Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Twins - 42. kapitola

22.12.2011 (07:15) • Janeline • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 946×

Keď som sa po pol hodine vynorila spoza domu, všetci na mňa podozrievavo pozerali. Môj cieľ bol jasný. Udržať si hlavu čistú a hlavne sa oblúkom vyhýbať myšlienkam na plán. Bellu, vlkov, hocičo, čo by súviselo. Zakývala som im, keď som vošla. Uvedomovala som si, že aj ja sama na sebe vidím tú strnulosť a neistotu, ale inak to nešlo. Musela som zostať v strehu.

„Jasper,“ oslovil ho Edward. Síce zo mňa ani jeden nespúšťal pohľad, ale venovali sa svojim veciam. Asi mali niečo dohodnuté, pretože Jasper prikývol a rozlúčil sa s nami, než odišiel.

„Ehm, Bella, vonku som videla Mikea Newtona,“ trepla som. Nič lepšie ma za tú pol hodinu obetovanú na nácvik nenapadlo. „Neviem, či je tu pracovne, alebo ako, ale asi chce hovoriť s tebou.“

Bella zažmurkala. „Vážne?“ spýtala sa nechápavo.

„Hej,“ prikývla som nenútene a presunula som sa k váze plnej vysušených kvetov. Tvárila som sa ako ich preberám.

Keď Bella prechádzala okolo, obliekala si kabát a Edward šiel tesne za ňou, drgla som náročky do vázy. Sledovala som ako padá a keď už som reflexne stisla oči, než dopadla na zem, žiaden zvuk sa neozval. Otvorila som oči. Bella pozrela ako tesne nad zemou vázu zachytil Edward. Lenže mala naponáhlo, a tak sa vyšmykla cez dvere spolu so spokojným úsmevom. Edward pozeral za ňou a pomaly mi vázu podal.

„Ď-ďakujem,“ koktala som a prevzala ju. Edward prikývol a už už by bol šiel za ňou, ale ja som ho zachytila za rameno. Konečne pozrel na mňa. Tváril sa nechápavo, skoro pobúrene. Opäť som sa snažila myslieť len na to, čo mu teraz poviem.

„Ehm, musím s tebou hovoriť,“ priznala som potichu a sklopila pohľad. Oči ma už z jeho pohľadu tých zlatých očí pálili.

„Počúvam,“ povedal galantne a vytiahol si rameno z môjho zovretia. Nesmelo som sa na jednu sekundu pozrela na neho a odvrátila oči ku gauču.

„Nesadneme si na to?“ Edward si ma premeriaval a mračil sa. Pomaly prikývol. Prebehla som k pohovke a počkala, kým sa strnulo posadí naproti mne. Až vtedy som uvoľnila všetky myšlienky presne podľa plánu. Ale stále som si dávala veľký pozor.

„Takže... musím ti niečo povedať. Ale je to zlé... a neviem, ako začať, ja...“  Edward sa na mňa sústredene pozeral. Zrejme sa mi snažil prečítať myšlienky. Možno som aj bola podozrivá.

„Čoho sa to týka?“ nadviazal pokojným hlasom.

„Ehm... teba. A Belly.“ Okamžite, ako som vyslovila sestrino meno nahlas, hlavou sa mi rozbehli myšlienky, predstavy... vlci, Bella. No rýchlo som ich zamaskovala silnými spomienkami na spoločné zážitky z detstva. Edward sa naklonil.

„Čo to bolo?!“

„Len spomínam! Som... je to hrozné... neviem ako to mám povedať,“ presviedčala som ho zničene. A vtedy som mu poslala hneď niekoľko myšlienok. Edward na mňa pozeral si zdvihnutým obočím. Sústredila som sa tak veľmi, ale nebola som si istá, či to prekukol. Sústredila som sa na svoje city k Jacobovi a miešala som ich s obrazmi a spomienkami na Edwarda, na Bellu a Edwarda. Bolo mi čudne, ale poznala som svoju úlohu. To, ako veľmi sa teraz strápnim, nie je podstatné.

Líca mi zahoreli novou dávkou červene a ja som odhodlane zdvihla hlavu.

„Je mi to ľúto, som do teba zaľúbená...“ odmlčala som sa. Edward si ma len zamračene premeriaval, nedal najavo žiaden údiv. Neveril mi?
„Je to hrozné, najmä kvôli Belle. Nechcem jej zle... ale nemôžem si pomôcť. Láske nerozkážeš.“ Zmĺkla som. Len som v hlave neustále premietala spomienky. Po čase sa Edward pohol. Už som si začínala myslieť, že skamenel.

„No, neverím ti.“

„P-prečo?“ zahrala som šokovanú. Tak by som asi reagovala, ak by to bola pravda.

„Nezdá sa mi to. Ak by to Jasper vedel, povedal by mi to.“ To ma dosť odzbrojilo. Na zvyšok jeho čudnej rodiny som skutočne nemala kedy myslieť. Zažmurkala som a nechala ho, nech si to vyloží podľa seba.

„Jasper?“ hrala som hlúpu. Edward sa s povzdychom postavil. Bol otrávený, ale ja som už mala to najhoršie za sebou.

„Netuším, o čo ti týmto ide, ale asi je to nejaké pokračovanie toho, čo si začala pred dvoma rokmi v parku, keď si sa vydávala za Bellu. Takže budeš musieť s pravdou von.“ Pozrel sústredene na mňa. Išiel z neho strach. No došla mu trpezlivosť a namrzene sa vybral ďalej.

„Počkaj!“ snažila som sa ho znova zachytiť, ale nečakane a veľmi obratne sa mi vyhol. Samozrejme som stratila rovnováhu a zakopla som. Dopadla som ešte nečakane do mäkkého – na gauč. Edward skontroloval môj dopad a potom ma obaril ďalším otráveným a chladným pohľadom. Keď sa pohol ďalej, reflexne mi utiekol pohľad na nástenné hodinky v kuchyni. Edward zamrzol a premeral si ma.

„Čo to bolo?“ Netušila som, že si to, kam som pozrela, všimne. Potom som ale už nevládala ďalej. Začala mi utekať jedna pravdivá myšlienka za druhou. Len som sklopila hlavu a nechala ho, aby si to prečítal. A za chvíľku sa ozvalo buchnutie dverí. Zdvihla som hlavu a už ho nebolo.

Vybehla som von až po čase, keď som sa pozbierala. Edward sa práve prihrnul ku mne a vôbec nebol milý. V očiach mal skoro šialený výraz a zúrivo sebou trhal na strany. Snažila som sa držať ďalej, ale on ma pevne chytil za ramená a pozeral mi do tváre. Bála som sa, aby mi neublížil.

„Kde sú?!“ zúril.

„N-neviem. Netuším,“ priznala som popravde. Pustil ma a rozbehol sa preč svojou neľudskou rýchlosťou.
Ako som tam tak stála, celá som sa klepala. Jake ma dostatočne vyplašil, keď hovoril o upíroch ako o monštrách, ktoré ma môžu náhodne zabiť, keďže majú obrovskú silu. Tak som sa bála, že sa mi podlamovali kolená a nie a nie sa upokojiť.

A kde vlastne išli? Na čo potrebujú Bellu? Nezostávalo mi nič iné ako predpokladať, že sú v La Push a ak nie sú, že tam dorazia aspoň večer.

„Edward!“ zakričala som za ním. Zrejme ich hľadá niekde v lese. Určite príde, keď začuje, že viem, kde by mohli byť. Vydala som sa teda lesíkom, stále som šliapala hlbšie a hlbšie a volala som na neho. Jasné, že sa hnevá. Môžem byť rada, že mi neodtrhol nejakú končatinu...

Už sa mi ťažko dýchalo a plietli sa mi nohy.

„Edward!“ zvolala som zúfalo, rozhodnutá, že to je posledný pokus. Lenže klesla som na zázračne suchú zem. Než pôjdem naspäť, musím si oddýchnuť. Nezvládla by som to. Začala som vážne uvažovať nad tým, že si nejakým spôsobom budem musieť vylepšiť kondičku, keď niečo predo mnou zašuchotalo. Zbadala som z diaľky rýchlo kráčať vysokú postavu. Postavila som sa a vydýchla si.

„Edward, konečne! Hľadala...“ odišiel mi hlas. To, čo sa rýchlo blížilo, nebol Edward. Bohužiaľ to nebolo ani žiadne zviera, ale ani človek.

Ďaleko a zároveň príliš blízko odo mňa sa zarazene napriamila žena. Bola vysoká, a absolútne nezameniteľná. Jej červená hriva žiarila o niečo viac ako jej svetlučká pokožka. Bola veľmi štíhla a mala na sebe staré, roztrhané šaty. Skoro vyzerala, ako keby ju niekto uniesol a vyhodil v lese, až na to, že bola nedotknutá. Jemná pleť dokonalá ako u každého upíra.

Zamrzla som na mieste ako ona a len mlčala. Vedela som, že táto jemná kráska je nebezpečná upírka.

„Hľadáš Edwarda,“ pípla takým tenučkým hláskom, až som pootvorila ústa. Zrejme reagovala na moje volanie. Len som stála.

„Ty ale nie si Bella... čo to má byť?!“ rozčúlila sa okamžite. V momente stála pri mne a zblízka sa mi zahľadela do očí. Zreničky sa mi zúžili a ja som s hrôzou, neschopná dýchať, zazerala na ňu.

„To je nejaká búda? Snažíte sa ma dostať? Ako to, že vyzeráš ako ona?!“ kričala na mňa a obchádzala ma ako predátor svoju bezmocnú obeť.

„S-s... sestra,“ zmohla som sa len na to a mala som pocit, že čochvíľa odpadnem. Neveriacky mi zazerala do očí. Potom sa zatvárila pobavene a rozosmiala sa. Chovala sa ako keby zošalela.

„Takže Belluška má dvojča?! Aké ironické. No, ako vychádzaš s jej milým, Edwardom? Nestrieda si vás podľa nálady?“ smiala sa panovačne. Obzerala si ma ešte pozornejšie.

„Ale je to vidno... myslela som, že to nejaká pasca, ako sa ma snaží dostať. Bolo mi podozrivé, že by Edward nechal svoju lásku samu v lese. Ale ty si tu. Takže teba asi tak nezbožňuje. Zvláštne,“ premýšľala nahlas. Niečo vo mne ma donútilo prikývnuť. Zasmiala sa.

„Vieš kto som?“ spýtala sa so záujmom. Zažmurkala som a pomaly pokrčila jedným ramenom.

„Volám sa Victoria. A musím sa ťa niečo spýtať,“ predniesla sladko. Chytila ma okolo ramien a mne sa dokonale podlomili nohy. Victoria ma vytiahla jedným ťahom hore. Zabolela ma ruka, ako mi ňou drsne trhla, ale nevydala som ani zvuk. Nemohla som.

„Potrebujem, aby si sestričke niečo odkázala. Ale nie som si istá do akej mieri možno človeka zmrzačiť, aby sa dokázal pekne vyjadrovať a odovzdať dôležitý odkaz.“ Hovorila tak sladko a jej detský hlások bol až ironický pri týchto slovách. Ale ako náhle sa mi priznala, že mi chce skutočne ublížiť, časť strachu zo mňa paradoxne opadla. Zasmiala sa nad úľavou v mojej tvári. Vedela som, že niečo musím urobiť a hlavne nesmiem odpadnúť. Nesmie sa mi nič stať, hlavne kvôli Jakeovi. Ten by urobil nejakú hlúposť. A tiež kvôli ockovi. Nepotrebuje sa vyrovnávať s ďalšou stratou.

„Videla som ťa raz... na lúke,“ hlesla som chrapľavým hlasom. Victoria zložila natiahnutú ruku a odstúpila. Pozerala na mňa a skoro ako keby vyčkávala.

„Bolo to už dávno, pred dvoma rokmi, alebo...“

„Strašne dávno!“ zvolala opovržlivo. Iste, pre ňu to nebolo dávno.

„Zabudla som, že pre vás je to ledva badateľná chvíľa...“ Ani neviem, prečo som to povedala. Ale v jej tvári sa zrazu zobrazilo niečo ľudské. Zazerala pred seba a oči mala nehybné, no plné emócií. Na niečo myslela. Možno by bola teraz vhodná chvíľa utiecť. Ale ona by potrebovala asi sekundu na to, aby ma znova chytila aj so zlomeným väzom.

„Veľa sa zmenilo, to je pravda,“ prehovorila do ticha. Pozrela som jej do očí a ona sebou náhle trhla.

„A vtedy si to bola ty?! Na tej lúke?“ Zrazu na chytila pod krk a hodila ma o zem. Cítila som bolesť, ale skoro som si ju neuvedomila. Bolo to len odretie. Nič zlomené som nemala a ja som čakala stokrát horšie zranenie, takže toto nebolo v danej chvíli dôležité.

Plazila som sa preč, ale ona chcela počuť odpoveď. Nechápala som, ako to myslí.

„Nebola som na lúke... schovala som sa... nevideli ste ma,“ spustila som, čo mi napadlo. Zamračila sa. Pomaly odstúpila a otočila sa mi chrbtom. Nechápala som jej nezmyselné správanie. Počula som niečo ako vzlyk a plazila som sa usilovne ďalej.

„Škoda, že sme ťa nevideli... mohol dostať aspoň teba a bol by pokoj.“ Počula som ju šepnúť zničeným hláskom. Vtedy mi došlo, že hovorí o tom mužovi, s ktorým bola. Spomenula som si na celý príbeh, ako bola Bella jeho obeťou, ako ju nalákal a chcel zabiť len tak zo zábavy. Ako nejaké zviera.

Bella mala zlomenú nohu... on jej zlomil nohu? Ako dokáže jedna živá bytosť plánovane zlomiť nohu niekomu druhému, keď je pri vedomí? Veď to je týranie. Áno, počula som to od Jacoba, ale... sú ako ľudia. A boli ľudia, predtým. Už to pre nich vôbec nič neznamená? Skutočne sú schopní toho zla? Nezabudni, pred chvíľou ťa švihla o zem...

Sledovala som Victoriu, ako sa otočila konečne ku mne a na tvári mala ten zlý a lovecký výraz. Usmiala sa. No než sa stihla pohnúť, reagovala na niečo po jej pravej strane. Stuhla a potom jej zrazu nebolo. Rozbehla sa a ja som neveriacky hľadela za ňou. Sledovala som, ako mi behom dvoch sekúnd zmizla z dohľadu a potom som stále strážila, kedy sa vráti.

„Och,“ vzdychla som si. Ako som tak sedela na zemi, klesla som na ňu celým telom a vydychovala som. Nemohla som uveriť, že som z toho vyviazla. Prečo utiekla?

Trhla som sebou oprávnene, keď sa pri mne ozval zvuk. Uvidela som Jacoba ako sa nado mnou skláňa a okolo sa mihlo niekoľko obrovských vlkov. Alebo sa mi to zdalo? A potom už som sa ponorila do pokoja... zamdlela som.

Autor: Janeline, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Twins - 42. kapitola: