som mal srdce, tak teraz by sa tavilo.

Odstrčil som jej ju a pevnejšie ju zovrel. „Čo sú zač? Ako vedia o upíroch? A čo si ty?“ Z toho všetkého ma najviac zaujímala tá posledná otázka.

Pokrútila hlavou. „Nepoviem ti nič. Sú to síce len hlúpi aristokrati, ale je to rodina. Nechcem, aby si im ublížil.“ Zavrela oči a stisla pery. Ak som bol predtým nahnevaný, tak to bol len slabý odvar toho, čo som cítil teraz. Pristihol som sa, ako ju škrtím a rýchlo sa odtiahol. Postavil som sa pred jej nohy a on sa rozkašľala. Pohľadom som zavadil o hodiny. Bolo tesne po desiatej večer. Ak som sa chcel dostať z tohto všivavého mesta ešte dnes, bol najvyšší čas ísť. Lenže čo s ňou? Nechcel som len tak odísť. Prosil som diabla o pomoc, aby mi poradil. A poradil.

Schytil som ju za ruku a prudkou postavil pred seba. „Máš dve možnosti. Buď sa so mnou budeš milovať dobrovoľne a potom ťa bez bolesti zabijem, alebo ťa vezmem zo sebou a spravím ti peklo zo života.“ Zdesene sa na mňa pozrela a ja som sa doširoka usmial. Odpoveď som už dávno poznal.

Hádam som vás touto kapitolou veľmi neunudila a páčila sa vám, pretože som sa s ňou naozaj potrápila. Za všetky názory preto vopred ďakujem. :) 

Autor: VictoriaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Upíri: uver a podľahni - 4. kapitola: