Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ty nesmieš umrieť! - 14. kapitola

Gauč som preskočila, jupí. Bohužiaľ, druhá časť môjho plánu skončila v okamihu, keď som chcela zatvoriť dvere. Ed cez neho prekĺzol a ja som zapišťala ešte viac. Rozhliadla som sa, kde by som sa mohla skryť, ale to mi Ed už nedovolil. Prisal sa mi na pery a ja som si vydýchla. Takéto tresty by som chcela častejšie. Asi ho musím viac hnevať.

Bella

Škola. Zasa! Radšej by som bola s Edwardom. Pekne pod perinkou, telo na telo. Aaa! Namiesto toho musím sedieť v tomto ústave! Okrem toho, musela som mať v triede Dereka Debila Wolfa. Taliana, či odkiaľ to je! Najväčší idiot pod slnkom. Ach, ako som ho nenávidela.

Nechápem, ako ma môže tak vytáčať. Á, už chápem, je to preto, lebo si myslí, že je lepší ako ja! Ten jeho arogantný, falošný úsmev, ktorý na mňa vždy hodí, keď stojíme proti sebe. Hajzel jeden! Dnes si vymyslel obzvlášť hnusný spôsob, ako ma zhodiť. Keď som okolo neho v jedálni prechádzala, chytil ma za zadok, vyložil na stôl, zašiel mi rukou pod sukňu, zvolal: „S týmto by som rád niečo mal!“ a žmurkol na mňa. Samozrejme mu odo mňa priletela poriadna facka. Zaškeril sa a venoval sa svojmu jedlu. A, prosím pekne, učitelia sa tvárili, že to nevideli. Jeho ocko prispieva škole financiami, takže si, akože, môže dovoliť všetko? Otočila som sa na päte a odišla. Bola som tak naštvaná.

„Dnes príde na doučovanie tvoj spolužiak,“ vytrhol ma zo zamyslenia Ed. Ed sa vyžíval v doučovaní a dával si za to aj platiť, mne to nevadilo, občas som sa pri nich sama niečo doučila.

„Ktorý?“

„Derek Wolf.“ Do pekla s ním, to ma musí otravovať aj doma? „A príde dnes, lebo v pondelok vraj píšete písomku. A cez víkendy sa na doučovanie nechodí.“

Rozprávali sme sa spolu, až kým nezazvonil zvonček. Už je tu. Ed mu išiel otvoriť.

„Dobrý deň,“ odpovedal ten idiot.

„Vyzuj sa a poď do kuchyne.“ Počkať, do kuchyne! Únik! To bolo to jediné, na čo som mohla myslieť. Nestihla som to, keď som sa dvíhala k odchodu, práve vošli do kuchyne. No super, pomyslela som si.

Prešla som k rádiu a dala hlasnejšie pesničku, čo tam práve hrala. Celeste Buckingham - RUN RUN RUN. Spokojná s tou hudbou som začala tancovať (čo znamená, že som sa len tak vrtela, hýbala bokmi a natriasala zadkom). Nejako som zabudla, že sa na mňa pozerá ten idiot, ale nevadilo mi to.

Keď som sa otáčala, periférnym videním som videla, že Ed sa hrabe v nejakých papieroch, ale Derek sa pozeral priamo na mňa. Nevadilo mi to, nech sa len díva. Lebo toto on nikdy mať nebude. V hlave mi skrsol nápad. Čo ho tak trochu navnadiť? Nič sa predsa nemôže stať...

Po úmornom doučovaní, mňa aj Dereka, som sa konečne dostala do postele. Chalani tam ešte niečo rozoberali, ale ja som toho mala už naozaj dosť! Ako sa, prepána, dokážu rozprávať o matematike štyri hodiny, to nepochopím. Konečne som zaspala.

Ráno som vstala celá dolámaná. Edward pri mne už nebol. Trošku ma to zarmútilo, ale čo už ja s tým. Vyšla som z našej spálne a zavolala na Edwarda. Aké mi to bolo prekvapenie, keď mi neodpovedal. Začala som ho hľadať po celom dome, bezúspešne.

„Kde je?“ Bola som nervózna. Vždy predsa čakal, kým neodídem do školy a až potom niekam išiel.

Nemala som veľa času na jeho hľadanie, tak som vybehla do našej spálne, obliekla som sa do čierneho topu a čiernej sukne. Na mojej bielej pokožke to pôsobilo úchvatne.

Zobrala som si už len pero a tašku. V kuchyni som si ju hodila na stoličku a pustil sa do raňajok. Stále som však musela rozmýšľať nad tým, prečo pri mne Edward dnes ráno nebol.

„Možno má nejaké rokovanie alebo ja neviem čo!“ upokojovala som sa.

Cesta do školy mi trvala asi  o päť minút dlhšie. Vďaka bohu, že nám ochorela učiteľka ekonomiky, inak by som zaspala na prvú hodinu. Zaparkovala som na jednom z parkovacích miest.

Zrazu som zbadala Dereka, ako sa opiera o svoje auto. Za pás drží dve blondínky. Čo ma však vydesilo, bol jeho pohľad, akoby sa mi vysmieval. Ale prečo? Nechápala som.

„Swanová, stoj!“ Zastala som, ale zo šoku. To na mňa práve kričal Derek?

„Derek, čo chceš?!“

Neznášam ho, tak prečo by som sa k nemu mala správať slušne?

„Edward sa včera choval nejako... divne. Je všetko v poriadku?“ Pýta sa, či sme v pohode? Vážne?

„Samozrejme, že je všetko v poriadku... Nemalo by?“ odpálkovala som ho.

On len zdvihol ruky v obrannom geste a odišiel. Takže preto Ed nebol doma. Vydýchla som si, má asi problémy v práci.

Vošla som do školy a zamierila si to rovno ku skrinke. Už som bola veselšia. Keď idem na hodinu, sledujem, ako vchádza do triedy Derek a hádže na dievčatá svoj neodolateľný úsmev. Mrkne a všetky baby začnú vzdychať.  Rukou si prehrabne svoje dokonalé vlasy a mieri si to na svoje miesto.  

Zazvonilo a do triedy vošiel náš nový učiteľ. To bol ale kus, kebyže nemám Eda, neviem, neviem. Škoda, že učil práve matematiku. Po tejto stresujúcej a namáhavej dvojhodinovke nasledoval obed. Vďaka bohu, že nám odpadla ekonomika, lebo by som do školy rovno nešla a išla by som si vybavovať PN-ku.

Všetci študenti aj učitelia sa vybrali do jedálne. V tej miestnosti sa dejú veľmi zaujímavé veci, preto učitelia s nami radšej nejedia.