Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Upíri: uver a podľahni - 35. kapitola - KONIEC

31.12.2014 (07:15) • VictoriaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 2182×

35. kapitola - KONIEC

Sú to už tri týždne od Alicinej vízie, v ktorej som prišla o život ja, moja sestra, Emmett a moje deti sa spolu s Edwardom stali väzňami Ara Volturi. Najmocnejšie a najdesivejšieho upíra, ktorý žil už tritisíc rokov. Po tom všetko, sme ďalej nemohli ostať v Londýne a vystavovať sa nebezpečenstvu. A tak nás Carlisle zaviedol ďaleko na sever, do odľahlých lesov Škótska. Ubytovali sme sa v malom domčeku uprostred kopcov, neďaleko mora. Netrvalo dlho a porodila som. Bolo to bolestivé, aj napriek anestetikám. Edward robil čo mohol, aby som prežila, avšak moje srdce ten nápor nevydržalo. Zomrela som. Edward ma však oživil a pohrýzol. Premena na upíra bolo to druhé najbolestivejšie, čo som kedy zažila. (Prvým bol pôrod dvojčiat.) Ale podľa jeho slov som nekričala. Nehýbala sa. Prebudila som sa o necelé tri dni a všetko bolo iné. Lepšie. Krajšie. Ak nepočítam neopísateľný hlad, ktorý ma škriabal v krku ešte dlhé hodiny po premene, bolo úžasné byť upírom. A byť s Edwardom. Hneď po prvom love som mala možnosť po prvý krát vidieť svojich dvoch anjelov. Porodila som chlapca Edwarda Charlie Carlislea a dievčatko Renesmeé Mary Rose.

Obaja rástli neuveriteľnou rýchlosťou. Nestačili sme im kupovať oblečenie a teraz už vyzerajú ako dvojročné. Ale pre udržanie nášho šťastia sme sa museli pripraviť na posledný boj proti Volterre. Nikto z nás nechcel, aby to dopadlo ako v Alicinej predstave.

„Láska? Ešte stále píšeš svoj denník?“ oslovil ma Edward. Znenazdania sa mi objavil za chrbtom a položil ruku na moje rameno. Zavrela som malú knižku a usmiala sa na neho.

„Je to dlhý príbeh,“ šepla som. Odložila som pero a postavila sa pred neho. Objal ma okolo pása a ja som urobila to isté. Jeho tvár za tých posledných pár týždňov akoby zostarla o desať rokov.

„Máš starosti,“ povedala som a vyhladila mu zamračené čelo. Edward mal neustále starosti. Odkedy videl Alicinu víziu, úplne sa zmenil. Viac sa mračil ako smial, a viac ma ochraňoval. Dokonca aj naše deti. Keď som sa učila bojovať a on ma náhodou silnejšie udrel a ja som spadla na zem, okamžite ku mne priskočil a vzal ma do náruče. Samozrejme, že sa mi jeho starostlivosť páčila, ale jeho strnulosť a žiarlivosť mi už taká príjemná nebola.

Jedno ráno som sa kúpala v mori, pretože mužské pokolenie pripravovalo súboj s Volturiovcami. Deti spali a ja som využila príležitosť na ranné osvieženie. Voda bola studená dokonca aj na upíra. Ale neprekážalo mi to. Zo svojho ľudského života som si na začiatku veľa nepamätala, no pamäť sa mi postupne navracala a spomienky pribúdali. A ja som vedela, že som sa ešte nikdy nekúpala v mori.

Vyzliekla som si oblečenie a ostala len v spodnej čipkovanej bielizni – kúpila mi ho Alice, samozrejme. Chladný severák ma chladil na pokožke a keď som išla do vody, bolo to ešte chladnejšie. Ale aj napriek tomu mi bolo nádherne. Plávala som, vlhy so mnou hojdali zo strany na stranu ako s korábom lode. Niekoľkokrát som sa potopila a po hodnej chvíli som cítila, že všetky moje starosti sú preč. Akoby ich odniesli vlny ďaleko odo mňa.

O hodinu, keď som len tak ležala v plytkej vode a hlavu mala položenú na kameni, ma čosi stiahlo za nohu do hlbšej vody. Zalapala som po vzduchu – hlúpa ľudská reakcia – a potopila sa. Ťahalo ma to hlboko, aj keď som sa bránila. Keď som otvorila oči, všimla som si ľudskú postavu pod vodou. Bola mi povedomá. Udrela som toho muža a on ma pustil. Obaja sme sa vynorili a ja som zistila, že to bol Emmett. Plával pri mne do pol pása nahý a smial sa ako malé dieťa nad svojim vtipom. Šplechla som na neho vodu.

„Zbláznil si sa?“ skríkla som, ale on sa ďalej iba smial. Ak by som bola stále človekom, mohol ma utopiť alebo inak vážnejšie zraniť. No ako upírka – na čo som si občas stále ešte nemohla zvyknúť – sa mi nemohlo naozaj nič stať. Keď mi to došlo, rozosmiala som sa spolu s ním. „Čo tu vôbec robíš? Myslela som, že ešte stále rokujete.“

„Porada sa práve skončila. Bol som sa sem prejsť a uvidel ťa. Neodolal som, sestrička.“

Prevrátila som očami. Odkedy som sa premenila na upírku, Emmett ma z nejakého dôvodu oslovoval sestrička, akoby som bola jeho krv.

„Chceš ešte?“ opýtal sa a na tvári mal lišiacky úsmev.

„Opováž sa,“ odvetila som, no posledné písmená sa už stratili pod vodou, keď ma Emmett vzal za ramená a celou svojou mamuťou váhou ma potlačil do vody. Už som sa nezľakla. Miesto toho som ho stiahol so sebou, aby si aj on trochu užil.

Potápali sme sa ako deti v bazéne. Čakali sme na väčšie vlny, aby sme ich mohli podplávať a hrali sa na surfy, keď sa vlna lámala. Keď sme sa zhodli na to, že už nám stačilo, vyšli sme na breh. Na moje veľké prekvapenie tam stál Edward. Predtým som si ho tam nevšimla, ale neskôr mi došlo, že nás musel pozorovať už dlho. Pribehla som k nemu so smiechom a objala ho. Smiala som sa na tom, aký je mokrý, on sa však nezasmial. Stál tam ako skala a ruky mal zopnuté na hrudi. Tváril sa chladne.

Ale potom sa náhle pohol. Keď k nám Emmett podišiel, chytil ho za rameno a jednu mu vrazil. Emmett padol na zem, no Edward ho zodvihol a znovu mu vrazil.

„Čo to robíš?“ skríkla som na neho. Lenže on ma akoby nepočul.

„A vraj priatelia. Chceš mi vziať aj ju? Len sa priznaj! Tanya ti nestačila, čo?“

Ochromene som otvorila ústa. Čo si to len myslel? Búrila sa vo mne krv. Na chvíľu som mala pocit, že som zle počula. Chcela som zle počuť. Pretože jeho slová ma zraňovali v mojom mŕtvom srdci.

 Edward mlátil Emmetta hlava-nehlava. Pokúšala som sa ho zastaviť slovami, ale keď to nepomohlo, chytila som ho odzadu za golier a plesla s ním o zem. Mala som toho dosť.

 „S Emmettom som nič nerobila,“ skríkla som na neho. „Len sme sa zabávali. Medzi nami nič nie je. Nie som ako tvoja Tanya. Emm je s mojou sestrou a ty by si mal byť so mnou, Edward. Ale vyzerá to tak, že mi nedôveruješ. A ja nechcem snúbenca, ktorý mi nedôveruje.“

„Bella,“ hlesol. Ale ja som naštvane odpochodovala len v spodnej bielizni do lesov.

Trvalo im hodiny, kým ma našli. Bolo mi zle z Edwarda aj z jeho správania. Vtedy som s ním nehovorila dva dni. Ničilo ho to. Jeho jedinou možnosťou bolo, aby sa ospravedlnil Emmettovi. Inak som ho na milosť odmietala zobrať. A tak to urobil. Ospravedlnil sa jemu a mne tiež. Vtedy mi sľúbil, že sa prestane správať ako žiarlivý milenec a začne mi veriť. Ale hlboko v srdci som vedela, že kvôli tej vízii sa už nikdy neprestane báť, že ma stratí.

Odtiahla som sa od Edwarda a pozrela sa mu do očí. Mali krásnu zlatú farbu. Kvôli mne bol stále vegetariánom a za to som ho milovala ešte viac, než kedykoľvek predtým.

„Dnes bude dlhý deň,“ povzdychol si. Chcela som ho pohladiť po vlasoch a pochovať si ho ako dieťatko, aby sa viac netrápil. Ale mohla som s ním iba súhlasiť.

„Vieš o tom, že ťa milujem, však?“ spýtal sa ma. V hlase mal náznak pochybnosti.

„Samozrejme, že viem. A ja milujem teba, drahý. A nikdy neprestanem,“ povedala som a pobozkala ho. Zovrel ma  okolo drieku a potom ruky položil na môj zadok. Zasmiala som sa. Nikdy ma nemal dosť rovnako, ako ja jeho. Ale teraz nebol čas na naše hranie.

„Carlisle nás očakáva dole,“ povedal a odtiahol sa. Zamrnčala som. Chytil ma za ruku a vyviedol z izby. Náš nový dom mi pripomínal som Cullenovcov v Denveri, avšak tento bol obložený hrubým drevom, nemal také veľké okná a voňal po stromoch a živici, po soli z mora a hline. Zišli sme dole schodmi a vošli sme do obývačky. Už na nás všetci čakali.

„..ako Rómeo a Júlia.“ Zachytila som koniec Emmettovej vety. Zamračila som sa, pretože to bolo mierené na nás.

„Je čas, aby sme vyrazili,“ povedal Carlisle. „Podľa Rose, ktorá sa pred chvíľou vrátila z Londýna, sa Aro so svojou gardou stále zdržuje u jedného z lordov, ktorý pochádza z Talamasci. Plán teda pokračuje tak, ako sme sa dohodli. Takže zajtra o takomto čase sa rozhodne.“

Nadýchla som sa a pevnejšie zovrela Edwardovu ruku. Bolo to zvláštne, ale nebála som sa. Ani súboja, ani smrti.

Podišla som ku krbu a posadila sa na zem. Moje dve slniečka sa hrali na kožuchu z hnedého medveďa. Stavali kocky od tety Alice jednu na druhú až to vyzeralo ako farebný hrad s vežičkami. Vzala som malého Edward na ruky a pobozkala ho na líce. Keď to však uvidela Renesmeé Mary Rose, okamžite sa kvokla do došplhala k nám. Veľký Edward sa posadil vedľa mňa.

„Čím sú staršie, tým viac sa na teba podobajú,“ vyčítala som mu.

„A to je zle?“

Nadvihla som obočie. „Nie, pokiaľ sa nebudú chovať ako ty tesne predtým, než si ma stretol. Svet by to neprežil.“

Zasmial sa. „Neboj sa. Budú presne také ako si ich vychováme,“ ubezpečil ma Edward a vzal malú Renesmeé do náruče.

 ***

Dom lorda, ktorý viedol celú Talamascu bol hneď za Zeleným hájom, neďaleko Londýna. Bolo to veľké panstvo, ktoré vzniklo ešte v polovici šestnásteho storočia. Stále ho vlastnila jedna a tá istá rodina a kráľovná Alžbeta I. im neskôr darovala šľachtický titul. Pôvodné sídlo bolo kedysi zbúrané po veľkom požiari a na jeho mieste vo viktoriánskom období vyrástol veľký dom pripomínajúci zámok. Mal množstvo vežičiek, veľa nevídaných tvarov. Bol vysoký a mal i veľa okien či dvier. Zozadu do sídla viedla veľká hala, ktorá prepájala záhradu a dom.

Auto sme nechali ešte pred Zeleným hájom a ďalej sme išli pešo. Bolo pol piatej ráno, ale všade bola stále tma. Vietor nefúkal a to nám poskytovalo značnú výhodu. Nemohli nás zachytiť, ani vidieť. Boli sme skrytí za stromami pred veľkou vstupnou bránou. Arova garda strážila nepretržite celý areál aj dom. Napočítali sme ich šesť. Náhle sa v tichu ozvalo húkanie sovy a my sme vedeli, že je to znamenie. Všetci sme sa rozbehli skrytý pred stromami pozdĺž múrov k tajnému vchodu do domu. Boli to pivničné dvere, ktoré slúžili ako úniková cesta. Chodba ešte stále stála a nám nič nebránilo, aby sme ňou prešli popod záhradu a teda aj popod stráže.

Cítila som sa ako špiónka. A presne tak som aj vyzerala.

Dvere nás zaviedli do kuchyne. Jasperovi sa podaril čo najtichšie vylomiť zámok. Avšak niekto to začul. Počula som kroky z bočných schodov. Zadržala som dych, no Edward ma vzal za ruku a upírskou rýchlosťou sme sa presunuli do malej komory. Vďaka Bohu za staré domy, pomyslela som si, keď nás obklopil smrad dávno zjedeného jedla a myších výkalov. Muž, upír, nás nevidel. Len sa obzrel po kuchyni a vrátil sa späť na poschodie. Keď sme si mysleli, že je vzduch čistý, nasledovali sme ho.

Nájsť Ara a zabiť ho. Nič ťažké. Povedala som si v duchu. Bolo nás sedem proti celej armáde. Ale tak trochu sme si mysleli, že keď zabijeme hlavného veliteľa, ostatný sa stiahnu. Všetci sme zachytili, kde sa odohráva najväčší pohyb v dome, kde sa zdržuje najviac upírov. Počuli sme ich kroky, ich dýchanie aj ich rozhovory. Edward, ja a Rosalie a Emmett sme vyšli bočným schodiskom na tretie poschodie. Zvyšok išiel hlavným. Chodba bola prázdna. Pomaly sme sa blížili ku dverám, odkiaľ vychádzal Arov smiech. Pozerala som sa na svoju sestru, na Edwarda a dúfala, že na ich tváre sa budem pozerať ešte poriadne dlho. Do konca večnosti.

Na zátylku ma čosi popálilo. Zastavila som sa a pozrela sa von oknom. Bol to pohľad upíra, člena gardy, ktorý strážil záhradu. Všimol si nás. Pozeral sa priamo na mňa svojimi červenými očami. Ale nehýbal sa. Nevolal o pomoc, ani nekričal poplach. Len tam stál a pozeral sa na mňa cez okno. Nepríjemne ma striaslo. Otočila som sa späť do chodby. Ostatným som nič nepovedala, boli sme predsa tak blízko. Carlisle krátko kývol hlavou a to šialenstvo sa začalo.

Emmett vykopol dvere. Niekto vykríkol, niekto zalapal po vzduchu. V miestnosti nebol len Aro s pár upírmi. V malej miestnosti bola natlačená celá garda, okrem tých šiestich mužov, ktorý vonku strážili záhradu. Mohlo ich byť dvadsať, možno viac. Všetkým nám došlo, že nás čakali. Preblesklo mi mysľou, že nás niekto zradil. Vedeli o nás ešte skôr, než sme vstúpili do domu.

Chvíľu sme sa na seba pozerali a nikto sa nemal k činu. Potom jeden z upírov skočil na Jaspera a boj sa začal. Nemali sme proti nim šancu. Na každého z nás boli traja oni. Bola som neskúsená, aj keď silná. Držala som sa pri Edwardovia bojovala čo mi sily stačili. Odrážala som útoky malej červenovlásky, snažila sa odtrhnúť ruky veľkému mužovi a popritom do mňa mlátil úzky chlapec.

Naše súboje sa rýchlo presunuli z malej miestnosti pripomínajúcej pracovňu na chodbu, kým niekto nevyhodil Emmetta von oknom. Ostatný sme ho čochvíľa nasledovali na záhradu. Vtedy som bola rada, že všetci ešte žijeme, ale zároveň som vedela, že už im dochádzajú sily. Šiesti upíri, ktorí predtým strážili záhradu kamsi zmizli.

Aro pomaly vyšiel na záhradu pred dom spolu so svojimi najbližšími pobočníkmi. Na tvári mal úsmev. Určite vedel, že vyhráva.

Rosalie skríkla. Emmetta, Carlislea a Esme zložili k zemi. Nezabíjali ich, len ich držali a oni sa nemohli hýbať. Konečne sa mi podarilo zabiť tú malú potvoru. „Idem,“ skríkla som na Edwarda. Rozbehla som sa k Arovi cez bojisko s niekoľkými končatinami a pár telami mŕtvych upírov pochádzajúcich z jeho gardy. Vyskočila som a pristála pred jeho prekvapeným pohľadom. Chcela som mu vraziť, odraziť hlavu z tela, ale náhle ma zachvátila tma a bolesť. Sklonila som sa k zemi. Nemohla som sa hýbať, dýchať. Počula som len boj ako ozvenu a videla, ako garda každého Cullena dostáva na kolená. Keď sa to skončilo, tma zmizla a bolesť sa stratila.

Dvaja upíri ma postavili na nohy pred Ara. „Úbohá, Bella. Naozaj si si myslela, že nás sami porazíte?“ smial sa mi do tváre.

Zachechtla som sa. „Popravde, sme práve toto čakali.“ Aro naklonil hlavu. Nerozumel mi. Odpľula som krv, ktorá sa mi nahromadila v ústach. „A mimochodom, prečo si myslíš, že sme prišli sami?“

„Čože?“

Neodvetila som mu. Dostatočnou odpoveďou mu boli upíri, ktorí prešli cez dokorán otvorenú bránu. Na ich čele kráčala Lolita. Asi po prvý krát som na nej videla rifle a tričko, akoby to ani nebola ona. Na tvári mala však úsmev, taký úsmev, ktorým sa dokázala usmievať len ona.

„Takže, ideme sa hrať?“ opýtala sa. Zasmiala som sa.

Arov pohľad bol na nezaplatenie. Šokovaný bol v tom okamihu slabý výraz. Aro primrzol z zemi (alebo skôr zakorenil) a ja som to využila. Otočila som sa ako skrutka a zbavila sa dvoch otravných rúk na mojich ramenách. Zároveň sa Lolitini upíri rozbehli proti garde a vyslobodili Cullenovcov. Pribehla som k Edwardovi. Vrhla som sa mu do náruče a na rýchlo ho objala. Potom sme sa pripojili k Lolite.

Poraziť Ara bolo vďaka Lolite jednoduché. Aj keď sme utrpeli straty, vďakabohu nikto z Cullenovcov nezomrel. Zato Arova garda bola vyhladená, dokonca sa po dlhom úsilí podarilo zabiť aj Jane a Aleca, ktorí mi predtým spôsobili bolesť. Edward sa tváril ako malé dieťa, ktorému dáte hračku, keď sa mu podarilo zabiť Jane. Od Alice som vedela, že práve oni dvaja ho v jej vízii dlhé roky mučili. Dvaja upíri z gardy sa nakoniec dobrovoľne vzdali a Lolita ich prijala do svojej armády. Nakoniec ostal už iba Aro.

„Sám ako kôl v plote, čo?“ poznamenal Emmett. Všetci sme sa zasmiali. Sedel uprostred tiel, svojich poddaných. Nikto ho nedržal, pretože nemal šancu utiecť. Jediné, čo ho čakalo, bola smrť.

„Ako...“ nedokončil. Zodvihol sa a otočila sa k nám. Cítila som, že si to žiada vysvetlenie.

„Zabudol si, že máme Alice,“ začala som. Pustila som s Edwarda a urobila pár krokov k zdrvenému Arovi. „Keď si nás chcel prekvapiť na stretnutí Talamasci, videla to. A tak sme ušli. Ale vedeli sme, že nás budeš loviť kvôli mojim deťom a Edwardovi. Chcel si ho zabiť, pretože on zabil tvojho syna. Bol si veľkým pánom a nezaujímalo ťa, prečo Alistair vlastne zomrel. A tak sme vymysleli plán.“

Aro s postavil, ale stále počúval. Edward podišiel ku mne a pokračoval:

„Keď sme sa rozhodli na teba zaútočiť, Alice mala niekoľko vízii. Zakaždým náš útok dopadol rovnako – odhalil si nás a porazil. Vždy nás bolo príliš málo. Preto sme potrebovali pomoc. A tak sme zavolali Lolitu. Neviem či ju poznáš. Ale Lolita kedysi bývala prvou slúžkou nevlastnej sestry tvojho syna, Marvy. Vieš o tom, že upír zostane dosť zatrpknutý, keď ho pripravia o detstvo a premenia v rannom veku?“ Edward sa usmial.

„Bolo načase skoncovať s tebou a tvojou špinavou krvou,“ dodala Lolita.

„Takže,“ pokračovala som, „sme vedeli, že nás porazíš. Ale vedeli sme aj to, že nás nezabiješ, pretože budeš chcieť vedieť, kde sú moje deti. Nikdy sme však nezistili, koľko tu máš členov gardy a tak sme museli urobiť návnadu. Všetkých sme vás museli vylákať, aby ťa potom Lolita mohla doraziť. A to sa aj stalo.“

Podišla som bližšie k Arovi a vyčarovala úsmev na tvári. „Myslel si si, že si nesmrteľný a že sa ťa všetci boja, ale ani jedno nie je pravda. Skončil si,“ šepla som. Aro sa tváril porazenecky a ja som pocítila úľavu. Konečne bolo po všetkom.

„Ukončime to. Vychádza slnko,“ pripomenula nám Lolita. Pozrela som sa na oblohu. Slnko už dávno vyšlo, len priame slnečné lúče sa ešte nedostali cez stromy. Ale mala pravdu. Nechcela som, aby tu noví regrúti uhoreli zaživa.

„Nie,“ povedal zrazu Aro. Chytil ma za hlavu a otočil doľava. Neodrhol mi ju, no veľa nechýbalo. „Všetci choďte do domu, inak ju zabijem,“ vykríkol.

„Okamžite ju pusti,“ skríkol Edward. Nevidela som na neho ani na ostatných. Videla som len bránu a slnečné lúče, a na krku som cítila jeho chladné ruky.

„Nemáš kam utiecť, Aro. Slnku neutečieš,“ varoval ho Carlisle.

„Len choďte,“ prikázala som im. Chvíľu to trvalo, ale Alice ich nakoniec všetkých prinútila vojsť do domu. Osamela som s Arom.

„Dúfal som, že to bude Edward, ale ak ťa zabijem, bude to pre neho ešte väčšia bolesť.“

„A to som tajne dúfala, že sa pokúsiš ujsť a mňa pustíš,“ zasmiala som sa.

„Nie. Carlisle má pravdu. Pred slnkom už neutečiem. A ak by sa mi to aj podarilo, viem, že by ste ma rýchlo vystopovali. Zhorím tu, ale ty zhoríš so mnou.“

„Si si tým istý?“ opýtala som sa. Slnečné lúče vyšli spoza koruny stromov a dopadli mi na tvár. Príjemne hriali. Aro vykríkol od bolesti. Vo vzduchu som zacítila pach spáleného mäsa. Konečne ma pustil. Otočila som sa a pozrela na neho. Znovu sa mu na tvári objavilo prekvapenie, keď zistil, že mňa slnečné lúče nepália.

„Zabudla som ti povedať, že máme nový trik,“ sadla som si obďaleč k jeho zvierajúcemu sa telu. Ešte stále si snažil tvár chrániť rukami. „Po pôrode sme zistili, že ja i moje deti môžeme vyjsť na slnko. Sme akousi anomáliou vo svete upírov. Veľmi krásnou anomáliou, ktorá zemní naše životy. Moja krv obsahuje látky, ktoré zabraňujú, aby naša koža začala horieť.“

„A dala ju aj nám. Preto už môžeme chodiť po slnku,“ dodala Lolita. Sklonila sa vedľa mňa. V slnečnom svetle jej koža žiarila do biela. Aro nerozumel ničomu, ale podľa mňa už stačilo vysvetľovania. Edward ma zozadu chytil a postavil na nohy. Otočila som sa k nemu. Arova pomalá smrť už nikoho nezaujímala. Dokonca ani jeho krik či prosby o pomoc.

Lolita sa k nám otočila. „Keď je Aro mŕtvy a polovica gardy vyvraždená, napadlo ma, že by sme si podmanili Volterru. Nechcete sa k nám pridať?“

„Nie,“ odvetil Edward. „Teraz máme iné plány. Skôr by si ty mala prísť na našu svadbu.“

„Ak je to pozvanie, rozhodne prídem. Len my pošlite pozvánku. Mojou novou adresou bude Volterra.“ Všetci traja sme sa nad tým zasmiali.

Nepochybovala som o tom, že Lolite sa skutočne podarí dobyť mesto Volterra a zosadiť aj dvoch Arových bratov, ktorí tam ostali. Podľa toho, čo som počula, ani jeden z nich nebol dostatočne prefíkaný a už vôbec nie na to, aby sa mohli ubrániť Lolite a jej armáde. Keď sa k nim pridala a videla som ich všetkých pohromade, na okamih ma napadlo, či bude Lolita dobrá vladárka. A či som urobila dobre, keď som jej a jej priateľom dala svoju krv. Vlastne som im tým otvorila mnoho možností a ak by chcela, mohli by ovládnuť aj ľudský svet. Potom som však pokrútila hlavou a zahnala tie myšlienky do úzadia. Blížil sa ku mne Edward.

„Svadba?“ opýtala som sa ho skôr, než stihol čokoľvek povedať.

„Samozrejme, láska. Nemôžeme byť snúbencami do konca večnosti. Čím skôr si ma vezmeš za manžela, tým lepšie. A ja budem mať aspoň konečne pokoj.“

Nadvihla som obočie. „Pokoj.“ zopakovala som. „Myslíš tým, že prestaneš byť žiarlivý a mlátiť každého muža, ktorý so mnou prehodí čo i len slovko?“

„Hm,“ zamyslel sa. Pritlačil si ma k sebe a chytil ma za zadok. Vysadil ma a ja som obmotala nohy okolo jeho drieku a ruky okolo jeho krku. „Myslím, že tej žiarlivosti sa už nezbavím. A Emmett si zaslúži každú ranu, ktorú som mu uštedril a ešte aj uštedrím.“

Začula som ako Rose zavrčala. „Moja sestra ťa zderie z kože, pokiaľ ho budeš aj naďalej mlátiť. A ja sa z tebou rozvediem, Edward Cullen.“

Zvážnel. „To by si naozaj urobila?“

Zasmiala som sa. „Nie, ty blázon. Veď pri tebe mám všetko, čo od života potrebujem. A navyše, nie sme ešte ani svoji.“

„Tak sa vezmeme. Aj zajtra, ako budeš chcieť. Potom ťa vezmem na romantickú svadobnú cestu a ty si vyberieš, kde budeme bývať.“

„To nech ťa ani nenapadne, Edward!“ skríkla Alice. „Vaša svadba musí byť veľkolepá. A ja chcem robiť prípravy a ísť za družičku a mať krásne šaty...“ Nedokončila, pretože Edward ju umlčal svojimi myšlienkami, ktoré mne ostali zatajené.

Zaprela som sa do jeho hrude. „Popravde, sa mi páči ten dom v Škótsku,“ odvetila som na jeho predchádzajúce slová. „Čo keby sme si ho prestali prenajímať a ty by si ho kúpil?“

„Ešte ani nie sme svoji a ty už odo mňa ťaháš peniaze?“

Otvorila som ústa a zoskočila z neho. Obrátila som sa mu chrbtom. Chytil ma okolo pása a hlavu si položil na moje rameno. „Bol to len žart, Bella. Kúpim ti toľko domov, koľko len budeš chcieť. Naše dvojčatá tam aspoň budú mať pokoj, kým nevyrastú. No tak, nehnevaj sa na mňa.“

Zavrtela som hlavou. „Nehnevám.“ Otočila som sa k nemu a vážne sa na neho pozrela. „Som s tebou šťastná, Edward.“

„A budeš. Prisahám, zlato. Naveky,“ odvetil. 

Nejaké tie čísla pre zaujímavosť:

Poviedka má 182 strán A4 a viac ako 96 200 slov.

Prvá kapitola vyšla 10.08.2012

277. To je počet komentárov od 1. po 34. časť poviedky.

Pár slov na záver: 

Poviedka Upíri: uver a podľahni sa zrodila pred niečo vyše dvomi rokmi. Aj keď som kapitoly písala striedavo (občas aj s riadne dlhými pauzami), táto poviedka patrila k mojim obľúbeným. Milovala som Bellu, ale hlavne som milovala Edwarda, ktorý ju na začiatku zachránil. Vlastne ju zachraňoval neustále a to ho menilo. Menilo to jeho charakter a on sa zamiloval do Belly, potom ona do neho, pár ľudí zomrelo... veď viete sami ako to bolo.

Mne osobne bude poviedka veľmi chýbať. A verím, že aj vám, čo ste ju mali radi. Týmto by som sa vám všetkým chcela taktiež poďakovať, že ste poviedku čítali a komentovali kapitoly. Chcela by som sa poďakovať hlavne určitým osobám ako je Alex, 1ajjka1, Petronela, martty555, DAlice, Domik, BabčaS, mispa a mnoho ďalším, ktoré si našli čas na okomentovanie kapitol. A ešte patrí moje osobitné poďakovanie Kala, ktorá ma neustále nútila poviedku dokončiť.

Na koniec mi neostáva nič iné len dúfať, že sa vám posledná kapitola páčila a neukameňujete ma za ňu. A že sa možno ešte niekedy stretneme pri iných poviedkach.

VictoriaCullen :)

Autor: VictoriaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Upíri: uver a podľahni - 35. kapitola - KONIEC :