Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Twins - 5. kapitola

Twins - 5. kapitolaĎalšia kapitola je ešte o špiónskej organizácií. :-D Bola tu prosba o to, aby bol príbeh aj s Bellinho pohľadu a preto bude ďalšia kapitola písaná práve takto. Zatiaľ tu máte toto. Bella nás však navštívi už čoskoro. Pekné čítanie. :-)

Jacob sa pozrel na nákladiačik a na vatru dvakrát rýchlo za sebou. Napokon zakotvil pohľadom na mne.

„Odveziem ťa,“ ponúkol sa. Pozrela som na neho začudovane a musela som sa zasmiať.

„Ty chceš odviezť mňa? Veď nemáš vodičák a auto je moje,“ pripomenula som mu. Zase raz sa obzrel na vatru. Niekoľkí chlapci sa postavili.

„Tak čo bude, Jake, nestoj tam ako stĺp,“ doberal si ho jeden. Jacob na mňa pozeral pevným pohľadom.

„No tak, vezmem ťa a... niečo vymyslíme,“ nadhodil myšlienku. Pozerala som na chlapcov za ním. Húkali, skákali a kývali rukami. Smiali sa na plné hrdlo.

„Pusu, pusu,“ začali povzbudzovať. Jacob sa konečne zasmial a všetkým im ukázal stredný prst.

„Tak poď,“ povolila som nakoniec.

Vyšli sme od domu Blackovcov a keď si to Jacob celou osemdesiatkou razil po šmykľavých cestách La Push, pomaly na mňa pozrel. Vyzeral neisto.

„No čo je, už sa vyjadri,“ popchla som ho.

„Je to hovadina,“ pokrútil hlavou.

„Väčšia hovadina to nebude ako to, že ma vezie v mojom aute domov pätnásťročný chalan. Už pre teba dávno platí zákaz vychádzania!“ Jacob prikývol, ale zostal vážny.

„Nebude sa ti to páčiť,“ varoval ma ešte. Prevrátila som oči.

„Nenapínaj ma!“

„Dobre, ako myslíš. Napadlo ma, či by si nechcela sestre pomôcť. Teda, pre našu špiónsku organizáciu zistiť nejaké informácie,“ začal. Pozerala som pred seba na mokré, krútiace sa záviny cesty a premietala som. Bella sa stýka s veľmi čudnou rodinou. Už dlhé roky o nich majú dokonca legendy Quilleti. Že by starí indiáni boli len nejakým spôsobom... spomalení? Zastretí v čase a neochotní tolerovať novoty? Alebo na tom skutočne niečo bude? Možno, že má ten chlapec niečo, na čo potrebuje Bellu. A ako ju poznám, rada by sa obetovala. Legendy... veriť im, či nie?

Logicky som to odhadovala tak, že sú z časti pravdivé. A z časti nie. Prezývajú ich chladný. Sú to pre nich niečo ako démoni. V mytológii to mohlo vzniknúť z čohokoľvek. Možno, že Cullenovci sú vážne potomkami rodu, ktorý mal zlú povesť. Možno boli bohatí a skazení. Mali moc a využívali ju kruto. To ale nemusí nič znamenať pre našich, novodobých Cullenovcov.

Jacob bol na rovnakej vlne, začal uvažovať nahlas.

„Nie sú to ich deti, ale sú všetci strašne podobní. Takí bledí. Možno, že je to tou Aljaškou... Ale aj tak, sú rovnakí. Videl som ich len z diaľky, no boli taký čudní... Sú to vraj stále tí istí. Kiežby sme sa mohli...“ odmlčal sa.

„Čo?“ vyzvedala som. Jacob sa na mňa na dlhú chvíľu pozrel.

„Je tu ten plán. Ale neviem, či chcem, aby sa to stalo,“ priznal. Oprela som sa dozadu a nespúšťala z neho pohľad. Po chvíli sa zase chytil slova.

„Kiež by sme sa k nemu mohli dostať bližšie. Vedeli by sme viac. Keby sme sa mohli nenápadne dostať dosť blízko a vidieť, ako sa správa,“ veľavýznamne na mňa pozrel. Pokrútila som hlavou a mlčala. Dala som mu priestor. „Môžeš sa k nemu dostať ty.“ Zažmurkala som.

„Ako si to predstavuješ?“

„No, vieš. Si si s Bellou trochu podobná,“ žmurkol na mňa. „Dohodneš sa s ním na rande a prídeš tam. Jednoducho sa zahráš na Bellu.“ Zalapala som po dychu. Ako mi mohlo nedôjsť niečo takéto? Kolieska do seba zapadli príliš neskoro. Jacob mal pravdu. Bolo to síce nepríjemné, nevkusné, drzé a riskantné. Ale bol to zároveň najjednoduchší spôsob.

„Viem, prepáč, je to hovadina. Celý život sa snažíš o opak, len ma tak napadlo... ach,“ zúfal Jake.

„V poriadku,“ súhlasila som. Tiež trvalo chvíľu, kým mu došlo. Otočil hlavu pomaly ku mne.  

„Fakt?“ neveril. Usmiala som sa na neho.

„No tak, prestaň cúvať. Jasné, pôjdem do toho. Čo najskôr, nech to mám za sebou.“ Jacob chcel asi niečo povedať, ale obaja sme si uvedomili, že sme už pred naším domom. Jacob sa na niečo zahľadel a udusil v sebe posledné pokusy niečo povedať. Sledovala som jeho pohľad. Pred domom stálo strieborné Volvo.

„Mám šancu,“ skonštatovala som slabým hlasom.

„Nemusíš riskovať. Neber to ako povinnosť,“ pozrel na mňa.

„Už je neskoro, rozhodla som sa. Musím to urobiť pre našu... špiónsku organizáciu,“ žmurkla som na neho. Povzbudzujúco sa usmial. Obaja sme vystúpili a Jacob sa vydal na autobusovú zastávku. Stále som neverila, že len kvôli tomuto plánu vážil cestu hore-dole z La Push.

Nemusela som sa ponáhľať pred dažďovými kvapkami, a tak som mala čas pripraviť sa. Na čokoľvek, čo doma objavím. Vošla som do predsiene a vyzula sa. Z kuchyne som počula rinkot riadu. Vošla som ta a pozrela na svoju sestru. Stála pri umývadle, oblečená v sukni a tričku. Vyplašene si ma prezrela. Za stolom sedel úplne nehybne Edward Cullen a príjemne sa usmieval.

„A-ahojte,“ pozdravila som. Snažila som sa o vyrovnaný tón. Premerala som si stuhnutú Bellu v hnedej sukni, ktorú mala na sebe naposledy na maminej svadbe. Edward sa od stola postavil a pomaly, vyrovnane kráčal k nám. Postavil sa vedľa Belly a usmieval sa.

„Ehm, Edward, toto je moja sestra Betta. Ešte ste sa mimo školy nestretli, však?“ spustila chladne Bella.

„Teší ma, že ťa spoznávam,“ prehovoril zamatovým hlasom. Zažmurkala som a zabudla som sa niekde v krajine doširoka roztvorených očí a hlúpeho zízania. On bol tak... zvláštny. Ale zároveň galantný a príťažlivý, ale napokon mi došlo, ktorý pocit prevláda.

Stál príliš blízko. Vždy keď niekto cudzí stál odo mňa len takýto kúsok, cítila som sa nepríjemne. Spomenula som si na povesti o chladných a prezrela som si Edwardovu bielu pokožku. Mala som chuť sa jej dotknúť, ale tušila som, že by nebol teplý ani ako moje chladné ruky. Bála som sa ho a nechápala som, ako to Bella robí, že sa ho nebojí. Mala by sa báť! Šiel z neho strach už len tým, ako zvláštne na ľudí pôsobil. Ako neodolateľne sa pýšil predo mnou, hoci by nemal byť iný ako ktorýkoľvek z mojich spolužiakov. Mike, Tyaler, Justin, Eric. Nikto z nich s ním nemal nič spoločné. Jediný, kto s ním mal niečo spoločné, boli jeho čudní, adoptovaní súrodenci. Jacob mal pravdu. Niečo tu na nich nehralo.

„Ahoj,“ prikývla som a odtiahla sa od neho ďalej. „Nebudem vás vyrušovať. Čo keby som dnes spravila večeru ja, Bells?“ navrhla som ochotne. Bella nadvihla obočie, ale skoro okamžite moju ponuku prijala. Chytila Edwarda za ruku a mňa pri pohľade na ich dotyk striaslo.

„Budeme v izbe. Dnes predstavím Edwarda Charliemu,“ informovala ma Bella. Ja už som plne začala s prípravou večere. Udržovala som sa zaneprázdnená naschvál.

„Mhm,“ vydala som zvuk. Bella prikývla a konečne obaja vybehli po schodoch. Zhlboka som sa nadýchla a naliala som si pohár vody. Toto bude ťažké. Bella sa ho vôbec nebojí, musím pôsobiť minimálne ako ona, keď... Pokrútila som hlavou. Preč s tými myšlienkami. Nechám to na osud, nebudem sa hrať s ohňom.

Večera bola na stole akurát, keď sa otvorili dvere a Charlie kričal na pozdrav.

„Ahoj,“ odvetila som mu z kuchyne. Počula som ako zhlboka nasal okolitú vôňu jedla.

„Kto mi to tu varí, Bells,“ zvolal veselo a až potom sa vynoril z chodby a vošiel do kuchyne. Zaspätkoval a pohľad mu skĺzol na moju pravicu. Mama mne a Belle kedysi kúpila dva prstene. Aby nás podľa nich mohol otec rozoznávať. Ona mala vraj svoj systém. Ja som svoj prsteň nenosila a otcovi teda došlo, kto som.

„Prepáč Betta, nevedel som, že...“ začal rozpačito, ale potom pozrel na schody.

„Ocko, môžem ti predstaviť Edwarda?“ počula som Bellu. Oco sa zarazil, otrel si pravicu do pracovnej bundy a ponúkol Edwardovi ruku. Edward zase spustil niečo tým svojím zamatovým hláskom. Nechcela som s ním ocka nechávať dlho, čo ak ho očaruje ako Bellu?

„Večera, poďte jesť,“ zavolala som na všetkých.

„No, hm, dobre,“ zmätkoval otec a napokon prišiel ku stolu. Bella aj Edward sa vytratili ku dverám.

„Dobrú noc, šerif. Dobŕu, Elisabeth,“ povedal Edward a mňa zasa striaslo.

„Čau,“ odbila som ho a preniesla som jeho tanier do drezu. Šla som ku chladničke - Charliemu po pivo. Vtedy som začula ich šepot z chodby.

„Milujem ťa,“ ozval sa zamat.

„Ja... viem,“ počula som svoju neistú sestru.

„Zajtra hneď ráno. O deviatej v parku, má pršať,“ oplatil jej zamat. Ďalej bolo ticho. Toto je ono. Na čo som čakala? Je to môj osud? O deviatej ráno sa majú stretnúť v parku. Vo Forks bol len jeden park a mne nezostávalo iné, len dúfať, že sa jedná o tento.

Bella dobehla ku stolu a pustila sa do jedla. Ledva dojedla ten malý kúsok bravčového, ktorý si neochotne nebrala a potom sa ospravedlnila a bežala do svojej izby. Popratala som po večeri. Otec pozeral športový kanál a ja som doumývala posledný riad. Nechala som pustenú vodu a načiahla som sa za telefónom. V rýchlosti som vyťukala číslo zaznamenané vedľa telefónu. Prešľapovala som z nohy na nohu prvé tri zvonenia. Ozvalo sa hrnutie a priateľský hlas.

„Ano? Betta?“ uhádol Jacob. Vydýchla som si.

„Jake, to si ty! Mám plán. Potrebujem tvoju pomoc,“ šepkala som.

„Počúvam,“ dal mi priestor.

„Zajtra buď u mňa o ôsmej ráno. Nemeškaj!“

„O koľkej? Šibe ti, veď vtedy ešte spím!“ sťažoval sa.

„Jacob,“ prekrútila som očami a on sa zasmial.

„Dobre, platí,“ povedal a zavesil. Položila som telefón na miesto a vypla som prúd vody. Ozvali sa ťažké kroky a Charlie sa s fľaškou v ruke oprel o rám dverí.

„Vravela si niečo?“ mračil sa.

„Nie,“ zaklamala som a s úsmevom som sa šuchtala preč.

                                                           _____________________

 

„Mám kratšie vlasy,“ zúfala som si. Stála som pred zrkadlom a Jacob ma držal za rameno. Práve ukončil svoju reč o tom, že všetko dobre dopadne, ale ja som bola vytrasená až na kosť.

„Čo by! Sú rovnaké. Ak by ste stáli vedľa seba a nepovedali mi, ktorá je ktorá, nevedel by som to!“ dohováral mi už nervózny. Poriadne som ho štvala svojou pretrvávajúcou neistotou.

„Si si istá, že sa Bella nejako nelíči, alebo si špeciálne nečeše vlasy – ja neviem – čo vy ženské robíte?“ otočil sa ku mne skoro vyčítavo. Prevrátila som oči. Jacob sa zasmial. Ale nervozitu tým nezakryl.

„Zvládneš ju zabaviť?“ uistila som sa. Pokrčil ramenami.

„Zvládnem ju zdržať, nevravím, že to bude unikátny kúsok. Len, že nikam nepôjde,“ uškŕňal sa. Prikývla som a pozrela sa do zrkadla.

„Ideme, na svoje miesta, špiónska organizácia,“ zahlásila som. Podali sme si ruky a vydali sa na svoje miesta. Dole zo schodov som sa pozrela na šťastného Jaka. Ukázal mi palec vztýčený nahor.

Naštartovala som nákladiačik a bez obzerania som si razila cestu k parku. Ako Edward povedal, pršalo. Hustý lejak mi zavalil predné sklo a preto som napokon k parku dorazila s päť minútovým meškaním.
Priznám sa, že som sa obávala, ako sa za dažďa objavím v parku. Ale tento park bol zasklený. V živote som tu nebola, ale Bella áno. A tak som sa snažila príliš nezízať. Pri vstupe som vysolila päť dolárov a potom som sa prechádzala a pozerala sa okolo. Nechápala som ako sa tu môže niekto chcieť ocitnúť za celých päť babiek. Bolo to tu smutné a depresívne s tým dažďom za oknami, ukryté pod hrubým sklom, ktoré dávalo výhľad tej mokrej hrôze vonku.

„Bella!“ ozvalo sa a niečo ľadové ma jemne potiahlo za ruku. Uvedomila som si, že stojím dvadsať centimetrov od Edwarda Cullena a on moju ruku drží v dlaniach. Svojou A jeho zlaté oči mi pozerajú až do duše.

„Prečo si šla sem? Mala si na mňa počkať vonku. Prepáč, viem, že som sa zdržal,“ ospravedlnil sa. Zazerala som na neho rozšírenými očami a on si ma pritiahol k sebe a jemne, opatrne ma objal. Striaslo ma a chcela som začať kričať a utekať, vytrhnúť sa mu a utiecť. Potlačila som tento pud a len som tam stála celá vyjavená, v ušiach mi znel môj vlastný rýchly pulz a dúfala som, že to na mne nie je veľmi vidieť.

„Si poriadku, nestalo sa ti niečo?“ staral sa rýchlo Edward a ochranársky okolo mňa položil ruku. Páni. V každom prípade má moju sestru rád. Ak sa k nej chová takto, tak sa jej až tak nedivím. Edward mi pozeral do očí a akurát keď som chcela prehovoriť, tuho sa zamračil. Neha a láska sa z neho vytratili a ja som oľutovala. Zase som Bellu prestala chápať. Ako sa ho dokáže nebáť? Edward ma od seba odstrčil na diaľku paží a s plnou istotou mi pozeral do očí.

„Čo tu robíš, Betta?!“ vyslovil. Moje srdce vynechalo jeden úder a potom zrýchlilo, aby všetko dobehlo. Nie. To nemôže byť pravda! Nemôže si byť taký istý, ako môže... prečo si je taký istý?!

Zdá sa, že sa moc často nemýli. Asi je rozmaznaný, ani by som sa nedivila, milionárske decko. Budem hrať ďalej... aj tak mi už bolo dosť trápne. Ak by som bola Bella, čo by som urobila? Edward otrávene prevrátil oči.

„Nemá to zmysel. Neviem, o čo ti ide, ale rýchlo s tým prestaň. Kde je Bella?!“ Jeho chladný hlas naberal na ostrosti a jeho zovretie trochu zosilnelo. Zacúvala som a on ma okamžite pustil. Začula som tichú melódiu a pozrela na jeho nohavice. Vo vrecku mu vyzváňal telefón. V okamihu som sa otočila a utekala som preč.

Vonku som nasadla do auta a naštartovala. Pritom som sa vyplašene obzerala, ako keby mohol Edward každú chvíľu priletieť a vrhnúť sa na moje mohutné auto. Pripadala som si ako lovná zver. Otrasená som riadila domov a márne som šliapala na plynový pedál. Prvý raz mi skutočne vadilo, že to auto nevydá viac. Musím si rýchlo našetriť na nové. Nevedela som, že vo Forks využijem prostriedky na ochranu svojho života. Nevedela som ani, že toto nudné, ospalé mestečku bude mať hocičo, čím ma dokáže za sivého dňa vyplašiť až na smrť. Nech ide o čokoľvek... kohokoľvek.  

 



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Twins - 5. kapitola:

 1
6. DyDY
19.07.2011 [9:53]

:D:D

5. lulu
15.07.2011 [18:01]

Emoticon Emoticon

4.
Smazat | Upravit | 11.07.2011 [13:56]

perfektne, prosim pokracko Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

3. lelus
11.07.2011 [13:45]

tak toto pohnojila:D Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

11.07.2011 [9:49]

ada1987waw! super! rychle pokračko!

1. van
11.07.2011 [9:47]

van Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!