Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ty patríš ku mne! - 6. kapitola

23.09.2012 (16:30) • Jessy • FanFiction na pokračování • komentováno 20× • zobrazeno 3186×

6. kapitola

„Vieš nad čím som premýšľal?“ spýtal sa Charlie počas raňajok o týždeň neskôr od nášho „incidentu“ s Edwardom. Bola som skutočne šťastná, že sa to medzi nami všetko vyriešilo a začali sme fungovať presne tak, ako aj predtým. Samozrejme, predtým som nemala frajera, takže teraz som s Edom netrávila už toľko času. Ale napriek tomu sme si na seba vedeli nájsť chvíľku, počas ktorej som sa opäť cítila ako tá stará Bella Swanová, ktorá sa od ostatných dievčat vždy odlišovala, nakoľko neriešila mejkap, šminky a to, čo si o nej myslí opačné pohlavie.

„Nad čím?“ Na vidličku som napichla kúsok praženice. Dnes varil Charlie. Dohodli sme sa, že sa budeme s výrobou raňajok striedať. Samozrejme, ja som ich musela robiť cez pracovný týždeň, on si vzal na starosti víkendy. Akurát dnes sa rozhodol spraviť výnimku, nakoľko som si ja už od rána chystala veci, ktoré si zbalím na víkend strávený v Londýne.

„Že si mi vlastne ešte oficiálne neprišla predstaviť svojho priateľa,“ odvetil Charlie, snažiac sa o pokojný tón hlasu, no poznala som ho už dosť dobre na to, aby som vedela, že v skutočnosti pokojný nebol.

„Ehm,“ začala som váhavo. Presne tejto chvíle som sa obávala. Jacoba som sa za posledný týždeň pýtala asi trikrát, či k nám neskočí na návštevu, aby sa zoznámil s Charliem, ale on ma vždy odbil slovami: „Na to je ešte dosť času, nie?“ Hovoril to hlasom, ktorý nestrpel námietky, preto som radšej len stále prikývla a s tichým „tak fajn“ uzavrela celú túto tému. Nerozumela som tomu. Čo sa svet až natoľko zmenil, že sa teraz neprichádzali predstavovať frajeri nejakého dievčaťa jej rodičom? Alebo mi unikalo niečo dosť očividné...

„Už sa sem Jake chystá, nemaj obavy.“ Dúfala som, že takáto odpoveď  otcovi bude stačiť. Vlastne aj musela. Lenže vedela som, že sa tomu nemôžem vyhýbať donekonečna. Možno by som mala byť nervózna zo stretnutia svojho priateľa s otcom, ale ak sa mám priznať, ja by som vlastne bola rada, ak by k takému stretnutiu vôbec prišlo.

Charlie sa mierne zamračil a povzdychol si. „Bells, ja na neho ani na teba nechcem tlačiť. Samozrejme, je to na ňom, či sem príde. Ale pokiaľ to s tebou myslí vážne, mal by to urobiť čo najskôr. Takto mi príde nevychovaný.“

„Ja viem, ocko, ale Jake je naozaj skvelý,“ povedala som.

„Ľúbiš ho?“ zamrmlal Charlie a uprel na mňa svoj pohľad. Pri takejto otázke sa mi do líc nahrnula červeň, ani som nevedela prečo. Nebola to vlastne príliš osobná otázka.

„No... Hej,“ priznala som. Nikdy predtým som zaľúbená nebola a tým pádom som presne nevedela, aký je to pocit. Jacoba som však mala vážne rada. Bola s ním zábava, aj celkom príjemne sa s ním trávil čas, napriek tomu, že občas utrúsil nejakú poznámku, na ktorej sa vždy zasmial len on.  Charlie len prikývol a opäť sme sa obaja začali venovať jedeniu. Neviem čím to bolo, ale ešte dlho po raňajkách som premýšľala nad Charlieho otázkou, či ľúbim Jakea. V podstate som mu to nikdy nepovedala, ale on mne občas áno. Nevedela som, ako to chodí vo vzťahoch, ale mala som pocit, akoby mi niečo chýbalo... Túto myšlienku som však okamžite zapudila do najvzdialenejšieho kúta svojej mysle a tam ju pomyseľne zamkla, aby som nad niečím takým už nikdy viac nepremýšľala.

S Charliem sa náš rozhovor už našťastie celý deň nestočil k Jacobovi, za čo som bola rada. Poobede som si dobalila všetky potrebné veci na výlet a chystala sa zavolať Edwardovi ohľadom podrobností. Viem, takéto veci by sa nemali zisťovať na poslednú chvíľu, ale ja som dôverovala Edwardovi a vlastne sa naňho aj spoliehala. Teraz som len potrebovala vedieť, kedy nám letí lietadlo, pretože sa spýtať túto otázku ma napadlo až teraz, za čo sa hanbím.

„Bella? Nevieš, kde máme ten biely froté uterák?“ húkol na mňa Charlie z kúpeľne.

„Viem. V mojom kufri,“ zakričala som mu späť. Charlie sa chystal na trojdňovú služobnú cestu do Seattlu. Odchádza takisto zajtra, čiže balenie bolo teraz dosť obtiažne, keď sme obaja pobehovali po dome ako šibnuté veveričky. Že ja hlupaňa som sa nebalila ešte aspoň dva dni dozadu... Pritom sa poznám a presne som vedela, ako to dopadne, ale lenivosť je moja veľká kamarátka, a preto som s touto únavnou činnosťou začala až dnes, deň pred odchodom.

„Tak šup sem s ním,“ povedal Charlie, ktorý sa akoby zázrakom odrazu zjavil v dverách mojej izby a ja som ľakom nadskočila.

„Vystrašil si ma,“ vyhŕkla som. „Chodíš ako duch.“

„Prepáč, prepáč... No nič, prišiel som si pre ten uterák.“

„To teda nie,“ zavrtela som hlavou a do menšej prenosnej tašky vložila ďalšie dve tričká. Nikdy neviem, koľko ich budem potrebovať, aj keď odchádzam len na tri dni. No čo, istota je istota. „Už ho mám úhľadne zložený na spodu tašky. Nebudem teraz všetko vyberať. Ale v skrinke máš ešte dvadsať ďalších uterákov, nejaký si vyber,“ povedala som a v duchu som zavrtela hlavou.

„Ale, Bells,“ zaúpel Charlie. „Vieš, že tento je jediný, ktorý mi nedráždi tvár, keď sa oholím.“

„Bože, oci,“ pretočila som očami. „Čo si bábätko s jemnou pokožkou?“ Charlie za mojim chrbtom len niečo zašomral, ale prestala som ho počúvať. Vo veľa ohľadoch sa správal ako dieťa. Keď som bola mladšia, zvykávali sme sa niekedy kvôli takýmto prkotinám aj pohádať. Ale teraz, keď som už dospela, uvedomila som si, že to je hlúpe a snažila sa vyriešiť veci diplomaticky. Zato Charlie môj názor očividne nezdieľal. Keď som vkladala do tašky rifle a smutne si povzdychla nad kraťasmi, ktoré som nechala v zadnej časti skrine s vedomím, že sa asi nedočkám okamihu, keď si ich oblečiem, nakoľko vo Forks nebolo viac ako pätnásť stupňov už veľmi dlho a v Londýne tiež asi nebude dvakrát teplo, vyrušilo ma vyzváňanie telefónu. Veci som nechala vecami a prešla som k mobilu. Na displeji svietilo Jacobovo meno.

„Ahoj,“ ozvala som sa, keď som zodvihla.

„Ahoj, zlato. Zajtra ide partia deciek opekať do La Push a pýtali sa ma, či by sme nešli aj my. Boli by sme tam celý víkend, alebo iba deň, ak by sa ti nepáčilo,“ povedal Jake veselým hlasom.

„Jake, ale ja odchádzam zajtra do Londýna. Vravela som ti to ešte minulý týždeň.“

„Och,“ vzdychol si smutne. Zaúpela som. Nemala som rada, keď bol smutný. „A musíš tam ísť?“ pípol nesmelo.

„Samozrejme, že áno!“ vykríkla som. „S Edwardom som už dlhšie dohodnutá.“

„Nezdá sa ti, že si na toho Edwarda až príliš naviazaná? Stále o ňom melieš, spomínaš ho, tráviš s ním veľa voľného času. Prestáva sa mi to páčiť, Bella.“

„Je zaujímavé, že doteraz ti to neprekážalo!“

„Ale samozrejme, že mi to prekážalo! Už si začínam myslieť, že ti na mne nezáleží,“ zvyšoval hlas.  

„Jacob, ty nie si normálny. Edward je len kamarát. Kamarát, chápeš? Nič viac. Výlet do Londýna som mu sľúbila,“ povedala som naliehavo. „A mimochodom, kedy ešte budem mať šancu sa tam dostať?“

„Nemusíš tam ísť, Izzie. Chcem, aby si bola so mnou.“

„Jake, budeme spolu v pondelok, keď sa vrátim.“

„Ale dovtedy to nevydržím.“

„Ách, prečo to musíme riešiť teraz a po telefóne? Mohli sme to vybaviť skôr, mali sme dosť času. Už je neskoro, balím sa.“

„Bells, prosím, nechoď. Pôjdeš zajtra so mnou, bude nám perfektne.“

„Jacob...“ povzdychla som si a zamračila sa.

„Povedz mu, že s ním nepôjdeš. Nemôže ťa predsa nútiť.“

„Ale ja som sa do Londýna tešila,“ zamrmlala som.

„Nie, vieš, ako to je? Ty sa netešíš do Londýna, ale na to, že budeš s tým... manekýnom!“

„Akým manekýnom?!“ zrúkla som do mobilu. „Edward nie je žiadny manekýn!“

„Vidíš? Už je to tu opäť! Ak niekto povie na toho tvojho Edíka nejaké krivé slovo, už je zle a zastávaš sa ho!“ vytýkal mi Jacob.

„Pretože je to môj najlepší kamarát!“

„Ale vyzerá to medzi vami vážne, Bella! Ak ma ľúbiš, zajtra s ním neodídeš.“

„Čože?“ hlesla som neveriacky. Neverila som, že bol Jacob schopný niečoho takéhoto.

„Som pred vami, poď von, porozprávame sa tak.“ A zložil. Ako omámená som prešla k oknu a zbadala Jacoba, ako postáva na tráve. Mierne som zavrtela hlavou, aby som sa spamätala a rozišla sa dolu po schodoch. Otvorila som dvere od domu a pozrela som naňho s prosbou v očiach.

„Nemyslel si to vážne, však nie?“ pípla som potichu. Jacob stisol pery a prikývol.

„Myslel.“ Začala som vrtieť hlavou.

„Bells, pochop ma,“ začal naliehavo, keď videl môj výraz. „Ja viem, že tento výlet sa chystá už dlhšiu dobu, ale bojím sa, že ťa stratím.“

„Pochybujem, že to lietadlo spadne. Iný dôvod, aby si ma stratil, nevidím,“ povedala som.

„To som nemyslel... Proste sa mi nepáči, keď tráviš s Edwardom toľko času.“

„Je to môj kamoš...“

„Ale ja som tvoj frajer, Bella. Chodíme spolu!“

„Čo mi tým chceš zase naznačiť?“ spýtala som sa.

„Aby si to zrušila!  Nie si odkázaná len naňho. Teraz máš mňa a ja mám väčšie právo byť s tebou, keď si moja partnerka. Keby si šla s nejakou kamarátkou, nič nepoviem, ale nie, keď ideš s ním.“

„Ale...“ zašepkala som zlomene.

„Ľúbim ťa, Bella. Zajtra chcem byť na tej opekačke s tebou. Spoznáš nových ľudí, bude zábava, uvidíš. A sama si vravela, že by si chcela ísť do La Push. Tak teraz máš možnosť.“

„Ale do La Push môžeme ísť hocikedy,“ stála som si za svojim.

„Máš pravdu, môžeme. Ale mám pocit, že to vôbec nie je v tom! Ty chceš byť s ním, však?“ kričal Jacob.

„Nie! No teda hej... Ale len ako kamarátka.“

„Bella,“ zaúpel. „Prečo mi to robíš?“ Zadíval sa na mňa zmučeným pohľadom.

„Ale ja nič nerobím,“ namietala som. Ako odo mňa môže žiadať niečo také hlúpe? Aby som odmietla odísť s Edwardom... Povzdychla som si a podišla bližšie k Jakeovi. Položila som si ruky na jeho hruď a pozrela mu do očí.

„Budú to len tri dni,“ povedala som pokojným hlasom. Jacob zavrtel hlavou.

„Lenže ja to bez teba nevydržím. Stále budem tŕpnuť, kde si, ako sa máš a podobne. A taktiež,  tá  opekačka je len raz za dva roky. Chcel som tam ísť s tebou. Stále chcem.“ Pozeral na mňa šteňacím pohľadom a niečo vo vnútri mňa sa začalo rozpadať. Na jazyku som mala ešte milión päť argumentov, ktoré by som mohla použiť. Napríklad, že opekať môžeme aj vzadu na dvore hocikedy. Alebo je to len hlúpa opekačka a ešte ich bude sto. Lenže keď som mu hľadela do tváre, videla som, ako mu na tom všetkom záleží a nechcela som ho sklamať. Začali sa vo mne biť moje dve ja. Prvé vravelo, že by som bola úplný magor, keby som zajtra nešla do Londýna s Edwardom. A to druhé vravelo, že Jake mal pravdu v tom, že som jeho frajerka a tým pádom by som si mala častejšie vyberať jeho. Mal by byť pre mňa dôležitejší. Jeho túžby a sny by mali byť z nejakej časti aj moje.

„Tak dobre, nikam nejdem,“ povzdychla som si nakoniec. Jacobovi sa razom rozjasnila tvár.

„Naozaj? Bells, musíš ma pochopiť.“

„Ja viem, ale skutočne nemusíš žiarliť,“ odvetila som. Obyčajne by ma možno potešilo vidieť Jacoba, ktorý žiarli, ale nie v tejto chvíli. Prišlo mi to zvláštne a vôbec mi to nerobilo radosť. Jacob sa neveselo zasmial. „Mrzí ma, že som na teba kričal.“ Omotal ruky okolo môjho pása a pritiahol si ma k sebe. Nežne ma pobozkal. „Ale veľmi si ma potešila, zlato, že tam nakoniec nepôjdeš. Edward to pochopí, uvidíš...“

•••

„Tak ja to mám chápať?“ povedal s krikom Edward a rozhodil rukami. Nervózne pochodoval po našej kuchyni a keby som ho nepoznala, mala by som strach. Jacob po tom, ako som mu sľúbila, že zavolám Edovi a zruším ten výlet, odišiel s úsmevom domov. Ja som mala od tej doby žalúdok ako na vode a keď som volala Edwardovi, triasol sa mi hlas, čo sa ešte doteraz nikdy nestalo. Nevedela som, či už o tom všetkom od Alice vedel, alebo nie, ale keď prišiel o pár minút na to k nám, nevyzeral nahnevane. S malou dušičkou som mu to všetko povedala. Čakala som všelijakú reakciu, ale nie až takúto. Myslela som, že Ed to skutočne pochopí, ale mýlila som sa. Bol rozzúrený. Našťastie Charlie odišiel ešte do práce, a tak nemohol vidieť takéhoto Edwarda, ktorému skoro syčala para z uší.

„Jacob je pre mňa dôležitý,“ naliehala som a nervózne si hrýzla do pery. Edward zastal v strede pohybu a neveriaco sa na mňa zadíval.

„A ja?“ skríkol. „Ja pre teba nie som dôležitý? Dohodli sme sa na tomto výlete ešte pred dvomi týždňami. Všetko bolo dohodnuté. Mal som pocit, že si sa tešila.“

„Tešila som sa,“ pípla som a pozrela sa do zeme. Edward sa zachechtal.

„No to si teda musela. Až na to, že radšej pôjdeš do La Push, vzdialeného od Forks pätnásť míľ. Naopak, taký Londýn... No čo, veď to je nič, to je tu za rohom!“

Cítila som, že sa mi oči plnia slzami. Edward na mňa nikdy nezvyšoval hlas.  

„Ty nevidíš, ako sa s tebou ten chlapec zahráva?“ Edward si prekrížil ruky na hrudi a spýtavo na mňa hľadel. „Neodpovedaj,“ vystrel jednu ruku. „Ja si odpoviem aj sám. Omotal si ťa okolo prstu ako stonku z púpavy a robí si s tebou čo chce! Veď ťa len využíva!“

„Ty ho vôbec nepoznáš!“ zakričala som. Edward zdvihol obočie, tak som pokračovala. „Nezahráva sa so mnou, ľúbi ma. Aspoň niekomu na mne skutočne záleží.“

„Veď aj mne na tebe záleží, ty tvrdohlavé poleno!“ Edward sa zhlboka nadýchol a mierne pokrútil hlavou. „Vážne to nevidíš, Bella? Jacob Black ťa len využíva,“ hovoril pomaly, akoby som bola nechápavá. Zakrútila som hlavou a to ho vytočilo ešte viac.

„To si až taká sprostá, že to nevidíš?!“ znova rozhodil rukami a potom sa priblížil ku mne. „Klameš! Jacob ma ľúbi!“

„Ale figu! Nahovoril ťa na nejaké sladké rečičky, ako mu na tebe záleží a podobne, a pritom mu ide len o to, aby sa s tebou vyspal!“ Nakláňal sa nado mnou a keby nebol upír, jednu by som mu vrazila.

„Že ťa huba nebolí!“ zakričala som a snažila som sa ho odsotiť. Nemalo to žiadny účinok, bola som slabá, ale momentálne hlavne nahnevaná, takže mi to neprekážalo. Ako môže povedať niečo takéto? A to si hovoril môj najlepší kamarát.

„Myslíš si, že klamem?“

„Áno,“ zavrčala som a začala ho búchať do hrude. Edward chytil obe moje zápästia do svojich rúk a pevne ich držal.

„Upokoj sa!“ precedil cez zuby. „Ja ti neklamem! Nikdy som ti neklamal a nehodlám s tým začať. Pokiaľ si spomínaš, čítam myšlienky. Takže v podstate poznám Jacoba najlepšie zo všetkých.“

„Ale on by to nespravil. Ty si vymýšľaš, pretože som uprednostnila jeho pred tebou. Si sebec, Edward. Nenávidím ťa!“ Edward sa na mňa zapozeral a o chvíľu sklonil hlavu. Stisk jeho rúk povolil, a o pár sekúnd ma pustil a odstúpil odo mňa. Ale ako si dovolí tvrdiť niečo tak hanebné? Jacob by niečoho takéhoto nebol nikdy schopný, tým som si bola istá. Edward mohol vedieť čítať myšlienky, ale ja som Jacoba poznala osobne a vedela som, čoho je a nie je schopný.

„Nechcel som to takto, Bella. Myslel som si, že ti to možno celé dôjde samej, ale ako vidím, nedošlo. Vždy si mi dôverovala, prečo teraz nie? Máš pocit, že by som ti bol schopný klamať o niečom takomto? Veľmi mi na tebe záleží a len nechcem, aby si sa trápila. Ale keď ma teda nenávidíš, nemám tu už viac čo robiť,“ povedal pevným hlasom.

„Fajn, tak vypadni!“ Stále mnou lomcoval hnev. Edward sa na mňa naposledy mierne zamračil a potom sa otočil a smeroval k dverám. O chvíľu som počula plesnutie dverí a pevne som stisla viečka. Napriek tomu mi z očí stiekli slzy. Oprela som sa o kuchynskú linku a z úst mi vyšiel vzlyk. V hrudi ma bolelo, akoby ma do nej niekto celou silou búchal. Akoby som nedokázala dostatočne dýchať. Pred očami som stále videla Edwardovu smutnú tvár, keď som vykríkla, že ho nenávidím. Lenže už bolo neskoro. Stratila som osobu, na ktorej mi až príliš záležalo. Stratila som svojho najlepšieho priateľa. Je zvláštne, ako sa môže deň zmeniť. Ráno mi nič nechýbalo, ale večer akoby si vzal daň a chcel, aby som dobrú náladu z rána splatila ešte aj s úrokmi. 

Holky, ani si neviete predstaviť, ako veľmi ma tešia vaše reakcie na poviedku. Ja viem, že občas je to veľká nuda, ale momentálne nemám chuť ani čas na vážnejšiu poviedku. Škola ma dosť vyčerpáva, preto si chodím k písaniu hlavne oddýchnuť. 

Predsa len za vašu trpezlivosť by som vám najradšej poslala bozk od Edíka, keby sa to dalo. No, ale taký virtuálny hádam hej.  Špeciálne poďakovanie ale patrí RoberKristen, ktorá, chuderka, asi dostáva alergiu na Jacoba, ale predsa na túto poviedku ešte nezanevrela.  To isté platí aj pre AntjeCullen.  Slečny, prosím o strpenie. 

Ale pre Empress samozrejme posielame „ bozk“ od Jakea, nakoľko ju ten poteší asi viac.  Všetkým vám ešte raz ďakujem. Zbožňujem vás, púpätká. 

P.S.: Neberte Edwardove slová na Jacoba úplne vážne. Edward je v tom až po uši a žiarli...

Autor: Jessy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ty patríš ku mne! - 6. kapitola: