Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Upíri: uver a podľahni - 12. kapitola

06.12.2012 (10:45) • VictoriaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 10× • zobrazeno 2290×

12. kapitola

Bella:

Sedela som s Edwardom pri klavíri celé hodiny a počúvala. Počúvala tú dokonalú melódiu, ktorá vychádzala z kláves klavíra. Spod Edwardových prstov. Srdce sa mi zachvelo pri každom tóne, aj keď som sa to snažila zakryť. Nechcela som, aby si niečo namýšľal. Aj keď právom. Bol neskutočný. Za obyčajným klavírom poznačeným časom mi vôbec nepripadal ako upír, ale ako obyčajný muž s obrovským talentom a ja som nemala žiadne zábrany pritúliť sa k nemu. Jeho telo bolo chladné ako ľad a predsa mi to nevadilo. Bola to príliš príjemná poloha na to, aby som ju menila.

Mykol sa a ja s ním. Ani som si neuvedomila, že prešlo už toľko hodín. Proti nám stál Mike so šibalským úsmevom na tvári. Edward na neho zavrčal, akoby bol nerád, že nám pokazil túto chvíľu. Prestal hrať a vstal, zatiaľ čo ja som skoro spadla dozadu. Celé telo som mala stuhnuté a bola mi akási zima. Kýchla som. A zase.

„Na zdravie,“ okamžite odvetil Edward a uškrnul sa. S tým úsmevom sa podobal tak trochu na Mikea. Akoby bol jeho starší stratený brat. Hm, veľmi pekný brat. Isabella! Zahriakla som sa v duchu uvedomujúc si, že si priveľmi obzerám každý kúsok jeho tela. Dobre, Edward bol hotový Adonis, ale musíš to dávať tak okato najavo? Už tak má dosť sebavedomé ego, tak prestaň. Vrieskala som po sebe. Nepomohlo to. Očami som prechádzala po krivke jeho širokého chrbtu, po chutnom zadku a svaloch na stehnách. Srdce sa mi rozbúšilo a v žalúdok sa mi chvel. Zaliala ma horúčava, keď na mňa otočil čierne oči, podišiel ku mne a nahol sa mi k tvári.

„Bella, musím ísť na lov, tak ťa zatiaľ bude strážiť Mike. Ale ak sa opovážiť utiecť dal som mu povolenie hodiť ťa potom do podzemnej hrobky, tak nevymýšľaj, dobre?!“ Nebola to otázka. Bol to príkaz, no ja som aj tak prikývla. Netušila som síce či tu má niekde podzemnú hrobku, z očí mu však šľahali blesky už len pri predstave, že by som sa zase pokúsila o útek. Nechcela som ho dráždiť. Najmä nie teraz, keď som už raz ušla, spálila som mu ruku a on na to veľkoryso zabudol. Alebo sa tak aspoň tváril.

Odrazu ma rýchlo pobozkal a potom sa uškrnul. Len tak-tak som dokázala neotvoriť ústa dokorán. Mal také sladké pery. Po tele sa mi rozlialo teplo. Ach, bohovia pomáhajte.

„Vrátim sa o tri dni.“ Až, chcela som vyhŕknuť. Zadržala som sa však. Cez tie tri dni bez neho som si aspoň mohla dať dokopy svoje myšlienky. Bola som zmätená. Jeden deň pre Edwardom utekám a na druhý sa obaja tvárime, akoby sme spolu žili pod jednou strechou už pár rokov. Nechápala som dokonca ani svoju terajšiu reakciu na jeho prítomnosť. Naozaj to bolo len jeho krásou, ktorá ma tak upútala a vzrušovala. V duchu som dúfala, že áno. Inú odpoveď by som asi nezniesla.

„Počúvaj Mikea a ja ti za odmenu donesiem macíka.“ Uškrnula som sa. To myslel vážne? Zjavne áno.

Vzal si kľúče zo stola a rozlúčil sa s Mikeom. Popritom mu ešte nezabudol pripomenúť, nech na mňa dáva pozor, inak si to zlíže aj on. Tak trochu som váhala s rukou zakývať mu na odchod – bolo by to priveľmi sentimentálne. A keď sa zabuchli dvere, oľutovala som to. Zrazu som sa cítila akosi osamelo. Prázdne. Dokonca ani Mike, ktorý si šupom prisadol vedľa mňa, to neskutočne bolestivé rozštiepenie môjho tela nedokázal odohnať. Objal ma okolo ramien ako najlepšiu kamarátku a doširoka sa usmial.

„Zdá sa, že si skrotila upíra.“

„Tak to si nemyslím,“ pokrútila som hlavou a pousmiala sa.

„Namojveru. Myslíš snáď, že klamem? Poznám Edwarda už nejaký ten piatok a ešte som ho takéhoto nevidel. Len sa usmieva a pozerá na teba ako na svätú panenku. Dievča, dočerta, úplne si mu pobláznila hlavu.“

Však aj on mne, odvetila som mu v myšlienkach. Nechcelo sa mi veriť Mikovým slovám, aj keď to bola neskutočne pekná a zároveň šialená predstava – ja, introvertka Isabella so smogom zapadnutého Londýna, som skrotila upíra, lovca žien, Edwarda.

„Neveríš mi? Tak ho skús niekedy sledovať a uvidíš, aký má o teba veľký strach, že sa mu rozpadneš na prach. Ako dlho sa vlastne poznáte?“ vyzvedal s veľkými očami Mike.

„On ti nič nepovedal o našom stretnutí?“ Pokrútil hlavou. Odrazu som sa ocitla ako v ohni. Veľmi dobre som si na to spomínala, aj keď by som si to radšej nepamätala. A v duchu som sa poďakovala Edwardovi, že ma ušetril od rozpakov pred svojim priateľom. Ani ja som mu ale nemienila povedať pravdu.

„Teda, ak ti nič nepovedal on, aj ja radšej pomlčím. Nedáme si večeru?“ zmenila som tému a a by sa nemohol vyhovoriť, vybrala som sa do kuchyne. Zase to bolo pár hodín, čo som nič nejedla, ale aj tak som nemala na jedlo veľkú chuť. Len som bola neskutočne unavená.

„Je to snáď nejaké tajomstvo?“ Kráčal za mnou. „Dočerta, už musíte byť spolu asi naozaj dlho, lebo sa správaš ako Edward. Samé zatajovanie. Som presvedčený, že keby si vymeníme čísla, aj ty mi budeš skladať telefóny, keď budem hovoriť.“

„Ako dlho sa vlastne s Edwardom poznáš ty? Nepovedala by som, že v tomto mestečku je to normálne kamarátstvo upíra a človeka.“ Vytiahla som z chladničky jablko a jedno hodila aj po Mikovi. Potom sme si sadli za stôl vedľa seba. Schuti som zahryzla, zatiaľ čo on si ho len pohadzoval v rukách a začal rozprávať.

„Prvýkrát sme sa stretli pred siedmimi rokmi. Mal som vtedy len štrnásť, dostal som sa do zlej partie, no vieš si to predstaviť. Brali sme drogy, fajčili sme trávu a tak podobne. No a keď už nebolo za čo kupovať, začali sme predávať svoju krv upírom, až raz sa mi to stalo osudný. Videla si tú mestskú mäsiareň, keď sme išli cez mesto?“ Striaslo ma pri spomienke na obriu ženu s prasacími očkami a na mŕtvolu ženy v čipkovanej bielizni s podrezaným hrdlom. „Vidím, že áno. No, lenže to nie je len tak obyčajná mäsiareň. Je tam aj krvná banka, kde som skoro prišiel o život, keby tam nebol Edward. Vieš, bolo tam také malé dievčatko, asi šesťročná upírka, ktorá ma chcela vysať do poslednej kvapky krvi. Bol som slabý a nedokázal som sa jej ubrániť-“

„Aká ohava by dokázala premeniť šesťročnú?“ nedokázala som sa ubrániť otázke.

„Počkaj, poviem. Nechaj ma hovoriť. Takže, ako som už spomínal, objavil sa tam Edward. Zabil tú malú špinu a odviezol ma do nemocnice. Lekári povedali, že som mal smrť na jazyku. A odvtedy som ostal jeho dlžníkom. No a tá malá, tak to je trochu zložitejšie. Vieš, Forks sa nestalo len tak z noci na noc upírskym mestom. Ešte pred vyše päťdesiatimi rokmi to bolo obyčajné mestečko, nijak zvláštne. A z upírov tu žila iba jedna rodina. Tá Edwardova. Cullenovci. Doktor Carlisle, jeho žena Esme, Edward a jeho priateľka Carlie. Spočiatku to boli vegetariáni, živili sa len zvieravou krvou a dokonca aj navštevovali školu. Chceli splynúť s ľuďmi a tak sa často sťahovali. No potom sa to akosi zvrtlo. A keď sa sem vrátili po nejakom čase, už tu Alistair zriadil nočný klub. Jeho malá sestra, myslím, že sa volala Marva, bola vtedy ešte len človekom, no Alistair ju premenil. Carlsile mu hovoril, že taká premena ho bude stáť veľa a časom to aj zistil. Len kvôli tomu, že sa ňou nechal uprosiť a premenil Marvu ako desaťročnú, začali miznúť všetky Forkské deti. Premieňala ich, aby mala sluhov. Bola to malá armáda vraždiacich monštier, ktoré sa živili vlastnými príbuznými a susedmi. Nič im nebolo sväté. Cullenovci sa to snažili zastaviť, ale bezvýsledne. Prvá premenená bola Lolita. Určite si ju videla.“

Prikývla som a ľutovala tie deti, ktoré boli premenené. Bol to krutý osud, neprežiť pubertu, dospelosť ani starobu a byť vytrhnutý so slnečného svetla. „Lol bola najstaršia a potom to boli už len samé deti pod deväť rokov. Carlisle sa nahneval a polovicu detí vyvraždili. V tom čase už tu bolo aj niekoľko starších upírov a ľudia z Forks začali miznúť jeden po druhom. Ani vlastne neviem, kedy a ako sa zistilo o upíroch, len viem, že vládu nad starostom prebral Alistair. Vyhrážal sa jeho rodine a tak sa okolo Forks vystavala cesta, ktorá nás akoby oddelila od zvyšku sveta. Veľa ľudí sem nezavíta a tak je to asi najlepšie pre všetkých.“

„A čo sa stalo s Marvou? Keď som bola v klube, nemyslím si, že by som videla nejaké malé upírske deti pobehovať len tak okolo.“

„Zomrela. Teda, keď už vymizla polovica obyvateľov Forks, Carlie sa vzbúrila proti Alistairovi. Začala zabíjať jedno po druhom premenené deti, aj keď sa jej v tom Carlisle snažil zabrániť. A Edward jej v tom pomáhal, až kým Marva nenahovorila brata, aby ich oboch zabil. Edward bol vtedy na love. Netušil, čo sa stalo. No hneď na to sa pomstil a zabil-“

„Marvu,“ dokončila som so zatajeným dychom. „Chudák Edward. Muselo to byť pre neho strašné. Stratiť milovanú osobu.“

Do očí sa mi nahrnuli slzy. Ľutovala som Edwarda a už som možno aj s časti chápala, prečo sa tak stráni žien. Že by to bolo stále kvôli Carlie? Miloval ju a ona mu chýbala. Zabolelo ma v celom tele pri myšlienke, že Edward v duchu stále myslí na inú. Prehltla som ten neskutočný smútok a znovu zahryzla do jablka.

„Ale čo Carlsile?“ zamyslela som sa nahlas. „Prečo sa tomu všetkému snažil zabrániť? Prečo im radšej nepomohol. Možno by to dopadlo inak.“

„Je tu jedna vec, o ktorej ani Edward nevie. Keď mi toto pred pár rokmi Carlisle rozprával, povedal mi, že Alistair je synom toho najväčšieho upíra na svete.“

„Ara?“ vyhŕkla som okamžite, nepremýšľajúc. Mike sa zatváril zaskočene. Poriadne zaskočene. Oči vypleštil a ústa dokorán otvoril. „To je dlhá historka, sľubujem však, že ti ju poviem,“ odvetila som mu na nevyslovenú otázku. Chcela som, aby čo najskôr pokračoval. Netušila som totiž, že Aro mal syna. Dočerta, mohli mať vôbec upíri deti?

„Takže áno, bol to Aro. Ak poznáš jeho meno, tak asi aj vieš aký je – násilník, sebecký vrah... A raz znásilnil ľudskú ženu, ktorá síce neprežila pôrod, ale jej manžel si nechal malého Alistaira. Myslím, že si potom našiel ešte druhú manželku a s ňou mal Marvu, keďže tá bola spočiatku človekom. Ale vráťme sa späť k téme. Takže Carlisle chcel Edwarda aj Carlie zastaviť skôr, než by bolo neskoro, ale po Carlinej smrti sa Edward veľmi zmenil. Vraj bol zúrivejším, presedlal na ľudskú stravu, boli to týždne, čo sa vracal späť domov. Jedného dňa sa s Carlislom pohádal, obvinil ho z Carlinej smrti a potom sa rozišli. Edward sa k nim už nikdy nevrátil, väčšinou len tak chodí po svete, kde-tu sa zdrží, ale potom ide zase ďalej.“

„Ale teraz sa vrátil sem,“ oponovala som mu.

„Áno, ale chodí sem, iba keď tu nie je Carlisle a Esme. Majú ešte pár domov roztrúsených po Amerike, ale aj tam chodí iba keď tam oni dvaja nie sú. Vieš, myslím si, že Edward sa na Carlisla už nehnevá. Ale má strach vyhľadať ho a vrátiť sa k nim aj napriek tomu, že mu pravidelne posielajú pozvánky na svoje opakovanie svadobných sľubov.“

„Takže aj teraz sú na svadbe?“

„Inak by sa sem Edward nevrátil.“ Prikývla som a premýšľala. Môj mozog spracovával kopu informácii, ale mňa trápila ešte jedna otázka. No hanbila som sa ju vysloviť na hlas. Chvíľu sme boli ticho, ja som si odhryzkávala z jablka a pohľad mala upretý k zemi, zatiaľ čo Mike ma sledoval. Cítila som jeho pohľad na svojej šiji. Asi po piatich minútach som sa na neho konečne pozrela.

„Mike, teraz sa ťa niečo opýtam, ale nechcem, aby to vedel Edward. Sľubuješ?“

„Jasné, čestné skautské. Ale myslím, že bude lepšie keď Edward nebude vedieť ani to, koľko som ti o ňom a jeho rodine prezradil. Ok?“ žmurkol. Napľul si na ruku a podal mi ju. Nechutné spečatenie dohody, ale predsa len som zopakovala jeho postup. Keď sme si potriasli, uškrnul sa.

„Takže, myslíš, že Edward Carlie stále miluje, preto sa sem vrátil? Za spomienkami?“

„Edward Carlie nikdy nemiloval. Len spolu spávali a tvorili akýsi pár. Pretože Carlie nebola typ na celoživotné vzťahy. Môžeš byť pokojná, Isabella. No som rád, že ťa to zaujíma.“ Uchechtol sa a mne sa tiež zafarbili líca na červeno. Zívla som.

„Asi toho na mňa bolo už dosť a mala by som ísť spať, tak-“

„Počkaj, ale to nie je všetko. Hm, akoby som tušil, že sa ma budeš na tvojho malého upírika vypytovať, doniesol som...“ Nedokončil. Vybehol z kuchyne späť do obývačky a ja som premýšľala, čo by asi tak urobil Edward keby vie, ako Mike oslovuje. Ó áno, asi by vybuchol od hnevu.

„Mám to,“ vykríkol, čo ma postavilo na rovné nohy. Hodila som ohryzené jablko do koša a utekala za Mikom. Ten stál pri gauči a v ruke s úsmevom držal tri knihy. So záujmom som k nemu podšila a vzala ich do rúk. Mali hrubý, hnedastý obal, na prvý pohľad vyzerajúci na rozpadnutie. Okraje stránok boli zažltnuté, no neroztrhané. Tie knihy si prešli mnohým, ale ako napodiv ešte stále držali pokope. Nechápavo som pozrela na Mikea.

„To sú Edwardove denníky. Písal si ich, keď bol s Carlie. Je tam jeho premena, jeho predchádzajúci život, proste všetko, kým ona neumrela. Našiel som ich zahrabané v lese pred domom, pred pár rokmi, keď ma rodičia vyhodili z domu a ja som nemal kam ísť. Prečítaj si ich, dozvieš sa viac, ako len z mojich opisov.“

Rázne som pokrútila hlavou a podala mu ich späť. „To nie, Mike. Keď si mi o tom hovoril, bolo to ešte v pohode, ale ak by som si mala prečítať čo i jednu stranu z Edwardovho denníka, už by som mu zasahovala do osobného života a to nechcem. A na druhú stranu, keby mi chce o tom povedať, tak mi to povie.“ Držala som denníky v ruke pred Mikom, ale ten ich neprijal. Zdvihol ruky v odmietavom geste a o krok ustúpil.

„Edward má okolo seba hrubý pancier, cez ktorý ledva prepustí niečo dnu a nie to ešte von. Nechaj si ich, ja ich už nepotrebujem. To len pre istotu, keby ťa už prestalo baviť to čakanie.“ Pozrela som na denníky, na Mika a potom znova na ne. Uvedomila som si, aký nesmierny poklad držím v rukách. Koža na každej knižke bola ešte stále jemná a doslova ma vábila, aby som ju otvorila a ponorila sa do čítania. Ale nie. Bol to Edwardov život, Jeho tajomstvá a ak ich zakopal do lesa, mali by ostať pochované.

Obišla som gauč a opatrne tie knižočky položila na stôl. „Nechcem ich. Idem spať. Zajtra môžeme pokračovať v rozhovore. Dobrú noc, Mike,“ zaželala som mu a vykročila hore schodmi, bolestivo si uvedomujúc, čoho som sa vzdala.

Mohla som o ňom vedieť všetko. Mohla som zistiť, prečo Edward tak veľmi nenávidí ženy. Mohla som sa zbaviť všetkých otázok. Všetkých, opakovala som si ešte aj v sprche. Svrbeli ma nohy, ktoré sa chceli vrátiť dole po denníky. Jedna moja časť, našťastie tá väčšia, však vedela, že by to nebolo správe. A presne s tým pocitom som si aj išla ľahnúť do Edwardovej postele úplne nahá – pretože mi ktosi zabudol kúpiť pyžamo. 

Autor: VictoriaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Upíri: uver a podľahni - 12. kapitola: