Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Upíri: uver a podľahni - 30. kapitola

24.06.2014 (20:30) • VictoriaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 11× • zobrazeno 2019×

30. kapitola

„Za chvíľu som späť,“ oznámila som Stephenovi a Lisbeth. Vystúpila som z auta a vošla do svojho domu. Nebola som tu len dva dni. Okná už boli zatemnené a v dome vládla pochmúrna atmosféra. Všade bolo ticho. Spomínala som si, ako ma Rose žiadala o povolenie zatemniť okná. Bolo to pár hodín pred hádkou, keď bolo ešte všetko v poriadku.

Vyšla som hore schodmi tak rýchlo ako sa mi dalo, do svojej izby. Musela som sa prezliecť do práce a zbaliť si pár ďalších vecí. Nemienila som ostávať v dome s Rose a s myšlienkou, že moje deti považuje za monštrá. Neboli – ale nevedela som ju o tom presvedčiť.

Vošla som do kúpeľne a rýchlo si opláchla tvár. Umyla som si zuby a strapaté vlasy si prečesala hrebeňom. Stephen u seba nemal sprchu. Nesmrdela som, no nechcela som sa ani sprchovať v dome s riskovať tak stret so sestrou. Podľa Stephena však bola vo svojej izbe aj s Emmettom. Bolo len otázkou času, než mi zaklope na dvere. Netrvalo to dlho

„Poď ďalej,“ vyzvala som Rosalie a vrátila sa späť do izby, aby som sa mohla obliecť do práce. Chvíľu postávala pri dverách, akoby sa bála prísť bližšie. A aj ja som radšej hľadela do skrine ako do jej tváre.

„Potrebuješ niečo?“ spýtala som sa chladne, keď bola ešte stále ticho.

„Včera si nebola doma celý deň. Nemali sme sa kedy porozprávať o tom... všetkom.“

„Tak hovor, počúvam. Ale ak ide o dvojčatá myslím, že už všetko povedané bolo,“ varovala som ju a tresla dverami od skrine. Pár čistých vecí som hodila na posteľ a začala sa prezliekať.

„Za to sa ospravedlňujem. Nemala som na teba tak vyletieť a rozhodne som nemala povedať tie veci. Mala si pravdu, je to tvoj život a to rozhodnutie je na tebe. Ja len nechcem, aby sme boli kvôli tomu pohádané. Sme predsa sestry.“

Obzrela som sa na ňu skrz rameno a poriadne si ju premerala. Rosalie sa mi práve ospravedlnila? Páni, to hádam ešte nikdy neurobila. Srdce mi trochu obmäklo, no stále som sa na ňu veľmi hnevala. A jedno prepáč to nenapravilo.

„A okrem toho, prečo si prišla?“

„Predvčerom som to brala ako to najhoršie, čo ti mohol Edward urobiť – no vymazala som to. Tým chcem povedať, že Edward je ich otcom. Má právo vedieť o nich. A navyše, mohol by s doktorom Carlisleom pomôcť.“

Zastavila som sa s rukami za chrbtom, keď som si zapínala podprsenku a pozrela sa na sestru. „Naznačuješ, že mu mám zavolať a len tak mu povedať, že čakám jeho dvojčatá? S tým nepočítaj, Rose,“ zasmiala som sa a vošla do kúpeľne. Rosalie mi bola v pätách.

„Prečo nie?“

Povzdychla som si – nebolo to zjavné? „Tak za prvé, Edward má inú,“ odvetila som a začala si zapínať blúzku o pár čísel väčšiu.

„A ďalej?“

Zodvihla som hlavu k nej a mykla ramenami. „Ďalej nič. Za prvé stačí. Edward a ja nie sme tá pravá dvojica. Už sto rokov miluje svoju snúbenku a ja to chápem. To, že čakám jeho dvojičky neznamená, že to zmení jeho city. Nie som mrcha, ktorá ho k sebe nadosmrti pripúta kvôli deťom. Preto mu to nepoviem ani ja, ani ty a ani Emmett. Rozumieš?! Mám Stephena a Lisbeth. A keď budeš chcieť, môžeš mi pomôcť aj ty s Emmettom. To už sú traja upíri, ktorí mi určite pomôžu sa o tých dvoch diablíkov postarať.“

„Kto je Lisbeth a toto je tvoj jediný dôvod prečo by to nemal Edward vedieť? Urobil ti ich, tak prečo by sa nemal starať aj on.“

Skontrolovala som hodiny. Meškala som, no bolo mi jasné, že ma Rose nepustí cez dvere, kým jej nedám pádny dôvod. Otočila som sa k nej a prekrížila si ruky nad veľkým bruchom.

„Lis je Stephenova ľudská priateľka. A áno, je to jediný dôvod, prečo to Edwardovi nepoviem a myslím, že je dostačujúci. Ten chlap má už vlastný život, ktorý som mu dala akonáhle som odišla zo Štátov. A ja mám ten svoj. Nechaj to tak Rose a radšej mi pomôž nájsť gumičku do vlasov. Viem, že som ju sem niekde dala.“ Otočila som sa späť k umývadlu a ešte raz ho prebehla pohľadom.

Rosalie si z vlasov stiahla svoju gumičku a hodila ju po mne. Sotva som ju zachytila jednou rukou, ona sa otočila na opätku. „Tvoje dôvody sú hlúpe. Musíš mu to povedať, Isabella. A keď mu to nepovieš ty, poviem mu to ja!“

„To sa neopovážiť, Rose. Ak to urobíš, už viac nebudeš mojou sestrou,“ skoro som za ňou kričala, ale ona sa nezastavila. Vyšla z izby a tresla dverami. Cítila som kopnutie od jedného z mojich detí a musela som sa oprieť o umývadlo. Dúfala som, že ma Rose poslúchne a neurobí nič za mojim chrbtom – aj keď na to bola ona expert.

***

„Som v poriadku,“ povedala som už asi po stí raz do telefónu. Výťah sa zastavila vstúpili do neho ďalší zamestnanci firmy. Posunula som sa z vozíkom trochu bokom a priložila si telefón k druhému uchu.

„Si si istá?“ pýtala sa Lisbeth. Jej prehnaná starostlivosť ma nútila usmievať sa.

„Áno, som. A povedz to aj Stephenovi. Naozaj nepotrebujem, aby ste mi obaja volali šesť krát denne.“

„Len o teba máme strach,“ bránila sa.

Prevrátila som očami v strop. „Lis, je len päť hodín,“ pripomenula som jej. Lisbeth niečo odvetila, no ja som sa s ňou musela rozlúčiť. Výťah znovu cinkol a ja som vystúpila. Tlačila som vozík s poštou okolo stolov svojich bývalých kolegov, pre ktorých som bola stále stredobodom ohováraní a to hlavne po tom, čo mi začalo vidieť brucho. Keď sa ma jedna z nich spýtala ako je možné, že mi tak rýchlo rastie, musela som si vymyslieť, že ide o jojo efekt. Firmou sa to rozšírilo ako požiar a za pár hodín už mal každý vlastnú teóriu, prečo v skutočnosti tak rýchlo priberám. Len pár z nich bolo skutočne blízko a spoznali, že ide o tehotenstvo. Všetky podobné dohady som však rýchlo vyvracala.

„Bella, niekto na teba čaká dole v hale,“ ozval sa mi vo vysielačke Mikey. Zastavila som pri dverách k vedeniu oddelenia a hlasno si povzdychla, až sa niekoľko tichých účtovníkov po mne pozrelo – potrebovali ticho a ja som ich „rušila“. V tom okamihu som nechápala, ako som mohla byť niekedy účtovníčkou. A ako ma mohla tá práca baviť a napĺňať. Aj keď to bolo oveľa lepšie ako celý deň behať po budove s poštou ako zajačik.

„Prosím, len mi nepovedz, že je to vysoká blondínka,“ zazúfala som.

„Nie. Ide určite o muža. Ale ak poznáš sexy vysoké blondínky, mohla by si ma z nejakou zoznámiť.“

Zasmiala som sa. „Veľmi vtipné, Mikey. „Takže ide o ryšavého belocha s vražedným výrazom v tvári. Okej, hneď som dole.“

„Si vedľa, Swanová. Ale nevedel som, že máš toľko nápadníkov. Nechcela by si zájsť na romantické rande aj so mnou?“ spýtal sa, keď už som bola na polceste v kancelárii. Rýchlo som dala balíček svojmu bývalému šéfovi a celá červená sa vytratila z jeho kancelárie.

„Ďakujem, práve si sa postaral o ďalšie klebety. Takže, o kto je dole – ako vyzerá? Alebo, vieš čo, nič mi nehovor. Radšej si to zistím sama,“ rozhodla som a vošla do výťahu. Stlačila som prízemie.

„Neviem, ako sa ten chlap volá, ale tá z prízemia sa na ňom rozplývala do telefónu, až sa z toho určite urobila. Vedela si, že ju rozvášni hociaký chlap?“

„Jasné, možno by si mal svoje šťastie skúsiť u nej. Vypínam ťa, si otravný, Mikey,“ zasmiala som sa a vypla vysielačku. Keď som počula jeho poznámky, hneď som mala lepší deň. Bola som vďačná za takého kolegu.

Dorazila som na prízemie a poštu si nechala vedľa pri ochrankárovi. Podišla som k sekretárke a oslovila ju.

„Isabella Swanová. Niekto by tu mal na mňa čakať.“

Ani sa na mňa nepozrela. Stále sa pozerala jedným smerom a ja som myslela, že ma ani nevníma. Potom zodvihla ruku s perom a ukázala jedným smerom. Pozrela som sa na miesto, kam smeroval jej pohľad i ruka a ostala obarene stáť.

Stál tam vo všetkej svojej kráse - Edward Cullen. Medzi niekoľkými mužmi, ktorí na niekoho čakali a vôbec sa medzi nich nehodil. Nohy mal rozkročené, ruky zasunuté do vreciek roztrhaných jeansov. Na vrchu mal tmavo-modrú košeľu. Medené vlasy mal sexy rozstrapatené, sánku zaťatú a zlaté oči aj na takú diaľku chladné a neprístupné. Nepozeral sa mi do očí, ale na moje brucho. Pohľad mu tvrdol každou sekundou. Bol nahnevaný a podľa jeho skrčenej košele som si bola istá, že sa dlhé hodiny niekde tlačil – najskôr vo výťahu.

Ja Rosalie zabijem, preblesklo mi hlavou, keď ku mne vykročil a ja som sa dala na útek. Nebežala som, rýchlo som kráčala späť k výťahu, no on ma rýchlo dobehol. Od upíra sa nič iné ani čakať nedalo. Chytil ma za zápästie a na mieste so mnou otočil. Jeho chladný dotyk vo mne prebudil všetko, na čo som chcela zabudnúť. Do krvi mi preniklo vzrušenie zmiešané s adrenalínom.

„Ani sa o to nesnaž. Z tohto sa už nevykrútiš,“ zasipel.

Jeho slová boli ostrejšie, než slová mojej sestry v zábavnom parku. A boleli dvojnásobne.

Vytrhla som si zápästie z jeho zovretia. Kútik úst sa mi podvihol do nepeknej grimasy. „A z čoho sa chcem podľa teba vykrútiť? Z tej spermie, ktorá sa mi usídlila v lone? Nie, počkaj, na to je už neskoro.“

„Nebuď ironická. Nesvedčí ti to. A tu sa z tebou o tom rozprávať nebudem. Poď.“ Snažil sa ma znova chytiť, ale to už sme mali za sebou. Odskočila som sa pokrútila hlavou.

„Na to zabudni. S tebou ja nikam nepôjdem. Pracujem tu a moja šichta sa ešte neskončila. Teraz ma ospravedlň. Nemáme špeciálne prestávky pre svojich bývalých.“

Otočila som sa na opätku – aj keď som žiadny nemala – a s pocitom úľavy, že sa už nemusím pozerať do jeho ohnivých očí som chcela odísť. Prešla som tri kroky, keď som sa celá ocitla vo vzduchu. Edward si ma prehodil cez plece ako vrece zemiakov. Na chvíľu mi to vyrazilo dych a on to využil, aby to vysvetlil ochranke, ktorá k nám vykročila. Čakala som, že ma bude bolieť brucho, ale nič také sa nestalo. Vykročil so mnou k východu. Snažila som sa ho byť do hrude, no bolo to ako mlátiť do steny. Raz som aj vykríkla, no pripadalo mi to ako z hlúpej melodrámy.

„Máš smolu, drahá. Nikto ťa nepríde zachrániť a ak by sa aj niekto odhodlal, jediná rana by ho odrovnala,“ hovoril samoľúbo. „Na druhú stranu, v tejto firme si skončila. Čakáš poloupírske deti, k tomu dvojčatá. Neverím, že si bola taká hlúpa a išla si pracovať. Od teraz na prácu zabudni.“

„To nemôžeš! Nie si môj pán. Som slobodná žena a môžem si robiť, čo chcem,“ kričala som mu do ucha. Kiež by z toho ohluchol.

Edward sa však iba hrdelne zasmial. „Pán a väzenkyňa – to sme si už skúšali, pamätáš? Ale ak budeš stále taká tvrdohlavá a nerozvážna, veľmi rád sa k tejto hre znovu vrátim.“

Znelo to ako vyhrážka. Zložil si ma z chrbta a položil na rovnú zem. Boli sme na parkovisku. Jednou rukou otvoril dvere na zrejme svojom aute a druhou ma stále držal okolo drieku. Akoby sa bál, že s tým bruchom som schopná utekať.

„Nasadni. Nechci ma viac provokovať.“ Toto už bola vyhrážka. A aj keď som nechcela, on ma jednou rukou dotlačil až na sedadlo. Zapásal ma a rýchlo nastúpil na druhú stranu. Keď sa zarazil, už som sa zadúšala smiechom – volant bol na mojej strane.

„Takže, kam to bude, slečna Daisy?“ spýtala som sa ho. Edward zahrmel a donútil ma presadnúť si. Jeho tvár bola od zlosti belšia než obyčajne a tak som sa znovu upokojila. Preplietla som si ruky na prsiach a rozhodla sa mlčať. Avšak cesta bola dlhá a ja som sa pohľadu na neho neubránila. Auto ním bolo také nasiaknuté, že som si musela otvoriť okno. Ale to vôbec nepomohlo. Keď sa zmiešala jeho sladká vôňa s horúcim vzduchom, bolo to ešte horšie. Na čele som cítila kropaje potu a po chvíli sa mi medzi prsia skotúľala prvá kvapka. Cítila som sa ako na púšti. Dusilo ma teplo a zároveň dlho potlačované vzrušenie.

Edward na volante zatínal ruky. Keď preradil, páka vždy zaškrípala pod náporom sily, akoby sa chcela vytrhnúť. Bol napätý, nesvoj. Takého Edwarda som nespoznávala. A k tomu všetkému tu boli jeho zlaté oči. Ešte nikdy som takú farbu nevidela a skutočne to bol pohľad pre bohov. Zdal sa mi s nimi ešte príťažlivejší – bolo to vôbec normálne?

Neudržala som povzdych a Edward sa na mňa pozrel. Pokrčil obočie.

„Na čo sa tak pozeráš,“ chcel vedieť. Očervenela som. Keby mi len vedel čítať myšlienky a vedel by, ako na mňa pôsobí, prepadla by som sa pod zem.

„Máš zlaté oči,“ rýchlo som poznamenala. 

„Živým sa zvieracou krvou,“ odvetil a ďalej sa pozeral na cestu pred nami. O rozhovor so mnou zjavne nemal záujem. Nechcela som ho ďalej nútiť. Už tak som ho donútila prísť až sem. Vlastne to bola Rosalie, čo vo mne znovu vyvolalo hnev a pripomenulo mi, že ju musím zabiť.

„Vedela si to už v Štátoch?“ nečakane sa opýtal.

Nerozumela som, ale pri jeho pohľade na moje brucho, mi to došlo. „Nie. Dozvedela som sa to len pred týždňom.“

„A nepovedala si mi to.“

„Nebolo čo,“ odvetila som rýchlo. Pozerala som sa pred seba, ale aj napriek tomu som na svojom líci cítila jeho chladný pohľad. „Chcela som ťa nechať, aby si naplnil svoju lásku s Tanyou. Miloval si ju predsa tak dlho a teraz si konečne dostal príležitosť. Dieťa so mnou by ti to len prekazilo a mňa by si za to znenávidel.“

„Tak to sa mi snáď zdá,“ zachechtol sa. Jeho reakcii som nepochopila. „Ak by si mi o nich povedala, postaral by som sa o ne. Sú to deti upíra, potrebuješ pomoc, Bella.“

Zahrialo ma to pri srdci. Po neskutočne dlhej dobe som opäť počula svoje meno, ktoré vyšlo z jeho úst. Hlas mu pri tom znovu znežnel a na mňa to pôsobilo ako voda na oheň. Skoro som sa melancholicky rozplakala.

„Mala som Rosalie, Emmetta a Stephena. Všetci by mi pomohli.“

Edward prudko zastavil a ja som bola v tej chvíli rada, že som pripútaná. Schytil ma za ramená a zatriasol mnou. „Kto je, doriti, Stephen?“

Sakra, prebleslo mi mysľou. Edward sa náhle zmenil na žiarlivého milenca, ktorý práve zistil, že má protivníka. Na jednu stranu to bolo sexy, na druhú ma tento jeho výraz desil.

„Kamarát. Spoznali sme sa po mojom návrate,“ šepla som. Pustil ma. Ramená ma boleli ako šľak, ale teraz som si oveľa väčšie starosti robila o Edwarda. Jeho výraz sa mi nepáčil. Neveril mi. Možno si dokonca mysle, že tie deti sú Stephanove. Musela som mu to vyvrátiť. „Nič som s ním nemala, ak ťa to zaujíma. Stephan je len dobrý kamarát.“

Znovu naštartoval a dupol na plyn. „Ako si povedala, si dospelá žena. Je to tvoja vec, nie moja. Mňa zaujímajú len deti.“

To bol posledný klinec do mojej rakvičky. Edward svojimi slovami už nadobro odstránil všetky moje pochybnosti o jeho citoch ku mne. Scenár, ktorý som si toľkokrát predstavovala, čo by sa stalo, keby sem Edward prišiel a dozvedel sa o deťoch, sa naplnil. Bolo mi zle. Chcela som zvracať, no zároveň som nechcela, aby ma videl takú slabú. Počkala som, až zastavíme pred mojim domom. Vonku sa už pomaly stmievalo, ale ja som jasne videla niekoľko áut stojacich pred domom. To znamenalo, že Edward neprišiel sám – bola tu aj jeho rodina. Samozrejme, sa to dalo čakať. Teraz som však nemala chuť stretnúť sa ani s jedným z ich členov.

 Edward mi otvoril dvere a podal mi ruku. Neprijala som ju. Nebola som malomocná. Otvoril mi dvere do domu a ja som vošla. V predsieni stála Rosalie s Emmettom a za nimi ostatní Cullenovci. Hodila som po sestre vražedný pohľad.

„Prepáč,“ naznačila mi perami. Ignorovala som to. Všetci Cullenovci mali popritom ľútostivé a zároveň ustráchané pohľad. Bolo mi z nich ešte viac zle. Nie som chorá, ale tehotná – chcela som skríknuť. Miesto toho som všetkým oznámila:

„Som unavená. Pôjdem si ľahnúť.“ Nečakala som na ich odpovede a začala kráčať hore schodmi. Edward sa ocitol vedľa mňa a chcel mi pomôcť, ja som ho však odstrčila. Nechcela som, aby mi niekto pomáhal a už tobôž nie on. Na poschodí som sa zavrela do svojej izby a schúlila sa do klbka na posteli. Rozplakala som sa. Potichu. Len srdce mi nepravidelne búšilo a plachtu podo mnou zmáčali slzy. 

Ľudkovia, ďakujem za každý komentár, ktorý ste mi doteraz napísali aj za to, že túto poviedku vôbec čítate.

Za prvé, viem, že posledné kapitoly boli menej stráviteľné a to hlavne kvôli tomu, že nám tu chýbal náš drsný Edward. Je pravdou, že som z neho po čase urobila zamilovaného blázonka – pretože každá postava sa musí časom vyvíjať. Dúfam však, že v tejto kapitole som vám to všetko vynahradila a vy ste si Edwardov veľký návrat užili.

A za druhé, toto je už 30. kapitola tejto poviedky. V poslednej dobe sa pohrávam s myšlienkou, že túto poviedku nedokončím. Nie preto, že by sa mi nechcelo alebo mám málo času. Ale preto, že túto poviedku doslova a do písmena milujem. A jednoducho nechcem napísať poslednú kapitolu a ukončiť ich príbeh. Na druhú stranu však viem, že vám to ako čitateľom nemôžem urobiť, keď ste so mnou už vydržali až sem. Takže nám ostáva ešte posledných 5 kapitol, ktoré si dúfam nezabudnete prečítať. 

Autor: VictoriaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Upíri: uver a podľahni - 30. kapitola: