Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Upíri: uver a podľahni - 19. kapitola

30.07.2013 (09:30) • VictoriaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 2109×

19. kapitola

Bella:

„Bella, nemyslím si, že Edward by bol týmto nadšený.“ Mike si prehrabol rukou vlasy a ja som prevrátila očami.

„Upokoj sa. Ak mu to nepovieš a nebudeš na to myslieť, Edward sa o tom nikdy nemusí dozvedieť,“ uškrnula som sa. Pozrela som na mobil v ruke a vyťukala číslo. Priložila som si ho k uchu, ozvalo sa pípanie. A potom odkazová schránka mojej sestry. Tak toto naozaj nie je normálne. Načo je Rosalie mobil, keď ho má vždy vypnutý? Dočerta.

„Aspoň že tak. Edward by zo mňa vymlátil dušu,“ vzdychol si Mike úľavou. Zazrela som na neho, čo ho vypoklonkovalo z vlastnej izby a zvalila sa na malú posteľ. Uprela som pohľad do stopu. Bol tam nalepený veľký plagát nejakej metalovej skupiny v desivých kostýmoch. Vrátila som sa pohľadom k mobilu a skúsila to znovu. Ale výsledok bol rovnaký. Vzdychla som si. Možno som mala povedať Edwardovi, aby zavolal Mikovi domov, keď nájde Rosalie. Ak ju vôbec nájde. Nemohla som sa ubrániť pocitu, že aj napriek jeho sľubu sa mi sestru už nikdy nepodarí nájsť. Žalúdok sa mi zvláštne chvel a ruky sa mi potili, len čo som na ňu pomyslela. Bola som hlupaňa, keď som nezbadala, že chce odísť do Ameriky, aj napriek môjmu zákazu. Mala som s ňou vtedy súhlasiť. Ísť s ňou, aj keby ma to stálo prácu, dom, ba dokonca aj vlastný život. Zaklipkala som očami. Po líci sa mi skotúľala horúca slza a dopadla na plachtu. S Rosalie sme boli vždy spolu a predstava, že by som teraz o ňu mala prísť bola neznesiteľná. Na hrudi ma bolelo a chvíľami sa zdalo, že vyplačem celý oceán. No bolo to len pár sĺz, ktoré dopadli na vankúš. Viac som nedokázala vyplakať. Moja situácia mi to nedovoľovala, musela som byť silná, aj napriek tomu, že Rosalie zmizla a ja som ostala vo Forks, malom mestečku, kde vládnu upíri, ktorí sú na mňa teraz zrejme poriadne naštvaný a zamilovala som sa do Edwarda, ktorý patrí tiež medzi nesmrteľných.

Uškrnula som sa. Vlastne to bolo celom vtipné, ako sa môj doposiaľ nudný život účtovníčky dokázal behom pár dní premeniť na boj o život. Vtipné a zároveň šialené.

„Bella, poď dole,“ skríkol Mike a vytrhol ma tak zo svojich myšlienok. Spak ruky som si utrela tvár, hodila telefón späť do tašky a zbehla po schodoch do obývačky. Na gauči sedel nejaký chlapec, ktorý sa, keď ma uvidel, okamžite postavil a podal mi ruku.

„Ahoj, Bella, ja som Taylor,“ predstavil sa s úškrnom od ucha k uchu. Potriasla som mu nastavenou pravicou a nemohla sa ubrániť pocitu, že sme sa už raz stretli, aj keď som vôbec netušila kde.

„S Taylorom ideme hrať Word of Craft. Chceš sa k nám pridať?“ navrhol Mike. Zatvárila som sa skepticky.

„Prepáč, Mike, ale ja som skôr na čísla, než hry. Vlastne ani neviem, čo to Word of Crad je.“

Mike sa uškrnul. „Viem, ty si na čísla a na Edwarda, ale,“ pokračoval skôr, než som stihla niečo odseknúť, „Edward mi povedal, že ťa mám nejako zabaviť, kým tu nebude a za tie dva dni si akurát z nudy upratovala náš dom. A mimochodom, volá sa to Word of Craft,“ ukončil a podal mi notebook. Už som viac nemohla namietať, pretože ma spolu z Taylorom usadili na pohovku a tak som rezignovala.

Ubehlo pár hodín, kým som sa začala baviť na tej stupídnej hre. Ako elfa s veľkými prsiami a vypasovanými kraťasami – ktoré mi nastavil Taylor – som sa práve snažila zabiť kyklopa, keď mi zaskučalo v bruchu. Mike sa schuti zasmial a ja som sa tiež neubránila smiechu.

„Mohla by si spraviť popcorn, keď už pôjdeš do tej kuchyne,“ navrhol Taylor ledabo, plne sa sústreďujúc na monitor svojho počítača.

Vybehla som do kuchyne krútiac hlavou a hodila vrecko popcornu do mikrovonky. „Dáte si ešte pivo?“ nahla som sa späť do obývačky. Obaja prikývli a ďalej mi nevenovali svoju pozornosť. Nazrela som teda do chladničky a vytiahla ešte dve ďalšie pivá, ktoré priniesol Taylor. Vzala som aj mlieko na cereálie.

Zazvonil zvonček. „Mike, čakáš ešte niekoho?“ prekvapene som nazrela na chalanov. Musela som zopakovať otázku, aby ma začal konečne vnímať.

„Nie. Otvoríš?“ nebola to prosba ani otázka. Skôr to bral ako samozrejmosť.

Prevrátila som oči v strop a cestou k dverám mrkla na hodiny. Bolo už niekoľko hodín po polnoci – dosť neskorý čas na návštevy. Otvorila som dvere a v úplnom ochromení rozšírila oči.

Predo mnou stálo sedem upírov. Bledé tváre mi svietili v tmavej noci a ich oči mali farbu jasnočerveného rubínu.

„Ahoj, Isabella,“ zanôtil jeden z nich, ktorý stál najbližšie pri mne. Automaticky som plesla dverami.

„Mike, Taylor,“ vykríkla som. Otočila som sa na opätku a bežala za nimi do obývačky. Krv sa mi hrnula do hlavy s dávkou adrenalínu. Sotva som stihla zapadnúť do vedľajšej miestnosti, preleteli okolo mňa dvere. S výkrikom som dopadla na podlahu.

„Bella, čo sa...“ nedokončil Mike, keď ma dvíhal zo zeme. Vo dverách sa objavili upíri, ktorý im obom úplne vyrazili dych. Ťažko som prehltla. Jedno mi bolo jasné – neboli tu náhodou. Nie, keď poznali moje meno. Na um mi prichádzala len jediná vec, kvôli ktorej by tu mohli byť, ale bála som sa priznať si to.

„Naozaj si si myslela, že nás dvere zastavia?“ rečnícky sa opýtal ten istý upír. Jeho hlas znel mrazivo. Zatiaľ, čo ostatný sa držali skôr v úzadí a roztiahli sa po izbe do dokonalého kruhu okolo nás, on stál odo mňa len na pár metrov a víťazoslávne sa usmieval.

„Ach, ach,“ zavzdychal. „Ľudia sú taký hlúpy. Nevedia, kedy dosť. Však, Bella? Ani ty si nevedela, že yb si mala radšej utiecť, než tu zostávať.“ Usmieval sa a ruky si zopäl za chrbtom. Mike nalepený na môj chrbát sa zatriasol a ja som musela bojovať sama zo sebou, aby som neurobila to isté.

„Ja,“ začala som, ale hlas ma zradil. Musela som si odkašľať. „Neviem, prečo tu ste. Musí to byť omyl.“

„Omyl?“ vyprskol v smiech. Spravil piruetu a pozrel sa na upírku po mojom boku.

„Žiadny omyl, Isabella. Tvoj milenec zabil Alistaira. Naozaj ste si mysleli, že vám to tak ľahko prejde?“ opýtala sa teraz tá žena. Jej hlas nebol taký tajomný. Akoby bola najradšej všetkých rýchlo zabila a potom sa vrátila k večernej partičke šachu.

Zamrazilo ma. Upírka mi potvrdila moju domnienku. Jedna vec mi bola zrazu úplne jasná - teraz umrieme. Ale tá nesebecká časť vo mne, ktorá sa nešla triasť za gauč, bola rada, že tu Edward nie je. Bola rada, že on sa zachráni. Aspoň na teraz.

„Takže ste ma prišli zabiť?“ prehltla som.

„Nie,“ protestoval ten upír, čo mi dodalo nádej, no pokračoval, „ale mučiť.“ Uškrnul sa.

Nestihla som sa nadýchnuť. Nestihla som vydať ani jediný ston. V jednej sekunde som stála pri Mikeovi a v tej druhej som už bola opretá o stenu. Ruky som mala nad hlavou a zviazané pevným povrazom, ktorý bol upevnený na garniži. Trhla som, no bolo to márne. Môj vydesený pohľad sa teda vrátil k ostatným v miestnosti. Mike a Taylor sa pohli ku mne, ale vrčanie upírov ich stoplo už pri prvom kroku. Bezmocne sa na mňa dívali, čo mi vháňalo slzy do očí. Preto som svoj pohľad zaostrila na upíra pred sebou.

Tváril sa samoľúbo. Akoby ma konečne dostal tam, kde ma chcel mať. Bola som natiahnutá na škripci bez šanci sa pohnúť. A potom sa rozohnal. So zasvišťaním dopadli jeho ostré nechty na moje brucho skôr, než som stihla odvrátiť tvár. Skríkla som. Celým telom mi prešiel bolestivý kŕč a povrazy sa napli.

„To sa s ňou naozaj chceš takto hrať?“ opýtala sa znechutene upírka. Štípalo ma v očiach, keď som sa snažila znovu zaostriť a následne skontrolovať svoje brucho. Z rán sa valila krv, no neboli to až také hlboké rany, aby som mala pohľad aj na svoje črevá. Vďakabohu!

Pohľad mi však náhle strelil po upíroch. Tá vôňa ich priťahovala a inštinktívne urobili krok k nám, kým ich muž zdvihnutím ruky nezastavil. „Ešte nie. Najskôr musí trpieť,“ oznámil.

„Alistaier tiež umieral pomaly. Tak aj ona bude. Pomaly a bolestivo.“ Poslednú vetu adresoval mne. Chcel mi nahnať strach a to sa mu úspešne podarilo.

Pristúpil bližšie a omotal si pramene mojich vlasov okolo prstov. Potiahol, na čo som zvýskla. „Keď Edward uvidí tvoje telo, ani ťa nespozná. A keď ťa bude chcieť pomstiť, vbehne nám rovno do pasce,“ šepkal. Jeho slová mi trhali srdce na kusy. Nie, chcela som vykríknuť. Edward sa do toho nesmel viac zapliesť. On musel prežiť. Nezvládla by som umierať s vedomím, že kvôli mne umrie aj on.

Pozbierala som všetky sily, aby som zakryla bolesť a chladne sa usmiala upírovi priamo do tváre. „Edward odišiel. Už sa do Forks viac nevráti.“

Úsmev mu trochu pohasol, ale potom sa znovu rozjasnil. „Naozaj? Tak prečo tu nechal teba. Ženu, kvôli ktorej bol ochotný zabiť Arovho syna, hm?“

„Rozišla som sa s ním. Upíri mi nevyhovujú. Ostala som vo Forks len preto, že mi mal poslať peniaze na cestu domov,“ klamala som. Bola som už taká zúfalá, že som sotva dokázala potlačiť slzy. Upírovi opäť klesli kútiky a švihol pohľadom po svojich kolegoch. Prehltla som na prázdno. Kiež by to bola pravda a Edward sa sem už nevrátil.

„Nevadí. Tak zabijem teba a potom nájdem jeho,“ rozhodol sa upír a pokrčil ramenami. Rozďavil ústa a ukázal mi svoje ostré zuby. Zavrela som oči a sklonila hlavu. Tak, a teraz to príde, pomyslela som si a čakala na koniec. Netrvalo to dlho.

Na krku som zrazu cítila jeho chladné prsty, ktoré ma gniavili a potom sa mi prisal ústami k miestu, kde bola tepna. Cítila som jeho zuby a stískal oči, pripravená na bolesť. Ale tá neprišla. Upírov stisk zrazu zmizol. Miestnosť preťal desivý výkrik a ten am donúti otvoriť oči.

Stál tam Edward. Tesne vedľa mňa a zvieral chrbticu upíra, ktorý ma práve chcel zabiť. Drvil ju v rukách a tá následne padla k zemi. „Edward,“ šepla som a vložila do toho všetky svoje pocity – strach, beznádej, prekvapenie aj radosť z toho, že ho vidím. Na čele sa mu vytvorili vrásky pri pohľade na moje rany. Mala som chuť kývnuť rukou, že to nič nie je, keď je už tu. Ale na nič viac, ako ohromné sledovanie jeho rozhnevanej tváre, som sa nezmohla.

Zaútočili. Všetci naraz. Jeden s pokrikom, ďalší automaticky. Lapala som po dychu, keď sa zaháňali po Edwardovi, ale on ich pohyby bez jediného škrabnutia odrážal. Krčil čelo. Poranená ruka ho stále bolela a vysoká upíra, akoby vedela o jeho slabosti, mu za ňu potiahla a prehodila ho cez polovicu miestnosti.

„Edward. Konečne ťa spoznávam. Veľmi ma teší,“ pousmiala sa.

„Kiež by som mohol povedať to isté,“ zachrčal, keď sa dvíhal. Vrhol sa na ňu zatiaľ, čo ostatný sa vrhali na neho. Za chvíľu to bola len škvrna farieb a čiar.

„Bella,“ oslovil ma Mike. Štvornožky sa plazil po podlahe a až pri stene sa narovnal. „Mali by sme odtiaľto vypadnúť,“ šepkal. Chvíľu mu trvalo, kým mi uvoľnil ruky z povrazov. Dopadla som na nohy, ktoré boli úplne bez citu a potom sa zrútila na upírove telo. Nehojil sa. Všade okolo bolo veľa krvi a jeho chrbtica so všetkými stavcami ležala vedľa mňa. Mike ma zodvihol.

„Poď!“ prikázal. Preplitala som nohy jednu za druhou a snažila sa nekričať od bolesti. Taylor nás viedol k zadnému vchodu. V obave som sa pozrela na Edwarda, ako bojuje s tromi upírmi. Chcela som zastaviť a nejako mu pomôcť, no nevedela som ako. Nemala som upírku silu, rýchlosť, ani nič podobné. Bola som len človekom.

Edward ma povzbudil úsmevom, ktorý hovoril, nič sa nedeje, len choď, keď videl moju tvár. Poslúchla som. Bolo to naozaj to jediné, čo som mohla urobiť – utiecť.

„Kam ste sa vybrali?“ Upútal moju pozornosť mužský hlas. Proti nám sa vyrútil mladý chlapec, len o čosi starší odo mňa. Sotva stihol zavrieť dvere, keď mu slnko spálilo pokožku na ruke. Zachrčal. Stiahol Taylora a prisal sa mu na krk. Vykríkal som.

„Bella, bež na poschodie,“ prikázal mi Mike a vrhol sa proti upírovi. Bolo to šialené. Strach ma úplne pohltil a poslúchla som ho. Bežala som hore po schodoch a snažila sa nezakopnúť. Počula som Mikovi výkrik a potom ďalší výkrik toho upíra. Kričal tak nahlas, až sa chveli steny a zrazu to prestalo. Zastavila som na poschodí a otočila sa dole. Nastalo ticho. Príliš veľké ticho, len moje srdce búšilo ako o závod.

Zišla som pár schodov, aby som vedela, čo sa deje. Videla som Mikea, živého a zdravého, ako kľač nad Taylorom. Vanul od nich smrad spáleného mäsa. Vydýchla som si. Chcela som zísť posledné schody, keď sa mi do cesty postavila nízka upírka. Už som ju raz videla, keď ju Edward prehodil cez celú obývačku. Vrčala. Chýbal jej kus mäsa z krku, ale nerobila si s tým žiadne starosti. Miesto toho sa dívala na moje brucho a mlstne sa zalizla.

Nemusela som byť génius, aby som vedela, koľká bije. Otočila som sa a bežala po schodoch, ako najviac som vládala. No nepomohlo to. Chytila ma za členok a ja som sa zrútila k zemi. Sykla som bolesťou. Pretočila som sa na chrbát a kopla ju do hlavy. Upírka ostro zavrčala a ja som nečakala, kým sa pozviecha. S nahrnutým adrenalínom som sa postavila späť na nohy až prekvapivo rýchlo a bežala do Mieovej izby. Zabuchla som dvere a vrhla sa k oknám. Rozprestrela som závesy.

Dnu preniklo slnko a pohltilo izbu do zlatistej žiary. Dvere sa v tom istom okamihu rozleteli a upírku zahalilo svetlo. Vykríkla. V bolestiach sa zrútila na zem a telo jej trhalo do neprirodzených polôh. Začala dymiť a potom horieť. S neskrývaným ohromením som sledovala, ako sa jej telo mení na čiernu kostru. Prebrala som sa až na ďalší výkrik. Vedľa upírky sa zrútil ďalší upír, taký, ktorého som pred pár minútami ešte nevidela. Došlo mi, že prišli ďalší, aby sa mohli pomstiť. Bezmyšlienkovite som vzala tašku s mobilom a prehodila si ju cez hlavu. Schody som brala po troch.

„Bella, musíme vypadnúť!“ skríkol na mňa Mike cez stále hlučnejší rev z vedľajšej izby. Stál v slnečnom lúči, aby na neho upíri nedočiahli. Podával mi ruku, ale ja som rázne pokrútila hlavou.

„Choď. Ja odtiaľto musím dostať Edwarda,“ oznámila som mu a hneď sa aj otočila k obývačke. Pohľad, ktorý sa mi naskytol, ma skoro odzbrojil.

Edward kľačal na kolenách a pridržiavali ho traja upíri. Upírka, ktorá s ním predtým bojovala, stála pred ním ako kat. Ďalší dvaja stáli okolo a usmievali sa. Šialene a pomstychtivo.

„Edward Anthony Masen Cullen, taký krásky a predsa taký hlúpy,“ predniesla. Pristúpila k nemu a dotkla sa jeho hlavy na spánkoch. Vedela som, čo teraz príde a tak som na nich zvolala. Všetci sa na mňa prekvapene pozreli. Nový upíri, ktorí ešte neboli vystavení mojej krvi sa napriamili do skokov a zalizovali sa. Edward pritom využil ich nepozornosť. Zhodil zo seba upírske ruky, odstrčil upírku a bežal priamo na mňa. Chvíľu som si pripadala ako na ihrisku uprostred futbalu, keď mám loptu. No on ma vzal okolo pása a prehodil si ma cez rameno. Sotva som stačila lapať po dychu. Bežali sme von z domu až do slnečného svetla...

„Edward, nie!“ skríkla som. Nezastavil. Celé jeho telo sa naplo v bolesti, ale nekričal. Bežal tak rýchlo, že stromy okolo vytvárali len neforemné fľaky a vzduch šušťal. Koruny stromov mu poskytli aspoň aké také útočisko pred priamymi slnečnými lúčmi, ale nezabránili, aby jeho telo začalo dymiť. Jeho koža sa pálila a dusila ma. Zrazu sa mu podlomili nohy a obaja sme sa zrútili k zemi. Urobila som niekoľko kotrmelcov, než som zastavila do pol pása namočená vo vode. Pozviechala som sa späť na nohy cestou si vyzliekajúc tričko. Prehodila som ho Edwardovi cez hlavu a hystericky sa obzrela.

Boli sme kdesi uprostred lesa, kde v ostrých lúčoch dopadalo slnko na trávu. Dom som už nevidela, museli sme byť od neho vzdialený najmenej kilometer, ale nevidela som ani žiadnu inú civilizáciu. Žiadny dom či prístrešok, kde by som mohla Edwarda schovať. Len močiar a...

Oči sa mi rozžiarili. Rozbehla som sa k močiaru a skontrolovala dieru v zemi, ktorú vyhĺbila voda v daždivých obdobiach. Bola dosť veľká. Vrátila som sa k Edwardovi a s pomocou Božou ho dostala na nohy. Celú svoju váhu opieral o mňa a ja som mala čo robiť, aby sme nespadli.

„Edward, teraz musíš kráčať,“ snažila som sa mu dohovoriť. S ťažkosťami presunul jednu nohu pred druhú a potom mu zase ovisli plecia. Z chrbta sa mu začínalo viac a viac dymiť.

„Som unavený, chcem si oddýchnuť,“ šepkal skoro nepočuteľne. Silnejšie som ho chytila okolo pása a pritiahla si ho k sebe.

„Viem, láska, ale musíš urobiť ešte pár krokov,“ dychčala som. Pri brehu som ho hodila do vody a hneď skočila za ním dúfajúc, že toto si nebude pamätať.

Močiar nebol až taký hlboký ako sa mi sprvu zdalo. Nemal ani pol metra, aj keď na niektorých miestach som nedosiahla na dno. No jasné – preto sa to volá močiar. Zato bol dosť chladný, až mrazivý. Edward plával na hladine a vôbec ma nevnímal. Oči mal zatvorené a keby sa mu nedvíhala hruď, znovu by som spanikárila. Zatiahla som ho až úplne k jame, kde voda nebola hlboká ani päť centimetrov a nad nami bol previs – bol to dokonalý tieň pre jeho zotavenie.

Viem, že mi pridanie tejto kapitoly trvalo naozaj neskutočne dlho, čo ma veľmi mrzí, lebo túto poviedku mám rada a dobre sa mi píše, aj keď to niekedy zaškrípe a opustí ma múza. Dúfam však, že sa nájde ešte ľudia, ktorí ju budú čítať a necháte mi tu nejaký komentár. :) 

P. S.: Ďalšiu kapitolu sa pokúsim pridať čo najskôr. :)

Autor: VictoriaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Upíri: uver a podľahni - 19. kapitola: