Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Twins - 8. kapitola

14.07.2011 (07:30) • Janeline • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1205×

Bella bola doma, keď som večer dorazila ja. Sedela v kuchyni, nohy vyložené na stoličke a na kolenách mala položenú spola vylúštenú krížovku. Pred ňou stála veľká šálka čaju. Skontrolovala som stojan na chodbe, ale neobsahoval žiadne dôkazy Charlieho prítomnosti. Pomaly som prešla do kuchyne.

„Ahoj,“ pozdravila som nenútene.

„Čau,“ ozvalo sa mi rovnakým tónom za chrbtom.

„Kde je otec?“

„Musel zostať na stanici,“ oplatila mi.

„Aha, dobre. Chceš s niečím pomôcť?“ sledovala som pohľadom vypnutú rúru a jej zaparený okraj.

„Nie. Ak chceš, najedz sa. Charlie odkazuje, že na neho nemáme čakať,“ povedala Bella pokojne. Prikývla som. Mala som pocit, že po porcii obeda u Jacoba už nebudem jesť nikdy. Pomaly som prešla do obývačky a pohľadom som skontrolovala vypnutú televíziu. Naťahovala som čas, ale Bella neprítomne hľadela do krížovky a o mňa sa nestarala. Tak som sa vyšuchtala hore po schodoch a vošla som do izby. Toto neuveriteľne nudné mestečko mi nedalo ani spať. Ešteže mám na zajtra už plány. A bola som si istá, že sa nudiť nebudem.

Ráno prišlo oveľa rýchlejšie ako noc, aspoň pre mňa. Nudou, nevybitou energiou a s výčitkami svedomia sa mi zaspávalo skutočne zle. Charlieho som počula prísť až v noci a počula som jeho ťažké vzdychy, keď sa unavený štveral do postele. Bolo mi ho ľúto. Keďže som bola hore už o ôsmej, pripravila som mu kávu, noviny a raňajky. Samozrejme tie boli aj pre mňa a Bellu. Až sa mi to nezdalo, keď Bella zišla dole už chvíľku po mne. Začudovane si ma prezrela v zástere, ale prijala svoj tanier a dokonca ho celý vyprázdnila. Zdá sa, že hladovala celú noc.

„Dnes variť nemusím, včerajšej večere sa nik ani nedotkol. V tom prípade ma napadlo, že pôjdem von. Je nedeľa, mám všetky úlohy a vonku dnes nemá pršať. Vadilo by ti to?“ otočila sa Bella na Charlieho. Všetci sme sedeli za stolom a ja som sa uškŕňala nad tou dokonalou predstavou slušnej rodinky.

Charlie chvíľu vyzeral, že mu nedochádza, že Bella hovorí k nemu. Potom narýchlo požul sústo, zapil ho kávou a napokon prehovoril.

„Jasné, zlatko, a kam sa chytáš?“ Bella si najprv zahryzla do pery, než sa nadýchla k odpovedi.

„Mám ísť von... s Edwardom,“ dodala huhňavo. Charlie si ďalšiu plánovanú vidličku už do úst nevložil.

„S Edwardom Cullenom. A kam?“ spýtal sa a chopil sa kávy. Ale aj tá už do neho ťažko išla. Ja som nenápadne prežúvala, ale pozorne som sledovala tváre oboch zúčastnených.

„Ideme do Port Angeles. Po obchodoch a do kina, ešte presne nevieme. Proste ideme von,“ zamotávala sa Bella. Do obchodov s chlapom. Myslím, že Bella nenávidí nakupovanie viac ako ktorýkoľvek chlap na svete. Charlie si ju premeral ale napokon prikývol. Viem si predstaviť, že uvažoval asi ako ja.

„A ty, Betts?“ otočil hlavu ku mne. Nečakala som to a k rýchlej odpovedi mi zabehlo. Rýchlo som sa napila vody a donútila škriabuce jedlo zísť dole krkom.

„Ehm, ja idem dnes k Jakovi. Máme plány, budeme sa flákať v La Push u neho doma,“ hovorila som nenútene. Bella ma sledovala rovnako ako ja ju predtým.

„Flákať sa v La Push,“ zopakoval ocko zamyslene. Ten rozdiel, s akým reagoval na naše jednotlivé plány, bil do očí. Zdá sa, že z Edwarda veľmi nadšený nie je. Naopak, Jake mu nevadí, dovolím si hádať, že je dokonca rád, že sa vídame. Možno sa teší, že na nás dáva Billy pozor. Otriasla som sa pri tej predstave. Policajný šerif má všetko pod palcom.

„Dobre, tak ja si zájdem na ryby. Buďte opatrné, nech budete robiť čokoľvek,“ povedal veľavýznamne a pozrel na Bellu. Začervenala sa a ja som musela utlmiť svoj smiech v pohári s vodou.

Dorazila som k Jacobovi o deviatej. Ešte trčal vo svojej izbe. Pomaly sme sa presunuli do garáže.

„Buď rada, že som si privstal – kvôli tebe,“ informoval ma. Zaškerila som sa nad tým vtipom.

„Jasné, ranné vtáčatko. Povedz mi, čo budeme robiť?“ Jacob sa potmehúdsky zasmial. Ukázal na kus, skutočne len časť nejakého auta. Pod ním bola deka a medzi týmito dvoma hever.

„Vlezieš tam a vyčistíš trúbky,“ povedal nebezpečným tónom. Pozeral mi do tváre a čakal na moju reakciu.

„Dobre,“ súhlasila som nebojácne. Jacob sa mi vysmial.

„To nejde, nie, si baba!“

„No a? Dovoľ, ty ženy podceňuješ?“

„Ani nie, ale poznám ich. A viem, že nie sú nadšené, keď sú celé od oleja a ktovie čoho,“ povedal neomylne zasa on.

„Ktovie čoho, to sú slová mechanika,“ uťahovala som si z neho. Pozrel na mňa a vyzeral, že výzva zabrala. Chvíľu na mňa pozeral a rozpínal hruď a potom sa rozosmial.

„Dobre! Fajn! Tak do toho. Poď, ukážem ti čo a ako,“ navrhol. Kľakol si k deke pod autom a prispôsobil ju pre dvoch. Vliezol ta. Už teraz som ľutovala, že som si tak trvala na svojom, ale bolo neskoro. Neochotne som pricupitala k deke a kľakla si na ňu. Otočila som sa ako na tanec rumby a pomaly som zaliezla pod auto. Do nosa mi udieral silný zápach benzínu, oleja, nejakého chemického čistidla.

„Fuj, ak sa tu sfetujem, vysvetlíš to Charliemu,“ ukázala som na neho prstom. Jacob sa zubil vedľa mňa.

„Pozri, tu máš handru. A pekne všetky utieraj krúživým pohybom,“ vsunul mi do rúk handru. Tak som začala. Bola to ťažká práca, ale Jacob ma sledoval, a tak som sa snažila. Na viac ma to nebavilo už pri prvej trúbke. Predo mnou bol akýsi uzáver, tak som ho vyleštila, Jacob mi rozprával o svojom otcovi, ale skoro som ho nevnímala. Krúžila som a krúžila handričkou na mieste, ktoré bolo stále akési mokré. Neskoro mi došlo, prečo to tak bolo. Bol to uzáver, ktorý bol zatvorený, a v ňom tekutina, ktorá pretekala. Náhodne som uzáver silou uvoľňovala, až ho tlak posunul a mne sa do oka zliala celá tekutina.

„Au, au, preboha, á!“ počula som ozveny svojho hlasu. Ani som nevnímala, že tie zvuky skutočne vydávam ja. Reflexne som si stláčala pravé oko, ktoré ma pálilo a snažila som sa postaviť. Bolestne som si udrela hlavu a ruku do auta nado mnou. Nedokázala som si uvedomiť ako sa mám dostať von. Oko ma príšerne štípalo. Len som sa schúlila na pravý bok a kňučala som bolesťou. Naraz sa deka podo mnou pohla a do tváre mi zavial čistejší vzduch. Druhým okom som zazrela, že Jake odbehol odo mňa a už trielil späť. Vzlykala som a oboma rukami som vyvíjala tlak na oko. Mala som pocit, že oň prídem.

Zrazu mi horúce ruky odtlačili tie moje a roztvorili oko. Nevidela som naň skoro nič, len bielu hmlu, ako z filmu. A bielu vystriedala hnedá, studená hnedá v mojom oku. Jacob mi lial niečo hnedé do oka.

„Au, Jake, ja...“ vzlykala som. Takisto som si neuvedomovala, že hovorím. Nevnímala som nič, žiadnu časť svojho tela, len oko. Príšerne páliace oko. Vždy keď som si uvedomila, ako to cítim, rozplakala som sa. Bála som sa, že oň prídem. Ktovie čo mi doň kvaplo.

„Pst, ticho,“ povedal mi pokojne Jake. Stále lial tekutinu do oka. Hrozne ma boleli viečka a bojovala som s ním, ale on bol silnejší a presnejší ako moje márne pokusy vymaniť sa z jeho zovretia. Obrátil mi do oka celú fľašku a potom mi ho dovolil konečne zavrieť.

„Aké to je?“

„Nič. Nevidím, bolí to,“ zaúpela som na podlahe, chúliac sa do klbka. Slzy mi stekali po celej tváre. Uvedomila som si, že mám mokré vlasy a šaty.

„Nič sa nedá robiť, ideme do nemocnice,“ povedal Jacob a pomohol mi stať. Podopieral – prakticky ma vliekol – k môjmu autu a naskočil za volant. Dával nákladiačiku zabrať. Schúlila som sa na sedačke. Druhé oko som nepoužívala, pretože som si ho neuvedomovala. Pálčivá bolesť, akoby mi v oku horel pichľavý kus skla ma ničila. Bolo mi jedno, že ideme do nemocnice. Inak by som sa takejto povinnosti široko ďaleko vyhýbala, teraz je to iné.
Po ceste som len ochkala, vzlykala a kňučala, držala som si miesto na tvári, kde malo byť moje oko, ale už som si ho ani necítila. Iba bolesť. Bola som v agónií. Jacob ma miestami utešoval slovne, inokedy mi položil ruku na rameno. Dokonca mi ani nebolo trápne, že tu plačem a on ma zachraňuje. Len nech už je po všetkom.

Jacob ma zase ťahal z auta pred nemocnicou. Ako náhle sme vošli, trochu som sa pozbierala. Posnažila som sa sústrediť na chôdzu, na veci okolo seba, nasilu som roztvárala oči. Už v čakárni sa ma ujali a napokon som po pol hodine dostala aj doktora. Vošiel dnu a pozdravil nás. Donútila som sa otvoriť oči, aby som ho videla, pretože jeho hlas mi niekoho pripomínal. Bola som si istá, že žiadneho doktora tu ani Charlie tak dobre nepozná. Už som ako tak videla, hlavne na blízko.

Predo mňa sa postavil mladý doktor, mal bledú pokožku, bol vysoký asi ako Jacob a mal blond vlasy. Zalapala som po dychu. Konečne som bola schopná udržať svoju pozornosť aj mimo svojho oka. Uvedomila som si, že môj ošetrujúci lekár je doktor Carlisle Cullen. Edwardov otec. Adoptívny, inak by ho musel mať v siedmych rokoch svojho života. Aj na ten rozmazaný pohľad, ktorým som oplývala, som mohla z jednoduchosťou určiť, že doktor je veľmi pekný muž.

„Elisabeth Swanová, vy u nás máte zraz?“ povedal s úsmevom. Pevne som prižmúrila oči a snažila sa na neho znovu pozrieť a zaostriť.

„Čo tým myslíte?“ vyšlo mi z úst, ani som sa na to nesústredila.

„No, pred pár dňami vaša sestra teraz vy, celkom sa nám tu zbierate,“ dokončil svoj vtip.

„Bella bola v nemocnici?“ vyhŕkla som. Doktor si ma premeral a potom Jacoba.

„Ak vám to nepovedala... nešlo o nič vážne,“ nadhodil nenútene a odložil moju kartu. „Ukážte mi to,“ povedal a v momente som na viečku ucítila ľadový dotyk. Hádala som, že použil nejaký kovový nástroj, ktorý mi na namáhanom oku pripadá studený. Ale tak to nebolo. Dotýkal sa ma prstami v bielych rukavičkách. Jemným pohybom dvoch prstov odtiahol viečka od seba a svietil mi lampičkou do oka.

„Reakcie sú optimálne, test sietnice, ktorý vám urobili na príjme, bol uspokojivý, zdá sa, že by všetko malo byť v poriadku. Oko bolo dosť namáhané a nejaký čas môžete mať problémy so slzením, preto vám predpíšem kvapky a mastičku. Mastičku aplikujte výlučne v noci. Kvapky aspoň päťkrát  denne prvé tri dni, a potom by malo stačiť trikrát denne. Môžete ich používať podľa potreby, aj celú ampulku. Ak by ste mali nejaké otázky,“ nechal mi priestor vo svojom monológu. Zamyslela som sa. Naraz mi v hlave hmýrili otázky ohľadom jeho bledej pokožky, jeho syna a toho, čo má s mojou sestrou. Ale to by asi aj tak neuspelo.

„Kedy prestane bolesť?“ spýtal sa Jacob. Zabudla som, že stojí za mnou. Jeho tón bol odmeraný, zdá sa, že má stále svoj názor.

„Zajtra by to malo byť lepšie. Oko zbytočne nenamáhajte. Sestra vám napíše papier do školy a tu,“ podal Jacobovi lístok, „je recept, pomôžete jej ho vybrať, však?“ Jacob prikývol.

„Dovidenia,“ rozlúčil sa doktor. Bezradne som pozerala sa ním.

„Ehm, ďakujem,“ povedala som nahlas, keďže som na to zabudla. Jacob mi podal ruku a viedol ma tak k lekárni, kde mi kúpil lieky. Zaviezol ma domov a vystúpil spolu so mnou. Keď sme vošli, pozdravila som sa milo a tvárila sa, že sa nič nestalo. Ale ockovi zamrzla ruka keď ma zbadal.

„Betta, čo sa stalo?!“ spýtal sa zhrozene. Zľakla som sa. Neuvedomila som si, že mám na sebe známky nejakého ošetrenia, alebo poškodenia. Zvrtla som sa k zrkadlu na chodbe. Zhíkla som samotným zľaknutím.
Za prvé, oči som mala obe podliate krvou, navyše pravé oko bolo celkom mokré, ako po dlhom plači, asi celý centimeter viečka bol úplne červený a napuchnutý, bielko bolo červené ako keby mi doň kvapla farba a moje hnedé oko vyzeralo ako čierne.
Vlasy na pravej strane som mala prehodené dozadu a polepené nejakou tekutinou, nachytali sa mi do nich aj smietky a vyzerala som, akoby ma práve zodvihli z chodníka. Červenú bundu som mala fľakatú a vlhkú.

„Preboha, Jake! Prečo si mi nepovedal, že takto vyzerám?“ vyprskla som neveriacky.

„Myslel som, že ťa to bolí, nechcel som ťa otravovať,“ zachichotal sa za mojím chrbtom. Charlie s prekríženými rukami stál vo dverách a mračil sa na mňa.

„Niečo mi kvaplo do oka, Jake, vysvetli mu,“ požiadala som detinsky. Nechcelo sa mi rozprávať, túžila som po kúpeľni. Jake zopakoval moje slová aj s úvodom a odborne nazval tekutinu, ktorú som si do oka naliala.

„Vymyl som jej to kolou, ale radšej sme zašli na pohotovosť. Je mi to ľúto, Charlie, nemal som ju k tomu púšťať,“ sklopil Jake hlavu.

„Hm, nemal,“ pritakal Charlie, ale nevyzeral veľmi nehnevaný.

„Smiem sa už ísť umyť? Keďže Jake na mňa lial kolu,“ mračila som sa.

„Bolo to jediné rýchle riešenie,“ bránil sa Jake.

„Si šikovný chlapec. Nabudúce drž ženy ďalej od techniky,“ poradil mu Charlie. Zamračene som vydupala hore schodmi rovno do kúpeľne.

Po výdatnom kúpeli som si nakvapkala do oka predpísané kvapky a trápila ma už iná vec. Bella bola v nemocnici - nedávno. Ako to, že o tom neviem? Ako sa tam dostala, prečo tam bola? Vie o tom ocko? Žeby... sa jej niečo stalo, keď bola s Cullenom? To by vysvetľovalo, prečo je ocko málo nadšený z ich rande.
Dnes si budem musieť Bellu podať. Aj keď tým riskujem, že sa do mňa tiež obuje. Ak bola v nemocnici, niečo sa stalo. A ja chcem vedieť čo!

Autor: Janeline, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Twins - 8. kapitola: