Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Twins - 55. kapitola

Twins - 55. kapitolaTakže, tu máte ďalšiu kapitolu. Je to ešte stále pred svadbou... Užite si to a komentujte. :)

Rozmýšľala som, kam by som mohla odísť. Potrebovala som sa skryť. Skutočne by som nechcela byť pri tom, ako povedia ockovi, že sa chcú zobrať. Na druhej strane by bolo vtipné sledovať Edwarda ako ockovi uteká a vyhýba sa strelám z jeho služobnej zbrane. Jasné, že by sa mu nič nestalo, ale nemohol by sa ani prezradiť.

V hlave sa mi vynorila predstava ako z filmu Matrix a spokojne som sa usmiala. Napokon už proces začal. Bella zavolala ocka do obývačky a pozrela na mňa. Tak som sa usadila na pravú stranu, Bella a Edward si s ockom sedeli naproti.

„Ehm, musíme ti niečo povedať,“ hovorila opatrne Bella. V tvári bola celkom červená. Edward bol pokojný a šťastný.

„No, na to čakám. O čo ide?“ nechápal Charlie. Skôr dával pozor na Bellu, ktorá vyzerala, že buď vyvracia obed, alebo omdlie.

„Ja a Edward máme niečo skutočne dôležité, čo by sme ti radi povedali. Je to veľmi dôležité,“ zdôrazňovala Bella. Chcela na to ocka pripraviť, ale pochybujem, že to sa dá.

„Och, Bella... nie...“ začal ocko. Prikryl si rukami oči a prehol sa dopredu. „Nie, nie, nie...“ opakoval.

„Nie som tehotná!“ bránila sa hneď Bella. A ono to bolo presne ono. Ocko spozornel a upokojil sa.

„Fakt?“ ubezpečoval sa. Edward sa nahlas zasmial a vyslúžil si bodavý pohľad od ocka aj Belly.

„Nie. Ocko, je to...“ Bella zhlboka dýchala a zakláňala hlavu. Stískala tuho Edwardovu ruku a napokon pokrútila hlavou a zaborila si tvár do jeho košele.

„Požiadal som Bellu o ruku, Charlie. A ona súhlasila.“ Jeho slová sa niesli miestnosťou a ja som nemohla uveriť, že to skutočne povedal. Ocko vyzeral všelijako. Vlastne vyzeral ako Bella. Ako keby mu bolo fakt zle. Čakala som, čo bude.

Ocko sa po čase oprel a vydýchol.

„Takže vy sa chcete zobrať?“ spresňoval prísnym hlasom. Obaja súhlasili. Ocko si ich premeriaval. Potom sa znovu ozval Edward.

„Milujem Bellu viac než čokoľvek iné. Rozhodol som sa s ňou spojiť pred bohom. Také sú moje zásady. Dúfame, že dostaneme vaše požehnanie,“ povedal. Myslela som, že to už skutočne prehnal. Očakávala som, kedy ocko vyskočí a začne ho naháňať po dome. Napadlo ma, že mu jeho zbraň donesiem hneď.

„Bella, toto naozaj chceš?“ Ocko sa naklonil a zahľadel sa Belle do tváre. Chvíľu si hľadeli priamo do očí. Bella sa pokúsila o úsmev.

„Ty vieš, že áno,“ hlesla a oči jej slzili dojatím.

„Viem,“ priznal potichučky ocko. Otočil hlavu ku mne.

„Čo na to vravíš?“ spýtal sa ma. Zakoktala som sa, nečkala som, že budem aktívne zasahovať.

„No, čo... nič,“ vysúkala som zo seba. Ocko prikývol. Pozrel na nich, ako sa pred ním Edward pýšil, držiac Bellu okolo pása.

„Dobre. Predpokladám, že tvoji rodičia súhlasili,“ poznamenal ocko. Edward prikývol. „Fajn fajn, máte ho mať – to požehnanie... ehm. No... ale nie si tehotná?“ ubezpečoval sa ešte. Bella aj Edward sa rozosmiali. Napokon vyzeral ocko o niečo lepšie, ale vyhovoril sa, že musí odísť na stanicu.

Neveriacky som pozerala pred seba a premietala, čo som to práve videla.

„Ešte niečo,“ zastavil sa ocko už prezlečený do uniformy. Ukazoval na holúbkov prstom. „Renée to povieš sama.“ Samozrejme, mama. Nemohla som uveriť, že Charlie to prijal tak ľahko. Možnože to tušil. Ale Bella má len osemnásť... aspoň, že je tu mama. Tá jej dá určite zabrať.

 

Moje pôvodné predstavy zhatila aj mama. Šťastne Belle pogratulovala. Už som nemohla počúvať ako ľahkovážne na to reagujú. Ako keby si mysleli, že je to len zlý vtip!

Vybehla som hore schodmi, nevšímajúc si Edwardove spýtavé pohľady. Asi nevedel, prečo sa neteším s nimi. Alebo možno požadoval, aby som láskavo prestala ničiť Belle radosť. Neviem.

Prekvapilo ma, keď som počula zvoniť mobil. Nahnevane som ho schmatla, snažila som sa totiž uvoľniť a prestať myslieť na celú tú parádu okolo. Lenže volala mama.

„Hovorila som s Bellou,“ začala šťastne. Negatívny hlas v mojej hlave: Hej? Tak načo voláš aj mne?!

„Nechápem, ako si ju mohla podporiť!“ vypadlo zo mne. Cítila som, že som v tvári červená, tentokrát hnevom. Mama bola ticho, ale ja tiež. Už-už som chcela položiť.

„Ale zlatko. Nemá zmysel jej to zakázať, je dospelá. Urobila by to aj tak - či s naším požehnaním alebo bez neho.“

„Možno nie!“ tvrdila som zanovito. Samozrejme som si to skutočne nemyslela.

„Myslím, že áno. Ak chce, urobí to. V tomto si nikdy nedala poradiť. Odkedy má Edwarda, je celkom iná. Musíme ju proste nechať. Prinajhoršom sa rozídu a skúsi to inde, veď aj ja som bola tak a žijem, hľa!“ žartoval mama.

„Ale... musím už ísť, mami,“ vzdala som to. Nemohla som skutočne povedať, čo si myslím. Nemohla som vyhlásiť, že Bella sa premení na upíra a že žiadna druhá šanca pre ňu existovať nebude. Jediný, kto toto chápal, bol Jake a ten tu teraz nie je.

„Uvidíme sa na svadbe!“ odkázala mi mama. Až ma striaslo. Svadba. Myslia to skutočne vážne?

 

Dátum svadby bol stanovený a na mojom nočnom stolíku sa zjavila prekrásna pozvánka. Bola som exkluzívny hosť nevesty. Moja pozvánka bola na hnedastom pravom pergamene, ktorý mal pozlátené orámovanie a krásne veľké písmená s menami mojej sestry a Edwarda. Taká bola aj ockova. Lenže on tú svoju vystavil na zrkadlo na chodbe a ja som tú svoju zahodila na spodok skrine hneď ako som to dočítala.

Nedala som Jacobovi od tej doby vedieť, pretože som sa snažila sústrediť na seba. Bolo by fajn mať kamaráta, ale obaja sme dobre vedeli, že nebudeme schopní povzniesť sa nad to a byť kamaráti ako pred tým. Lenže on sa po dvoch týždňoch odmietania jeho hovorov objavil za oknom mojej izby, kde sa ledva pridržiaval rímsy.

Vyľakane a hlavne nervózne som mu okno otvorila a on skočil dnu. Otriasol hlavu, všade okolo popadali kvapky vody a on si aj kvapky dažďa utrel z tváre, aby videl. Podala som mu svoj uterák prevesený cez stoličku. Jake sa konečne dal dokopy.

„Pfuj, čo je toto?!“ predniesol zhnusene. Vytiahol z vrecka zmáčané, nepomýliteľné svadobné oznámenie mojej sestry. Jeho malo okraj strieborný. Napriek tomu, že mi tvar a farby okamžite prezradili o čo ide, vzala som si ho od neho a prečítala si to celé ešte raz.

„Zdá sa, že si hosť,“ bolo jediné, čo mi napadlo. Jake sa na mňa pobúrene pozeral.

„Oni ma chcú nasrať? Zavolajú ma na upírsku svadbu a čakajú že čo? Čo akože má byť? Mám si obliecť oblek a usmievať sa na Bellu z prvého radu?“

„Jake, potichu, ocko spí,“ pripomenula som mu. Netušila som koho nápad toto bol, ale tiež sa mi to nezdalo príjemné. Celkovo, odkedy Bella priznala farbu a všetko jej tu prechádzalo, začala som z toho mať reálne stavy, ako keby som brala silné lieky. Uvedomila som si, že vnímam realitu veľmi zvláštne. Ako keby som len čakala na každý koniec dňa, pretože potom sa preberiem. A bude koniec tejto nočnej mory. Lenže namiesto prebudenia pribúdali absurdity a moja hlava, zrejme na ochranu, nebola ochotná to prijať.

„Sorry. Ideš tam?“ spýtal sa. Neustále krútil hlavou a ja som sa mu nedivila. Na jeho mieste by som pozvánku vyhodila a potom by som si vymyslela, že bohužiaľ žiadna nedorazila. Nikdy som ale nerozmýšľala nad tým, že mám na výber ja.

„Pýtaš sa?“ Jake si ma premeral.

„Hej, ideš tam teda?“ zopakoval, očividne nepochopil. Môj smutný tón, skleslý výraz a padnuté viečka boli už bežné a možno ani Jake tomu neprikladal dôraz, alebo len nechápal.

„No musím,“ priznala som a podráždilo ma, že o tom musím aj rozprávať. Jake sa udivil.

„A to už prečo?“

„To je jasné, je to moja sestra. Ide tam René aj ocko a môj protest by ničomu nepomohol. Idem sa pozrieť...“ odmlčala som sa, lebo mi stiahlo hrdlo.

„Ideš sa pozrieť ako tvoja sestra zapredá dušu. Dobre, rodinná vec. Ale prečo tam chce mňa? Aspoň predpokladajme, že to bol jej nápad. Pijavice by sa asi nepretrhli s pozývaním nebyť cudzej iniciatívy,“ mudroval. Prikývla som. I keď viem, že svadbu má na starosti Alice a jej tým v podobe Esme a Rosalie. Možnože to predsa spravili zo slušnosti.

„Ani to nemusí byť jej chyba. Choď ju zobudiť a spýtaj sa,“ poradila som mu. Začalo mi byť chladno a naskakovala mi husia koža. Vliezla som do postele a zachumlala sa do teplej prikrývky.

„Už len to, pijavica je pri nej, počujem ich. Je ti zima?“ staral sa zrazu Jake. V týchto dvoch vetách vymenil podráždený tón za rozkošnú otázku. Skoro ako keby sa prihováral krehkému malému mačaťu. Trochu som sa odtiahla, keďže sa Jake bez varovania posadil vedľa mňa a čakal, čo mu poviem.

„Nie,“ zaklamala som automaticky.

„Určite? Tvoje osobné slnko je k dispozícií,“ pripomenul mi hravo. Lenže Jake nebol moje osobné slnko. Slnko mi vždy vyčarovalo dobrú náladu a úsmev. Jake mi teraz priháňal starosti. Určite bolo lepšie byť s ním ako počúvať dokola o svadbe, ale nebolo to ono. Najlepšie by mi asi bolo samej.

„Mal by si ísť, ja ti s tou pozvánkou nepomôžem,“ vysvetlila som. Jake sa zahľadel cez okno do tmy.

„Stále prší. Nehodno ani psa vyhnať do takého počasia,“ poznamenal zase svoju veľavravnú pripomienku.

„Jake, je noc. Keď prší, nemal si chodiť. Ale ak si skutočne taký háklivý, choď spať do obývačky. Lenže Charliemu to vysvetlíš ty,“ odbila som ho. Ľahla som si, pritiahla som si knižku a už som v nej listovala, keď mi ju Jake zaklapol a odhodil ju preč. Sadol si predo mňa namiesto knihy a chytil ma za ruku.

„Dobre, pravda je, že chcem byť s tebou. Kašleš na mňa, Betts. A ja už potrebujem byť pri tebe,“ povedal a pritom mi pozeral do očí. Všetka istotu, všetka zlá nálada a útlm zmizli. Snažila som sa nedať na sebe nič znať, ale dosť ma to zasiahlo. Zrazu ako keby prišlo moje sľúbené prebratie sa. Zrazu som si uvedomila svoje okolie lepšie ako inokedy, svoje telo a aj svojho Jacoba.

Niečo v mojej hlave sa ale nepoddalo. Stále mi to kričal do ucha hlas, ktorý bol podľa môjho momentálneho optimistického stanoviska poriadny pesimista. Ale na druhej strane mal pohotové argumenty. Len sa do toho viac zapletieš a potom raz upadneš do útlmu, z ktorého ťa nik a nič nepreberie. Nesmieš sa nechať ovládať peknými rečičkami. Veď ty vieš, vždy si vedela, že ťa má rád. Aj ty jeho, a čo? To je bezpredmetné. Je to úplne fuk. A prečo? Pretože on má svoj život premieňača, tvoja sestra za chvíľu zmizne a potom nastane zábava. Potom budeš musieť odísť aj ty a bude aj tak po všetkom. Musíš si odvyknúť, kým je čas!

„Jake, my spolu nie sme.“ Konečne som prehovorila a Jacobovi na chvíľku muselo odľahnúť, že nie som paralyzovaná, alebo niečo podobné.

„Nie sme, ale to nemení nič na tom, čo chcem. Musím to skúsiť, prečo ma odháňaš?“ prosil. Posadila som sa a odtiahla sa od neho tak, že som takmer zletela z postele. Sedela som len na pol zadku ale stále lepšie ako podľahnúť...

„Na to je neskoro. Potrebujem zmenu a ako vidíš, tu je párty na konci. Už je po polnoci a všetky decká idú domov,“ predviedla som svoju metaforu. Jake sa zasmial.

„Lenže sa som neprišiel na párty. Som tu kvôli svojej láske - a tá tu zostáva. Decká odišli a je správny čas pomôcť majiteľke domu upratať ten brajgel, čo zanechali.“ Netuším, či Jake pochopil moju metaforu, ale to, čo povedal, do nej pasovalo dokonale. A ak by to skutočne bolo takto, nič na svete by ma nezastavilo od toho, aby som sa mu hodila konečne okolo krku.

Lenže veľmi pravdepodobne netuší čo som myslela tým, že: „párty končí a všetci odchádzajú“. Pretože tak to je, len Jake nechápe, že on bol prvý, kto odišiel. Takže ak by sa skutočne chcel vrátiť mi pomôcť, bola by som najšťastnejšia na svete. Lenže v mojej metafore bol on človek, ktorý otvoril dvere a zakričal: „Poďte všetci, ideme domov, tu je nuda!“ a potom by ho ostatné decká nasledovali. A vrátil by sa človek, ktorý prvý odišiel? Aký by mal na to dôvod? No práveže nijaký. Nestalo by sa to tak isto, ako sa nestane to, o čom snívam.

Nemalo zmysel to Jakeovi vysvetľovať. Nechala som ho tak a šla som si po svojom. Lenže on zostal v moje izbe a keď som sa vrátila z kúpeľne a zaľahla som do postele, Jacob si ľahol vedľa mňa a dodržoval slušnú kamarátsku vzdialenosť. Celé hodiny mi rozprával príbehy zo svorky a bol veľmi veselý. Napokon som sa neovládla a otočila sa k nemu.

Preciťovala som jeho slová a tešila ma. Občas som sa potichu zachichotala. Oči som mala privreté a predstavovala som si všetko o čom hovoril. Napokon som sa aj prisunula k nemu a na tú malú vzdialenosť som vdychovala jeho vôňu a vsakovala to teplo. Vedela som, že za toto budem pykať. Že si to dvojnásobne odtrpím. Lenže už som zlyhala. Nemohla som odolať a tešila ma jeho prítomnosť.

Ráno som sa prebrala už v Jacobovom náručí. Samozrejme, keď som zaspala, určite som sa na neho nalepila automaticky. Podvedomie nepustí.

Vyskočila som a snažila som sa to celé zakryť, ale Jake bol už dávno hore a dobre vedel, čo sa stalo. Zdalo sa, že ho to teší, a tak som ho hneď zrána uzemnila, aby si nič nenahováral, pretože to nič neznamenalo.

„Už neprší, môžeš ísť,“ vyslovila som sebaisto. Ale vo vnútri ma akoby trhalo na kusy, keď som si uvedomila, že by mal odísť. A to je presne tá daň. Včera, ak by odišiel keď som ho požiadala, bola by som fakt rada. A teraz budem zničená, že ma opúšťa. Bolo by oveľa jednoduchšie, keby ma takto netrápil.

„Uvidíme sa na svadbe?“ spýtal sa.

„Ako to myslíš?“ spýtala som sa zarazene. On a svadba - hlavný dôvod jeho návštevy a jasné vyjadrenie pobúrenia.

„Idem... kvôli tebe. Budem ti robiť doprovod, keď už tam musíš ísť,“ vysvetlil mi. Bol skutočne milý. Momentálne som mala pocit, že je to najlepšia správa na svete. Ale vedela som, že svadba bude až za tri týždne a do tej doby si od Jacoba zase odvyknem a nebudem ho chcieť vidieť. Bola som zmätená a moje telo na to reagovalo ako predtým. Začala som sa v realite strácať.

Jake si prehrabol vlasy, ktoré mal zase na krátko ostrihané. Pozrel sa do zrkadla a pristúpil k oknu. Bola som rada, že sa nepokúšal o žiadne objímanie.

„Uvidíme sa?“ zopakoval a držal ruky na okne, než ho otvoril.

„Možno. Dohodneme sa neskôr,“ spresnila som. Nemôžem mu predsa vysvetliť, že s ním momentálne pracujem ako s nejakou drogou a že sa len snažím nespadnúť na hlboké drogové dno. A nechcela som, aby to vedel.

„Milujem ťa,“ povedal posledné. Otvoril okno a razom ho nebolo. Aj ho za sebou zaklapol zvonka, dnu sa stihol nahrnúť vlhký, chladný vzduch a ja som sa rozhodla tú chvíľku slasti využiť prospešne. Dalo sa odignorovať to, čo mi povedal posledné? Ťažko... ale nesmiem to ani využiť ako by som chcela... Je to ako keby ste držali diétu. A mohli jedlo iba ovoniavať a nie jesť.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Twins - 55. kapitola:

 1
3. Hejly
03.02.2012 [14:46]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

2. Peabody
02.02.2012 [21:52]

nádherné Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

02.02.2012 [21:27]

Annie115 Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!