Ak by som mala dávať častiam príbehu názvy, tak táto by sa volala Novonarodená. Veľmi som sa snažila čo najrealistickejšie opísať celú premenu a aj Emmine pocity po nej. No ja nie som upír (hoci by som chcela byť :D), takže to bolo trošku ťažšie. Veď posúďte sami...
A sľubujem, že od šiestej časti budú party dlhšie, len mi napíšte, či sa vám to páči a či má vôbec zmysel to písať :)
23.02.2009 (18:18) • Tinka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2073×
Lesom sa ozývali výkriky. Bolestivé, žalostné, srdcetrhajúce. Ako všetko naokolo, aj ich pohltila tma. Nebolo tu nič, len tma, bolesť a ja. Nechápala som. Veď som v pekle, tak ako je možné, že cítim plamene, ale nevidím ich?? A to, že som ich cítila, bolo viac než isté. Lačne mi olizovali kožu a prenikali až ku kostiam, zanechávajúc za sebou obrovskú spúšť. Tajne som dúfala, že zo mňa zostane len hŕbka popola, keď sa toto skončí.
Ak sa toto skončí.
Z agónie ma prebralo čosi nové. Čo sa to deje?!
Buch, buch...
Moje srdce zápasilo. Niekto mi ho chcel ukradnúť!
Buch, buch, buch,....
Nie! Neberte mi ho! Veď už nemám nič!!
Buch....buch....
No nikto ma nepočúval. Zobrali mi aj srdce a mne ostalo iba ticho.
Už som mŕtva? Zdalo sa mi, že áno. Nič som necítila a bolo mi príjemne. Ostýchavo som otvorila oči. To, čo som zazrela, ma ohúrilo. Videla som les. Ale ako! Každý strom, každú halúzku, kôru stromov, jej štruktúru, každé steblo trávy, mravčeka, peľové zrnká plávajúce vzduchom... Posadila som sa. Nemohla som uveriť vlastným očiam. Všetko bolo také... jasné. Túžila som sa nadýchnuť. Tie vône ma prekvapili. Nikdy predtým som nič také necítila. Mach, zem, živicu, peľ, kvety, vodu, slnko... To všetko a tak detailne. Toto je nebo! Náhle som si spomenula, že tu niekde je určite aj Lucas. Pri tej myšlienke som sa rozosmiala. Môj hlas znel ako zvončeky. Chcela som, aby sme všetky tie nové veci objavovali spolu. Vôbec som však netušila, kde ho mám hľadať. Nevedela som, čo robiť, tak som to skúsila jednoducho a šla som za nosom.
Lucasovu vôňu som našla okamžite. Bola ako vietor. Nedala sa opísať. Také čosi som nikdy necítila a predsa som vedela, že je to on. Rozbehla som sa tým smerom, kde bola vôňa intenzívnejšia. Náhle ma ale prepadol pocit, že je mŕtvy a za stromami som niečo zazrela. Auto? Čierne? Ale veď náš kabriolet bol červený. Rýchlo som prešla k autu. Tak rýchlo, že to až nebolo možné.
V hlave sa mi zahmlilo a takmer som čakala, že odpadnem. Auto bolo úplne vypálené, zostala iba obhorená karoséria a telo. Na milión percent som vedela, že je to Lucas. Nemohla som dýchať. V tej chvíli som chcela zomrieť a keď už nie to, tak aspoň plakať. Plakať pre toho, ktorý tu už nieje, ktorého mi vzali, ktorý mi už nikdy nepovie: „Milujem ťa." No moje telo ma zradilo, a tak som tam len stála, neschopná sa pohnúť.
Sekundy sa menili na minúty, minúty na hodiny a ja som tam stála nepohnuto, ako socha vytesaná do kameňa. Zdalo sa mi, že okolo mňa sa niečo hýbe, ale nevenovala som tomu pozornosť. Niekto ma však chytil za rameno. Prekvapene som sa otočila.
„Slečna, ste v poriadku?" Oproti mne stál človek, no nevidela som mu do tváre. Bol to policajt, dobrý chlap, kamarát, otec rodiny a milujúci manžel. Toto všetko som o ňom vedela a vôbec som nechápala ako. Vedela som len, že je to pravda.
„Slečna, rozumiete mi?", spýtal sa.
Slabo som prikývla.
„Viete, čo sa tu stalo?"
Pokrútila som hlavou. Načo mu to hovoriť? Veď aj tak by mi neveril. Navyše, ak by som to povedala nahlas, tak by sa to stalo skutočnosťou, a to som nemohla dopustiť.
„Zoberiem vás na stanicu, poďte."
Ja som sa stále nemohla pohnúť a tak sa sklonil a pozrel mi do očí. To, čo v nich videl nás oboch vystrašilo.
Videla som svoju tvár v jeho očiach. Tie krvavo červené zreničky boli viditeľné tak zreteľne, že som ich nemohla nespoznať. Takýto odtieň som videla len raz v živote a to mohlo znamenať len jedno. Som upír. Od ľaku som sa prudko nadýchla, a to som nemala robiť.
...
Mojím telom prebehla ďalšia bolesť. Tentoraz ale nebola taká intenzívna. Tá páľava sa mi sústredila len v hrdle. Bolo to, ako keby som blúdila mesiace na púšti a našla prameň tej najčírejšej vody. Bola som neuveriteľne smädná, a ten muž mal niečo, čim som mohla svoj smäd uhasiť. V ústach sa mi rozlieval jed a oči mi potemneli. Muž so strachom ustupoval. Všimla som si, že sa mu zježili chĺpky na rukách. Jeho podvedomiu dochádzalo, čo sa stane.
Zomrie.
Jeho trepotajúce srdce ma privádzalo od smädu do šialenstva. Už nebolo viac na čo čakať. Lačne som sa mu zahryzla do krku...
V živote som nepila nič lahodnejšie. Jeho teplá krv mi hasila ten požiar v hrdle, a tak som hrýzla viac a viac, až kým som ho neuhasila úplne. Mužove výkriky postupne slabli a jeho telo sa prestalo mykať. Umieral. Mne to však bolo jedno. Bola som bezcitná, sebecká a smädná. V tej chvíli ma ovládali inštinkty tak, ako nikdy predtým v živote. Myslela som len na to, ako uhasiť tú páľavu.
...
Autor: Tinka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování
Sdílet
Diskuse pro článek Ukradnuté srdce (5.časť):
Přidat komentář:
- A bit of different (reality) - 5. kapitola
- A bit of different (reality) - 3. kapitola
- A bit of different (reality) - 2. kapitola
- A bit of different (reality) - 1. kapitola
- Minulost žije s námi - 23. kapitola
- Je příliš pozdě... Nenávidím tě - 16. kapitola
- Je příliš pozdě... Nenávidím tě - 15. kapitola
Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz
...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů
Kdo je tu z členů? Klikni!