Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ukradnuté srdce (15. časť)

Ukradnuté srdce (15. časť)Ďalšia časť mojej poviedky :) Je trošku dlhšia a verím, že sa vám bude páčiť. Pomaly začínam rozmotávať ten zapletanec, takže určite sa máte na čo tešiť.

 

Tentoraz okolo mňa stáli len traja vlkolaci. Jackob Black sa premenil. Stál oproti mne bosý, oblečený len v kraťasoch a sledoval ma znechuteným pohľadom.

„Vstávaj pijavica! Musíme sa porozprávať!", zavelil.

Naštvalo ma to. Mne žiadny vlkolak nebude rozkazovať: „Vys*r si, psisko."

Ostatní vlkolaci zavrčali. Áno, presne toto som chcela. Naštvať ich tak, aby skončili toto moje osobné peklo.

„Nechceme ťa zabiť. Aspoň nie hneď."

„No to sa mi teda uľavilo", povedala som sarkasticky, „asi chcem zomrieť, keď sa vôbec nebránim, nie?!"

Jackob Black sa naduto usmial. V tej chvíli som ho neznášala ešte viac. Dobre vedel, že má v rukách môj život, že iba táto svorka smradľavých psov ho môže ukončiť, že jediný tvor, ktorý môže upíra zabiť je vlkolak a to mu dávalo do rúk tromfy. Najprv mi povie, čo má na srdci, aj keby to malo trvať hodiny. Vedel, že neodídem, pretože na konci príde moja záhuba  a že až príliš po nej bažím.

Sklesnuto som sklonila hlavu a rezignovala som.

Jackobovi sa na tvári zjavil ešte väčší úškrn: „Takže, kde začať..."

„Čo keby si začal pekne od začiatku?", poradila som mu posmešne. Zamračil sa. Cítila som, že jeho postoj sa zmenil. Nebol už celkom taký - odmeraný. Nechápala som to.

„Nerád to priznávam, ale fascinuješ ma pijavica."

„Jackob Black, zbláznil si sa?" Dívala som sa naňho prekvapene. Toto bolo fakt divné.

„Nie, ale nikdy by som neveril, že niekto, ako ty, prežije tú premenu."

Nerozumela som mu. Ako to myslel: niekto ako ja?: „Čo ty vieš o mne? Vôbec ma nepoznáš, tak netrep."

Uškrnul sa. Nafúkanec. „Viem o tebe viac, než si myslíš, pijavica."

...

Prebodávala som ho nenávistným pohľadom, ale zároveň som bola strašne zvedavá.

„Bol som prekvapený, že niekto s vlkolačími bunkami bol otrávený tým ich jedom."

„Prosím?!"

„Nehovor mi, že si to nevedela", teraz vyzeral pre zmenu prekvapene on.

„Ja... nevedela som..." V očiach som mala sklenný pohľad a dívala som sa niekam do minulosti. Jackob Black nemohol tušiť, že práve predo mnou otvoril moju trinástu komnatu.

„Kto...? Od koho...to mám?"

„Od tvojho otca."

Kolená sa mi podlomili a ja som klesla na zem: „Otca? Ale, veď ja nemám otca! Nikdy som ho nemala! Opustil moju mamu, než som sa narodila." Kričala som...

„A mama ti nikdy nehovorila o tom, kto je tvoj otec?"

„Ja nemám mamu, nechala ma na stanici, keď som bola maličká. Opustila ma. Vychováva ma moja teta."

„Tak toho som sa bál...", povedal ostýchavo.

„Čoho si sa bál? Dopovedz!" Teraz chce prestať?! Teraz, keď mám pravdu na dosah ruky??! Ak by som nevedela, že je vlkolak, aj by sa mi zdalo, že so mnou súcití. Ale to bola somarina. Vzdychol.

„Edward mám o tebe rozprával. Dal nám všetky informácie, ktoré našiel v tvojej hlave. Chcel, aby sme pátrali po tvojej minulosti. Potreboval o tebe vedieť, čo najviac, než ťa nechal bývať vo svojom dome. Tak sme hľadali. Našli sme tvoju tetu a tá nás priviedla na zaujímavú stopu."

„Čože? Našli ste Andy?! Ako sa má? Čo robí?", chrlila som naňho príval otázok, no Jackob ma šmahom ruky zastavil.

„Nerozprávali sme sa s ňou. Sledovali sme ju a cez ňu sme našli aj klan Kalifornských vlkolakov. A to nie je veľmi bežné."

„Prečo by to nemalo byť bežné? Čo v Kalifornii nežijú upíri?"

Jackob sa pri tom slove striasol: „Uhádla si. Pijavice neznášajú slnko. Pod jeho lúčmi sú nápadní. Iste vieš, o čom hovorím."

Prikývla som.

„Lenže existuje vetva pijavíc, ktorá sa riadi starým porekadlom, že pod lampou býva najväčšia tma a tie sa špecializujú hlavne na tieto oblasti. Myslia si, že sú menej nápadní, veď kto by čakal, že v slnkom zaliatej Kalifornii bude vyčíňať upír?"

Tvár mu skrivila znechutená grimasa. Rovnaký úškrn sa na tvári usídlil aj mne. Veď aj ja som sa stala ich obeťou! Zúrivo som zaryla prstami do zeme a ostala po mne hlboká brázda. Sam zavrčal, no Jackob si to nevšímal a pokračoval: „ Všade, kde sa objavia pijavice sú aj vlkolaci. Je to proste zákon prírody. Akási rovnováha. Ak by neexistovali oni, neboli by sme ani my a naopak."

Z jeho slov sa mi zdalo, že ho to štve, byť vlkolakom, aj keď sa tváril, že si to užíva.

„Jedným z týchto vlkolakov bol aj tvoj otec." Zatajila som dych, na túto časť som čakala...

„Alfa ich svorky mi povedal, že tvoj otec bol jedným z nich, no keď si zobral tvoju mamu prestal s tým. Bál sa, žeby ju vydesilo, keby zistila, kým naozaj je a opustila by ho. Všetko bolo fajn, no v období, keď bola tvoja mama tehotná, sa to pokašľalo."

„Ako?" Túto otázku som si nemohla odpustiť. Nechcel otec, aby bola mama tehotná? Alebo oľutoval, že sa vzdal byť vlkolakom?

„Začali sa strácať ľudia, v novinách písali o záhadných zmiznutiach, nevyjasnených vraždách... Celkom tak, ako pred pár rokmi v Seattli. Iste chápeš, čia to bola robota..."

„Upíri, ako ináč."

Jackob si odkašľal a pokračoval: „ Presne. A tvoj otec to nemohol nechať len tak. Nemohol sa pozerať, ako mu zomierajú priatelia a nevinní ľudia. Tak zariskoval a povedal o všetkom tvojej mame. Riskoval, že ho opustí aj s ich dcérkou - s tebou, ale ona to neurobila a stála verne po jeho boku."

V tej chvíli som opäť ľutovala, že nemôžem plakať. Počúvala som príbeh svojich rodičov bez jedinej emócie, bez jedinej slzy. Štvalo ma to.

„Medzi tými pijavicami bola aj jedna, ktorá sa volala Demetri. Bol to upír, ktorý mal dar. Dokázal nájsť pijavice aj vlkolakov, kohokoľvek, nech by bol kdekoľvek na zemi. Takýmto štýlom bojovali aj s vlkolakmi, ktorí nemali silu odolávať veľkej presile a kým na to prišli ostala ich len malá hŕstka" ,Jackob zaťal päste, až mu zbeleli hánky. Evidentne sa mu to nepáčilo.

„V tom období si sa niekedy narodila aj ty. Tvoj otec bol pri pôrode a celý čas stál pri tebe a tvojej mame, takže sa naňho dostalo veľa z tvojej vône. A to bola chyba."

„Prečo? Prečo to bola chyba?"

„Pretože pri jednom z bojov Demetri zachytil tvoju vôňu a okamžite sa mu zapáčila. Tvoja krv sa stala preňho najväčším lákadlom. A tvoj otec to vedel. A preto opäť zariskoval. Vedel, že jediný spôsob, ako ťa ochrániť, je zmiasť upírov čuch , a tak ťa nechal na tej stanici. Na stanici plnej pachov a vôní, kde sa tá tvoja stratí medzi ostatnými."

„Čože?! Tomu neverím...!"

„Viem, znie to bláznivo, ale ver, že toto bol jediný spôsob, ako ho zmiasť."

No rozhodne to BOLO bláznivé. A hlúpe.

„A čo moja mama? Aj jej bolo jedno, že som niekde opustená?"

Jackob Black trochu posmutnel. Vedela som, že teraz prichádza, tá najpodstatnejšia časť príbehu a že nebude dvakrát príjemná.

„Vieš, musíš sa vcítiť do jej kože. Bála sa o manžela a o svoje dieťa, ale zároveň vedela, že na tej stanici si v bezpečí pred tým najväčším nebezpečenstvom..."

„Takže aj ona ma tam nechala..." Bola som sklamaná a určite mi to bolo vidieť na tvári.

„Nesúď ju. Ona spravila len to, čo považovala v danej chvíli za najlepšie. Neverím, že ty by si konala inak, až príliš si ľúbila toho Lucasa..."

Udrel na citlivú strunku: „ Ako keby si ty vedel niečo o láske, pes..."

Jackob nechal túto moju poznámku bez odpovede a pokračoval: „Tvoja mama prišla k otcovi počas najväčších bojov. Vlkolaci prehrávali a zdalo sa, že im už niet pomoci. Vtedy tvoja mama urobila vec, ktorú my, Quileotovia, poznáme len z legiend."

„Z akých legiend?"

„Asi nepoznáš príbeh o tretej žene?" Pokrútila som hlavou. „Ide o to, že tvoja mama sa obetovala, presne ako ona..."

„Čože?", zdesene som vykríkla.

„Vlkolaci prehrávali a ona nevedela ako im pomôcť, tak sa porezala na prste a..."

Nemusel dokončiť. Videla  som tú scénu, ako keby sa odohrávala priamo pred mojimi očami. Pramienok stekajúcej krvi po mamičkinom prste, šialene smädných upírov, ktorí sa nemohli venovať boju... a víťazstvo, aj za cenu tejto hroznej obete...

„Čo sa stalo s otcom?", spýtala som sa ticho.

„Spolu s ostatnými sa vydal za tými pijavicami, čo prežili, no nevrátil sa. Nikto nevie, čo sa s ním stalo. Je to záhada..."

Na chvíľu som nemohla preriecť slovko. Konečne som vedela pravdu o svojej rodine. Konečne zmizli všetky otázniky a trpkosť, ktorú som cítila voči svojim rodičom. Kruh bol uzavretý.

...

„Ďakujem ti Jackob..."

Neodpovedal, len pokýval hlavou.

„Tak, už to môžeš spraviť."

„Spraviť čo?", nechápal.

„Môžeš a zabiť. Teraz už môžem zomrieť."

Váhal. „Nie... ja ťa vlastne nemôžem zabiť..."

Zaplavilo ma zúfalstvo: „Prečo nie, dofrasa!"

„Lebo v podstate si jednou z nás. Z časti si vlkolak!"

„Nie, nie! Nemôžem ním byť! Veď som upír!! Nevidíš? Veď práve som chcela zabiť človeka, kvôli jeho krvi!"

„Nie, práve si počula niečo, čo hovorí opak. Nemôžeme ťa zabiť. To nejde."

„Ale veď, keby som bola vlkolak, tak sa nepremením na upíra nie?! To nemá logiku!", chytala som sa každej slamky, no Jackob bol neoblomný.

„Vlkolakmi sú väčšinou muži, hoci existujú aj výnimky. Nám upíri jed neublíži, no ty, keďže si nikdy nemala možnosť premeniť sa na vlkolaka, si sa zmenila na pijavicu. To ale neznamená, že nie si dcérou vlkolaka a že ťa teraz zabijem. Nemôžem, v podstate, si mi rodina..."

„Prosím!"

„Nie!", ozval sa iný hlas.

Prekvapene som sa otočila: „Edward?"

 

16.ČASŤ

14.ČASŤ



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Ukradnuté srdce (15. časť):

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!