Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Twins - 32. kapitola

14.09.2011 (18:00) • Janeline • FanFiction na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 1014×

Bella:

Sledovala som svoju sestru, ako bezúspešne tvorila pokus za pokusom.

Od toho večera, čo jej ocko prekazil plány, sedela sama v izbe a ani odtiaľ nevyšla. Čítala si knihy, medzi nimi aj moje... ja som ich nechcela ani vidieť. Nemohla som na romantiku ani pomyslieť. Mala som dojem, že by som mala niečo urobiť, aby sa Betta prebrala. Ona sa tiež snažila priviesť ma k sebe a zatiaľ sa zdá, že urobila dobre.

Odkedy som sa vytrhla zo svojho neprestajného smútku, mám sa lepšie. A to len vďaka Jacobovi. Pravda je, že ho nepoznám až tak dlho, ale mám pocit, akoby to boli roky. Roky, ktoré utužili naše priateľstvo a ja ho teraz potrebujem. Nech je to akokoľvek sebecké, Jacob je náplasťou na moju ranu. Nezahojil ju. To sa nikomu nepodarí, nikomu okrem...

Rukou som si pevne stisla hruď, v snahe zabrániť bolesti. Potrebujem veľmi súrne svoju dávku útlmov. Svoju pevnú náplasť na krvácajúce, nekonečné zranenie. Musím niečo urobiť. Musím nájsť Jacoba a zistiť, čo sa deje. A tým pomôžem aj Bette. Lenže čo mám robiť?

Jediné, čo ma mohlo zachrániť, bolo pokračovať vo svojom pláne. A tak som sa vybrala zase do lesa. Odstavila som nákladiačik čo najďalej som si s ním trúfla zájsť a hľadala som. Prechádzala som tade, kade sa mi to zdalo povedomé. Bolo to jednoduché. Všade, kde mi môj pohľad spôsobil bolesť, tade bol správny smer.

A tak som blúdila ako veľakrát predtým. Uvažovala som celú dobu o Jacobovi. Vracalo mi to silu kráčať, keď som mala chuť z tej bolesti padnúť na kolená. Vyšla som na priestranstvo a vtedy sa mi nohy skutočne podlomili. A bolo to presne kvôli priveľkej tiaži.

Stála som presne na našej lúke. Chvíľu som síce bolesť nemohla cítiť – nič, čo by mi lúku pripomínalo som nenašla. Táto lúka bola... popravde bola presne ako ja. Po jeho odchode vyprahnutá, prázdna. Steblá trávy vysušené, uhynuli a smutne zlámané k zemi sa nakláňali, celkom zhrbené zúfalstvom. Ani jediný kvet, ani jediná spomienka... a potom som si začala vybavovať detaily, ktoré som si všimla. Bola to stopercentne tá lúka. Lenže bola hnusná, zlá... bola zničená a bezradná... ako ja.

Uvedomila som si, že ani posiata kvetmi by nikdy, nikdy nevyzerala tak dobre. Nikdy... lebo tu chýbalo slnko. Akoby na tej lúke bola tma.

Takže všetko, čo sa mi na tejto lúke páčilo, bolo to jediné, čo sa tu už nikdy nebude nachádzať... no, možno niekedy áno. Možno aj sto rokov po mojej smrti sa tu on prejde, a uškrnie sa nad iróniou, že tu zostala moja duša, duša dievčaťa, ktoré ho milovalo.

Striebristé odlesky jeho hladkej, prekrásnej pokožky ktoré vytváralo slnko v dopade na ňu..., dokonalá žiara v ktorej všetko vyzeralo krásne – je preč. Lúka neexistuje.

Nechala som slzy voľne padať, viac ma trápila bolesť v hrudi, taká silná, že som mala chuť nechať si to srdce vytrhnúť. Bola na svete nadávka, ktorá by mi stačila na opis tohto hlúpeho nápadu?

Bella, prečo si taká hlúpa a stále si viac ubližuješ?!

„Bolí... chcem zomrieť,“ šepla som neovládateľne nahlas. Slová zneli aj v mojej hlave, ale boli ohlušujúce a mala som pocit, že ak ich nevyslovím, tak mi hlava exploduje.

„S tým ti môžem pomôcť,“ ozvalo sa. Chvíľu som sa musela vracať k sebe. Zúfalstvo ma príliš pokorilo, než aby som dokázala posúdiť, že hlas bol skutočný. Možno šaliem... to by bolo skvelé. Už nič by ma netrápilo.

Zdvihla som hlavu a pozrela pred seba. Behom pár sekúnd mi konečne došlo, že nie len nešaliem, ale že moje trápenie bude čoraz väčšie.

„Rád ťa vidím, Isabella,“ predniesol veselo Laurent. Stála som s pootvorenými ústami. Vedela som, že mi ide o život. Ale ako to, že ma viac zaujímali krásne odlesky jeho pokožky, ktoré ožiarili lúku a okolité stromy? Zažmurkala som.

„L-Laurent...“ vyslovila som horko-ťažko. Potešene sa pousmial.

„Pamätáš si ma, to je milé. Ako sa máš, Bella?“ spýtal sa. Vedie so mnou konverzáciu. Zdá sa, že to je dobre. Prikývla som.

„Asi nie veľmi dobre,“ zhodnotil sám pre seba a pousmial sa zase.  A vtedy sa to zase stalo. Zase som počula Edwarda. Jeho ľúbezný hlas sa niesol lúkou a tancoval vo vetre. Usmiala som sa. Laurent na mňa zmätene pozeral.

„Mám sa skvele,“ povedala som popravde. Rana sa prehlbovala, ale ja som to teraz necítila. Ucítim to potom, ale teraz je to jedno, je tu so mnou Edward. Je možno len v mojej hlave ale... je to skoro ako keby tu bol.

Laurent sa závratne priblížil a Edward mi zmizol, ale rýchlo sa objavil zase.

„Cullenovci... odišli, že?“ povedal. Už predlho som nepočula meno Cullen. Nepatrne som si všimla aj vtieravú bolesť za zvyšok rodiny, ktorý ma tu takisto nechal. Ale nebolo to skoro nič oproti tej hlavnej.

„Odsťahovali sa kvôli... ľuďom. Boli nápadní,“ povedala som a hlas sa mi nekontrolovateľne triasol.

„A ty si tu zostala,“ zhodnotil. Preglgla som. Môj prenosný, umelý Edward mi našepkal, pomáhal mi.

„Kým nedokončím školu. Aby to nebolo... nápadné,“ opakovala som sa. Bolo to hlúpe a Laurent nevyzeral, že by som ho oblbla.

„A navštevujú ťa často?“

„Áno, často. Skoro vždy... teda, vy upíri to máte jednoduché.“

„A preto si teraz celkom sama, uprostred lesa, ďaleko od civilizácie. Pretože si šťastná a všetko je ako predtým,“ hovoril posmešne.

„Nepovedala som, že som šťastná,“ ozvala som sa nahnevane.

„A Edward? Ako to, že ťa tu nechal bez ochrany?“

„Nie som bez ochrany. On... ehm, Edward vie, že som v bezpečí. Nenechal by ma tu, ak by tušil, že mi niečo hrozí. A preto by mohol byť nahnevaný, ak by sa stalo niečo nečakané. Pomstil by sa,“ povedala som.

Bola som poriadne nehnevaná, že ma Laurent donútil vysloviť Edwardovo meno nahlas a pomyslieť na neho viac ako som si sama dovolila za posledné mesiace. A to posledné boli jeho slová, ktoré mi sám povedal. Pomstil by sa... kedysi. Teraz asi nie. Asi by nechcel uviesť svoju rodinu do problémov kvôli naivnej Belle.

„Nemyslím si to,“ vzdychol si Laurent, predstierajúc súcit. „Myslím si, že už mu na tebe nezáleží. Nechal ťa tu celkom samu a Victoria ma poslala aby som zistil, či si stále ich domáce zvieratko. Nie si. Ale buď rada, že som ťa našiel, lebo inak by to bola jej pomsta a to by sa ti vôbec nepáčilo,“ hovoril dychtivo a stál už celkom pri mne.

Pozrela som do jeho karmínových očí a vedela som, čo príde. Zabije ma, vypije moju krv. Prečo ma nemohol radšej zabiť Edward? Toľko chcel ochutnať moju krv a teraz bude vyplytvaná.

„Victoria sa mi chce pomstiť?“ spýtala som sa.

Hlas sa mi už ani netriasol, bola som zmierená. Hlboká rana v hrudi bolela a pálila a mňa čaká úľava. Je mi ľúto Charlieho, Betty, Renée... ale toto je môj osud. Edward mi nechcel vziať život a urobiť zo mňa upíra, tak zo mňa žiadny nebude. Bude to len telo a život som aj tak stratila. Ale neľutujem, že som Edwarda stretla. Bolo to to najlepšie, čo sa mi stalo.

„Partnerské záležitosti... Edward zabil Jamesa, ona zabije teba. No, neviem, či to bude mať účel,“ povedal škodoradostne a natiahol ruku. Tuho som zavrela oči.

„Edward, milujem ťa,“ vyslovila som šeptom. A čakala.

„Nemôžem uveriť...“ Počula som Laurenta.

Otvorila som oči a stretla sa s jeho užasnutým pohľadom. Pozeral kamsi za mňa. No hneď na to sa otočil a upaľoval preč, že som ho ani nestíhala sledovať. Kým som sa otočila, niečo popri mne prebehlo veľkou silou. Obrátila som sa a zostala šokovane zazerať.

Videla som niekoľko obrovských, gigantických vlkov. Boli to vlci každým detailom, ale boli niekoľkonásobne väčší, veľkí asi ako ten najväčší grizzly medveď, možno ešte väčší, a zhruba rovnako mohutní. Cerili zuby a po jednom, akoby v nejakom zoskupení vybiehali za jasným cieľom. Našťastie som to tentoraz nebola ja. Ale Laurent. Nech na ňom mali tie zvieratá čokoľvek, bolo to uprednostnené a zachránilo ma to. Pozbierala som sa a odvážila sa bežať preč skôr, ako odbehli všetci vlci, ale mňa si, našťastie, nevšímali.

Urýchlene som našla cestu k autu a letela plnou osemdesiatkou domov. Tam sedel Charlie v kuchyni, Betta sa opierala o linku a Harry Clearwater šponoval rybársky prút.

„Bella! Si v po...“ začal Charlie.

„Ocko, ja som to videla! Videla som to, čo hľadáte. Tie zvery. Nie sú to medvede, sú to len obrovské vlky! Kolosálne, sú hrozne veľké!“ kričala som a nemohla som sa ovládať. Betta na mňa šokovane vyvaľovala oči a ostatní dvaja na mňa pokojne pozerali.

„Upokoj sa, Bells, posaď sa a dýchaj. Chceš povedať, že si ich videla? Ale mohlo sa ti to zdať, bolo to skreslené, keď si išla v aute...“

„Nie, ocko! Počúvaj ma dobre. Bola som v lese a oni prišla za mnou... videla som ich. Dívala som sa na nich aspoň pol minúty, pretože boli neuveriteľní! Rozbehli sa za... niečím preč...“ Dýchala som zhlboka, lebo mi už dochádzal kyslík.

„V lese... ako to myslíš, že si bola v lese, Bella?! Vyslovene som vás žiadal, aby ste do žiadneho prekliateho lesa nevkročili. A uvedomuješ si, že ťa mohli zabiť, Bells?!“ zvýšil hlas Charlie.

„Nezabili. Ocko, prepáč. Už to neurobím, ale ver mi! Sú to vlci, nie medvede. Ani nápad!“ založila som si ruky na hrudi a čakala. Ocko stočil pohľad na celkom pokojného Harryho a napokon prikývol.

„Fajn... ideme na lov,“ povedal s ťažkým povzdychom a bral si služobnú výzbroj aj poľovnícke zbrane.

„Ani jedna z vás neodíde nikam!“ vyhlásil rázne a zatresol za sebou dvere. Pozrela som na Bettu. Skúmavo si ma prezerala.

„Vlci vravíš?“ spýtala sa strašne vážne. Zamračila som sa. Čo asi myslí, že znamenal ten môj výstup, akoby som klamala? „Musím si tým byť stopercentne istá, Bella! Ak na tom nebolo čo i len očko pravdy, povedz mi to, prosím,“ žiadala zúfalo.

„Prečo... prečo sa pýtaš?“ nechápala som. Vzdychla si. Očividne odpoveď nedostanem. „Je to tak,“ potvrdila som a ona sa rozbehla do svojej izby.

Autor: Janeline, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Twins - 32. kapitola: