Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Twins - 9. kapitola

17.07.2011 (08:45) • Janeline • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1277×

Keďže to posledné dva mesiace funguje každý deň rovnako, stala sa z toho rutina.

Ja s Jacobom, Bella s Edwardom, Charlie v zvláštnom hmlistom vytržení, kedy si nevie vybrať, či si užívať voľného času a pokoja, alebo robiť dozorcu svojim dvom dcéram. Stále platilo, že vyzeral nadšenejšie nad stretnutím mňa a Jaka, ako nad rande Belly a Edwarda. Párkrát ich donútil, aby trávili čas v dome, kde ich má pod dohľadom. Predpokladala som, že chce vidieť, ako sa k sebe správajú. Ale z toho, čo som videla ja, bolo celé to predstavenie ukážkové. Nazývam to predstavením, lebo to bolo veľmi neprirodzené. Príliš dokonalé. Ale verejne sa tomu nedalo vytnúť nič, a tak ani Charliemu nezostalo nič iné, než súhlasne zamrmlať zakaždým, keď mu Bella oznámila, že ide von s Edwardom.

Ja som sa na slušné dievčatko nehrala. Každému mohlo byť jasné, že sa s Jacobom uvidím, a preto som na občasné otázky pritakala a ak sa nepýtali, tak som proste mlčala. Hoci to vyzerá možno veľmi zanedbateľne, ja som vedela, že sa za tým všetkým skrýva nevídané množstvo plánovania. Bella hlásila Charliemu všetko v domnienke, že ak sa bude cítiť dostatočne informovaný, nebude do toho viac strkať nos. To bol jej plán. Môj bol iný, samozrejme. Mne prišlo Belline prehnané hlásenie okaté. Každá slušná, zamilovaná teenagerka sa snaží aspoň niečo vo svojom živote zakryť. Bolo mi jasné, že Bella čosi skrýva a to čosi sa určite nenávratne točilo okolo Cullena. Zatiaľ som neriešila jeho tajomstvo, aj ak by bol mafiánsky boss, bolo mi to jedno. Zatiaľ. Ale jej plán mal medzeru. Ak Charlie nevie o tomto tajomstve tak ako ja, tiež mu môže prísť priveľa informácií podozrivých. Preto som volila druhú cestu. Neinformovala som ho, kým nebolo treba. Prišlo mi to oveľa prirodzenejšie a aj z jeho pohľadu zrejme očakávanejšie

Napriek našim opatreniam sme sa nevyhli trápnej chvíľke. Charlie sa postavil od večere, do ktorej celý čas nervózne šťuchal. Odniesol tanier a vzal si z chladničky pivo.

„Nuž, dievčatá,“ začal. Bolo vidieť, že on sa hlúpo cíti. A tak sme pomaly začali aj my. V tomto sme boli obe po ockovi. „Kedže už obe... randíte – asi je to v tomto veku normálne, chcel by som od vás jedno. Viete, čo od vás s mamou očakávame. A vždy sme s vami boli spokojní, ale... pre istotu mi niečo sľúbte,“ pohľad upieral von oknom, hoci kvôli skorej tme nevidel vôbec nič. My obe sme pohľadmi prevŕtavali taniere. „Chcem, aby ste si dávali pozor. Ste ešte mladé. Mali by ste sa zamyslieť, či je vhodné sa viazať,“ dokončil a pozrel pomaly na jednu aj druhú. „Bella,“ oslovil sestru.

Bells zdvihla hlavu, líca jej horeli a pohľad tiež. Odvážne pozrela na Charlieho. Jasné, že by sa najradšej prepadla pod zem a ja by som skočila tou istou dierou za ňou. Bella sa nadýchla.

„Viem, čo robím, ocko. Len sa spoznávame, v poriadku?“ hlas jej preskakoval. Charlie prikývol a periférnym videním som si všimla, že hlavu otočil na mňa. Zopakovala som Belline gesto.

„Ja s nikým nechodím a ani sa nechystám,“ povedala som pravdu. Charliemu vyletelo obočie celkom hore. Poškrabal sa vo vlasoch a založil si ruky na hruď.

„Betts, nemusíš sa hanbiť. Bella chodí s Edwardom,“ vyslovil Charlie s trpkosťou, „a ty a Jake...“

„Ja s nikým nechodím,“ zopakovala som len. Bella ma sledovala tiež. Vedela som si predstaviť, že ju to skutočne zaujíma. Iste si kládla otázku, čo s Jacobom vlastne mám. Hlavne ak ho považuje za decko.

„Dobre,“ pritakal nakoniec otec po dlhom čakaní.

Po takomto večeri som nadobudla ešte väčšie presvedčenie, že systém, akým sa veci mali posledné týždne, je rutina. A preto tu teraz stojím s telefónom pri uchu a počítam zvonenia.

„Čo je?!“ vybafne na mňa nahnevaný hlas. Jacobov hlas – nahnevaný?!

„A-ahoj, Jacob. To som ja, Betta. Ehm, nevolám nevhod?“

„Betta? Čau, čo potrebuješ?“ obišiel moju otázku. Zostala som nahraná a všetka moja istotu vyletela oknom ako duch.

„Ja len... napadlo ma, že niečo podnikneme, ale ty asi...“ nedokončila som. Jacob si v telefóne sťažka vzdychol.

„Fakt nemám čas. Potom sa ti ozvem, hej?“ zaznel stresovane. Hneď som ľutovala svoje istoty. Asi ho poriadne otravujem.

„Hej,“ hlesla som a v tom momente sa z druhej strany ozvalo pípanie. Pomaly som zložila telefón, keď do kuchyne dobehla Bella. Mala na sebe výnimočne tepláky. Naliala si pohár vody a plnými dúškami pila.

„Čo ty, ideš do La Push?“ spýtala sa medzi hltmi.

„Hm, nie. A kde máš Edwarda?“ oplatila som jej. Pozrela do pohára.

„Niečo má. Dnes mám voľno,“ vysvetlila. Rozhostilo sa ticho. Možno keby sme sa poznali lepšie,  respektíve keby sme k sebe mali bližšie, bola by toto veľmi nepriama a spontánna cesta k nejakému milému návrhu na spoločne strávený čas.

Ozval sa zvonček. Vďačne sme sa pustili k dverám a otvorili. Zalapala som po dychu, keď som zbadala mamu. Bola zabalená do dvoch športových búnd a pršiplášťa z výpredaja. To som spoznala podľa jeho farby – bol čierny. A mama sa čiernej oblúkom vyhýbala, dokonca vlastnila len jediné čierne lodičky a boli jej najneobľúbenejšie.

„Mami,“ zvolala Bella a hodila sa jej okolo krku. Mama ju objímala a natiahla sa aj za mnou. Rýchlo sme ju vtiahli dnu do tej absencie domáckeho tepla.

„Čo tu robíš?“ vyhŕkla Bella. Mama sa rozosmiala. Absolútne sa sem, do Forks, ani do tohto domu nehodila.

„Prišla som vás pozrieť, bambuľky! A priniesla som super vec. Peniaze!“ tešila sa ako decko. Bella skamenela a škaredo si mamu prezrela. Ja som si založila ruky a čakala. „Ale no tak. Zlatíčka, úsmev! Phill má konečne miesto a ja som sa rozhodla, že s vami zájdem na nákupy. Nebojte sa, žijeme si teraz celkom dobre. Tak šup, oblečte sa. Veď viete sami, že tu máte len pár kusov handier do tohto nečasu, trochu sa roztancujeme po obchodoch. Mám tu auto, takže najprv nejaké obchody budeme musieť nájsť,“ dokončila šťastná. Pozrela som sa na Bellu, ktorá môj kritický pohľad opätovala. Isteže je celá bez seba.

Ja som nakupovanie až tak nemilovala, ale zvládala som ho. Celkom sa mi páčila predstava dňa stráveného s mamou niekde mimo Forks v nákupnom centre, na kávičke, a pár nových kúskov oblečenia. Samozrejme som nenávidela státie v radoch pri platení, dlhé chodenie po obchodoch až do úmoru, neustále prezliekanie v tesných kabínkach a veľký počet ľudí, ktorí musí vždy vidieť, čo si kupujete. A tiež neodmysliteľné: „Môžem vám pomôcť? Nechcete inú veľkosť? Páči sa mi ten vzor, bude na vás úžasný, vyskúšajte si to!“ – zo strany asistujúcej predavačky. Ale bolo tu aj to ostatné a ak to porovnám s nudným dňom doma bez Jacoba, hryzúc si peru a rozmýšľať, čo mu asi je, toto vyhralo na plnej čiare. A tiež ma bavilo sledovať Bellu, ako sa premáha tváriť šťastne.

Trvalo to pár hodín a keď nám Renée dorozprávala všetky historky, začala otravovať nás. Mne vyhovovalo mlčať. Bella sa toho ujala a pomaly sa dopracovala k pomste. Nútila mamu aby s nami šla až domov a zašla na kávu. Aj keď bude otec doma.

„Hm, dobre, Bella. Uvidíme, ale... počúvaj a bude tam dnes večer ten tvoj?“ štuchne mama Bellu lakťom. Bella nadskočí a usmeje sa do vzduchu pred sebou.

„Možno, ak prídeš,“ nadhodí tajuplne Bells. Mama začne skákať radosťou a Bella sa už druhýkrát, od zmienky o nakupovaní, usmeje.

„Tak mi ho predstavíš Edwarda, och!“ teší sa mama. Hneď ako zaplatíme, hrnieme sa každá s jednou taškou von a k parkovisku.

„Ako vieš o Edwardovi?“ otočila som sa na mamu zamračená. Bella sa zamyslela ale mama, šťastne hopkajúc vedľa nás sa vážnosti nechytá.

„Bella mi povedala. Aj o tvojom Jacobovi, takže indián, ha?“ trhne mama.

„A kedy ti to povedala?“ pokračujem nechápavo.

„No... kedy. Už keď to spolu začali ťahať - pred vyše mesiacom,“ kývne nedbalo rukou. Zastanem na mieste.

„Ale... ako?“ hlesnem. Mama zastaví a stále nechápe.

„Mami,“ ohlási ju potichu Bella. Mama ju ignoruje a sleduje mňa.

„Ako to myslíš, normálne cez mobil, dvadsiate prvé storočie, slečna!“ usmieva sa mama.

„Aha,“ hlesnem a strnulo kráčam ďalej.

„Zlatko, čo sa stalo?“ vyzvedá mama.

„To nič. Len som nevedela, že ste si volali. Mne si mohla zavolať tiež,“ pokrčila som ramenami. Snažila som sa to nevysloviť ako výčitku. Ale mojim ušiam to tak aj tak znelo.

„Ale Betts, ja som volala večer. Ty si večer bola ešte vonku, nechcela som ťa rušiť,“ vysvetľovala mama už v aute. Bolo jej to očividne veľmi ľúto, nechcela sa ma dotknúť.

„Ja to chápem, mala som byť doma, ako Bella. Nie mami, vážne. Len som nevedela, že si volala, ak by som to vedela, tiež by som s tebou chcela hovoriť,“ odmlčala som sa. Čím dlhšie som rozprávala, tým väčšmi to pripomínalo výčitky. Stiahla som sa na zadnom sedadle a odbila mamine posledné pokusy o rozhovor. Udržiavala som si masku nedôležitosti.

Keď sme dorazili domov, otec nás vítal. Vôbec sa netváril prekvapene, keď videl mamu a preto usudzujem, že o tom celom vedel. Naraz ma napadlo, či o tom náhodou nevedela aj Bella.

„V pohode?“ prihovorila sa mi spomínaná. Prikývla som a bola som rada za zvonček, ktorý dnes už po druhýkrát prerušil naše sesterské „súznenie“.

Edward Cullen ohromil mamu. Keď šiel do kuchyne pomôcť Belle priniesť čaj a sušienky, mama sa otočila ku mne.

„A ty mi musíš predstaviť Jacoba,“ pošepkala mi.

„Ani nápad, mami. Možno ak s ním budem randiť ako Bella s Edwardom. Jacob je môj kamarát,“ opakovala som sa. Mama sa na mňa s úsmevom pozerala a žmurkla. A bol tu ďalší dôvod, kvôli ktorému som to odmietla. Mama by ho iste brala aj tak po svojom a teda by Jacoba a Edwarda porovnávala. A ja som nemohla dopustiť, aby bol Jacob takto ostro sledovaný. Bolo to absolútne nefér, keďže Edward vyzeral ako sedemnásťročný poloboh. A Jacob bol proste Jacob, nikto nepotreboval, aby bol dokonalý. Aspoň viem, že je to obyčajný chalan, nie podivný, záhadný Cullen, ktorý je bohvie čo zač. Zase ma striaslo. Musela som si priznať, že ma minule vyľakal skutočne a tiež to, že to nejako súvisí. Nezľakla by som sa len tak niekoho. Aspoň pokiaľ sa poznám.

Bella položila tácku s dobrotami k mojim nohám a posadila sa. Edward opätoval Renée úsmev a slušne odpovedal na jej otázky. Zvinula som sa do klbka a sledovala ockove srandovné výrazy. Raz pretáčal oči a raz zase mlčky vzdychal a poťahoval si golier. Zdá sa, že si priveľmi zvykol na život bezstarostného otca, ktorého dcéry si zaobstarajú program sami. Po chvíľke Charliemu začala padať hlava a on zadriemkaval.

Myšlienky mi zablúdili k Jacobovi. Nervózne som premietala, čo sa mohlo stať. Mala som obavy, čo ak toto kamarátstvo pre neho neznamená toľko, čo pre mňa? Čo budem bez neho robiť? Je to asi môj najlepší kamarát, poznám ho pár mesiacov a viem, že je celkom iný ako ostatní v mojom okolí. Preto si ho tak vážim.

Po čase, keď Charlieho hlava spadla nadobro a on zaspal, prebudil sa na ostré zazvonenie telefónu. Chvíľku trvalo, než mi všetko došlo a vtedy som sa vytrhla zo spleti myšlienok. Čo ak volá Jake? Nadšene som sa vymrštila a rozbehla som sa k telefónu. V polospánku som ale zabudla na tácku a porcelán na zemi a v snahe nestúpiť do jedla a neskôr nerozbiť ockovu jedinú ozdobnú kanvicu, som sa zvláštnym druhom pádu dostala až na moju pravú stranu, zakopla som o ockove nohy, ktoré mi pri prebudení na náhle zvuky nenáročky podsunul. Otvorila som oči až po ohromne tvrdom náraze. Zakričala som a z očí sa mi rinuli slzy. Skontrolovala som svoju boľavú ruku. Zľakla som sa, keď bola skrútená v čudnom uhle a strnulá. Všetci sa hodili ku mne až na Edwarda, na neho som totiž skoro spadla.

Keď som sa troška prebrala, otec kontroloval ruku, ktorá bola podľa mňa zlomená. Pozrela som sa na to miesto. Sedeli sme na matracoch na zemi, aby sme sa sem všetci vmestili. Stôl bol ďaleko, medzi stenou a mnou boli otec s mamkou a matrac. V mojom okolí boli len Bella, Edward a zem. Že by som si ruku udrela o podlahu tak tvrdo? To určite nie... keď som si uvedomila bolesť, ležala som na ľavom boku a bolela ma pravá ruka. Nemohla som si ju buchnúť o zem a jediné čo zostávalo... nezostávalo nič. Prebodávala som miesto pohľadom. Do čoho som sa tak tvrdo udrela?

„Máš to zlomené. Musíme ísť do nemocnice,“ informoval ma zničene ocko.

„Prepáčte,“ ľutovala som. Pokazila som pekný večer a navyše im prirobím starosti. Nečudo, že mne sa Renée neozýva. Pokazím jej každú chvíľu. Preto na mňa nedala, keď sme sa mali sťahovať. Preto bola asi rada, že sa ma zbaví.

Keď sme prišli do nemocnice, Edward sa vydal nájsť svojho otca. Za dve minúty sa vrátil aj s ním a preto celú vec urýchlil. Prvý raz som mu bola vďačná. Do pätnástich minút bude všetko hotové a ja nemusím zbytočne obmedzovať mamu a ocka.

Doktor Cullen ma posadil vo svojej pracovni. Priniesol si tašku a vybalil si potrebné veci. Začal mi ruku prezerať a napokon mi umiestňoval sadru. Pracoval rýchlo a obratne, ale aj tak sa ma dotkol ľadovými prstami. Premerala som si ho. Nie je čudné, že on aj Edward sú takí bledí a chladní? Možno majú nejakú chorobu... ale nie sú ani biologicky spojení, ako je to možné?

A vtedy to prišlo ako blesk z jasného neba. Uvedomila som si detail, ktorý by mi bez tejto jasnej pripomienky určite unikol. Moja ruka... buchla sa o niečo tvrdé a ja som si to uvedomila, ale dôležitejšia bola vtedy bolesť. Buchla som si ruku do niečoho tvrdého a studeného. Do Edwarda. Do toho jediného, čo bolo nablízku, ako som predpokladala. A to ma vedie k ďalšiemu záveru. Edward je tvrdý. A nech už to znie akokoľvek, bol to fakt. Edward Cullen bol studený, bledý a jeho pokožka, alebo telo, boli tuhé a tvrdé ako kameň. Koľkokrát som sa zrazila s Bellou, s ockom, s mamou alebo Phillom, s deckami vonku... nikdy som nemala nič zlomené. Zdvihla som hlavu a pozrela do doktorových čiernych očí. Zamračila som sa. Čiernych?

„Zlomila som si ruku nárazom do... niekoho,“ prehovorila som. Pozrel na mňa.

„Musel to byť tvrdý pád a veľmi nešťastný uhoľ nárazu,“ objasnil. Skoro ako keby vedel, na čo myslím.

„To asi áno,“ zamumlala som. Doktor na mňa pozrel, ale už sa neobťažoval.

„Tak. Za dva týždne by to malo byť zhojené. A dávaj si väčší pozor,“ povedal milo a vyprevadil ma z pracovne. Pridala som sa k ostatným. Vonku sa od nás Edward odpojil. Ešte pred tým som sa otočila k nemu. Pobozkal Bellu do vlasov a pozrel na mňa.

„Ehm... Ďakujem, Edward, bez teba by to nebolo ono,“ povedala som. Snažila som sa o neutrálny tón. Bola to pravda, bez jeho pomoci by som ešte pol hodinu čakala v nemocnici v bolestiach. Ale malo to aj dvojzmysel. Edward prikývol s úsmevom a odišiel.

Doma som zdvihla konečne vyzváňajúci telefón.

„Ano?“ ozvala som sa doň.

„Betta, Bella?“ hádal Jacob. Usmiala som sa.

„Bella,“ zaklamala som.

„Dáš mi Bettu?“ prerušil ma náhlivo, ani nepozdravil.

„Som to ja, Jake. Čo sa deje, horí niekde?“ spýtala som sa.

„Vážne si to ty, Betts?“ uisťoval sa.

„Áno ty ťulpas, tak to vyklop,“ podpichla som ho. Jacob sa rozosmial.

„Chcel som sa ti ospravedlniť, prečo nikto nezdvíhal telefón?“

„Bola som v nemocnici, zlomila som si ruku,“ priznala som sa pokorne. Jacob spustil hŕstku nadávok, za ktoré som sa hanbila aj ja, a potom ma poľutoval. Sľúbil, že ma zajtra príde pozrieť. Vtom príde... aspoň niečo.

Autor: Janeline, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Twins - 9. kapitola: