Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ty patríš ku mne! - 13. kapitola

28.10.2012 (07:00) • Jessy • FanFiction na pokračování • komentováno 25× • zobrazeno 3528×

13. kapitola

„Bella, nestoj tam len tak! Poď ku mne,“ zvolal z diaľky a rukou na mňa kývol. Srdce mi zaplesalo radosťou, keď som si uvedomila, že skutočne hovorí na mňa. Ústa sa mi zvlnili do jemného úsmevu a pomalým ľahkým krokom som sa vydala k nemu. Bosými nohami som cupitala po mokrej tráve, ktorá mi príjemne chladila kožu. Slnečné lúče sa o mňa opierali, vďaka čomu mi bolo príjemne teplučko. Jemný letný vánok sa mi pohrával s rozpustenými vlasmi a mierne mi nadvihoval krátke hodvábne šaty, ktoré nosievali ženy v minulom storočí. Očami som blúdila po okolí a zhlboka vdychovala čerstvý lesný vzduch. Všade naokolo poletovali tisíce motýľov najrôznejších farieb a ja som si pripadala úplne ako v rozprávke. Na lúke vyrastali nádherne kvety takmer všetkých druhov. Všetky som ich ani nedokázala pomenovať.

Zodvihla som pohľad od zeme a pozrela sa naňho. Ležal na tráve a na tvári mu pohrával krásny úsmev. Oči mal zatvorené, ale vedela som, že nezaspal. Vetrík sa mu pohrával s vlasmi aj s tenkou čiernou košeľou, na ktorej mal horný gombík odopnutý. Sadla som si vedľa neho a nežným dotykom ako motýlie krídla, som ho pohladila po líci. Jeho úsmev sa ešte rozšíril a mierne otvoril oči.

„Bál som sa, že ani neprídeš,“ šepol a na čele sa mu odrazu zračila vráska od mračenia. Prstom som mu ju jemne vyhladila, aby zmizla.

„Nebuď hlupáčik,“ odvetila som a pozrela sa do zeme, keď som sa trošku začervenala. Začula som jeho tichý chichot a kútikom oka som videla, ako sa posadil. „Si krásna, keď sa červenáš.“ Na brade som  ucítila tlak jeho prsta, ktorý sa snažil mi zdvihnúť hlavu a pozrieť sa naňho. Podarilo sa mu to. Pozerali sme si vzájomne do očí a snažili sa vyčítať v nich, čo si ten druhý myslí. Z jeho intenzívneho pohľadu mi po chvíli až vyschlo v hrdle. A v momente, keď sa jeho ruky omotali okolo môjho drieku a pritiahli ma k nemu bližšie, mi srdiečko vynechalo úder. Moje ruky tiež automaticky vystrelili a pevne ho objali. Hlavu som si oprela o jeho hruď a spokojne sa usmievala. Cítila som sa ako víťazka nejakej kvalitnej ceny. Mala som všetko, čo som potrebovala a vždy chcela. Cítila som sa celá. Nežne ma pobozkal na čelo a ja som privrela viečka v snahe užiť si túto chvíľu čo najviac.

„Milujem ťa,“ zašepkal a jemne ma hladil po vlasoch. Zhlboka som sa nadýchla a pozrela mu do tváre.

„Tiež ťa milujem,“ odvetila som pevným hlasom. Oči mu zažiarili ako malému chlapcovi na Vianoce a naklonil sa ku mne bližšie. Srdce mi bilo až v krku, keď sa jeho pery spojili s mojimi v sladkom bozku...

Prudko som otvorila oči a vystrelila do sedu. Prudko som dýchala a srdce mi bilo ako splašené. Rukou som si zotrela z čela kvapôčku potu. V izbe bola tma, ešte nemohlo byť ráno. Mala som pravdu. Hodiny ukazovali pár minút po tretej. Pevne som stisla viečka a snažila sa upokojiť. Bol to iba sen. Ale opäť veľmi podobný tým spred pár dní. Iba miesto jeho konania sa zmenilo. Prstami som si jemne prešla po perách a mierne vydýchla, keď sa mi v mysli opäť objavila jeho tvár zo sna, ako sa ku mne nakláňal a pobozkal ma. Dokonca som dotyk jeho pier akoby skutočne cítila aj naozaj. Ich sladkú chuť... Povzdychla som si a hodila sa späť do perín. S očami otvorenými dokorán som hľadela do stropu. Nevedela som, čo sa to so mnou v poslednej dobe deje. Týždeň od našej hádky s Edwardom som dostala podivné sny. Každú noc sa mi nejaký s ním sníval. Vždy bol viac-menej ako tento dnešný. Vždy sme si v ňom vyznali lásku... Obaja!

Aj ja... A tento podobný sen trval už päť dní. Nerozumela som už absolútne ničomu. Nemohla som veriť vlastným pocitom, dokonca už ani, ako sa hovorí, nosu medzi očami. Bola som zmätená. Najhoršia bola bolesť, ktorú som zažívala. Jeho neprítomnosť ma hlboko zasahovala. Raz som sa pristihla aj pri myšlienke, že by som rada vrátila čas, keď sme sa priatelili a všetko bolo medzi nami v poriadku.  Lenže bolo to správne?

To je otázka, na ktorú mi, prosím, niekto odpovedzte...

Veľa som tú noc už nenaspala. Len som sa nepokojne prevracala na posteli a ráno som sa zobudila už pred siedmou. Ustlala som si posteľ, okno otvorila dokorán, aby som poriadne vyvetrala a rukami sa oprela o vnútornú parapetu. Zhlboka som vdychovala forkský svieži ranný vzduch a sledovala som vysoký smrek pred našim domom. Vlastne, v myšlienkach som ubiehala opäť inam – inými slovami k Edwardovi. A opäť som sa ponorila do pomyslenej vody bolesti. Vody s tak silnými prúdmi, ktoré ma strhávali na dno bez možnosti úniku a opätovného vynorenia na hladinu. Prečo ma to tak neskutočne bolelo? Prečo som mala pocit, akoby mi niekto vytrhol srdce? Prečo mi bolo do plaču, keď som si spomenula na všetky naše spoločné chvíle a vedela som, že sú už nenávratne preč? Samé otázky, ale žiadne odpovede.

***

„Počúvaš ma vôbec?“ Jacob mnou jemne zatriasol a ja som sa strhla.

„Ehm, čo si vravel?“ pousmiala som sa a snažila sa spomenúť si aspoň na niečo, čo mi mohol hovoriť. Ale bola som úplne mimo, nemala som ani poňatia o tom, čo tu doteraz kecal.

„Že či teda pôjdeme v sobotu do La Push.“

„Načo?“ spýtala som sa zmätene.

„No na opekačku,“ zaúpel. Čože? Ožran party? Zase? No to nie, mne tá jedna stačila... Kým som stihla odpovedať, pokračoval: „Vysvetli mi, prečo ti tieto dni treba všetko opakovať aspoň tri razy, pretože nikdy nepočúvaš.“ Zahryzla som si do pery a nevinne pokrčila plecami. Jacob zodvihol obočie.

„Bella, čo sa s tebou v poslednom čase deje?“ zvýšil na mňa hlas. V duchu som si povzdychla. Prečo sa rozčuľuje? Veď som bola úplne v pohode. Nič som nerobila, vlastne jediná poriadna činnosť, ktorú som posledné dni praktikovala, bolo dýchanie.

„Nič,“ opäť som pokrčila plecami. „Prečo by malo?“

„Pretože ma vôbec nepočúvaš! Odkedy som prišiel, ignoruješ ma, pozeráš do zeme a prikyvuješ. Ale stavím sa, že vôbec nemáš páru načo.“

„Ehm... Ale to sa pletieš,“ pípla som.

„Vážne?“ zaškeril sa. „Tak mi povedz, o čom sme sa bavili, čo ja viem, včera.“ Začala som premýšľať. Včera... Aký to bol vlastne deň? Bola som v práci? Myslím, že bola. Mám to! Bingo, bola to streda! Pousmiala som sa.

„Včera sme sa bavili o kúpe nového auta. Ja napríklad nesúhlasím s tým, aby si si ho kupoval. Stojí to zbytočne veľa prachov a toto, čo máš teraz, ti, myslím, bohato stačí.“ Dúfala som, že téma auto je to, čo sa preberalo a ja som neurobila opäť prešľap. Ale tuším, že to bolo to, čo včera riešil. Počúvala som ale len začiatok, potom som sa niekde medzi tým stratila. Moja myseľ bola z neznámeho dôvodu akoby úplne vygumovaná. Nedokázala som udržať pozornosť na niečom alebo niekom dlhšie než pár minút. Potom ako keby automaticky som sa preladila do nejakého režimu, keď som prestala vnímať dianie okolo seba a v myšlienkach sa opäť túlala inde. Kvôli tomu sa mi všetky dni zlievali do jednej veľkej šmuhy, ktorú som nedokázala poriadne vylúštiť.

Jacob na mňa neveriacky hľadel. Potom si chytil spánky a zatvoril oči, aby sa upokojil.  Počula som, ako sa zhlboka nadýchol.

„Bella,“ povzdychol si o chvíľu neskôr, „povedz, že to nemyslíš vážne.“ Otvoril oči a skúmavo si ma premeriaval. Pozrela som do zeme a ruky prekrížila na hrudi.

„O aute som ti vravel ešte minulý týždeň,“ precedil pomedzi zuby. „Došľaka, už mi to začína prekážať!“ Teraz kričal a ja som sa zachvela. Dostala som strach. Nikdy som ho nepočula takto kričať.

„Prepáč, ja som sa len zamyslela...“ začala som tichým hlasom, ale opäť mi skočil do reči.

„V poslednom čase si zamyslená stále! Keby to trvalo dva dni, nič nepoviem, ale ono sa to ťahá už dva týždne, Isabella! Dva týždne! Doteraz som sa to snažil nevšímať si, ale to sa už nedá. Absolútne so mnou nekomunikuješ, si apatická a ja neviem dôvod toho všetkého!“

Zostala som ticho. Nevedela som, čo mu povedať, nakoľko ten dôvod som celkom dobre nevedela ani ja. Ale ako sa môžete hrať na niekoho veselého, keď sa zvnútra rozpadáte na miniatúrne kúsočky? A každým dňom to je horšie a horšie a vy ani neviete prečo? Máte len predstavu, ale ani tá vám nepríde ako dostatočné vysvetlenie toho všetkého.

„Tak odpovedz!“ skríkol a ja som ľakom nadskočila. Na celom tele sa mi vyhodili zimomriavky.

„Ja neviem! A nekrič tu, láskavo, na mňa! Veď som ti nič neurobila!“ odvetila som. Krik si teda vyprosím!

„No práve! Ty nič nerobíš! Už si ani nespomínam, kedy si ma naposledy pobozkala alebo objala. Trávime spolu čas, ale ty si tu prítomná len fyzicky. Už mi to lezie na nervy!“

„Prepáč,“ to bolo jediné, čo ma v tej chvíli napadlo povedať. Ale mal pravdu. Nepobozkala som ho už skutočne dlhšie.  Ale... Jeho reči mi začínali liezť na nervy. Pristihla som sa pritom len nedávno, ale musela som to uznať. Jacob bol vo veľa veciach ako malý chlapec a mne sa jeho problémy nechcelo riešiť. A neboli to len reči, čo mi prekážali. Jednoducho som sa jedno ráno zobudila a začala som ho vidieť z inej stránky. Asi to znie čudne, ale je to pravda. Akoby mi niekto ponúkol iný pohľad na svet a tým pádom aj iný pohľad na Jacobovu osobu.

„Len prepáč? To je všetko, čo mi povieš?“ rozhodil rukami.

„Čo chceš, aby som povedala?“

„Ja nechcem, aby si niečo hovorila, ja chcem, aby si konečne konala!“ rozkrikoval sa.

„Čo tým myslíš?“ prižmúrila som oči. Aké konanie tento blázon myslel? Mala som si pred ním kľaknúť na kolená a prosiť o odpustenie? O čo mu vlastne šlo?

„Že chcem späť svoju frajerku!“

„Veď tu stojí priamo pred tebou!“ začala som kričať aj ja.

„Toto?“ odfrkol si. „Toto nie je tá Bella, ktorú som poznal! Ale ešte máš šancu to napraviť. V sobotu ideme do La Push. Chcem, aby si sa správala normálne. To znamená, že sa budeš zapájať do rozhovoru a nebudeš tam len sedieť ako päť peňazí!“ Tak a teraz ma nasral! On mi tu bude ešte rozkazovať? Lenže toto nebolo prvýkrát. Ja som musela byť strašná krava, keď som si doteraz neuvedomila, že to robil stále.

„A kto povedal, že ja idem?“

„Ja,“ odvetil ako samozrejmosť. Krv sa mi od hnevu nahrnula do tváre.

„Prepáč, Jacob, ale ja som svojprávna! Môžem sama rozhodovať o tom, čo chcem, či nechcem, kam chcem, alebo nechcem ísť! Ty nemáš právo mi do toho kecať!“

„Zaujímavé, že ti to doteraz nevadilo!“

„No veď mi asi hrabalo,“ odfrkla som si.  Je možné, aby sa vzťah človeka k tomu druhému ochladil v priebehu chvíle? Pretože ja som mala pocit, že skutočne je. Prestala som sa na Jacoba pozerať cez ružové okuliare a všimla si jeho nedostatky, ktoré sa však prehliadať nedali. Mal ma úplne omotanú okolo prsta a ja som si to neuvedomila. Vždy som robila to, čo chcel on. Nikdy som mu neprotirečila. Ale v momente, keď som chcela niečo ja a on nie, nemohla som to dostať. Len prečo som bola taká slepá a všimla si to až dnes? Koľko to už vlastne trvalo? Pre istotu som sa nad tým nezamýšľala, lebo by som ešte mala chuť spáchať samovraždu za moju sprostosť, ktorú by mohli rozdávať.

„Že ti nie je hanba!“ zakričal. „Keby si nemala mňa, bola by si úplne stratená! Keby ti môj otec neponúkol prácu, žili by ste si so svojim otcom chudobne ako kostolné myši! Veď tvoj otec je taký policajt ako ja spisovateľ!“

Toto tvrdenie mi vyrazilo dych. Adrenalín sa valil mojimi žilami ako láva dolu sopkou a najradšej by som mu vytrhala vlasy. Mala som sto chutí naňho skočiť a odtrhnúť mu hlavu od krku. Na mňa nech niekto hovorí koľko chce, ale Charlieho do toho ťahať nebude. On vôbec nevie, aký je to úžasný človek a koľko pre mňa znamená. A predsa si dovolí otŕčať si papuľu naňho. Jacob ma dnes úplne sklamal. Najviac, ako sa len mohlo dať. Prečo sem zaťahuje môjho otca a ešte aj prácu?

„Ty smrad jeden,“ zavrčala som. „Vieš kam si môžeš strčiť tú vašu prácu! Vieš čo? Dávam výpoveď. Žiadosť písať nebudem, pretože je možné, že by ste mali problémy s čítaním, takže nechcem vám spôsobovať veľké problémy.“

Jacob chcel niečo povedať, ale skočila som mu do reči. Teraz mám slovo ja. „Vypadni odtiaľto, Jacob. Vypadni, nechcem ťa už nikdy v živote ani len vidieť. Medzi nami je koniec!“

Jacob zdvihol obočie a spravil grimasu. „Fajn, ako chceš. Ty to budeš ľutovať. Skutočne si taká chudera, na akú aj vyzeráš,“ odvetil znechutene.

„To sa ten pravý ozval,“ zašomrala som a prebodla ho pohľadom. Keď sa stále nemal k pohybu, vystrela som ruku a ukazovákom som ukázala smerom k dverám. Vie, kde je východ. Ale ak by nastali komplikácie, za uši ho tam pritiahnem.

Nakoniec mi uľahčil prácu. Ešte raz si ma premeral a potom sa otočil. Pri dverách ešte povedal: „Síce sme spolu nespali, ale som si istý, že by si stála za nič. Čiže som o nič neprišiel...“

No... Jacob prekvapil aj mňa, to sa musím priznať. Ale on si proste rozprával čo chcel, moje prsty to len zapisovali. Taktiež by som sa rada vyjadrila k Bellinmu chovaniu. Možno vám príde odrazu iné ako doteraz, ale ona si pomaly uvedomuje, čo skutočne cíti. Len potrebovala čas a hlavne nakopnutie. V budúcej kapitole to bude vysvetlené bližšie. 

Autor: Jessy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ty patríš ku mne! - 13. kapitola :