Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ty si naša rodina - 4. kapitola

24.08.2012 (14:15) • VictoriaCullen, 9moncici9 • FanFiction na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 2456×

4. kapitola

Bella:

Motor pekne zapriadol a ja som neváhala potlačiť plynový pedál ešte nižšie k podlahe. Rukami som drtila volant a koža nebezpečne praskala. Ale bolo mi to jedno. Jediné, čo som teraz chcela, bolo dostať zo seba ten presladený pach Edwarda Cullena.

Ako mi to mohol urobiť? Po tom všetkom, po tom, čo som mu dala, len tak ma nechať v aute na zadnom sedadle ako poslednú z posledných? Ako nejakú štetku z tmavej uličky. Pohral sa so mnou a odišiel. Bral to snáď ako pomstu za to, že som ho odmietla v tom bare? „Prišiel som si po to, čo mi právom patrí,“ zneli mi v hlave jeho slová, keď ma ťahal z auta. Vari až tak veľmi utrpela jeho pýcha, že sa ma rozhodol nájsť a... To slovo som nedokázala vysloviť. Bola som taká zlomená. Nikdy som sa necítila horšie. Ako roztrhnutá na dve polovice. Pričom tá druhá už patrila tomu surovcovi. Do očí sa mi nahrnuli slzy, ale zastavila som ich. Odmietala som kvôli nemu preliať čo i len jednu. Smrkla som a zabočila k svojmu domu. Nevedela som, či skôr plakať, alebo mu rozbiť hubu. Nie, to by bolo primálo. Ani smrť by nestačila, aby som sa cítila lepšie. Chcela som, aby trpel tak ako ja. A to nielen kvôli bolesti, ktorú som musela zažiť, ale hlavne preto, že sa mi to zapáčilo. On sa mi zapáčil.

„Dočerta, Bella, prestaň,“ skríkla som do auta. Takéto myšlienky som si okamžite musela vypudiť z hlavy. Edward je predsa upír. Ja som lovec. Ak by ste nás zavreli do jednej miestnosti, jeden z nás by predsa nemal prežiť! A v tomto okamihu som veľmi chcela, aby to bol Edward.

Zastavila som pred domom a prudko otvorila dvere. Na okamih som sa zľakla, že som ich vytrhla zo svojho miláčika a otočila sa cez plece. Ale auto prežilo. Nezastavovala som sa, nechala som rozčapené vchodové dvere a rýchlo zo seba všetko zhadzovala. Mierila som do sprchy. Musela som ho za seba dať dole. Stále som cítila, ako mi chladnými rukami pohládzal telo, bozkami mi...

„Dosť!“ skríkla som opäť do ticha domu a stiahla si šaty. Hneď za nimi išli aj topánky. Už teraz som mala jasnú predstavu, čo s tými vecami urobím. V sprche som so seba stiahla aj posledné kúsky šatstva a pustila vodu. Ale nie chladnú, aby som si prečistila myseľ. Nepotrebovala som si ho ešte viac pripomínať. Zapla som horúcu, skoro vriacu. Bolo mi jedno, ako veľmi to bolí. Ako veľmi ma páli celé telo. Po chvíli som si na to zvykla. Svaly sa mi príjemne uvoľnili a myseľ mi otupila horúčava. Trvalo to hodiny a minula som polovicu sprchového gélu, kým som si bola už úplne istá, že som vydrhnutá až na kosť.

Vyliezla som a zabalila sa do bavlneného uteráku. Z vlasov mi kvapkala voda na tvár, tak som ich tiež zabalila. Spod umývadla som vybrala kôš a nahádzala do neho všetko oblečenie zo včerajšej noci. Chcela som sa čo najskôr zbaviť všetkých dôkazov, ktoré by mi to mohli pripomínať. Kôš som položila pred dom a vrátila sa z kuchyne so zápalkami a poriadnou fľašou tequily. Nikdy som nepila, ale tiež ma ešte nikto nikdy nez... Poliala som pár kvapkami oblečenie a škrtla zápalkou. Bolo to akoby horel upír. Jasný plameň, ktorý sa končil čiernym dymom. Priložila som hrdlo fľaše k ústam a odpila si. Horká chuť ma na prázdny žalúdok príjemne oslabila a zároveň zahnala nepríjemné myšlienky na jeho dokonalú tvár. Keď som sa vrátila do domu, už som snovala pomstu. Nemienila som to nechať len tak. Chcela som, aby trpel. Aby sa zvíjal od bolesti.

Uvarila som si ovocný čaj a pridala železník. Už dlho som ho nepila a sama sebe som sa musela čudovať, prečo mi to nenapadlo už skôr. Vždy som totiž túto horkú jedovatú látku brala ako plán záchrany, ak by sa niečo pokazilo a mňa by chcel vysať upír. Spôsobovalo im to muky. Zvnútra im horelo celé telo a oni to nemohli nijako zastaviť. Nevedela som síce, aký je to pocit, ale dokázala som si to živo predstaviť. Už som to párkrát videla a na druhú stranu, aj ja som bola predsa spoly upír. Už len keď som ho pila, spôsobovalo mi to bolesti. Aj keď po čase sa na to dalo zvyknúť.

Odchlipla som si trochu a pridržala sa stola. Prebehla mnou vlna prenikavej bolesti. Privrela som oči a nadávala si do bláznov. „Raz ťa to zabije,“ začula som v hlave Alicin hlas. A neubránila som sa úsmevu. Vedela som, čo by ma mohlo zabiť a železník to rozhodne nebol.

Hodiny v obývačke oznámili šesť a šálka bola skoro dopitá. Posledný raz som si uchlipla z tequily a vybehla hore schodmi. Tam som sa obliekla. Vyberala som tie najkrajšie kúsky z môjho šatníka. Chcela som vyzerať dokonale. Aby slintal. Aby pribehol za mnou ako poslušný psík a ja ho mohla poľahky zabiť.

Nakoniec som si vybrala tmavomodré šaty nad kolená bez ramienok. Na bruchu som si ich stiahla červeným opaskom a celý výzor doplnila drobnosťami. Nakulmované vlasy mi v prameňoch padali na chrbát a na nohách som mala pohodlné čierne balerínky, ktoré sa hodili k letu. Skontrolovala som svoj vzhľad v zrkadle. Vyzerala som, akoby idem na ples a nie práve zabiť upíra. V obývačke som si ešte vzala dve koly – nechcela som už nič riskovať – a hodila ich do malej kabelky. A vyrazila som do klubu, kde som ho našla včera.

Ako som kráčala k dverám do baru a moje koky sa ozývali po celej ulici, snažila som sa zastaviť triašku. Odrazu som si nebola vôbec istá, či je Edwardova smrť tak dobrý nápad. Teda, musela som ho zabiť. Len som nevedela, či práve dnes je ten vhodný čas.

Ale keď ho nezabiješ, zajtra sa môže presunúť inde a všetko sa skomplikuje, nahovárala som si. A chvíľu to fungovalo. Ale naozaj iba chvíľu. Zastavila som a mala silné nutkanie vrátiť sa späť do auta. Nie, Bella, zabila si už predsa veľa upírov, tak prečo máš s týmto taký veľký problém? Je to predsa jeden z tých typov, ktorý si myslia, že majú všetko. Že dostanú všetko. Včerajšok bol jasným dôkazom. Edward nevie, že to všetko mu môže niekto zobrať. Že ho môže niekto zabiť. No tak, Bella. Chceš, aby ďalšie ženy skončili svoj život v jeho mramorovom stisku?  Moje vlastné svedomie ma dostalo. Nie, nič také som nechcela. Bolo načase aby si Edward uvedomil, že nie je boh.

Pevnejšie som zovrela kabelku a vykročila dopredu. Už pri vchode som sa rozhliadla po miestnosti. Bolo tu veľa ľudí tak, ako včera. Veľa žien, ale jeho som nikde nevidela. No bol tu. Cítila som jeho jasný pach. Nastavila som štít a podišla k baru. Sadla som si na rovnaké miesto ako on včera, bol tu totiž perfektný výhľad na celý bar, a objednala si drink. Ešte raz som si prezrela miestnosť, tvár každého z prítomných. Ale nič. A potom...

Z hora som začula ženský výkrik. Nebol hlasný, neprehučal hudbu, mohla som ho počuť len ja ako poloupírka. Všetky svoje zmysli som presmerovala na druhé poschodie. Počula som kadejaké nechutnosti, ale Edwardov hlas som nezačula. Aj tak som to však musela skontrolovať. Vyliala som do seba obsah pohárika a hodila barmanovi nejaké peniaze. Nespúšťajúc oči zo schodov som po nich vyšla. Bola som potichu ako myška. Prehltla som na prázdno. Bála som sa, čo nájdem. Z každej miestnosti sa ozývali vzdychy a slastné výkriky. Bolo to tu ako v nevestinci, ešte aj tie dvere boli červené. Už som sa nečudovala tomu upírovi, prečo mal rád tento podnik. Mohol si tu hore kedykoľvek užiť s nejakou paničkou a potom ju hneď aj zabiť. Prehltla som tú horkosť pri myšlienke, že ja som mu nestála ani za izbu. Vzal ma von, do špiny, aby si užil a vysal ma. Zaťala som zuby a v ruke zovrela kôl. Musela som ho zabiť. Nie len z povinnosti, ale aj kvôli vlastnému lepšiemu pocitu.

Pritisla som ucho k dverám a pozorne si vypočula stony a výkriky. Ale ani jeden hlas nepatril Edwardovi. To ma potešilo, aj keď som tomu nechápala. Presne tak som postupovala izbu po izbe a zakaždým, keď som si bola na sto percent istá, že Edward nie je vo vnútri, srdce mi poskočilo radosťou. Zostávali posledné dvere a ja som k nim s úsmevom priložila ucho. Bola malá pravdepodobnosť, že bude v týchto dverách, keď...

„Pomiluj ma, Edward,“ zasyčal ženský hlas. Stuhla som. Počúvala som, ako vzdychá, smeje sa. V hrdle mi navrela hrča a nedovolila mi dýchať. Do očí sa mi nahrnuli slzy. Nie, tomu som nemohla uveriť. Nemohol to byť on. Nie, nebol to Edward. Otočila som sa na odchod, ale svedomie mi nedalo. Nemohla som len tak odísť a nepresvedčiť sa na vlastné oči. A na druhú stranu, toto už nebola misia, bolo to osobné. Osobná pomsta a tej som sa tak ľahko nemohla vzdať.

Spotenou rukou som chytila kľučku a druhou pevnejšie za chrbtom zovrela kôl. Nadýchla som sa a prudko rozčapila dvere.  

Edward ležal v milostnom objatí plavovlasej ženy. Hladil ju po chrbte a bozkával jej telo. Druhá ležala vedľa neho a nedýchala sa. Asi bola mŕtva, no nevenovala som ktovieakú pozornosť jej nahému telu. Zrak som nemohla odtrhnúť od neho. Zlomene som sledovala jeho telo spoly nahé, ako robí radosť tej žene. Ako mu sa jeho ruky kĺžu po jej bokoch. Tie isté ruky, ktoré ešte včera hladili mňa a teraz... Už som nezadržala vzlyky. Ticho som stála vo dverách neschopná slova ani činu. Slzy mi prúdom stekali dole tvárou a zahmlievali mi videnie. Bola som im za to vďačná. Aspoň som ich nemusela sledovať. Aj keď ich vzájomné stony mi jasne hovorili, čo robia.

Trvalo hodnú chvíľu, kým si ma všimol a otočil ku mne hlavu. Zasmial sa mierne, oči mal čierne od hladu a vášne. „Pozrime sa. Včera sa ti to zapáčilo? Chceš sa pridať?“ navrhol s úsmevom. Myslela som, že ma klame sluch. Ale neklamal.

Mala som ho zabiť. V tom okamihu som ho chcela zabiť. Pribehnúť k nemu a od zlosti mu zabodnúť kôl hlboko do srdca, potom vytiahnuť a bodnúť znova. Moja ruka však akosi stratila silu. Mohla som len plakať.

„Ak sa nechceš pridať, tak vypadni. A nezabudni zavrieť dvere.“ Pri poslednej vete sa už otáčal späť k svojej ďalšej obeti.

„Prekliaty bastard,“ smrkla som. Otočila sa na päte a zbehla schodmi naspäť do baru. Hodila dom barmanovi zväzok bankoviek a požiadala ho o fľašu najtvrdšieho alkoholu. Bezmyšlienkovite som do seba obrátila pár glgov. Chcela som zabudnúť. Na to, čo som práve videla, na včerajšiu noc... Proste na všetko. Opäť som si odpila. Alkohol ma príjemne zahrial a nohy som ani necítila. Bola som v blaženom pocite, niekde medzi nebom a peklom.

„Zdravím, kráska. Nechceš si užiť?“ začula som a sebou chlipný hlas. Otočila som sa cez rameno a videla akúsi rozmazanú tvár. Bola som opitá. Ale nie natoľko, že by som sa s niekým len tak vyspala. A navyše smrdel potom a  zvratkami. Vlastne, celý tento podnik tak smrdel. Čudovala som sa, že som si to doteraz neuvedomila. Objednala som si ďalšiu fľašu a rozrážala si cestu k východu. Vonku som sa nadýchla čerstvého vzduchu a odpila si poriadny glg.

„Takže to nechce, maličká?“ Otočila som hlavu dozadu. Zase ten chlap. Ale zarazilo ma to oslovenie. Aj Edward povedal mi hovoril maličká. Celé to vo mne zovrelo. „Takže?“ opýtal sa ma tučko znovu a priblížil sa ku mne. Objal am rukami, slizkými ako hadia koža a pobozkal na ucho. Vtedy som vybuchla.

Hodila som fľašu o zem a vrazila do chlapa. Ten odletel k stene a tá praskla. Kým sa však stihol prebrať, už som bola zahryznutá v jeho krku. Ešte nikdy som nepila ľudskú krv. Až teraz som konečne pochopila to upírske zaľúbenie v nej. Ako mi stekali tie sladké kvapky dole hrdlom, mala som pocit, že čochvíľa dostanem krídla. Chvela som sa od vzrušenia a hltala ďalšie. Keď jeho telo bezvládne padlo k zemi, zotrela som si kvapky krvi z pier a oblizla si prsty. Slastne som vzdychla. Nikdy som nepila nič lepšie. Bolo to, akoby ste oživili tisícročnú múmiu elixírom života. Lenže ja som nemala tisíc rokov, ani som nebola múmiou. Pozrela som späť na chlapíka pri svojich nohách. Ostávala mi už len jediná otázka pred tým, než príde na rad svedomie: Kam ho, doriti, schovám.

Autor: VictoriaCullen (Shrnutí povídek), 9moncici9, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ty si naša rodina - 4. kapitola: