Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Twins - 6. kapitola

12.07.2011 (08:15) • Janeline • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1093×

Bella:

V ten večer sa mi spalo veľmi zle a dobre zároveň. Mala som sny - snívalo sa mi s Edwardom. Po týždni bola toto prvá noc, kedy nebol so mnou. Ale chápem to, musel ísť na lov. Musel sa zasýtiť, aby vydržal so mnou... Striasla som sa a snažila sa na to nemyslieť. Verila som mu.

Celú túto noc sa mi snívalo o ňom. Bolo to, samozrejme, krásne. V našich snoch je všetko krásne, krajšie ako v skutočnosti. Ale Edwardova už beztak nadpozemská krása bola nemenná. Problém nastal až keď som sa prebrala a zistila, že jeho chladné telo nie je vedľa mňa. Nikde som nemohla cítiť jeho vôňu. Mala som pri sebe jeho tričko, ktoré túto vôňu malo, ale nebolo to ono. Keď mi v prvý večer ponechal svoj kabát, bolo to to najcennejšie, čo som mala. Ale teraz, po týždni strávenom v jeho náručí, keď som mala vôňu jeho pokožky tak dostupnú, ale napriek tomu som sa jej nedokázala nabažiť, bolo jeho tričko len slabou náhradou. Pripomínalo mi, ako Edward vonia a ako ho vnímam. Ale pripomínalo mi aj to, že je to obyčajná pripomienka na neho. Nič, len pomôcka na prečkanie toho času, keď s ním nebudem.

Konečne bolo sedem hodín, keď som sa po niekoľkýkrát prebrala. Bola som pochrámaná po zlej noci, a tak som sa donútila poležať si ešte chvíľu v posteli. Edward nemusí vidieť aké mám kruhy pod očami. A jemu aj tak neunikne nič, tak prečo mu dávať dôvody navyše?

O pol ôsmej sa dole ozval zvonček. Vyšuchtala som sa z postele a pozrela sa von z okna. Možno, že ma Edward prišiel prekvapiť. Keď som zbadala neľútostný lejak vonku, priala som si, aby mi ušetril cestu k parku. Lenže vonku nestálo žiadne auto, okrem nákladiačika, ktorý sa na mňa zlostne smial. Mokol tam a čakal, ako do neho za hodinu nasadnem.

Odtiahla som teda záves a obliekla som si na pyžamo bundu, vyvolávalo to vo mne falošný pocit tepla. Gilbert z klietky na mňa ukazoval bielym ňufáčikom a tváril sa rovnako ako ja. Rozospalo a nedočkavo. Sľúbila som mu mrkvu, vyšmykla som sa von a dverami do kúpeľne.

Po horúcej sprche som bola opäť sama sebou. Triasla som sa nedočkavosťou kedy už Edwarda objímem a nepustím. Ešte som si česala mokré vlasy, keď som začula Bettin hlas. Asi zvonček znamenal jej návštevu. Dúfam, že si nepozvala niekoho zo školy, veľmi nerada by som sa zhovárala s Lauren alebo Jessicou.

Po tom ako som si vyfúkala vlasy a zišla si do kuchyne pre misku vločiek, počula som štrngot, dupot malých nôh a zabuchnutie dverí. Na čele sa mi urobila vráska. Charlie? Alebo...? Vykukla som z kuchyne na prázdnu chodbu, ktorú rušil iba tlkot kvapiek na dvere. Pomaly som sa vrátila k vločkám, keď sa ozval hurónsky ruch poznateľný aj cez ten nekončiaci, sychravý nádych dažďa. Chvíľu som prežúvala, až potom mi došlo, čo to bolo za zvuk. Plytké zaplakanie môjho nákladiačiku, ktorému niekto vnucuje snahu naštartovať. Prebehla som k oknu a videla, ako auto „upaľuje“ preč po blatovej cestičke.

„Nie! Betta!“ kričala som. Najskôr sama pre seba. Ja auto potrebujem! Nevedela som, že Betta bude o takomto čase vôbec hore, myslela som, že bude spať. Preto som jej nevravela, že si nákladiačik beriem. Zmätkovala som stojac pred oknom a napokon som schytila do ruky telefón.

„Bella!“ ozvalo sa zhora a ja som nadskočila. Nevedela som, že tu niekto je. Zložila som a pomaly sa vydala za svojou nevítanou návštevou. Na schodoch sedel mladý Jacob Black, zvieral si ruku kolenami a zakrýval to miesto dlaňou.

„Bella? Si to ty, však?“ šepkal s námahou. Zažmurkala som a pohla som sa k nemu.

„Jacob, čo tu robíš? Kedy si prišiel?“ vypytovala som sa nechápavo, stojac pred ním.

„Pred chvíľou. Tvoja sestra išla pre pomoc. Ja... ach,“ brblal. Sklonila som sa k nemu.

„Čo? Je ti niečo?“ hádala som. Všimla som si, že sa chová zvláštne. Skoro ako keby ho niečo bolelo, ale pri tom to nebolo tak jasne poznať.

„Áno,“ zaúpel a vyložil predo mňa svoju zakrytú ruku. Zložil si z nej poskladaný obväz a ukázal mi krvácajúcu ranu. Zatočila sa mi hlava, keď som spomalene videla, ako prúd krvi stiekol na leštené drevené schody a rinul sa ku mne. Zatmelo sa mi pred očami.

„Bella! Preboha, Bella!“ volal na mňa naliehavý hlas z diaľky. Niektorá čas môjho ja mu len zakývala a ďalej sa snažila bojovať s dávivým reflexom. Točenie hlavy zosilnelo. Nevedela som kde sa nachádzam a pred očami som mala len veľký červený fľak. Krvavý fľak.

„Bella! Bella, Bella, Bella. Bella,“ opakoval monotónne rovnaký hlas. Otvorila som oči a zahmlene sa poobzerala po našej obývačke. Do obzoru sa mi naklonil Jacob. Usmieval sa...?

„No vitaj! Preboha, dievča. Odpadávať na schodoch, to nie je práve najlepší výber,“ vtipkoval. Niečom som nesúvislo zamrmlala.

Silné svetlo ma v očiach pálilo, šum dažďa mi trhal uši a Jacobov smiech mi liezol na nervy. Bolela ma hlava a mala som sucho v ústach. Jacob mi hneď podal pohár vody a ja som ho pohodlne celý vyprázdnila. Premietala som, čo sa stalo a začala som sa dusiť vodou. Jacob na naklonil a nechal ma vodu vykašľať.

„Prestaň už, Bella,“ povedal mi.

„Krv, krvácaš,“ zase sa mi zatočila hlava.

„Ehm, pokoj. Nie to nie je tak. Nekrvácal som. Žiadna krv, Bella, chápeš?“ upokojoval ma.

„Žiadna... ale...“ koktala som. Znovu som premietala a spomienka už nebola taká silná aby ma ochromila. Bola tam krv, bola na schodoch. Zafňukala som.

„Nie, aha... Bella,“ zdvihol predo mňa pažu. Nechápala som. Musela som sa rýchlo prebrať a tak som za párkrát zhlboka nadýchla a posadila sa. Jacob ma pre istotu zachytil, ale keď videl, že žijem, nechal ma.

„Super,“ pochválil si. „Bol to kanadský žartík, chcel som ťa naplašiť. Iba divadelná krv. Prepáč, bola to hlúposť,“ zvesil hlavu.

„Prečo by si to robil?“ zamračila som sa. Nevadilo mi, že si robil srandu. Vadilo mi, ako hlúpo mi dovolil správať sa pred ním. Ako ma nechal, aby som sa strápnila. Mal prandu. Zdvíhal sa mi žalúdok, ale iba z tej sugestívnej predstavy. Reálne mi tu chýbal ten odporný, slaný zápach.

„Proste z nudy,“ pokrčil ramenami. Premerala som si ho. Niekedy zabúdam, že Jacob má len pätnásť. Presne tak, je to chalan a robí chalanské hlúposti. Pokrútila som hlavou. Namiesto ďalšieho ospravedlnenia som poslala Jacoba pre ďalší pohár vody a keď mi ho priniesol, prestal sa tváriť tak previnilo.

„Počkať, koľko je hodín!“ nadskočila som. Keď som si prišla taká prázdna, začala som premýšľať, čo mi tu chýba. Edward. Mám ho dnes vidieť a ja ležím doma na gauči. Jacob sa pomaly otočil.

„Deväť?“ zamrmlal ledabolo. Vyskočila som na nohy a rozchodila som ďalšie zatočenie hlavy.

Ďalších desať minút som zabila zúfaním si nad tým, že nedokážem ísť za Edwardom. Keď mi Jacob po tretí raz vysvetlil, že on auto nemá a ja som sa upokojila dosť na to, aby som zamietla úvahu, že zavolám Chrliemu, zdvihla som telefón k inému účelu.

„Ahoj, Edward. Prepáč, že meškám. Sestra mi vzala auto a ja...“ odmlčala som sa. Nesmie sa dozvedieť, že som stratila vedomie. Považoval by ma za slabú. „Niečo ma zdržalo, prepáč.“

„Zostaň doma, prídem tam,“ povedal chladne a položil mi. Aspoň niečo. Zostáva mi len čakať doma. Ozval sa hukot motora, ale to Edwardovo drahé auto byť nemohlo. Ako inak, objavila sa Betta. Teraz som však nemala energiu a ani náladu vyčítať jej niečo. Vbehla dnu celá mokrá a schytila Jacoba za ruku. Len v jednom tričku ho vytiahla von a spolu naskočili do auta a odfrčali. Pozerala som za nimi. Nechcelo sa mi ani uvažovať, keď sa na obzore objavilo strieborné Volvo. Vyskočila som. Na chodbe som svoj vzhľad skontrolovala v zrkadle a už sa ozvalo náhlivé zaklopanie.

Trhla som kľučkou a ustúpila. Edward vošiel dnu, mal len pár kvapiek vody vo vlasoch a tie im pridávali strieborný nádych. Zalapala som po dychu nad jeho dokonalosťou. Položil mi ruky na tvár a pozorne si ma prezrel. Až potom jeho výraz zmäkol a on ma objal. Pritisol mi pery na čelo a vdychoval moju vôňu. Bez slova ma vzal na ruky a vybehol so mnou do izby. Položil ma na posteľ a prisadol si.

„Čo sa deje?“ hádala som. Edward si ma premeral a mierne sa usmial.

„Tvoja sestra ma navštívila v parku,“ povedal pokojne. Roztiahla som oči údivom a nechápavo som ho sledovala. Ako keby mi to mohlo niečo odhaliť.

„Betta? V parku? A...“ neopovážila som sa hádať. On má iste nejaké vysvetlenie.

„Mali s tým mladým Qiulletom plán, že sa bude vydávať za teba a zistí, čo som zač,“ zaznel zas jeho hlas ako z filmu. Prešla som mu rukou pred očami, stále som bola ako v tranze. On sa na mňa nežne usmial.

„Je to vlastne milé. Chcela ti pomôcť,“ dodal.

„Ehm, ako to vieš?“ vrátila som sa trochu k sebe.

„Zabudla si, že čítam myšlienky?“ zašepkal na oko ako tajnú informáciu. S Jacobom sa predsa nemohol stretnúť, tesne sa minuli. Stretol len Betty a to znamená...

„P-počkaj, ty vieš čítať Bettine myšlienky?“ zalapala som po dychu. Bola som unesená už len týmto celkom. Edward prikývol, s rovnakým chladným pokojom. Ani ho nehlo. „Prečo si mi to nikdy nepovedal?“

„Neviem, je to dôležité?“ pozrel na mňa. Z jeho výrazu bolo jasné, že by mi nerád niečo odtajil. Niečo, čo ja považujem za dôležité. Automaticky som ho pohladila po sánke a on slastne zavrel oči.

„Sme rovnaké. Myslela som, že platia tie isté pravidlá,“ vysvetlila som. Edward vyprskol. Zľakla som sa, túto reakciu som u neho ešte nevidela. Bolo taká ľudská, až som si nemohla pomôcť a rozosmiala som sa. Edward sa smial tiež, ale sám na sebe asi nie.

„Vôbec nie ste rovnaké,“ zamietol jednoznačne. Zažmurkala som.

„Edward. Jednovaječné dvojčatá, hovorí ti to niečo?“ uťahovala som si z neho. Jeho výraz zostal vážny.

„Nie. Ste úplne iné. Za prvé, ty si výnimočná. Nedokážem ti prečítať ani jedinú myšlienku. Máš dokonalú, sladkú vôňu. Tvoja pokožka, tvoje vlasy... majú iný odtieň. Tvoje vlasy sú tmavé s dokonalými červenými odleskami a Bettyne sú svetlejšie hnedé, až gaštanové. A oči... máš oči farby horúcej čokolády, topím sa v nich. A sú teplé, vždy keď sa pozrieš na mňa. Tvoja sestra má pohľad chladný, obozretnejší, a preto nie je taký vrúcny. Jej čokoláda je len akási bomboniéra s náplňou, tvoja je tá najkvalitnejšia, tekutá čokoláda z Belgicka.“

Pristihla som sa ako zarazene pozerám do dvoch topásových očí a nechápem. On ma musí skutočne milovať. Zdecimovaná som vydýchla a snažila sa vrátiť do reality. S Edwardom sa môj svet menil na rozprávku.

„Nevedela som, že som iná – pre teba,“ priznala som. Jeho upírie oči boli vraj dokonalé. Zrejme videl veci inak ako my, ľudia.

„Si. Nepomýlil by som si vás. Od začiatku mi to prišlo divné. Ak by nebola celá zmáčaná dažďom a ja by som si vydobyl právo pochybovať, že tam ty budeš, netrvalo by mi to ani tých pár sekúnd, keď som si to uvedomil. Potom som začul jej myšlienky, respektíve mi došlo, že patria k tej osobe a bolo to jasné.“

Potešene som sa usmiala. Vždy, celý život som túžila po tom, aby ľudia vedeli, aký je medzi nami rozdiel. Aby vedeli, že ja som odlišná od Betty a ona odo mňa. A on to videl. Dokonca videl veci, ktoré som si neuvedomila ani ja. Hodila som sa mu šťastná okolo krku a on ma rozpačito prijal pri sebe.

„Prosím, nehovor jej to,“ požiadal napokon. Zahorel vo mne hnev. Neviem prečo sa Betta naraz starala o čo nemala, ale tešila som sa ako jej to vyhodím na oči.

„Prečo nie?“ spýtala som sa bez viery vo víťazstvo. Edward znel veľmi jednoznačne.

„Keby som nevedel čítať myšlienky a nebol by som upír, bol by som to celé tak naisto vedel?“ napovedal mi. Zaťala som zuby a pevnejšie sa mu pritisla na hruď. Betta vyhrala. Nemôžem sa do nej pustiť bez toho, aby som jej dala presne to, po čom išla. A preto neurobím vôbec nič.

„V poriadku?“ uistil sa Edward. Prikývla som mu do hrudi a on ma pobozkal do vlasov.

Čert zobral Bettu. Teraz sa odoberiem do svojej rozprávky...

Autor: Janeline, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Twins - 6. kapitola: