Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Twitanic 3. kapitola

Twitanic 3. kapitolaPozor, pozor, prekonala som sa! Twitanic je teraz dlhý! Sľúbený Edward a prvé stretnutie s Bellou! Dúfam, že sa vám bude kapitolka páčiť. Nebojte sa vyjadriť svoj názor, neberiem to až tak osobne a som rada za vaše komentáre, áno, mali ste pravdu, bolo to trošku nudné, ale treba krásu Titanicu aj opísať, nie? :D

 

3. kapitola - Knižnica

 

 

Jedlo v prevej triede bolo vynikajúce, nikdy v živote som nič také nejedla. Zbiehali sa mi sliny, len čo som zazrela podnosy vedľajšieho stolu. Sedela tam žena s medovo hnedými vlasmi a očami krásnej zlatej farby, akú som ešte v živote nevidela. Tvár mala bledú, ako poukazovala najnovšia móda. Po jej boku sedel, pravdepodobne, jej manžel. Ruky mali prepletené na stole. Keď sa hnedočervená hlava muža znudene sklonila, uvidela som aj jeho. Tvár mal rovnako bledú, tie isté oči, ale rysy tváre odlišné. Možno to bol jej bratranec alebo iný príbuzný.

Ďalší pán, ktorý mi bránil vo výhľade na šťastný párik, pokynul čašníkovi rukou, odmietajúc to skvelé jedlo. Namyslený, povrchný a sebecký! Presne ako Rose Swanová. Čašník sa zarmútene odvrátil od nich a odniesol podnos.

O pár krátkych chvíľ zazerania na namyslenú rodinku sediacu blízko mňa, sa Harold spýtal, či si želám biele alebo červené víno. Víno som ešte nikdy nepila. Bolo mi to jedno. Harold ako praktický pomocník pre všetko, mi navrhol červené, pretože je vraj zdravšie. Nikdy som nefandila alkoholu, keď som videla Rose Swanovú pod jeho vplyvom a s partiou chlapov na podobnom princípe. Harold mi elegantne nalial červenú tekutinu do vysokého úzkeho pohára. Večer sa koná úvodný ples a naše večerné študovanie v knižnici bude prevažne len naše. Možno sa mi to len zdalo, ale Harold mi prišiel, že sa viac teší na učenie, než ja. Zvláštne, ale príjemné. Pripadalo mi, že sa poznáme celý život, že sme najlepší kamaráti, pričom sme sa videli len dnes ráno. Cítila som sa tak prirodzene, nevinne a hlavne slobodne.

Mäso sa mi rozplývalo v ústach, bolo jemné a veľmi chutné. Zjedla som veľkú porciu behom pár minút. Osadenstvo sa pomaly rozpúšťalo. Prípravy na ples. Harold sa ešte popasoval s riadom v kuchyni. Sedela som za svojím stolom a pomaly usrkávala z vína. Nechutilo mi. Bolo také sladko-horké a po vypití každého dúška ma pobolievali zuby. Mahagónové hodiny so zlatým kyvadlom odbíjali pol šiestej. Harold sa už náhlil ku mne s úsmevom. Zodvihla som sa zo stoličky a nasledovala ho do knižnice. Bola takmer prázdna. Pár mužov sedelo na červených kreslách, niektorí si pozerali knihy na policiach a iní sa v sprievode svojich manželiek rozhliadali po rozľahlej miestnosti. Harold hľadal vhodnú knihu pre mňa. Obrovská honosná knižnica. Na kresle som si všimla jeho. Namyslený hnedovlasý muž mal oči zaborené do knihy. Jeho čelo bolo až mramorovo biele. Čakala som, až pozdvihne svoj zrak a zazriem jeho oči, zhodné s tou ženou. On sa nadýchol. Zvraštil čelo, zazrel ma, bleskurýchle odvrátil zrak, hlasno zabuchol knihu a naštvane ju vrátil do police kúsok odo mňa. Celá knižnica sa otriasla a všetky oči sa upierali na neho. Strhol sa a zmizol vo dverách. Čo tá kniha skončila zle?

Polica sa neprestávala triasť. Už som vedela, že je zle. Pocítila som ranu do hlavy hrubou ťažkou knihou a zvyšok aj s policou ma privalili. Nemohla som sa pohnúť. Ucítila som svoju krv. Zostalo mi zle.

„Bella, Bella, Bella! Počuješ ma?“ panikáril Harold a hýbal s policou. Ležala som nehybne. A telom mi prebehol mráz. Keď odstrčili policu, mohla som sa nadýchnuť.

„Bella, si v poriadku?“ spýtal sa Harold a pomáhal mi vstať.

„Áno,  nič sa mi nestalo...“ zlomil sa mi hlas. Nebola to tak úplne pravda. Zacítila som svoju krv a bolo mi ešte horšie. Soľ a hrdza... Obrátil sa mi žalúdok.

„Sadni si!“ prikázal a utieral mi červenú tekutinu z tváre do bielej servítky nejakej dámy v bieločiernom kostýme.

„Slečna, naozaj sa vám nič nestalo?“ Všetci vytvorili okolo mňa malý hlúčik publika.

„Nie, potrebujem len trošku priestoru na dýchanie!" povedala som slabo a moje publikum ustúpilo o krok dozadu.

Krv mi prestala tiecť a moje publikum sa začalo vytrácať. Nakoniec bude aj čas na učenie.

„To bol dobrý idiot!“ povzdychol si Harold a mňa prepadol záchvat smiechu.

„Na čom sa, prosím ťa, smeješ? Veď ťa to skoro mohlo zabiť, mala si šťastie!“ pokračoval vydesene.

„To viem. Len si to povedal dobrým tónom. Kto to vlastne bol?“ váhavo som sa spýtala, pretože jeho pohľad bol uprený na mňa a zdvihol jedno obočie.

„Edward Masen, švagor doktora Cullena, brat jeho ženy Esme. Neviem prečo, ale prídu mi divní. Odmietli jedlo od šéfkuchára! No, chápeš to?“ Použil tón na ktorom sa nedalo nezasmiať. Cez smiech sa mi predralo „Nie“, aby som mu odpovedala na jeho otázku.

„Dobre, Bella, naučíme sa dnes aj niečo?“ zastavil môj smiech touto otázkou. Už bolo aj na čase. Prikývla som. Vzal nejakú knižku pre deti, ktorá obsahovala veľké množstvo obrázkov.

Základné písmená. Vysvetľoval pomaly, dával mi čas. To som potrebovala.

V knižnici sme strávili približne dve hodiny, ale malo to svoj účel. Naučila som sa všetky písmená abecedy.

Zaletela som pohľadom na prevrátenú policu.

„Asi by sme to mali spratať...“ navrhla som ukazujúc na popadané knihy.

„Súhlasím!“ povedal s úsmevom a poobracal si detskú knihu v rukách.

Zodvihla som sa a začala vytvárať vežičky z kníh. Harold urobil to isté. Keď som chcela zobrať poslednú knihu, naše ruky sa stretli. Cítila som, ako mi červenie tvár. Odtiahla som ruku.

„Prepáč!“ šepla som a pozbierala sa zo zeme. Môj pohľad prevŕtaval podlahu. Veď sa nič nestalo, tak prečo som taká nesvoja? Pred chvíľkou mi ošetroval ranu a to nemalo žiadny účinok. Čo je to so mnou!?

„To nič!“ povedal napokon a vzal knihu, kvôli ktorej som sa cítila tak neurčito. Bála som sa mu pozrieť do očí.

Začal dvíhať policu, lenže nešlo mu to. Ponúkla som sa, že mu pomôžem, dívajúc sa stále na zem. Polica bola naozaj ťažká.

„Je to ťažké, poviem ešte niekomu silnejšiemu a zodvihneme to. Mala by si sa pozrieť do tanečnej sály. Matka ťa asi zháňala.“ Jeho hlas znes hrubšie, tvrdšie, formálnejšie. Všetka uvoľnenosť sa stratila. Začínala som sa báť, že som niečo pokazila, ale ani som nemala tušenie čo. Bolo to celé nepríjemné. Čo ak sa so mnou už nechce viac priateliť? Môj jediný priateľ... Nie!

„Harold, budeme zajtra pokračovať?“ opýtala som sa potichu a cítila som, ako mi v krku naviera obrovská hrča.

„Možno. Neviem, kedy budem končiť!“ povedal neisto. Aspoň niečo, nejaká iskra nádeje, že sú moje obavy zbytočné.

„Kedy približne?“ opýtala som sa prehĺtajúc každé slovo z takej jednoduchej otázky.

„Asi tak ako dnes, tu v knižnici, potom ma tu zajtra počkaj. Pôjdem oznámiť, čo sa tu stalo na vedenie knižnice. Zatiaľ ahoj!“ povedal a odišiel z dverí. Zostala som chvíľku sama v celej veľkej knižnici. Posadila som sa a schovala si tvár do dlaní. Sedela som a premýšľala, čo sa stalo. Harold bol úžasný, milý, vtipný a múdry. Dosť! Musím myslieť na niečo iné. Na Ameriku... na svoje sny.

Začula som, ako sa otvorili dvere.  Niekto vstúpil, no nepočula som žiadne kroky. Pokrútila som hlavou. Zostala som ešte chvíľu, aby som sa presvedčila, že moja tvár má obvyklú slonovinovú farbu. Necítila som žiadnu horkosť. Pozdvihla som zrak a uvidela jeho!

Ten, kto mohol za moju dnešnú nehodu. Ten, ktorý sa neospravedlnil! Ten namyslený Edward Masen!

Oblapila som pevne kreslo a on si ma konečne všimol. Obrátil sa na mňa a chvíľu mi mlčky hľadel do očí. Jeho oči boli rovnaké ako mali ďalší členovia jeho rodiny. Nádherný odtieň zlatej, jeho pokožka mramorovo biela a výrazné lícne kosti. Bol krásny a cítila som, ako mi poskočilo srdce. Keď na mňa tak hľadel vyzeral nebezpečne, ale stále krásne, tajomne, pôvabne.

„Ospravedlňujem sa vám, slečna, nevšimol som si vás!“ riekol jemným sladkým hlasom, takým príjemným a nežným.

„Čo–čo–čo... tu robíte?“ vykoktala som zo seba.

Nadýchol sa a vzápätí trhol so sebou. Zdvihol pohľad na policu, ktorá bola na svojom mieste a plná kníh.

„Chcel som vrátiť policu tam, kam patrí,“ usmial sa zvodným úsmevom a mne opäť poskočilo srdce. Dnes je toho na mňa veľa.

„Ako ste to... Bola predsa ťažká!“ zasekla som sa. Opäť som mala zmiešané pocity. Zostala som nervózna a červenala sa. Skvelé!

„Ja som silný!“ povedal s úsmevom. Samozrejme, namyslený pánko!

„Slečna, ospravedlňujem sa vám, ale prepočul som vaše meno!“ povedal zdvorilo. S takýmto mužom sa teda nechcem spoznať. Pre svoju pýchu nevidí ani na špičku svojho namysleného nosa.

„Ja som ho ani nepovedala!“ pokračovala som neveriacky. Takmer ma zabil a ani sa mi neospravedlnil! Čo je to za grobiana? Za to, že je pekný, je kráľ sveta, či čo?

Zasmial sa. Ako povedal Harold – idiot!

„Moja práca je hotová, dovidenia, slečna!“ zatváril sa opovrhujúco a odišiel znovu tak ticho ako prišiel. Bol taký nádherný, ale taký hlúpy! Usúdila som, že je čas sa vrátiť do kajuty.

Na chodbe sa niektoré páry vracali z plesu. A zopár z nich to asi prehnali s alkoholom...

Bola som rada, že Rose nie je v kajute. Bola som už unavená, no nedokázala som odolať luxusnému tureckému kúpeľu. Zaslúžim si ho. Dnes som toho zažila priveľa. Pozrela som sa do zrkadla. Na čele som mala veľkú jazvu a na sánke modrinu. Vyzerala som príšerne. Vaňu som si naplnila do polovice a s radosťou v nej pobudla približne hodinu. Nemohla som sa zbaviť myšlienok na povrchného Edwarda Masona, ani na dnešok strávený s Haroldom Philciensom. Sústredila som sa radšej na písmená, ktoré mi dnes boli vysvetlené. Čo som videla, to som sa snažila prečítať. Všade bol názov lode TITANIC. Obliekla som si biely župan a pobrala sa do postele vo svojej izbe. Zatvorila som oči a začala padať do snov.

 


 

<Ďalšia kapitola - Nedokážem to>



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Twitanic 3. kapitola:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!