Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ty patríš ku mne! - 9. kapitola

06.10.2012 (07:00) • Jessy • FanFiction na pokračování • komentováno 22× • zobrazeno 3432×

9. kapitola

Dych sa mi zadrhol v hrdle a srdce sa rozbúchalo ako zvon. Dlane sa mi poriadne spotili, kvôli čomu mi na obálke bruško prsta zanechalo odtlačok. Roztrasene som odomkla vchodové dvere a vkročila dnu. Vyzula som sa, hodila kľúče na skrinku a rýchlo šla do obývačky. V mysli mi neustále pobehovali slová z obálky, ktorú som stále držala pevne v pravej ruke. Len do vlastných rúk. Čo také by tam mohlo byť napísané, ak by to nemohol prečítať nikto, len ja?

Našťastie túto hádanku rozlúštim čoskoro. Na druhej strane som bola príšerne nervózna. Presne som vedela, od koho je ten list. S ním sme si robievali úlohy spoločne nespočetnekrát a typ tohto písma sa mi vryl hlboko do pamäti. Posadila som sa na gauč a rýchlo otvorila obálku, v ktorej bol úhľadne zložený biely papier. Zamračila som sa a vytiahla som ho. Následne som ho ešte stále roztrasene roztvorila. Nemýlila som sa. Jeho písmo naplnilo celú stránku papiera. Písal husto na seba, akoby mal toho veľmi veľa na srdci a bál sa, že sa mu to nebude na jednu stránku celé zmestiť. Zhlboka som sa nadýchla a začala som čítať.

Najdrahšia Bella,

keď píšem tento list, sedím na zemi vo svojej izbe opretý o šatník a pozerám  von oknom. Som sám, celá rodina šla na lov. Volali ma so sebou, ale odmietol som. Chcel som byť sám, aby som mohol pokojne  premýšľať, a pritom nepočúvať nezmyselné Emmettove myšlienky. Avšak, aj napriek nim nemôžem prestať myslieť na našu včerajšiu hádku. Prečo mám pocit, že sa všetko medzi nami úplne zrútilo? Pohádali sme sa predsa už viackrát. Stále sa však neviem zbaviť pocitu, že teraz je to iné. Vlastne to asi nie je len pocit, ale holá skutočnosť. Pretože to je iné. Trápim sa kvôli svojim slovám, ktoré som ti povedal. Mrzia ma. Ani nevieš, ako ma preto bolí srdce. Nikdy som na teba nechcel zvyšovať hlas. Teraz mi len ostáva dúfať, že mi to raz odpustíš. Ale tak, ako aj  všetko ostatné, aj moje správanie malo svoje odôvodnenie. Keby som nebol sprostý, zadebnený debil, dávno by som ti povedal, čo mám na srdci už tak dlho. Lenže tým debilom som, a preto teraz musím znášať následky.

Neviem, ako by to síce bolo, keby som sa ti bol priznal skôr, ale to už teraz nezistím. Bijú sa vo mne dve strany. Jedna hovorí, aby som aj naďalej držal jazyk za zubami a nechal veci plávať. Ale tá druhá, a podstatne silnejšia, strana tvrdí, že už predsa nemám čo stratiť, tak nech nie som srab. Niektorí ľudia hovoria, že má človek počúvať hlas svojho srdca a riadiť sa ním. Môžem to urobiť aj ja? Nie som človek, ale upír, vrah... Nemám bijúce srdce, ale kus studeného kameňa. Môžem preto niečo cítiť? Dlho som nad touto otázkou vo svojom živote premýšľal. Odkedy sa zo mňa stal upír, zmenili sa moje priority. „Nežil“ som pre nič.  Každý deň bol pre mňa rovnaký, ako ten predchádzajúci. Nudný a stereotypný. Až kým si neprišla ty. Vrútila si sa do môjho života tak rýchlo a nečakane. Už od prvého momentu, čo som ťa uvidel, som vedel, že si výnimočná. Tvoja opatrná chôdza, hlava sklonená k zemi a dlhé vlasy padajúce cez tvár, aby si ťa náhodou niekto nevšimol, vo mne ihneď vzbudili záujem. Bola si o toľko iná, než tie pipky, ktorých je na škole a vlastne aj všade vo svete neúrekom a ktoré ti nesiahajú ani po členky.

Ani nevieš, aký som bol rád, že sme sa po čase spriatelili. A potom ešte viac. Stala si sa mojou najlepšou priateľkou a to ti, Bells, nikdy nezabudnem. Bola si niekým, koho som nikdy nemal. Priateľkou... Zverila si sa mi so všetkým, čo si mala na srdci a vždy som si to veľmi vážil. Som rád, že si mi voľakedy dôverovala... Napriek tomu, čím som. Ako však čas utekal, začal som si niečo dôležité uvedomovať. Niečo, čo by mohlo všetko zmeniť.  Možno to je práve dôvod, prečo som po celý čas mlčal. Ale vieš čo? Už nechcem.  Vnútorný hlas  na mňa doslova reve ako lapená šelma túžiaca sa dostať von z klietky, aby som ti to konečne povedal. A ja ho poslúchnem. Preto ti chcem konečne povedať jedno: Milujem ťa, Bella. Milujem ťa tak veľmi, že by som za teba položil život. Každá chvíľa, ktorú som s tebou strávil, bola pre mňa sviatkom. Miloval som pohľad do tvojej tváre, keď si tak rozkošne krčila noštek, alebo keď sa ti rozžiarili oči pri pohľade na niečo, čo tak veľmi miluješ. Napríklad na belgickú čokoládu, na ktorú si mala v ten zimný večer pred rokom takú chuť a nikde ju nebolo dostať.

A potom sme ju zháňali ešte aj v Seattli, ale stále to nebolo to, čo si chcela. Napriek tomu si sa uspokojila aj s tou atrapou, ktorú sme ako jedinú zohnali. Jednu chvíľu som už ale premýšľal aj nad tým, že ti pre tú čokoládu pôjdem do Belgicka, len aby si bola spokojná. Vždy mi na tebe záležalo. Viem, že tento list nič nezmení a možno si si všimla, že som písal v minulom čase. Je to schválne. Aj keď všetko, čo som napísal, platí aj teraz a vždy platiť bude, som si vedomý, že ty to tak necítiš. Preto si myslím, že je lepšie, ak si budeme nahovárať, že je to už len minulosť. Možno som sa ti mal z citov vyznať skôr, ale priznám sa, že som sa bál. Mal som strach z toho, že ťa tým úplne stratím. Preto som radšej mlčal a užíval si s tebou kamarátske chvíle, na ktoré si  vždy, keď mi bude clivo, rád zaspomínam. Nakoľko ťa poznám ako svoju dlaň, viem, že sa teraz budeš cítiť vinná. Ale to nechcem, pretože nemáš začo. Za normálnych okolností by som ti to asi ani nikdy nepovedal, ale po včerajšku som sa definitívne rozhodol. Odchádzam. Povedal by som ti aj kam, nakoľko to nie je žiadne tajomstvo, ale sám to ešte neviem. Uvidím. Síce mám istý typ, ale všetko sa mení, však?

Ešte takto nakoniec ti chcem povedať, že vždy budem tvojim najlepším priateľom. Možno sa ešte niekedy uvidíme. Dúfam, že áno. Ale aj keby nie, prajem ti v živote len to najlepšie. Ozaj, rád by som sa ospravedlnil aj za to, čo som povedal na Jacoba. Nebola to celkom pravda, ale nekonal som vtedy s čistým rozumom. Odpusť mi, nechcel som ťa nahnevať. Maj sa pekne, moja najdrahšia. Vždy ťa budem ľúbiť a vždy budeš moja najkrajšia Bellinka.

S láskou, Edward. 

Šok.

Smútok.

Zdesenie.

Tieto pocity som pocítila najprv. Vyjavene som sledovala list v mojich rukách a nemohla som uveriť slovám, ktoré som práve dočítala. Akoby ich môj mozog odmietal spracovať a pochopiť ich význam. Akoby to bol nejaký tajný kód, ktorý som nevedela rozšifrovať. Lenže ja som vlastne vedela. Srdce mi šlo vyskočiť z hrude a sťažka som prehltla. Hrdlo som mala úplne vyschnuté a stiahnuté. List mi vypadol z ruky a na srdce som si priložila ruku a snažila sa zhlboka dýchať. Pomohlo to, o chvíľu som vedela jasnejšie premýšľať.

Miluje ma? Mňa? Obyčajné, ničím výnimočné dievča? Ale veď... Ruky som si zložila do lona a na koži som pocítila niečo mokré. Bola to moja slza. Ani som si neuvedomila, že plačem. Akoby šlo všetko mimo mňa. Rozplakala som sa naplno. Ani som netušila prečo. Jednoducho som mala potrebu dostať zo seba von všetky pocity, ktoré sa vo mne v tejto chvíli miešali.

A až tiež v tejto chvíli som pochopila, prečo Edward konal tak, ako konal. Odpoveď bola taká jednoduchá, taká prostá, že keby som bola pozornejšia, iste by ma to napadlo skôr. Preto mi nedvíha mobil. Akoby sa so mnou nechcel zhovárať... Teraz som pochopila, prečo ma v ten večer pobozkal. Keď som obvinila Jacoba zo žiarlivosti, nikdy by ma nenapadlo, že on nebude jediný, kto by tento čudný pocit bezmocnosti a hnevu v jednom, mohol pociťovať. Ale mýlila som sa. Usušila som si tvár a šla si ju do kúpeľne opláchnuť, aby zmizla červeň, ktorá mi zdobila tvár, a mierne odpuchli ešte stále trošku červené oči od plaču.

V kuchyni som si neskôr uvarila šálku čaju a sadla si na gauč. Načiahla som sa po ovládač a pustila si telku, aby som počula aspoň nejaké hlasy a nielen to ticho, ktoré hosťovalo v celom dome. Ale na žiadny program som sa nevedela sústrediť. Neustále som sa vracala naspäť k listu, ktorý stále ležal padnutý na zemi. Vo chvíli, keď mi naň opäť padol zrak, sa mi srdce znova rozbúchalo a roztriasli sa mi ruky. V hrudi som cítila nával tlaku, kvôli ktorému som musela potlačiť vzlyk. Ktovie koľko mi to tajil... Ale načo mi to povedal teraz? Čo čakal? Že sa rozídem s Jacobom a padnem mu k nohám so slovami, že ho tiež tak strašne milujem?

Možno keby som nemala Jacoba, tak áno, ale teraz už bola iná situácia. Nič sa kvôli tomuto listu iné nedeje. On sa mi priznal, ale u mňa sa nezmenilo nič. Žiadne city... Pokrútila som hlavou, šálku odložila na konferenčný stolík a utekala na chodbu. Zhrabla som kľúče a smerovala do garáže k autu, ktoré sme ani ja, ani Charlie nikdy nevyužívali. Bol to starý pickup a ja som nevedela, či je ešte vôbec pojazdný, ale skúsiť ho stálo za pokus.

Teraz nastala situácia, kedy som bola nútená ho použiť. Otvorila som zhrdzavené dvere, ktoré škaredo zaškrípali a nasúkala sa dovnútra. V aute nebol príjemný vzduch a tak som ručne otvorila okná, pričom som sa normálne zadýchala. Nešoférovala som už dlhšie, čiže som mala aj trochu strach, aby som nespôsobila nejakú nehodu alebo sama niekde nezrachla.

Ale moje úvahy, čo by mohlo a nemohlo byť, som musela okamžite presunúť do zadnej časti mysle a nezaoberať sa nimi. Bolo treba riešiť dôležitejšie veci. Strčila som kľúč do zapaľovania a auto sa asi na tretíkrát naštartovalo. Robilo taký rachot, že Cullenovci už teraz museli vedieť, že prichádzam. Vyšla som z garáže a potom vyrazila. Šoférovanie mi na vlastné prekvapenie ani nerobilo taký veľký problém, ako som si zo začiatku myslela.  Predsa som ale šla pomalšie, veď som dcéra policajného náčelníka a musím sa podľa toho aj chovať. Cesta bola takmer prázdna, iba občas okolo mňa prefrčalo nejaké auto. Neprekážalo mi to, aspoň som nemusela dávať až taký pozor na vozovku.

Srdce mi každým ubehnutým metrom bilo rýchlejšie. Premýšľala som, aké to asi bude. To stretnutie s ním. Doteraz sme vždy boli najlepší priatelia. Teraz sme čo? A sme ešte vôbec niečo? V každom prípade som si s ním ale potrebovala ujasniť isté veci. Nemohol očakávať, že keď mi napíše takýto list, nebudem reagovať a len pokrútim hlavou a schuti sa zasmejem.

Mohol byť síce aj v Londýne, ale o tom som vážne pochybovala. Ale aj keby, aspoň ja budem mať zo seba lepší pocit, že som sa pokúsila si to s ním nejako vybaviť.

Odbočila som na stromami zapratanú lesnú cestu vedúcu k ich domu a ešte aj ja som počula šialený tlkot môjho srdca. 

Keď som zastala pred mne tak známym veľkým bielym domom, zhlboka som sa nadýchla. Určite vedeli, že som tu, ale nedávali to najavo. Pomaly som otvorila dvere a neistým krokom smerovala k vchodovým dverám. Ani keď som už stúpala po schodoch na verandu, mi nikto neprišiel otvoriť. Bolo to zvláštne, už by tu na mňa mal niekto vykúkať. Doteraz to aspoň robievali...

Zazvonila som a čakala. Napadlo mi, že vlastne ani neviem, čo mu poviem. Ale niečo predsa bolo treba. No čo, zaimprovizujem. Hrozné, toto nás mali učiť v škole a nie tie hlúposti, ktoré človek nikdy na nič nevyužije.

„Ahoj, Bella,“ ozvala sa Alice, ktorá mi prišla otvoriť. Pozrela som na ňu a zarazila sa, keď som si všimla jej smutný výraz v tvári. Preboha, čo sa stalo? Veď Alice bola vždy veselá kôpka. Smiala sa na každej hlúposti.

„Ahoj,“ zašepkala som, hlas som mala nepríjemne stiahnutý. „Je Edward doma?“ Šla som rovno k veci, nakoľko som sama bola taká neskutočne nervózna, že som nemala náladu na zbytočné naťahovačky. A Alice aj tak musela vedieť, kvôli čomu som tu. Pokrútila hlavou.

„Nie je...“ Pozrela na mňa smutným pohľadom.

„A kde je? V Londýne?“ tipovala som bezmocne. Nemyslela som si, že by tam Edward skutočne bol. Sám by s najväčšou pravdepodobnosťou nešiel. Opäť pokrútila hlavou.

„Tam nešiel, nechcel ísť sám.“

„Tak potom kam šiel?“ Mala som chuť ňou potriasť, aby som to z nej dostala čo najskôr. Bolo to dôležité.  

„Proste odišiel, Bella. Nechcel s nami už bývať. Potrebuje zmenu, aby sa zbytočne netrápil!“ naliehala. Stisla pery do tenkej linky a vyzerala trochu nahnevane. Potom pozrela do zeme. Nemusela som vedieť čítať myšlienky, aby som vedela, na čo myslí. Ja som vedela, čo myslela tým Edwardovým trápením. Mňa...

„A kam šiel?“ spýtala som sa opäť. Prečo to z nej šlo ako z chlpatej deky?

„Preč.“

„To je kde?“ Mala som pocit, že sa nerozprávam s upírkou, ktorá je na tomto svete päťkrát dlhšie než ja, ale s tvrdohlavým predškolákom, ktorý mi nechce ukázať obrázok, ktorý práve nakreslil.

„Nemáš to jedno? Môže ti to byť vážne ukradnuté, je to pre teba veľmi nepodstatná informácia,“ odvetila Alice nahnevane. Jej prístup ma prekvapil, nečakala som, že bude podráždená. Nikdy takáto nebývala. Viem, že náš vzťah nebol nikdy najlepší, ale zato na mňa nikdy nezvyšovala hlas.  

„A kedy sa vráti?“ pípla som ďalšiu otázku, keď som prišla k záveru, že miesto jeho momentálneho pobytu sa asi nedozviem. Alice pokrčila plecami. „To neviem... Ak sa teda vôbec vráti,“ koniec vety zašepkala potichu, ale napriek tomu som ju veľmi dobre počula.

„Takže je možnosť, že sa už nevráti?“ Toto vedomie veľmi bolelo. Veď ja nemôžem žiť s tým, že ho už nikdy neuvidím. Bella, upokoj sa. Alice vlastne nepovedala, že sa nevráti... Lenže spôsob, ktorým to povedala, jasne naznačoval, že je tu možnosť, že sa nehodlá vrátiť tak skoro. Bola to pre mňa ako rana pod pás. Nepočítala som s alternatívou, že tu Edward nebude. Hej, bola aj taká možnosť, ale jednoducho mi prišla málo pravdepodobná.

„Upíri berú čas inak ako ľudia. Určite sa jedného dňa vráti, ale to môže byť aj za sto rokov.“

„Potrebujem s ním hovoriť,“ vyhŕkla som. Mala som pocit, že v tomto dome som viac nebola vítaná. Všimla som si Esme triediacu knihy na poličke nachádzajúcej sa v obývačke, na ktorú som mala výhľad aj od dvier. Mala na tvári neutrálny výraz a ani sa na mňa nepozrela. Ako by som tu ani nebola. Akoby ju zaujímali len knihy a nič iné.

„A o čom?“ zaúpela Alice. „Nerob mu to ešte ťažšie, než už to má, Bella! Zmieril sa  s tým, že k nemu nikdy nebudeš nič cítiť, tak ho nechaj, nech sa z toho postupne dostane.“

„Ale ja mu nechcem ublížiť, ani mu robiť nič ťažšie,“ povedala som naliehavým hlasom. „Len sa chcem s ním pozhovárať, aby som vedela, ako to teraz medzi nami je.“

„Ja ti poviem, ako to medzi vami teraz je. Na takzvanom bode mrazu. Nemôžeš očakávať, že budete opäť tí starí dobrí priatelia. Ty by si sa cítila dobre v spoločnosti niekoho, koho síce ľúbiš, ale nič z toho –  teda okrem trápenia – nemáš?“ Nad jej otázkou som sa pozastavila. Mala pravdu. Doteraz som si to neuvedomila. Pohľad som uprela na špičky topánok, aby som sa jej nemusela pozerať do zlatých očí, ktoré mi ho tak veľmi pripomínali.

„Chcem sa mu za všetko ospravedlniť,“ šepla som.

„Začo, prosím ťa? Nechaj ho už tak,“ prosila Alice. „Ja sa nedokážem pozerať na to, ako sa trápi. Záleží mi na ňom, je to môj brat. Len chcem, aby bol šťastný. A ty mu šťastie neprinesieš, nakoľko ešte sama nevieš, čo chceš...“ povzdychla si utrápene. Kým som stihla niečo povedať, opäť pokračovala. „Si taká sebecká, že sa pozeráš len na seba a je ti jedno, ako sa cítia ostatní. Porušuješ sľuby, ktoré dávaš a potom sa len ospravedlníš. Ale slovo prepáč niekedy nestačí!“

„Alice, ja...“ vydýchla som a oči sa mi zaplnili slzami. „Ja som mu nechcela ublížiť. Nevedela som, čo ku mne cíti.“ Predsa to musí aj ona pochopiť. Mne na Edwardovi vždy záležalo. Vždy!

„Chcela som s ním hovoriť ešte po našej hádke, ale on mi nebral mobil. Odmietal so mnou komunikovať, tak nehádž všetko len na mňa!“ Nedokázala som udržať slzy. Stekali mi po lícach a zmáčali ich. Alice na mňa pozerala ako na blázna. Nahnevane pokrútila hlavou.

„To si mu nemohla urobiť ani takú radosť, že by si s ním šla do toho posratého Londýna? Ani nevieš, ako sa na to tešil! A najlepšie na tom všetkom je to, že nakoniec z toho vyšiel ako hlupák on!“

Nebola som schopná slova. Všetko, čo som chcela povedať, sa mi zaseklo v hrdle. Otvorila som ústa, ale nevyšlo z nich nič, tak som ich radšej zavrela. V tomto sa Alice mýlila. Veď som predsa Edwardovi nepovedala nič také strašné, či nie? Alebo...

Vlastne som mu povedala niečo na spôsob „tak vypadni, keď si už dohovoril.“ Lenže každý z nás má predsa občas svoju chvíľku, keď vypustí z úst aj to, čo by za normálnych okolností nikdy nepovedal. Mňa by však nikdy nenapadlo, že si to Edward vezme až natoľko k srdcu. A teraz mi moje správanie Alice vyčítala. Osoba, ktorá ma ani zďaleka nepozná tak dobre, ako napríklad môj otec alebo Edward. Jacoba nerátam, ten o mne vlastne dokopy veľa nevie. Iba to, že sa volám Bella a narodila som sa pred osemnástimi rokmi v L.A. Plus nejaké podrobnosti o mojom bezvýznamnom živote.

„Nechcela som mu ublížiť,“ zašepkala som. „Záleží mi na ňom, vždy mi aj záležalo.“

„Fajn, odkážem mu to. Ale ak sa mu niečo stane, Isabella, môžeš za to ty!“ prskla nahnevane a ukázala na mňa prstom. Vzlykla som a z očí sa mi vyliali ďalšie slzy.

„Skončila som. Maj sa pekne, prajem ti s Jacobom len to najlepšie!“ precedila pomedzi zuby a zabuchla mi dvere pred nosom.

Ja viem, že by ste chceli Edwarda, ale ešte si naňho budete musieť počkať. Ale viete, baby, ako sa hovorí: Na dobré sa čakať oplatí.   Ale taktiež je to aj potrebné do deja. Snáď so mnou budete mať ešte nejakú trpezlivosť, veľmi by ma to potešilo. Teraz napríklad môžete hádať, ako to s pánom Cullenom je a kde sa vlastne nachádza.

A opäť sa chcem strašne poďakovať za všetky komentáre. Dievčatá, ani neviete, aký je to úžasný pocit vedieť, že sa niekomu moja poviedka páči. Mať také úžasné čitateľky ako ste vy, si praje každý autor a ja som skutočne vďačná, že práve ja také čitateľky mám.

Autor: Jessy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ty patríš ku mne! - 9. kapitola: