Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ukradnuté srdce (6.časť)

24.02.2009 (15:34) • Tinka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2140×

Šokovane som sedela vedľa mŕtveho muža. Moje šaty aj tvár boli celé od krvi a pomaly mi dochádzalo, čo som urobila. Veď ja som zabila človeka! Stalo sa zo mňa monštrum, aké zabilo aj Lucasa. Hnusila som sa sama sebe. Najhoršie na tom bolo to, že to bol nevinný, úplne cudzí človek, ktorý bol len v zlom čase na zlom mieste. Premýšľala som, kedy ho začnú hľadať. A keď ho nájdu, čo povedia jeho žene, deťom ... V tom som si uvedomila hroznú vec. Keď sem prídu, tak tu nesmiem byť! Predstavovala som si, čo by sa stalo. Ten pocit teplej stekajúcej krvi... Zamrazilo ma. Vedela som, že musím urobiť jedinú nevyhnutnú vec. Musím zomrieť.

...

V Kalifornii je do roka tristo slnečných dní, no aby bola moja smola dokonalá, vymákla som akurát tie, keď bolo zamračené. Tak som utekala za slnkom. Dúfala som, že ak sú všetky upírske príbehy pravdivé, tak ma slnko spáli na uhoľ. No ako som povedala, moja smola bola dokonalá. Stála som na okraji lesa, pár centimetrov od slnečných lúčov dopadajúcich na okraj čistinky. Ak by som váhala ešte dlhšie, hrozilo, že by som si to rozmyslela. Zhlboka som sa nadýchla a vstúpila do svetla.

Čakala som bolesť, nie však toto. Ten pocit bol neuveriteľný. Cítila som sa zvláštne. Ako keby som mala vo vnútri balón alebo niečo, čo ma nadľahčovalo a na mojej pokožke sa trblietali tisícky diamantov. Bola som nádherná. Ako anjel.

Prvotnú eufóriu vystriedalo zúfalstvo. Veď ma to malo zabiť a nie spraviť zo mňa bohyňu! Čo je toto za svet, kde niektoré príbehy existujú a iné nie? Od hnevu som udrela do stromu a ten sa rozštiepil na dve polovice.

Uff, toto bude dlhý deň.

...

Zvyšok dňa som ležala na čistinke, premýšľajúc, ako by som mohla ukončiť svoj upírsky život. Aj keď sa mi to slovo hnusilo, musela som ho použiť. Byť upírom bolo teraz mojou súčasťou, aj keď som o to vôbec nestála. Ak som mala byť prekliata, tak som si to aspoň užila. Otvorila som oči. Bolo úžasné vidieť toľko vecí naraz a bez námahy. Nič nebolo zahmlené alebo rozmazané. Videla som tak ostro, ako nikdy v živote. Mala som pocit, že ak by som sa veľmi snažila, videla by som až do neba. Do toho, v ktorom bol môj Lucas. Žiaľ ma opäť celú pohltil, no neplakala som. Došlo mi, že upíri nemôžu plakať. Nebolo to fér.

Deň sa pomalý chýlil ku koncu. Slnko začalo zapadať a obloha potemnela. Čakala som, že aj mňa premôže únava, ale nič sa nestalo. Spánok neprichádzal. Tak som tam len ležala a počítala hviezdy na nebi.

„A pozri Em! Tam je Veľký voz a tam Malý!"

„To je ako my dve, však Andy? Ty si veľká a ja malá."

„Áno! Máš pravdu", živo pritakala Andy, „my dve sme výnimočné, lebo máme svoje hviezdy na nebi." A začala ma štekliť. Hoci som vtedy mala len desať rokov, pamätala som si to veľmi zreteľne.

„Už by si mala ísť spať Emma, je veľa hodín."

„Niee! Andy, ešte rozprávku!"

„Tak fajn miláčik. Ale potom už pôjdeš spať, dobre?"

„Dobre."

Táto spomienka ma veľmi zabolela. Uvedomila som si, že Andy mi veľmi chýba. Určite pár nocí nespala a hľadá ma všade, kde sa len dá. Moja úbohá pojašená Andy. Nevedela, že by ma vlastne nemala hľadať. Ak by ma našla, tak by som ju zabila... Nenávidela som sa. Každým svojím nádychom som ohrozovala ľudí, na ktorých mi záležalo! V tom ma osvietilo.

Dýchať!

...

Opäť som utekala. Najrýchlejšie, ako som vedela. Vietor mi strapatil vlasy, no tentoraz mi to neprinášalo radosť. Cítila som len odhodlanie. Prečo mi to nenapadlo skôr? Jeden ľudský život by bol ušetrený. Prebehol mnou hnus. Už viac nie! Už viac nezabijem človeka, aby som sa nasýtila, revala som na toho netvora v mojom vnútri. Moje odhodlanie narastalo. Nesmiem dýchať a kde sa to dá lepšie, než vo vode?

Vo vzduchu bolo cítiť čoraz viac soli. Už som bola blízko pobrežia. Bežala som rýchlejšie a pripravovala som sa na skok...

To plachtenie vetrom bolo neuveriteľné. Obzrela som sa za seba. Mohla som byť tak kilometer od brehu a ešte stále som letela. Ak by som nebola taká zúfalá, možno by som sa aj smiala...

Žblnk! Voda mi zaliala hrdlo, oči, uši aj nosné dierky. Teraz som bola šťastná! Už nikomu neublížim. Moje posledné myšlienky patrili mojim najbližším, ktorí sa nikdy nedozvedia, čo sa nám stalo. No bolo to tak lepšie. Potom sa mojou súčasťou stali tma, voda a ticho.

...

(Bellin pohľad)

„Alice? Alice!", skríkla som.

Alice mala vpleštené oči a otvorené ústa. Sedela bez pohnutia, ako zamrznutá. Tento jej pohľad som dobre poznala a neveštil nič dobré.

„Alice, prosím ťa, nedramatizuj", zvolal Edward z kuchyne. Pripravoval akurát niečo pod zub našej Ness. „Čo ťa tak desí na tej vízií? Veď bola úplne bezvýznamná."

„Netvrď mi, že si necítil to zúfalstvo, ktoré z nej šlo Edward. Bolo také ... ubíjajúce."

Neznášala som, keď sa takto bavili, rovnako ako moja dcérka. Priložila mi ruku na tvár a ja som hneď vedela, že cíti to isté.

„Povie mi niekto z vás dvoch, o čom je reč?" Nemohla som sa im vyhrážať fyzickým násilím, pretože moja sila už pomaly mizla. Už som nebola novorodenou. Síce ma dosť hnevalo, byť nebezpečenstvom pre moju rodinu, ale niekedy to malo svoje výhody.

„Mala som vízu Bella."

„Hm, to mi došlo", povedala som uštipačne.

„Veľmi zvláštnu víziu", dodala.

Edward si odkašľal, no mne to znelo ako keby sa snažil potlačiť smiech. Alice bola razom na nohách.

„Edward Cullen! Nikdy nespochybňuj moje vízie, kým ich nespochybním ja sama!"

„Alice, prosím pokračuj", požiadala som ju.

„Bella, videla som upírku. Skutočne krásnu upírku, ako sa díva z okna. Je veľmi smutná a zúfalá. Niečo sa stane, ale ja neviem čo. A je novorodená." Takto nesúvisle Alice rozprávala, len keď bola vydesená.

„No a?", nechápala som.

„Bella, ona sa dívala z okna vo vašom domčeku..."

...

7. ČASŤ

5.ČASŤ

Autor: Tinka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ukradnuté srdce (6.časť):