Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Twitanic 2. kapitola

06.09.2010 (14:00) • Emielee • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2519×

2. kapitola – Prvý pohľad

„Isabella! Nepostávaj tam a poď mi pomôcť nájsť našu kajutu!“ skríkla matka. Vzala som svoju skromnú batožinu a poponáhľala sa za ňou. Matka rázne pokynula k bielym dverám s okienkom v kruhovom tvare. Schodíky boli uzučké a šmykľavé. Pre istotu som sa pridržala zábradlia.

Vstúpili sme do chodby, kde vládol chaos. Ľudia boli zmätení, obťažkaní ťažkou batožinou a postupovali od dverí k dverám hľadajúc správnu kajutu. Rose sa ponáhľala na samý koniec a otočila sa pri schodoch.

„Ty si naozaj myslíš, že budeme bývať medzi týmito úbožiakmi?“ matka sa spýtala so značnou iróniou v hlase. Medzi nich sme totiž patrili. Kajuty v tretej triede vyzerali ako kajuty obyčajnej lode. Malé, stiesnené, skromné, bez väčšieho súkromia, pre dvanásť ľudí. Stále mi, však, neprišli až také obyčajné. Pôsobili o trošku luxusnejšie. Ako nový štart, nový začiatok už na lodi. Vystihovalo ma to. Radšej by som sa ubytovala tu.

„My máme niečo lepšie!“ Pokračovala po schodoch. Tieto schody sa mi zdali nekonečné. Prešli sme vyše sedem palúb. Čakala som, kedy sa matka zastaví, no jej nadšenie stále neutíchalo. Čím sme šli vyššie, tým Titanic získaval honosnejšie prvky. Na chvíľu som sa zastavila pri miestnosti plnej kníh s mahagónovým nábytkom. Veľké okná boli pokryté hodvábnymi závesmi. Steny chodieb a okolitých miestností boli obložené borovicovým drevom v určitom solventnom štýle.

Rose sa vyškriabala po schodoch až na horné poschodie. Mlčky som ju nasledovala.

„Vitaj v prvej triede!“

Neveriacky som pokrútila hlavou. Ja tu nemám čo robiť. Toto nie je moje miesto. Nepatrím medzi tie paničky, ktoré sa v drahých róbach a šperkoch predvádzajú na každom kroku.

„Myslíš si, že by mi Charlie nevybavil to najlepšie?“ pokračovala matka so smiechom. Áno, kto iný by bol za toto zodpovedný. Príde mi, však, že Charlie J. Smith opustil svoj rozum na jednej zo svojich plavieb. Kto by na loď ťahal manželku a súčasne aj milenku s dcérou?

Apartmány v prvej triede mi doslova vyrážali dych. Luxus, veľkoleposť, krása... Pôsobili doslova kráľovsky. Orieškovo hnedé drevo, luxusný krémový nábytok, ornamenty červenej farby na zlatom podklade.

„Nezízaj tak! Hľadaj číslo tridsaťsedem!“ okríkla ma Rose. Číslo tridsaťsedem sa nachádzalo na dverách s oknom oblúkovitého tvaru so zlatým rámom. Vstúpili sme a zostala som stáť ako prikovaná.

„Toto... toto... toto nie je možné!“ vykoktala som. Rose sa usmiala. No ja som bola v šoku. Sánka mi spadla do úrovne kľúčnej kosti. Apartmán bol gigantický! Skladal sa z piatich miestností. V každom bol nábytok s historickým nádychom, ako pre kráľovskú rodinu. Tmavé drevo lemovalo steny a v ich strede sa nachádzali žlté tapety, na ktorých sa leskli červené kvetiny namaľované jemnými ťahmi. Jednoducho krása! Pokrútila som hlavou. Je to krásne, ale nie je to moje, nemám ten pocit. Je to neuveriteľne povrchné. Až neprirodzene.

„Aha! Tie sú krásne!“ povzdychla si Rose a ukázala mi svoje plesové šaty. Určite od Charlieho.

Venovala som tým šatám jeden krátky pohľad. Už len tmavomodrá farba nasvedčovala faktu, že tie šaty budú krásne a preto som odvrátila zrak. Toto naozaj nie je moja obľúbená činnosť. Matka sa zhrozila, keď videla ako svoju tvár zakrývam pred jej darčekom. Kiežby ma tak teraz niekto zachránil!

O chvíľu niekto zaklopal na dvere. Matka mi rukou kývla, aby som šla otvoriť, zatiaľ čo sa ona kochala pohľadom na nové šaty. Bola som veľmi šťastná, nech to bol ktokoľvek, získal si moje sympatie. Bol to poslíček v červenej kombinéze s kyticou kvetov.

„Dobrý deň, slečna Swanová. Dúfam, že sa vám váš apartmán páči. Táto kytica je pre vás!“ usmial sa.

„To asi ťažko, ja tu nikoho nepoznám! Matka, to bude asi pre vás!“ povedala som a podala jej kyticu.

Poslíček sa usmial. Bol to mladý vysoký muž, približne v mojom veku. Oči mal belaso modré, po úsmeve sa mu vytvárali jamky v lícach.

„Oh! Áno! Od Charlieho!“ jasala nadšene matka.

„Aha, tak už viem, kto je kapitánova štetka!“ povedal potichu a usmial sa. Aj tak som to počula a tiež som sa neubránila smiechu.

„Máte úplnú pravdu, pane... hm...“ zasekla som sa. Jeho zvedavé oči si ma premerali.

„Harold Philciens! K vašim službám!“ zdvorilo sa poklonil.

„Isabella Swan!“ predstavila som sa a mladík mi pobozkal ruku. Začervenala som sa.

„Slečna Swanová, ak by ste si ešte niečo priali...“

Prerušila som ho: „Prosím, len Bella. A mám na vás jedno veľké želanie.“ Usmiala som sa a zjavne som ho tým zaskočila.

„Žiadne vykanie, nie som žiadna slečna, som len dcéra, ako ste sám povedali, kapitánovej štetky.“

Snažila som sa o veselý tón.

„Ospravedlňujem sa, slečna...“ začal, no ja som ho opäť prerušila.

„Bella, a nie som o nič lepšia než ty, a to vykanie zrušíme.“

Na jeho kombinéze som si všimla vizitku s písmenami. Musí vedieť čítať a to sa mi hodí. Ale ten jeho vyjavený výraz.

Nakoniec prikývol. S týmto mladíkom sa mi celkom ľahko konverzovalo. Mal očarujúci úsmev a ja som teraz potrebovala kamaráta, ktorý by ma naučil čítať aj písať. A tiež, uchránil od mojej matky. Čo sa mu dnes úspešne podarilo.

„Hm, Harold, našiel by si si na mňa dnes čas? Chcela by som, aby si ma naučil čítať!“ spýtala som sa nevinne a povedala mu na rovinu, ako sa veci majú.

Asi sa mi to len zdalo, ale zaiskrili mu oči.

„Áno, samozrejme, sleč... teda, Bella!“ riekol s menším váhaním.

„Výborne! Môže byť v knižnici o pol šiestej?“ navrhla som dúfajúc, že v túto dobu budú všetci na nejakej tanečnej zábave a my budeme mať knižnicu len pre seba.

Harold sa zatváril neurčito, ako keby premýšľal nad niečím dôležitým. Odmlčal sa.

„Myslím, že môžem!“ povedal napokon.

„Ďakujem, tak teda večer. Ahoj!“ Žiadne vykanie, to bolo príjemné. Nemusela som sa na nič hrať.

„Ahoj!“ odzdravil a pobral sa chodbou ku schodisku. Zabuchla som dvere.

Rose obdivovala kyticu a potom šaty. Usmievala sa úlisným úsmevom.

„Mala by som sa Charliemu odvďačiť!“ povedala zvodným tónom. Pozrela sa do zrkadla, pohodila vlasmi a pery si natrela výrazným červeným rúžom. Chvíľku skúmavo prstami vyrovnávala pokožku v okolí očí. Zatvárila sa sklesnuto a nakoniec mávla rukou presvedčujúc sa, že na tom nezáleží.

Uhla som jej od dverí a venovala mi zvláštny, závistlivý pohľad. Zabuchla dvere. Opäť ma prepadol pocit slobody a voľnosti. Porozhliadla som sa po miestnosti, ignorujúc tú krásu, ktorá určite o chvíľu ochabne, tak ako krása Rose Swanovej. Prešla som cez veľkú spálňu, ktorú s radosťou prenechám matke, do miestností s veľkými šatníkmi bledej lieskovcovej farby, až k druhej izbe s veľkou posteľou s červeno zlatými návlečkami. Ľahla som si na ňu s pocitom blaženosti. Vydýchla som vzduch a rozhodla som sa otvoriť okno, aby ma sloboda mohla ešte chvíľku napĺňať.

<Ďalšia kapitola - Knižnica>

Autor: Emielee (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Twitanic 2. kapitola: