Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Twins - 58. kapitola

Twins - 58. kapitolaAhojte. Je tu nová kapitola. Ďakujem Vám všetkým za komentáre. A Elizme, ty si zlatíčko, vieš o tom? :) Takže kapitola je dlhšia, dúfam, že nebude až zdĺhavá. Uvidíme, čo vy na ňu. Pekné čítanie.

Prehrabla som si krátke vlasy rukou a sledovala v zrkadle ich zmenu. Nie, že by boli úplne krátke, ale celý život, aspoň čo som si pamätala, som nemala kratšie vlasy ako po lopatky. Pred pár rokmi som si ich ostrihala až po bradu a teraz, konečne po dlhej dobe v civilizácii, som mala možnosť si ich obzrieť v žiari neóniek. Dorástli mi kúsok pod plecia, ale bol to strašný nezvyk vidieť samu seba takto v zrkadle. Okrem toho sa mi zdalo, že vlasy o niečo vybledli. Nie, že by som sa im divila - od toľkého slnka...

Jediný dôvod, prečo na seba takto zízam do zrkadla je, že si musím na samú seba zvyknúť. Už som zabudla, ako vyzerám, ako ma ľudia vnímajú. Tam, kde som bola doteraz, to nebolo dôležité.

Odkedy som sa rozhodla opustiť domov, neurobila som ani jedno reálne rozhodnutie. Všetko som nechala na osud. Nebola som pripravená vybrať si. Stratila som sestru a stratila som tým časť svojho predošlého života. Potrebovala som sa s tým zmieriť.

Odviezla som sa vtedy svojím prastarým nákladiačikom až do Washingtonu. Ale po ceste mi nákladiačik dal niekoľko ráz jasne najavo, že on si túto cestu nevybral. A tak som vystúpila na letisku a auto odložila do úschovy. Neskôr, asi po dvoch rokoch, som sa dozvedela, že ho odtiaľ ocko prevzal napriek môjmu zákazu.

Ale späť k letisku. Posadila som sa do haly a čakala som. Netušila som, kam chcem letieť. Lenže samo sa to vyriešilo. Zrazu vyhlásili jedno posledné miesto na let do Brazílie za smiešnych päťdesiat dolárov. Práve to, že to bolo posledné miesto a to, ako na sebe užasnuto a sklamane pozerali ľudia, ktorí si nemohli dovoliť odísť ma nejako donútilo postaviť sa. Bežala som halou sprevádzaná mnohými pohľadmi až k voľnej pracovníčke. Pozrela na mňa so zdvihnutým obočím a hádala, či náhodou nestojím o ten let. Prikývla som.

Ani neviem ako, sedela som v lietadle do Brazílie. V cene letenky bolo aj jedlo, a tak som sa poriadne nadžgala. Netušila som totiž čo robím a prečo to robím. Nevedela som, čo budem asi tak robiť, keď vystúpim v Brazílii. Ale osud mal so mnou už dávno plány.

A tak sa stalo, že sa za mnou v Brazílii obzeralo veľa ľudí. Nie, že by tam nebolo dosť bielych turistov, ale ja som bola iba s dvoma taškami a zmätene som sa prechádzala po ulici. Z dobrej vôle sa mi prihovorila po anglicky jedna žena. Zistila som, že je tiež Američanka, ale pracuje tu, ak sa to tak dá nazvať. Nádia, rodená Američanka s brazílskymi koreňmi, sa po maturite vybrala do Brazílie, aby tu vybudovala domov pre deti. V Brazílii bol s deťmi vyhodenými na ulicu veľký problém. Nádia to vedela veľmi dobre, a preto sa rozhodla takto.

Nakoniec som zostala v sirotinci a pomáhala som Nádii. Mala tam len pätnásť detí, to bolo pomerne slušné číslo. Lenže jej sirotinec bol skôr ako jedna veľká rodina. Zostávala som s nimi a naučila som sa od nich skutočne veľa. Počula som už toľko smutných detských osudov, že ma nemalo čo prekvapiť.

Pomáhala som deti učiť angličtinu, strážila som ich a hrávala sa s nimi. Ale neskôr Nádia prišla s lepším využitím toho, že tam som. Zohnala od sponzora počítač a chodievali sme často na internet. Aj deti bolo treba naučiť pracovať v počítačom. Neskôr ma Nádia používala ako reklamu. A prekvapivo to pomohlo. Zrazu sa k nám do domova hrnulo veľa dobrovoľníkov. A tak, keď mala Nádia veľa nových záujemcov, posunula ma jedného dňa ďalej. Našla ponuku tej istej práce ale v Indii. Než som si stihla premyslieť tú diaľku, Nádia mi zohnala letenku.

V Brazílii som zanechala svoju cestovnú tašku. Za tie dva roky strávené tam som sa naučila skromnosti a kabelka, ani nie veľmi plná, mi vystačila. A tak ma odviezli na letisko.

V Indii bola práca rovnaká, až na to, že tam boli horšie podmienky. Na druhej strane mi Clair, pracovníčka v mojom veku, ponúkla ďalšiu ponuku, ktorá sa neodmieta. Ona si robila externé štúdium, ktoré jej ako charitatívnej pracovníčke neúčtovali a mala rôzne výhody. Vravela, aby som využila svoju šancu. A tak som si počas práce s deťmi oficiálne vyštudovala angličtinu a neskôr aj spravila štátnicu zo španielčiny. Doviedla ma k nej portugalština z Brazílie, ktorú som sa tam nevyhnutne naučila. A zrazu som mala aj štúdium za sebou. Vzalo mi to len ďalšie dva roky. A vedela som, že v Indii nezostanem. Musela som ísť, necítila som sa tam ako doma...

Za tie vyše štyri roky som domov volávala len raz za týždeň, ak sa to podarilo. Pravda bola, že v Indii sa mi tento čas ešte skrátil o polovicu kvôli častým výpadkom prúdu.

Ockovi ani mame som o dosiahnutom vzdelaní nevravela. Dosť sa dušovali za to, že robím charitu. Skoro ma trhlo, keď som sa dozvedela, že známym hovoria o tom, ako pomáham deťom. Jednoducho to bolo trápne. Nebolo to zaslúžené. Nikdy som nemala v pláne pomáhať. Stalo sa to náhodou a nemám v tom žiadnu zásluhu. O tom, že popri tom študujem, ani nevraviac. Mama by to iste roztrúbila všade možne a ja by som vyzerala ako hotový samaritán.

Striaslo ma pri tej predstave. Uvedomila som si, že za mnou stojí staršia pani a sleduje, čo na sebe toľko vidím v tom zrkadle. Radšej som zložila ruky, ešte raz si ich umyla v teplej vode a napokon som si prehodila svoju starú kabelku cez plece a odišla.

Ako som prišla pred pár hodinami, čakala som, aký let sa mi zjaví. Zase som čakala na niečo zlacnené, takto som sa dorozumievala s náhodou. Bol to náš komunikačný systém. Stála som pod tabuľou, lebo už mi tŕpli nohy od sedenia. Čakala som, po takom extréme ako India, že to bude konečne Európa. Bolo by zvláštne zase si zvykať na civilizáciu, ale nikdy som v Európe nebola, tak prečo nie?

Ale keď zablikalo Washington, neverila som. Len som skrehlo prešla k pokladni. Opakovala som si, že to je náhoda. Že to nemôže byť pravda. Ale podmienky hry som si stanovila ja sama, takže som ich musela dodržať. Prijala som miesto a čakala.

Až v lietadle mi napadlo, že to, že letím do Washingtonu, nič neznamená. Možno vystúpim na letisku a uvidím ďalší let, ktorý bude stáť za to. Áno, bola som si tým celkom istá. Nikdy som nerozmýšľala nad tým, aké to bude vrátiť sa. Ale nenapadlo mi, že už by bol čas na návrat. Nemala som ani pocit, že by nebol čas.

Tento let mi každopádne pripomenul, že nie som v Indii a že by som súrne potrebovala šampón, veľa vody a nové oblečenie. Prezrela som si svoje veci. Mala som len ľahučké, ľanové kapri nohavice a zdobenú blúzku, ktorá by sa určite páčila mame. Nie, to nebude ono. Nevraciam sa domov, osud by ma predsa neposlal do tohto počasia tak naľahko oblečenú. Aspoň ak ma nechce naštvať.

Nech som si v hlave opakovala hocičo, ako náhle som vystúpila na známom letisku, ani som neotočila hlavu za tabuľou s letmi. Okamžite som tam vyšla na vzduch. Zamierila som k najbližšej autobusovej zastávke. Ani nie za päť minút mi mal ísť diaľkový autobus do Forks. Neverila som tomu. Vraciam sa. Ale nič to neznamená, samozrejme.

 

V autobuse už som mala väčšie problémy. Čo budem robiť tu? Sledovala som ako prší – samozrejme. A premietala som. Mama vravela, že ocko už sa z toho dostal. Ale keď ma uvidí, možno mu zase pripomeniem len stratu Belly. A možno bude zase rovnaký...

Autobus ma vysadil v meste. Ľudia na mňa zazerali kvôli môjmu oblečeniu. Ale nemajú sa čo obzerať, keďže sami trčali vonku. V takom počasí by mali byť doma, ale ako inak, ak by vyšli ľudia vo Forks von iba mimo dažďa, tak by vyšli von asi trikrát za rok.

Mohla som si vziať ďalší autobus, alebo taxík. Ale ja som kráčala peši. A vedela som prečo. Potrebovala som si to v hlave urovnať. Celých desať kilometrov som šliapala a napokon som zastala pred známou budovou.

„Prepáčte,“ oslovila som mladý párik. Zhrozene si ma prezreli ako premáčaná tisnem ruky na hrudi a tuhnem. „Môžete mi povedať aký je deň?“ Až potom som si uvedomila ako hlúpo to znie. Vedela som, že je dvadsiateho štvrtého augusta – to som vedela z letiska.

„Je dvadsiateho štvrtého,“ zaznela odpoveď.

„Ja myslím, aký je deň?“ spresnila som. Mladí si vymenili pohľady.

„Streda,“ odvetil neisto mladík. Konečne. Obrátila som sa od nich a kráčala som k telefónnej búdke. Je streda a v stredu ocko pracuje do večera. Asi by nebol dobrý nápad nabehnúť tam, navyše oblečená takto...
Vytočila som číslo spamäti a čakala som. Niečo vo mne dúfalo, že to ocko nezdvihne. Lenže on to zdvihol.

„Áno?“ spýtal sa prekvapene.

Pravda bola, že som sa rodičom už dva týždne neozvala. Blížili sa totiž moje narodeniny a ja som sa chcela vyhnúť trápnostiam. Za vyše dvoch týždňov som mala mať dvadsaťtri rokov. Už to boli len moje narodeniny, nie naše. Ale vedela som, že budú musieť spomínať na Bellu. Nechcela som im to priťažovať. Ocko bol zvyknutý, že číslo jeho mobilu ukazuje stále inú linku. Vždy som mu volala náhodne z cudzích mobilov, z internetu, alebo z telefónnych búdok, ak to išlo.

„Ahoj, ocko, to som ja - Betta!“ vysypala som rýchlo. Bol to zvyk. Vždy som to rýchlo povedala, aby si ocko nerobil zbytočnú nádej, že mu konečne zavolala Bella. Ocko sa počuteľne usmial.

„Ahoj, konečne. Už som myslel, že ťa predali. Tak čo nové v Indii?“ spýtal sa veselo.

„No, vieš... ja už nie som v Indii.“ Nejako sa mi zlomil hlas.

„A kde si? Stalo sa niečo?“ vypytoval sa. Musela som znieť hrozne.

„Nič také... len som tu.“ Čakala som.

„Kde tu, Betts?“ spýtal sa podráždene. Nepochopil.

„Ocko, som tu. Som... tu,“ zopakovala som len. Zase mi hlavou prebehla myšlienka, že ak mu to nedôjde, tak to zakryjem a odídem. Ale dokázala by som to, keď je môj ocko, ktorého som nevidela päť rokov, len niekoľko metrov odo mňa?

„Ou, Betts! Ty si v štátoch? Konečne! A kde si? Prídeš domov? Alebo ideš k mame?“

„Ocko, ja som vo Washingtone,“ spresnila som.

„Vážne? Tak... tak ja idem pre teba. Si na letisku?“ pýtal sa náhlivo. Počula som hrmot a niečo spadlo, asi niečo náhodou zhodil. Zase šušťanie.

„Netreba. Už som prišla. Som... pred budovou. Stojím pred policajnou stanicou,“ priznala som konečne.

Zase nastalo ohromené ticho a nato hrmot. Dlho som počula len hrmot a šuchot, ocko išiel von. Držala som telefón v ruke tak silno, až som si ju prestala cítiť. Pozerala som na služobný vchod. Po chvíľke sa odtiaľ vybojoval ocko. Mal na sebe uniformu bez saka, len košeľu a kravatu. Zvieral si mobil pri uchu a pozeral na búdku. Položila som pomaly telefón. Ruky a celé telo sa mi klepali. Ako som zdvíhala kabelku, kolená sa mi podlamovali. Napokon som sa ale vyplietla z kabínky a kráčala som rovno. Ocko sa ku mne rozbehol. Ani neviem ako, už ma držal v náručí, vydvihol ma do vzduchu a zakrútil so mnou. Musela som sa rozosmiať. Ocko ma položil na zem a tuho ma objímal, až sa mi nedostával vzduch.

Po dlhej chvíli ma pustil a pritiahol si ma blízko k sebe, zase ma objal. Potom ma viedol ku stanici.

„Poď dnu, si celá mokrá. Nie je ti zima?“ vypytoval sa. Na stanici bolo príjemne teplo.

„Nie,“ klamala som. Nechcela som to kaziť. Ocko sa na mňa užasnuto pozeral. Ako keby ani neveril, že ma vidí. A práve pre tento prípad som potrebovala tréning pred zrkadlom. Aby som vedela, ako ma vidí. Ocko sa usmieval. Žiaril. Vôbec mu neprekážali moje špinavé, zvláštne strapaté a zničené vlasy, nevadilo mu, že mám špinu pod nechtami a že som oblečená ako na pláž. Zase ma zovrel v náručí. Jeho reakcia bola neuveriteľne pozitívna.

„Ako si sa sem dostala? Prečo si nedala vedieť? Prišiel by som pre teba...“

„Bola to náhoda,“ pokrčila som ramenami. Trochu posmutnel.

„Aha... ale zostaneš, nie? Na chvíľku,“ zaprosil. Prekvapene som vytreštila oči.

„Ale áno, jasné, že hej,“ ubezpečila som ho rýchlo. Nechcela som, aby moja výhovorka vyznela tak, že tu nechcem byť.

„Počkaj,“ upozornil ma ocko a na chvíľu odbehol. Poobzerala som sa po jeho kancelárii. Vôbec nič sa tu nezmenilo. Na stole mal tú istú fotku, na ktorej som bola ja, on a Bella. Smutne som sa usmiala. Moja sestra sa ani jediný raz neozvala. Ale ocko vyzerá skutočne oveľa lepšie. Takže Renée prvý raz nepreháňala.

„Som späť. Mám voľno na zvyšok dňa. Poď, vezmem ťa domov. Musíš sa dať do poriadku. Určite nepohrdneš kúpeľňou,“ vysvetľoval. Vzal do ruky kabát, ale dal ho cez ramená mne, nie sebe. Len som sa prekvapene pozerala, ako mi vzal kabelku z pleca a viedol ma von. Nesmelo som zakývala jeho kolegom, ktorí sa usmievali, kým neuvideli ako vyzerám.

Nastúpili sme do auta a ocko pustil kúrenie. Bol až prehnane starostlivý. Celú cestu mi rozprával o tom, ako sa stará o Gilberta, ktorého nazval mojím zajacom. Pochopila som, že meno Bella je stále tabu. Ale inak bol Charlie skutočne šťastný.

Doma som sa vyzula a mokré ponožky čľapotali na drevenej podlahe.

„Ahoj!“ počula som prekvapený, nadšený hlas. Zľakla som sa a otočila sa do kuchyne. Ani mi nedošlo, že tá vôňa jedla určite nie je ockova zásluha.

„Sue!“ vydýchla som. Sue Clearwaterová stála v zástere za sporákom a pomaly pristúpila ku mne. Pozrela mi do tváre.

„Ach, dievča! Vidím, že si si veľa prežila. Som rada, že si spať!“ zvolala a objala ma. Tiež jej asi bolo ukradnuté, že som celá mokrá a špinavá.

„Charlie, ty si mi nepovedal...!“ Sue sa odmlčala. Utrela si slzy dojatia. Charlie k nej pristúpil a pohladil ju po chrbte.

„Nevedel som nič,“ povedal na svoju obranu. Sue vzlykla. Keď si všimla ako na nich pozerám, Sue sa usmiala a ocko si odkašľal a nervózne sa pomrvil.

„Sue mi tu pomáha a... bol som tu sám, aj ona bola doma sama a...“

„To je v poriadku, ocko. Ehm, ja idem do tej kúpeľne,“ skočila som mu do reči. Musela som sa usmievať, keď som ich tam videla. A kúpeľňu som skutočne potrebovala, to by nezamietol nikto, kto ma videl.

 

Horúcu vodu, moje obľúbené mydlá s jahodovou vôňou, ktoré tu ocko stále nechával a ten úžasný pocit čistoty som si užívala celé dve hodiny. Pokožku na prstoch som mala už celkom skrehnutú. Napokon som vypla vodu. Vyšla som zo sprchového kúta a pustila sa do fénovania vlasov. Neverím, že som bez kúpeľne vydržala tak dlho. Až teraz chápem, že som to celú dobu nebola tak celkom ja.

Keď som vyšla z kúpeľne, prezliekla som sa do teplákov a trička s dlhým rukávom. Netuším, ako je možné, že to bola pre mňa taká slasť. Dlhý rukáv? Po dlhej dobe je aj niečo takéto výhra. Pomaličky som sa vybrala dole. Až keď som bola celkom dole na schodisku, uvedomila som si, že počujem viac ako dva hlasy. Lenže predposledný schod ma zradil a zavŕzal a nebola tu šanca na útek. V obývačke zostalo ticho. Tak som sa došuchtala až do rámu dverí.

Vedľa gauča mal postavený vozík Billy Black a milo sa na mňa usmieval. Na druhom konci sedela Sue a medzi nimi bol Jacob. Len chvíľku som spočinula pohľadom na Billym a hneď som pozrela na Jaka. Vôbec sa nezmenil. Ani o kúsok. Teraz sa neusmieval, len ma hltal pohľadom.

„Ahoj, Betta! Som rád, že si konečne doma!“ vítal ma Billy. Zase som neochotne pozrela na neho.

„Ehm... hej, ďakujem,“ povedala som milo.

„Dúfam, že sa tu zdržíš. Tvoj otec musel zbaliť Sue, nemal sa mu kto starať o kuchyňu,“ spustil bez obalu Billy. Sue sa zachichotala, ale kútikom oka sledovala Charlieho. Ten sa červenal a hádzal po Billym vražedné pohľady. Radšej som sa len usmiala a nekomentovala som to.

„Poď k nám, posaď sa,“ ponúkal ma Billy rýchlo, keď videl ako na neho ocko zazerá.

Opatrne som sa pohla dopredu a nohy som šúchala po koberci. Sue sa postavila a posadila sa do kresla k ockovi. Prihovorila sa mu. Ale už som nevnímala, o čo išlo. Miesto vedľa Jacoba zostalo prázdne. Už som z neho nespúšťala pohľad a ani on zo mňa. Nesmelo som sa dopracovala až ku gauču. Jake sa zrazu postavil, keď som si chcela už-už sadnúť. Zľakla som sa, kolenom som mu šuchla nohu. To ho naštartovalo.

Zrazu sa otočil ku mne a ani neviem ako, už ma držal pevne v náručí. Vydvihol ma do vzduchu a držal ma len za driek, pritisnutú na ňom. Obmotala som mu ruky okolo krku a zložila som si hlavu na jeho šiju. Len tam tak stál, držiac ma pri sebe a mne vôbec nevadilo, že sa nedotýkam nohami zeme. Automaticky som vdychovala jeho vôňu, ktorá ma opantala. Zrazu som mu dala bozk na krk, potom ďalší. Len tak som sa maznala. Už som si aj tak pripadala ako dieťa, ako ma tak držal v náručí.

Boli sme tam niekoľko minút, keď som si uvedomila, že sme stále v obývačke s ostatnými. Počula som ocka:

„No, je čas ísť spať... zajtra mám rannú službu,“ povedal nenútene a pomaly odchádzal po schodoch hore.

„Tak, to je čas odísť aj pre hosťa. Dobrú, Charlie!“ zakričal Billy a Sue za ním zavrela dvere. Potom som počula len jej ľahké kroky, ako išla po schodoch. Zostali sme sami. Ale nič sa nezmenilo, stále sme boli pár minút v rovnakej póze, tisnúc sa jeden k druhému.

Dala som Jacobovi ďalší bozk na krk a pritúlila som sa. Nevravel nič. Odtiahol sa, aby mi mohol pozrieť do tváre a jemne sa usmial. Tak ako ma držal, podvihol si ma o kúsok a vyšiel som mnou po schodoch. Stihla som dole zhasnúť, keď som po ceste dosiahla na vypínač.

Vošli sme do mojej izby. Jake ma preniesol k posteli a až tu ma pustil a moje chodidlá sa dotkli chladivej podlahy. Pozrela som mu do očí. Jediné svetlo v miestnosti boli malé svetielka, ktoré zdobili rám postele. Dlho mi pozeral do očí. Ani som nedokázala žmurknúť. Ako keby mal zmiznúť, ak privriem oči. Usmiala som sa a on ma jemne pobozkal na čelo. Tentoraz som to nevydržala ja. Zase som mu obmotala tuky okolo krku a natiahla sa k nemu. Pomaly, nesmelo som sa dotkla jeho pier a potom, keď neprotestoval, bozkávala som ho ďalej. Po chvíľke ma zase vydvihol do vzduchu. Len pomaly si kľakol na posteľ a ja som z neho zliezla. Pritiahla som si ho sebe a už som nedokázala prestať.

 

Fascinovane som si obzerala jeho telo. Nechápem, ako som mohla byť tak mimo a nechať ho tu. Po chvíľke už som sa mu zase venovala a ani jeden z nás to nedokázal zastaviť. A ani nechcel. Keď som si zase ľahla unavene vedľa neho, pohladil ma po hlave. Vzhliadla som.

„Stále ťa milujem,“ povedal svoje prvé slová, ktoré som od neho počula za posledných päť rokov. Ale ja som slová nepotrebovala. Len som sa usmiala a pritisla sa k nemu. Netuším, kedy konečne budem donútená zaspať vyčerpaním. Ale kým sa tak nestane, nebudem schopná sa Jacoba nabažiť. To bolo isté.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Twins - 58. kapitola:

 1
23.02.2012 [16:13]

ada1987 Emoticon

4. Hejly
16.02.2012 [16:04]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

3. Káťa
16.02.2012 [10:44]

Jévanečku :)) Moc krásné, jen se děsím toho, že se vrátí Bella a s ní i Nessie, pokud se narodila. :( Ale Betta a Jacob.. když jsem to četla měla jsem úplně přiblblý úsměv! :D

2. Peabody
16.02.2012 [1:38]

Perfektné, už som ani nedúfala že sa Betta vráti... krásne si to opísala, hlavne ten koniec, teším sa na pokračovanie Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

1. Elizme
15.02.2012 [21:29]

To bolo tak krásne... Už som myslela, že Betta a Jacob - úplný koniec a nakoniec to takto romanticky dopadlo. Toto asi ešte nie je posledná časť, však? Veľmi sa teším na ďalšiu kapitolku. A díky za komentár v perexe :D Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!