Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Upíri alebo blázni? - 16. kapitola

02.07.2012 (12:45) • VictoriaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2641×

16. kapitola

„Isabella, patríš mne, rozumieš?“ šepol som jej do ucha a opäť ju pobozkal. V duchu som sa usmial. Veľmi jasne som si spomínal na túto vetu. Možno som ju ani tak doslova nemyslel, ale Bella sa usmiala a to ma potešilo. Nepočastovala ma už viac tými kecami, že je to nebezpečné alebo nechce dopadnúť ako pri Emmettovi. A ja som vedel, že to tiež nechcem. Jej sa rozpadol vzťah s Carlisleom, Emmettom a nechcela, aby sa to stalo aj so mnou. Lenže aj ja som mal zlý vzťah s Jess a dokonca Angela mi moje city ani neopätovala. Neviem, kto z nás bol na tom horšie. A Bellu som mal rád, inak by som sa s ňou nikdy nevyspal.

„Nechcem, aby si si o mne myslel, že som štetka. Že sa vyspím s každým na počkanie,“ trochu zosmutnela. Odhrnul som jej vlasy z tváre a pobozkal ju na čelo.

„To si o tebe nemyslím. Prežila si tri tisícky rokov a si žena. Samozrejme, že potrebuješ cítiť, že ťa má niekto rád.“ Áno, každý potrebuje cítiť, že ho má niekto rád. A je jedno, či je to upír alebo človek.

Pretočil som sa na posteli a pozrel na budík. Bolo sedem, o hodinu sa mi mala začať škola. Ale ešte predtým som sa chcel zastaviť po Isabellu. Chcel som byť s ňou ešte chvíľu predtým, než sa opäť vrhneme do tej pretvárky.

Obliekol som si nohavice a tričko, a zbehol dole po schodoch. Napodiv, Charlie bol konečne doma a sedel za stolom v kuchyni. Poprial som mu dobré ráno a vzal si rožok.

„Sadni si,“ zastavil ma otec predtým, než som sa stihol vrátiť späť do izby. Urobil som pár krokov vzad, aby som videl na otcovu tvár, no nesadol som si.

„Deje sa niečo?“

„Tento týždeň si vymeškal dva dni zo školy. Volal mi zástupca.“ V duchu som zanadával. Nepočítal som s tým, že ma môžu za absenciu vylúčiť.

„V posledných dňoch toho na mňa bolo trochu priveľa. Najskôr James, potom Angela, Emmett. Už sa mi nechce hrať na to, že je všetko v poriadku.“ Áno, bolo toho priveľa. Ale nie až tak, ako som sa snažil predostrieť svojmu otcovi.

„Ja viem. A neboj sa, ktosi videl Emmetta s akousi blondínkou v Seattli. Už ich hľadáme.“ V hrdle mi navrela hrča a telo mi zalial pot. Dočerta. Edward, hlavne sa upokoj. Nič mu neprezraď. 

Sklopil som pohľad a opýtal sa otca: „Môžem už teraz ísť do školy?“ Súhlasil. Vybehol som hore schodmi, obul sa a vzal si tašku. Potom som bežal k svojmu autu pred dom, kde ho nechala včera Isabella. Naštartoval som a dupol na plyn. Bolo mi jedno, že porušujem všetky pravidlá cestnej premávky. Potreboval som sa čo najskôr dostať za svojou priateľkou, aby som ju varoval. Aj keď som nevedel, ako to vezme.

Zastavil som pred známou rezidenciou Cullenovcov a zarazil sa. Stáli tu dve autá, do ktorých Alice a traja neznámi chlapi, no podľa bledej kože a červených očí, upíri, nakladali kufre. Vystúpil som a nechápavo pozrel na malú elfku.

„Ahoj, Edward. Potrebuješ niečo?“ chcela odpútať moju pozornosť. Podišiel som bližšie a nedbal na šokované výrazy troch upírov.

„Alice, kam idete?“

„Odchádzame. To sú moji bratia. Edward, ja a Carlisle s nimi odchádzame do Talianska.“ Z domu práve vychádzala Bella. A aj keď to vysvetlila dosť jasne, nerozumel som.

„Ako to myslíš? Pre teba to včera nič neznamenalo?“ chcel som vedieť. Prišla bližšie.

„Ale znamenalo. Veľmi veľa to pre mňa znamenalo. Lenže nemôžem. Nemôžem tu dlhšie zostať, som priveľmi zmätená. Nerozumiem už ani sama sebe, nieto ešte tebe. Ale neboj sa, vrátim sa. Aj keď netuším kedy.“ Rýchlo mi venovala bozk na rozlúčku. Tým mi dala jasne najavo, že už sa nevráti. Nikdy.

Zadržal som ju. „A Carlisle? Prečo ide s tebou? Vari ste sa dali znovu dokopy?“

„Nie. Ale moji bratia mu povedali, že jeho Esmé je vo Volterre. Ide za ňou,“ usmiala sa. Trochu mi odľahlo.

„Vieš o tom, že našli Emmetta?“ skúsil som to ešte raz. Dochádzali mi nápady, ako ju pri sebe udržať.

„Tušila som to. Ale on sa o seba vie postarať. Verím, že to s Rosalie nejako zvládne. A nakoniec, ak by aj nie, Angela s Christianom a Alice tu zostávajú. Keď bude chcieť, môže prísť. Zbohom, Edward.“ Vyslobodila si ruku z môjho zovretia a nasadla do auta. Keď sa za nimi zaprášilo, srdce mi puklo. Len s ťažkosťou som nasal vzduch.

„Edward? Nechceš ísť na chvíľu dnu?“ pozývala ma Alice. Neodpovedal som jej. Nasadol som naspäť do auta a vrátil sa na hlavnú. Nevedel som kam idem, len som išiel. Kilometer po kilometri. Až pokým mi neskapalo auto. Tresol som si hlavu o volant a vzdychol si.

„Ach, Bella, prečo si to musela urobiť?“ bola moja jediná otázka. Ale odpoveďou mi bolo len ticho.

***

Deň vystriedal ďalší a ten ďalší. Všetko, celý môj život, mi odrazu prišiel taký jednotvárny. Upíri sa z nášho malého mestečka vyparili ako šibnutím čarovného prútika, aj keď lov na nich sa neskončil. Ale Alice, Angela aj Christian mohli byť pokojní. Victoria, ktorá sa k nim nečakane prisťahovala, sa postarala o zahľadenie stôp a odviedla pozornosť môjho otca naspäť do Vancouveru. Emmett sa vrátil s „amnéziou“ späť k mame a všetko vyzeralo tak, ako predtým. Ale už nič nebolo také ako predtým. Aspoň pre mňa nie.

Vypol som rádio a konečne vystúpil z auta. Opäť som meškal, ale bolo mi to ukradnuté. V poslednej dobe mi už na ničom nezáležalo. Pomaly som kráčal na španielčinu. Nakukol som len cez okienko. Na veľké prekvapenie tam žiadny profesor nebol. Vzdychol som si, že som sa vôbec trepal do školy, a vrátil sa späť na parkovisko. Ako naschvál, práve prichádzali Cullenovci. Alebo aspoň tí, čo tu zostali.

„Ahoj, Edward,“ pozdravila ma s úsmevom Alice a celá netešená ku mne kráčala. Prial som si byť neviditeľný. Nechcel som ju objať. No tomu som sa už nevyhol. Pomliaždila mi rebrá a potom sa otočila prekvapene na školu. „Odpadla nám španielčina?“ Prikývol som, na viac som sa nezmohol.

„A, pekný Edward,“ zasmiala sa Rosalie. Krásna ako vždy.

„A kde ste nechali Emmetta?“ chcel som vedieť.

„Psst,“ zahriakla ma Alice. Otočila sa do boku a usmiala sa na okuliarnatého študenta. Myslím, že sa volal Peet a chodil so mnou do triedy, no nebol som si istý. „Emm nemôže chodiť s nami. Bolo by to príliš nápadné. Aj keď sa tuto naša sesternica,“ mrkla na Rosalie, „s ním dnes zoznámi a začnú spolu chodiť. A čo ty, ako sa máš? A tvoji priatelia?“

Priatelia. Pri tom slove mnou trochu šklblo. „Jasper je v triede. Myslím. A Jake mi neodpovedá na odkazy. Chcel som ho ísť navštíviť, ale akosi som na to ešte nemal čas.“ Pokrútil som hlavou. Mal som kopec času. Posledný týždeň som trávil zavretý v izbe, alebo sa len tak prechádzal po lese. Chcel som byť sám a zrovnať si myšlienky. A popritom som tak trochu aj na Jakea zabudol.

Alice sa ku mne trochu nahla a šepla. „Bella ti to asi nepovedala, ale Jake sa podľa nás mení na vlkolaka. Spôsobil...“ Trochu mi unikli Alicine posledné slová. Vlkolak. No super. Zvrtol som sa a kráčal k svojmu autu, keď som ešte začul Alice: „Edward, a čo škola?! Veď ťa vylúčia.“

„To mi je jedno,“ zakričal som jej cez rameno a s hukotom naštartoval svoj pick-up. V duchu som sa modlil, aby Alice nemala pravdu a Jake mal len obyčajnú chrípku.

Zastavil som pred malým domom Blackovcov a zaklopal na široké dvere. Zvnútra sa nik neozval, len chrčanie. Skúsil som kľučku a skoro sa prepadol do vnútra. No v dome bolo ticho. Prešiel som cez krátku chodbu do Jacobovej izby. Vydýchol som od úľavy.

Jake ležal na posteli a spal. Pokojne. Nič nenasvedčovalo tomu, že by bol chorý alebo ešte horšie, menil sa na vlkolaka.

„Edward, čo tu robíš?“ za chrbtom sa mi ozval Jacobov otec Billy. Nadhodilo ma.

„Klopal som, ale nikto neotváral. Prišiel som pozrieť ako je Jacobovi, neodpovedá mi na správy.“ Trochu ma mrazilo, keď som videl skrčené čelo starého indiána. Bol na vozíku, ale to mu vôbec nevadilo, aby ma vytlačil von z izby a zavrel dvere.

„Teraz už vieš, že je v poriadku. Môžeš sa vrátiť späť do školy.“ Jeho ostrý tón ma trochu prekvapil. Nie, že by bol ku mne inokedy milý, ale teraz to bolo na ňom jasne badateľné.  

„Je to pravda, že sa mení na vlkolaka?“ Bol to výstrel na slepo. Billymu navrela žila na čele od hnevu. „Takže je to pravda,“ odfrkol som.

„Odkiaľ to vieš?“ nahnevane sa ma opýtal.

„To je jedno. Kedy sa zobudí?“ Billy mi už neodpovedal. Odtlačil ma vozíkom ku hlavným dverám a vykázal ma z domu. Keď sa predo mnou zabuchli dvere, nezostalo mi nič, len sa vrátiť späť k autu. Dotkol som sa kľučky, keď sa z lesa naproti vynorila skupinka polonahých indiánov. Zamrazilo ma. Vyzerali hrozivo, ale poznal som ich celkom dobre.

Bol to Sam, Jared, Paul a Embry. Chalani, ktorí ešte pred dvomi rokmi chodili k nám do školy, no odrazu sa vyparili. Jacob mi nikdy nevedel povedať, prečo zmizli, ale ani sa s nimi poriadne nekamarátil a ja tiež nie. Ale teraz som už chápal, čo sa stalo.

„Sam,“ kývol som hlavou na pozdrav. Zastavil, ale ostatní nie. Billy im ochotne otvoril dvere a hneď potom zase zabuchol. „Je pravda, že ste vlkolaci?“ išiel som rovno k veci.

„Odkiaľ to vieš?“ Hlas mal pokojný. Vôbec ho to neprekvapilo.

„Od Cullenovcov. Aj Jake sa premieňa?“ Prikývol.

„Ale nemal by si to rozširovať. Si jeho kamarát a zbytočne by si jeho aj nás ohrozil. Ale keď už chrániš upírov, mohol by si ochrániť aj jeho.“ Súhlasil som. Sam sa vyparil do domu a ja som nasadol do auta. Nemienil som ísť späť do školy. Bolo by to zbytočné. Všetko sa zase posralo. Potreboval som byť chvíľu sám tak, ako vždy. Zamieril som na starú cestu do lesa. 

Autor: VictoriaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Upíri alebo blázni? - 16. kapitola: