Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Un Amor Real - 12. kapitola

09.11.2012 (07:15) • 9moncici9 • FanFiction na pokračování • komentováno 16× • zobrazeno 3447×

Edward:

„Edward, stoj,“ skríkla a ja som zastal. To jej vadí aj pusa na líčko? Vedel som, že váha, či chce odo mňa svoj prvý bozk a tak som zvolil druhú alternatívu, ktorou bol bozk na líce.

„Ako si to predstavuješ? Ako si to dovoľuješ? Ty, ty si, ja ani neviem povedať, čo si...“ Pozrela na mňa ako boh pomsty. Ruky zaťala v päsť a šla ku mne. To bude asi bolieť. Privrel som obe viečka a čakal, čo príde. No to, čo prišlo, by som nečakal ani vo sne. Možno vo sne áno.

Chytila moju tvár do oboch dlaní a pritiahla si ma bližšie k sebe. Najprv ma nežne pohladila po tvári. Bolo to ako pohladenie pierka. Potom ma jej mäkké, horúce pery pobozkali. Naše pery sa spoločne a sladko pohybovali. Nevinne. Milión milujúcich slov si naše pery rozprávali cez bozky. Moje ruky skĺzli na jej boky a jej ruky ma objali okolo krku. Náš prvý spoločný bozk sa nedal prirovnať k ničomu v celej mojej existencii. Snažil som sa čo najviac vychutnávať tanec našich pier, pretože som vedel, že čoskoro skončí. Bella potrebuje kyslík.

„Edward,“ riekla pomedzi bozky a pomaly sa odtiahla. Mne na tvári hral úsmev.

„Takto si sa mal rozlúčiť. A teraz choď. Ráno presne 7:20 ťa čakám.“ Zamávala mi a otočila sa na odchod. Nechala ma tu stáť presne tak ako som nechal ja ju. Bol som v takom šoku, že som zabudol aj to ako sa volám. Šiel som domov, kde ma už čakala celá rodina. Ich myšlienky bolo počuť a to som ešte len parkoval.

„Ako sa asi bavil?“ Carlisle.

„Dúfam, že sa správal slušne.“ Esme.

„Túto nesmie pustiť k vode, lebo je to fakt trieda ako mi to natrela.“ Emmett ma asi potešil najviac. A Jasper? Ten cítil, že ju milujem. Akoby som aj nemohol. Vidí krásu aj tam, kde ju iný človek nevidí.

„Bavil som sa skvele a bol som slušný. Nemusíte sa báť. Nehodlám ju pustiť k vode a budem sa modliť každý deň, aby bola pri mne šťastná. Znesiem jej aj modré z neba, keď to bude treba a pokojne za ňu položím aj svoj život. Milujem ju viac ako čokoľvek iné. Stačí vám takáto odpoveď?“ spýtal som sa, keď som vstúpil do obývačky.

„Alice, čo vidíš?“ spýtal sa Jasper, keď si všimol, že má jedno zo svojich videní. Ja som nevedel, čo videla, pretože si hneď začala chrániť myšlienky.

„Budeme mať návštevu,“ zachichúňala sa. Koho?

„Aljaška?“ spýtala sa Rosalie a mierne zavrčala. Žije tam klan. Sú tiež vegetariáni ako my, ale je tam Kate. Upírka, ktorá je naozaj krásna a robí si zálusk na Emmetta. S Rosalie si párkrát skočili do vlasov.

„Nie. Oni nie. Dozviete sa to v pravý čas. Esme a Rose idú so mnou dneska na lov, lebo zajtra máme veľa práce. Všetko vám vysvetlím a vy ostatní pôjdete zajtra.“ Schmatla Rosalie a Esme a už ich nebolo. Neviem, čo tá malá vševediaca čarodejnica videla, ale dozviem sa to.

Ráno som vstal skôr, pretože som opäť musel nahodiť svoj pôvodný imidž. Dúfam len, že Belle to vadiť nebude. Včera to bolo výnimočné. Mali sme rande a ja som chcel aspoň z časti vyzerať ako človek. No dnes je škola a ja musím vyzerať tak ako mám. Od Alice som zistil, že v piatok bude škola zatvorená, lebo profesori sa chystajú na školenie a ja si aspoň Bellu vychutnám naplno. Celé tri dni. Nasadol som do auta a šiel po Bellu. Mal som strach. Nie o seba, ale o ňu. Čo povie Mike, keď ju uvidí v mojej spoločnosti? Nebolo by lepšie to tajiť? Vravela, že nechce urobiť rovnakú chybu ako jej matka, ale ja ju chcem chrániť pred výsmechom.

Zaparkoval som pred jej domom a šiel k dverám. Charlie už vykukoval spoza záclony a pritom sledoval hodinky, či som presný. Vraj presnosť je výsada kráľov.

„No toto. Si presný,“ pochválil ma Charlie. Má rád dochvíľnosť. Vraj keby som meškal, tak ju odvezie sám.

„Dobré ráno, Charlie. Prišiel som po Bellu, je už pripravená?“ Niečo sa muselo stať. Charlie je nejaký zvláštny. Veľmi zamyslený. Premýšľa nad nejakou pracovnou cestou.

„Za chvíľu je tu. Poznáš ženy.“ Pokúsil sa o úsmev popod svoje čierne husté fúzy, ale nebol to úprimný úsmev.

„Charlie, stalo sa niečo?“

Pozrel na mňa a premýšľal, či on je taký čitateľný alebo ja taký všímavý. Prikývol.

„Vieš, Edward, musím ísť pracovne do LA a zaberie mi to asi tri dni. Nechcem tu Bellu nechať samú. Verím jej, postará sa o seba aj sama, ale človek nikdy nevie. Odchádzam zajtra skoro ráno. Lietadlo mi letí už o piatej a ja stále neviem, komu ju dať na starosť. Myslíš si, že je veľmi trúfalé požiadať tvoju tetu Esme, aby prichýlila ďalší hladný krk? Ale nech sa nebojí, Bella toho veľa nezje,“ usmial sa na mňa a hodil presne taký nevinný pohľad ako hádže Bella. Aspoň viem, po kom to má. Síce by som to čakal skôr po matke, ale čo už.

Jediné, na čo som teraz dokázal myslieť bolo to, že Bella bude u nás doma. Vedel som, že Esme to vadiť nebude a bude len rada, že niekto ocení jej kuchárske umenie. Je síce tiež pravda, že sa musíme správať ako ľudia a dávať si pozor, ale určite to zvládneme.

„Esme a vlastne celá rodina bude rada, ak Bella bude u nás. To je samozrejmosť. Tiež by som sa bál, keby tu mala byť sama. Zlodeji číhajú na každom metri, aj keď sme vo Forks. Bella o tom vie?“ Rýchlo strelil ukazovákom pred ústa, aby som bol ticho. Takže o tom nevie. Chce jej to povedať až po škole a potom ju rovno priviesť k nám. S tým je problém, pretože sme mali ísť všetci na lov. Takže musíme ísť rovno po škole. Nevadí, aspoň budem dlhšie s Bellou. Aspoň už tuším, čo moja malá sestrička videla.

Bella už kráčala dole po schodoch a na tvári mala nádherný úsmev, ktorý ma dostával do kolien. Vyzerala nádherne. Mala na sebe ružovú koženú bundu, modré rifle a na nohách ružové balerínky. Je pravda, že si opäť dovolím tvrdiť, že ona vyzerá vo všetkom dokonale.

„Ahoj, vyzeráš nádherne,“ zložil som jej poklonu a ona sa krásne usmiala. Dokonca sa aj trošičku začervenala.

„Ani ty nie si na zahodenie,“ žmurkla na mňa a mne bolo smiešne. Takto som na zahodenie, ale keď si to myslí, tak jej to nebudem vyhovárať. Keď sa Charlie otočil, tak mi dala rýchlu pusu.

„To, že vás nevidím, ešte neznamená, že to vaše cmuľkanie nepočujem,“ podotkol so smiechom Charlie. Celú cestu bola zvláštne ticho a mňa to dosť znepokojovalo. Vedel som, čím to je spôsobené a kto za to môže.

„Zastav,“ požiadala ma a tak som zastavil pred poslednou zákrutou, ktorá nás delila od školy. Teraz mi určite povie, že si zvyšok radšej prejde pešky. Určite nechce, aby nás spolu videli.

„Mám strach,“ pípla a pozrela sa von oknom. A je to tu. Čakal som to. Zosmutnel som.

„Chápem. Stretneme sa pri škole?“ Otočila sa na mňa a z očí jej šľahali blesky.

„O čom to hovoríš? Hádam ma chceš vyhodiť z auta? Edward, ty nič nechápeš?! Ja sa bojím o teba a nie o reči druhých študentov. Záleží mi na tebe a je mi ľúto, že to stále nevidíš, ale nechcem, aby ti robili zle.“ Zvyšovala hlas, ktorý sa jej triasol. Naozaj som ju riadne vytočil a keby som mohol, tak si niečo otrepem o hlavu a ústa si prelepím lepiacou páskou.

„Mne je úplne jedno, čo mi urobia. Maximálne si to odnesie moje auto. Ja len nechcem, aby sa ti smiali za to, že si so mnou.“ Konečne som jej povedal to, čo trápi mňa. Chytila moju ruku.

„Pozri sa na mňa. No tak, pozri sa na mňa, Edward,“ žiadala ma a tak som sa na ňu pozrel.

„Kto sa chce smiať, nech sa smeje. Kto ma chce ohovárať, tak nech. Ja si však stojím za svojím. Ľúbim ťa a pre nejaké hlúpe reči, nechápavé pohľady alebo výsmech sa ťa nevzdám. Všetko a všetci mi môžu byť ukradnutí. Ani jeden z nich tam, ťa nepozná tak ako ja. Ani jeden z nich nevie, čo si v skutočnosti zač a aký si skvelý človek. Je pravda, že ťa stále iba spoznávam, ale som pri tebe sama sebou, som šťastná. Dokážeš ma rozosmiať a si ku mne úprimný. Na nič sa nehráš a ani sa nepretvaruješ. Takže naštartuj nášho tátoša a ideme do školy. S hrdo a vztýčenou hlavou budem kráčam po tvojom boku, ruka v ruke,“ dopovedala a venovala mi sladký, aj keď krátky, bozk na pery. Nič krajšie som v živote nepočul. Nemôžem uveriť, že je to skutočné. Čo ak sa mi to iba sníva? Čo ak ona je iba krásny sen a vôbec nie je reálna? Čo ak sa zobudím a ona sa rozplynie ako hmla?

Bella:

Edward parkoval auto pri škole a všetci netrpezlivo čakali, kto sedí vedľa neho. Najmä Newton. Jeho výraz bol psychopatický. Naozaj vyzeral, akoby ho práve pustili z psychiatrie. Ešte asi päť minút sme sedeli v aute, až nakoniec som chytila Edwarda za ruku na znak toho, že už by sme mali ísť. Prikývol a vystúpil z auta. Otvoril mi dvere a pomohol mi vystúpiť. Toto na ňom nikdy neprestanem zbožňovať. Ruka v ruke sme kráčali po parkovisku a kto si nás nevšimol v aute, tak si nás všimol teraz. Skoro celá škola na nás hľadela, ale ja som ignorovala ich pohľady a ich výsmech. Nech sa len smejú, je mi to úplne jedno.

Cítila som, ako Edwardov stisk povoľoval. Chcel ma pustiť. Nerozumela som, čo je dôvodom a preto som sa pozrela okolo seba. Newton a jeho poskokovia stáli nehybne a prepaľovali nás pohľadom. To ma tak vytočilo, že som zastala a pravú ruku som zaťala v päsť. Edward ma však potiahol, aby sme kráčali ďalej, no to sa nám do cesty tí hlupáci postavili. Edward ma trochu postavil za seba, akoby ma chcel chrániť. Chudák, veď by mi ho zmlátili, a to nedopustím.

„Krásne, nemehlo chráni našu Izzi.“ Tlieskal rukami Mike a pritom sa smial. Pozrela som sa okolo a všetci sledovali, čo sa bude diať. Edwardova rodina vyzerala, že je pripravená zasiahnuť? To bolo pre mňa prekvapujúce. Veď ho nemajú radi. Prečo sa potom tvária, akoby chceli vraždiť?

„Uhni,“ precedila som pomedzi zuby.

„Ale, ale. Vystrkuješ drápky? Myslíš, že ti to pomôže? Zabudla si na dohodu?“ spýtal sa a stále sa vyškieral, akoby vyhral milión dolárov.

„Nie, nezabudla. A čo má byť? Mám sa z teba posrať?“ Parkovisko vybuchlo v smiech. S Newtonom si nikto nedovolil takto hovoriť. Všetci mali voči nemu rešpekt, aj keď ja netuším prečo. Je to rozmaznané decko svojho ocinka, ktorý mu kúpi prvé, posledné.

„Mali by ste ísť do tried. Zvonilo,“ oznámil riaditeľ, ktorý práve vyšiel zo školy. Mike len naznačil, že sme ešte neskončili. Bolo mi to už jedno.

Šli sme s Edwardom na prvú hodinu, ktorú sme mali spolu. Celý čas sme sa pod lavicou držali za ruky a hladkali sa. Bolo príjemné a upokojujúce, keď mi na dlaň kreslil srdiečka. Boli sme ako malé deti v škôlke. Sem tam som sa zachichúňala a profesor nás musel okríknuť. Ďalšie dve hodiny boli na nevydržanie. Mala som ich bez Edwarda, ale stretli sme sa vždy pri učebni a odprevádzal ma na hodiny. Vždy sme sa len letmo pobozkali a šli do tried. Tešila som sa na obed. Na to ako budem celých dvadsať minút s Edwardom, ale netešila som sa na ten grc, čo nám opäť dajú. Moje zlato ma už čakalo pred dverami jedálne. Pricupitala som k nemu a objala som ho. Normálne mi chýbal. A hlavne ten jeho krásny úsmev.

„Ako si sa mi mala?“ spýtal sa, keď sme sa od seba odtiahli.

„Zle, chýbal si mi,“ fňukla som a on sa zasmial.

„Veľmi?“

„Strašne,“ povedala som a žmurkla na neho.

„Ako veľmi?“ spýtal sa a zodvihol obočie.

„Takto,“ objala som ho a bozkala. Zasmial sa a šli sme si vziať jedlo.

Ja som si vzala jablko a džús a Edward kúsok pizze s tým, že polku zjem ja a vzal nám ešte aj puding. Kráčali sme spolu k voľnému stolu, ktorý bol pri okne, ale museli si prejsť okolo stola futbalového tímu, v ktorom bol aj Mike. Kráčali sme okolo a Mike podkopol Edwardovi nohy a jemu tácka vyletela do vzduchu a obsah tácky skončil na ňom. Celá jedáleň sa začala smiať a mňa pochytila obrovská zlosť. Tak toto už sa nedalo vydržať. Cítila som, že naberám odtieň červenej, nosné dierky sa mi zväčšovali ako býkovi v aréne a keby sa dalo, tak s uší mi ide para.

„Ty! Magor, jeden nedorobený. Si najväčší debil, aký kedy chodil po tomto svete. Čo si chceš týmto dokázať? Myslíš si, že si zaujímavý? Si obyčajný chudák, ktorý Edwardovi nesiaha ani po členky. Keby si mal kúsok v sebe toho, čo má on, tak by možno aj o teba niekto zakopol. No ty vždy budeš len ten, ktorému niekto dá, ale nikdy ťa nikto nebude milovať skutočne. Nezaslúžiš si nič, len opovrhovanie. Serie ťa, že som o teba nikdy nemala záujem. Preto si ma aj vydieral, aby som dala ruky preč od Edwarda, inak by si mu robil zle. No prerátal si sa, môj zlatučký. Jeho sa nikdy nevzdám. Nikdy, rozumieš?! Nikdy! Zaľúbila som sa do neho a nemusí byť ani hlúpym futbalistom, ani sexy mačom. Pre mňa je krásny a dokonalý taký, aký je. Nikto tu z prítomných nie je ako on. Takže ešte raz sa o niečo pokús a doslova ťa zničím...“ Chytila som Edwarda za ruku a šla preč. V celej jedálni nebolo počuť ani hláska. Jediné, čo som počula, bolo cinknutie mikrovlnnej rúry z kuchyne. Páni, takéto nervy som nemala ešte. Normálne adrenalín a tlak asi tisíc. Cítila som, ako mi krv buble v žilách.

„Si v poriadku?“ spýtala som sa nakoniec Edwarda, keď sme vyšli zo školy. Nemala som chuť tu dlhšie ostávať. Aj tak som mala mať už len telocvik a tam aj tak necvičím. Zajtra nie je škola a Charlie chce niečo doma prebrať. Som zvedavá čo.

„Ja? V úplnom. Ale ty si to pekne rozbalila. Nemyslíš?“ usmieval sa ako slniečko. Obaja sme sa tomu zasmiali. Potom sa na mňa pozeral.

„Čo?“ spýtala som sa, keď neprehovoril len pozeral.

„Si si vedomá toho, čo si práve urobila? Pred celou školou si sa priznala, že ma ľúbiš a nebrala si ohľad na to, že ja som tu chlap, ktorý sa má vedieť brániť. Bránila si ma ty a ešte si aj povedala, čo ku mne cítiš.“ Je pravda, že chlap má brániť ženu a hlavne by sa mal sám postarať o seba, ale ja som to nevydržala. Musela som sa ho zastať. Už mám toho dosť.

„Som si toho vedomá a aj toho, že stále neviem, či ty ľúbiš mňa,“ pípla som posledné dve slová. Je to tak, prvýkrát som mu to povedala pred jeho domom a druhýkrát v aute a tretí tu. No ľúbi ma aj on? Čo ak nie?

„Či ťa ľúbim? Chceš to vedieť?“ spýtal sa a ja som len prikývla.

„Isabella Swanová, ľúbim vás najviac na svete.“ Vyzdvihol ma do výšky svojich očí a pobozkal ma na pery. 

Ako sa vám páčila kapitola? Lepšie opýtané, ako sa vám páčila Bellina reakcia? Podľa mňa konečne ukázala, že Mike sa môže postaviť aj na hlavu. :) 

Ďakujem za krásne komentíky, ktorými mi dokážete zlepšiť náladu. 

Autor: 9moncici9 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Un Amor Real - 12. kapitola: