Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Twins - 31. kapitola


Twins - 31. kapitolaTak, tu je pokračovanie... je to tak, ako som sa rozhodla to spraviť, preto prijímam kritiku a vaše názory - ako vždy. Ďakujem.

Nikdy som nechcela byť ako dievčatá z hlúpych filmov, ktoré sa zožierajú pri svojej prvej láske. A takisto som mala v hlave silno zakorenený najhorší príklad svojej sestry. Nechcela som každému ničiť život kvôli svojim problémom. Neviem, kde sa vo mne zobrala nevídaná sila čeliť tomuto, ale bola tu.

Za prvé som zhodnotila to, že Jake je môj kamarát. Nikdy som sa mu nehanbila nič povedať, alebo som sa hanbila iba trochu a zároveň som sa mu chcela zdôveriť. Vedela som, že je to dobrák od kosti. A vedela som, že som mu schopná veľa odpustiť.

Napadlo ma, že môjho Jacoba nemohli zmeniť tri týždne ani v takej hnusnej spoločnosti, v akej sa podľa mňa nachádzal. To je proste málo na zmenu. A preto som sa nevzdávala. Je jasné, že ma má rád, city za tri týždne tiež neochladnú. Ak by ma mal rád len ako kamarátku, ako som ho vždy žiadala, musí si ma vypočuť. Čo mi najhoršie hrozí? Že sa mi vysmeje, ale ja už som k sebe necítila žiadnu úctu, a preto pre mňa táto hrozba neznamenala žiadne nebezpečenstvo.

Bohužiaľ som ale musela klamať ockovi. Billy u nás urobil scénu a prinútil ocka sľúbiť, že Jacoba nechám poriadne sa vyliečiť. Mala som chuť ockovi povedať, že Jake je v gangu a Billy sa tvári ako keby sa nič nedialo. Ale keď som si predstavovala, ako to robím, prestalo ma to zaujímať. Je mi jedno, že sklamem ocka a jeho falošný sľub, že nahnevám Billyho s jeho nepochopiteľnými dôvodmi. Záleží mi len na Jacobovi. Nemôžem ho nechať odísť, kým nevie pravdu. A tak som začala plánovať. Nechala som pomaličky prejsť ten najdlhší týždeň v mojom živote, a na ďalší víkend som vyrazila do mesta. Išla som len do Forks, a preto som si vybrala noc. Aby ma radšej nikto nevidel.

Bola sobota, osem hodín večer a vonku konečne začínala byť tma. Rozsvecovali sa prvé lampy, ktoré zvýraznili padajúci, hustý dážď. Zaparkovala som za obchodným domom a utekala k maličkému, zastrčenému obchodu, ktorému som sa vždy vyhýbala, hoci vyzeral zaujímavo.

Cez okienko som zazrela, že predavačka pomaly balí. Presne ako som to chcela – pomaly zatvára a v obchode už okrem nás nikto nebude. Nadýchla som sa pripravená na všetko a stlačila kľučku.

Okamžite sa obzrela za roztancovanou zvonkohrou, ktorá visela nad dverami. A presne ako som si predstavovala, usmiala sa na mňa a pozdravila ma v jazyku jej kmeňa. Jej pokožka bola tmavočervená, vlasy dlhé a čierne, mierne prešedivené, aj keď jej veku to ešte nesedelo. Okolo očí jemné vrásky a na lícach veľké jamky pri úsmeve.

„Dobrý deň,“ usmiala som sa. Bola som odhodlaná začať nenápadne. „Zaujímajú ma quilletské bájky, nejaké povesti, čokoľvek,“ povedala som. Žena priniesla krabicu, ktorú som jej musela pomôcť vydvihnúť na pult. Bola kompletne plná kníh.

Robila mi rozsiahle recenzie na každú z nich. Neľutovala som svoje rozhodnutie. Aj napriek nervozite a zvedavosti ma niektoré knihy upútali. Poniektoré mali krásne viazanie, iné zase prekrásne kresby, každá bola nejakým spôsobom lákavá a to, čo mi k nim vravela, ma lákalo ešte viac. Vybrala som si tri knihy, jednu detskú, z ktorej sa deťom vraj čítava pred spaním. Jednu knihu povestí spísanú samotnými Quilletmi a k nej sprievodnú knižku nejakého etnológa, ktorý rozoberal jednotlivé témy, ktoré sa načrtli v tej druhej knihe. Než som zaplatila, prešla som prstami po knižke s uspávankami a poviedkami pre deti. Mala kožené viazanie a na koži vyrytý obrázok akejsi skupiny postáv. V hlave sa mi vynorila myšlienka.

„Kedy bola vydaná táto kniha?“ spýtala som sa a predstierala záujem.

„Rok 1999,“ prečítala mi to rýchlo.

„No toto, to je náhoda. Minule som bola v La Push a skupina, ktorú som tam videla sa strašne podobá na tú kresbu,“ povedala som a udržovala očný kontakt, aby ma nemohla odbiť len prikývnutím. Ale to boli zbytočné obavy, táto žena bola veľmi zhovorčivá.

„Tá ilustrácia je k poviedke o duchoch kmeňa, ochrancoch. Môže sa vám to zdať každý quilletský muž je zdatný chrániť svoj kmeň. Našťastie to už teraz nie je potrebné.“

„A vy bývate v La Push, však?“ spýtala som sa. Žena pokrútila hlavou.

„Už nie. Ale chodím navštevovať mamu.“

„A nevideli ste tam niekedy takúto skupinku. Prisahám, že vyzerali podobne, je to ale náhoda... alebo sa mi to zdalo?“ poškrabala som sa na hlave. Žena sa zamyslela a zasmiala.

„Ale áno, je to tak, dobre vravíte. Videla som tam skupinu chlapcov. Mama vraví, že spolu behajú bok po boku, tak by sa to dalo preložiť doslova.“

„Takže sú tam. A neviete, čo sú zač. Je to nejaký gang?“ Na to sa žena začala smiať.

„Gang?“ vyslovila čudne. „My červený nemáme také zvyky ako vy. Naše deti sú vzorné a neflákajú sa celé dni. To, čo ste videli, boli zrejme len priatelia,“ ubezpečila ma.

„A vy ich nepoznáte?“ nedala som sa odbiť. Žena sa na mňa podozrievavo pozrela.

„La Push je plná deciek...“

„Ide o dospelých, alebo skoro dospelých mužov. Nie deti, ale veľmi... veľkých mužov.“

„A nie je medzi nimi Sam Uley?“ spýtala sa ledabolo. Dušička mi poskočila a ja som horlivo prikyvovala. „To je správny chlap. Chodila som s ním do školy, ale to už je dávno...“

„A kde sa Sam a jeho kamaráti zdržiavajú? Majú nejakú... klubovňu?“ spýtala som sa horlivo. Premerala si ma a podala mi zabalený nákup. Rýchlo som zaplatila a zazerala na ňu. Zrejme sa rozhodovala, či mi odpovie. Ale napokon si vzdychla.

„Často sú vraj u jeho snúbenice Emily Youngovej.“ Bingo! Konečne, stačí sa kohokoľvek spýtať, ktorý to je dom a tam Jacoba dostanem a porozprávam sa s ním. Ženu som obdarila širokým úsmevom a dvakrát som sa v roztržitosti poďakovala. Už som aj vyletela z obchodu von.

Bolo príjemné prechádzať sa na čerstvom vzduchu, pršať za ten čas, čo som strávila v obchode, prestalo. Kadidlo vystriedal vlhký vzduch a ja som si šťastne vykračovala k parkovisku.

Ale mne nebesá neprajú, to už viem. Ja hlúpa som zabudla, že Forks nie je Phoenix a nočný život tu nikto neobdivuje. Parkovisko bolo zavreté a moje auto tam stálo samučičké samo, za mrežami. Chvíľu som blúdila okolo a hľadala niekoho, kto by mi otvoril. Ale bolo to tam mŕtve. Nemala som so sebou telefón a preto mi nezostávalo nič iné ako ísť peši, alebo nájsť autobusovú zastávku, z ktorej by ma odviezol autobus domov.

Bolo ešte len deväť hodín, ale na ulici skoro ani noha. Pred jedným domom som zastihla starú pani, ktorá mi poradila, odkiaľ chodí vraj každú hodinu autobus mojím smerom. Nemala ale auto, a tak som ju nemohla požiadať o odvoz. Vybrala som sa teda k miestu. Zanedlho ma prešla negatívna nálada. Uvedomila som si, že som prežila tú hrôzu a mala som, čo som chcela. Stačí už len vyraziť za Jacobom.

Zahĺbila som sa vo svojich predstavách o tom, ako mu to poviem. Ako mu to čo najstručnejšie, najvýstižnejšie povedať tak, aby to pochopil. Ako ho donútiť zostať v prípade, že by chcel zase utiecť. Rameno ma už len občas pobolievalo, a preto som bola zase silná a odhodlaná.

Ani neviem ako a ocitla som sa na menovanej ulici. Naťahovala som krk a hľadala stojan oznamujúci zastávku autobusu. Videla som ho až po čase, bol totiž celkom na konci štvrti pri lese. Celkom sa mi nepáčilo prejsť k poslednej lampe a stáť tam, ale čo mi iné zostávalo?

Posadila som sa na vyvýšenú časť zastávky a čakala. Opäť som sa ponorila do svojich myšlienok. Až do chvíle, kým ticho neprehlušili hlasy a kroky. Žmúrila som do tmy a uvidela na začiatku ulice postavy. Mierili k zastávke.

Najprv som sa potešila, keďže sem idú, zrejme pôjde nejaký autobus a ja sa konečne dostanem domov. Postavila som sa a tvárila sa ako obyčajný, nezasnený čakajúci. Ale pritom som ich vnímala viac, ako by som chcela. Čím boli bližšie, boli aj hlučnejší. A počula som ich reči.

„Pozri sa, aha.“ Počula som jeden hlas.

„Či, či, či,“ hovoril druhý prihlúplym hlasom. Zrazu si začali dačo šepkať a potom sa rýchlymi krokmi pohli ďalej. Znervóznela som. Ale napadlo mi aj, že som stále vo Forks. Nič sa tu nedeje, aká je pravdepodobnosť, že sa stane niečo mne?

„Ahoj, kočka,“ oslovil ma jeden.

Pomaly som otočila hlavu k nemu a tvárila sa, že som nepostrehla, že to patrilo mne. Žmurkla som a kývla hlavou. Teraz už som ich videla. Boli štyria a všetci mohli mať okolo dvadsať rokov. Boli celkom dobre oblečení, až na to, že priľahko. Nemali ani kabáty, akoby im nebola zima. Všimla som si, že jeden vzadu silno stískal fľašku zabalenú v papieri. Zrejme preto im nebolo zima... Prehltla som naprázdno a pozrela na toho, čo na mňa prehovoril.

„Čakáš na niekoho?“ spýtal sa ma.

„Á-áno. Má ma vyzdvihnúť otec,“ povedala som a snažila sa, aby to znelo nedbalo. Ten hovorca nadvihol obočie.

„Má cestu okolo?“

„Hej, je to šerif a teraz ide z práce,“ povedala som a pozerala na cestu, ako keby sa odtiaľ malo každú chvíľu vyrútiť policajné auto. Asi prvý raz v živote by som mu za to aj bola vďačná. Ale to sa nestane.

„Šerif? Takže ty si Swanová?“ spýtal sa a začal sa rehotať. Ostatní tiež. Prikývla som. Chlapci do seba navzájom drgali lakťami a ukazovali si na mňa ako keby som ich nevidela.

„Vieš, ale ja si myslím, že tvoj otec nie je na stanici. Jim, tak je?“ natiahol ruku dozadu a vtedy k nemu pristúpil jeden z party. Bol zarastený, potreboval by sa oholiť. Čierne vlasy mal ledabolo zastrčené pod pletenou čiapkou. Bol viditeľne opitý,  na rozdiel od tých ostatných.

„Jasné, teraz odtiaľ pustili... Swan tam nie je – prečo nám klameš?!“ otočil sa na mňa a zvýšil hlas. Hovorca skupiny ho sotil spať dozadu.

„To sa nerobí, kričať na dámu!“ povedal mu a smial sa tomu. Potom otočil hlavu ku mne.

„Prečo nám klameš?“ spýtal sa. Bola som nahratá. Boli si príliš isti, než aby ma len skúšali.

„Do toho vás nič. Dajte mi pokoj,“ odvrátila som sa od nich. Ale tušila som, že to nebude také ľahké. Najprv sa rozosmiali, ale potom ku mne pristúpil ten, čo sa so mnou bavil. Chytil ma za rameno.

„Čo to robíš – ako sa opovažuješ? Pusti ma!“ rozkričala som sa. Boli to psychologické rady, ktoré nám ocko dával. Už ako malé slečny sme ich s Bellou ovládali, aj keď sme im úplne nechápali. Samozrejme, sprej na ochranu taktiež patril k tomu celému, ale ten teraz ležal v nákladiačiku.

Lenže tomu chlapovi sa nechcelo správať podľa psychológov. Nezľakol sa, len sa usmial a prikryl mi ústa rukou. Ohromne ma rozhodilo, že sa ma len tak dotýka, bolo to nepríjemné. Odtiahla som sa a chystala sa preč, ale on ma uchytil ešte lepšie, stál priamo za mnou a pevne ma držal, ruku mal na mojich ústach a pevne ju tisol, ťažko sa mi vdychoval vzduch.

„Pokoj a hlavne ticho,“ zamrmlal. Poslúchla som ho.

Chvíľu som bola skoro nehybná a ignorovala som hnusné reči tých za nami a ich posmešky. Ale potom k nám pristúpil jeden z nich. Ani som nestihla zaregistrovať ako sa to stalo. Zrazu mi rozopol kabát a stiahol ho nižšie. Potiahol môj šál, ktorý spadol na zem a na krku a ramene ma začal chladiť vzduch. Vtedy sa tam už ten, čo ma držal, nahrnul. Priložil si na moju odhalenú pokožku tvár a zhlboka sa nadychoval.

Bolo to tak rýchle a nečakané, že keď sa to naraz stalo a ja som si to uvedomila, pokoj bol ten tam. Bolo to nepríjemné a ja som sa trhala až sa mi podarilo sa mu vytrhnúť. Utekala som ako som vládala preč od nich, ani som netušila kam. Viem, že bežali za mnou a niektorí zostali tam a kričali, ani neviem čo.

Utekala som ako o život. Odbočila som za roh pripravená zvoniť a búchať na najbližšie dvere, ktoré stretnem. Ale tam žiadne neboli. Letela som ulicou a nechcela som sa obzerať. Ale keď už som dobiehala k ďalšiemu rohu, prestala som vládať. Nikdy som nemala kondičku, tak som zabočila a rýchlo sa obzrela. Nevidela som ho, ale len kvôli hustým kríkom pri chodníku. Rozhodla som sa ísť ďalej.

Kráčala som rýchlo a pritom som si zhŕňala kabát. Utrela som si drobné slzičky a ponáhľala sa. Ani som netušila kde sa nachádzam... a zrazu sa spoza kríkov vymrštila vysoká, mužská postava. Nestihla som zastaviť a narazila som do neho. Začala som nekontrolovane kričať, ale on mi zapchal ústa.

„Prestaň, veď si budú myslieť, že ťa zabíjam!“ ozval sa známy hlas. Až po tom, keď prehovoril, uvedomila som si, že som súdila priskoro. Neverila som svojim očiam. Okamžite som sa odrazila od zeme a pristála som v Jacobovom náručí, silno som sa ho držala okolo krku a plakala som šťastím. Objatie mal horúce a priateľské. Napokon som sa od neho nechcene odtiahla.

„Musíme ísť!“ vyhlásila som, pevne som ho chytila za ruku a ťahala preč. Poslúchol, dokonca sa zachechtal.

„Prečo sa tak ponáhľaš?“

„Sú niekde tu, určite ma sledujú, musíme ísť... ach, už zvládnem bežať... poď!“ ťahala som ho a nervozita vo mne rástla. Nechcela som ohroziť aj Jacoba.

„Betta, stoj! Zastav sa, dýchaj. A povedz mi, čo sa robí, lebo si budem myslieť, že si sa zbláznila!“ hovoril Jacob.

Trochu ma to prebralo. Hovoril ku mne rovnako ako predtým, zdĺhavo opisoval situáciu a nemal ten umučený tón aký som u neho počula naposledy. Ale kontrast to bol obrovský. Jeho krátke vlasy a mohutná postava pôsobila tak ostrieľane ako predtým Embryho. Bolo z neho to isté...

Ale čo bolo zvláštne, tento Jacob bol viac dospelý a symbolizoval všetko, čo s tým súviselo. Ťažko sa mi na neho pozeralo ako na o rok mladšieho kamaráta. Teraz bol oveľa príťažlivejší. Ako ma to trápilo, tak som sa na to hnevala. Ja chcem svojho Jacoba, svojho kamaráta. Nie túto horu chlapa, ktorý sa na seba samého pred troma týždňami ani nepodobá.

„Prečo na mňa tak pozeráš?“ spýtal sa zamračene. Zažmurkala som.

„Jake... sú tu takí chlapi a naháňajú ma. Preto som sa ťa tak zľakla... myslela som, že už ma majú. Poď, prosím, musíme ísť!“ Už zase som ho ťahala za rukáv bundy.

Uvedomila som si, že je tiež naľahko oblečený, ako oni, ale on nepotreboval alkohol. Jacob ma pevne zachytil. Nepríjemne mi to pripomenulo, ako ma držal ten cudzí chlap, tiež som sa nevládala pohnúť, až na to, že on ma aj pridusil. Môj Jacob ma nikdy nedržal až tak pevne, aspoň predtým nie.

„Moment... akí chlapi? Niekto ti ublížil?“ hovoril rázne.

„Nie... nič mi nie je. Ale ak nás chytia ublížia...“

„Ublížia akurát sebe,“ skočil mi do reči a celý sa triasol.

„Je ti zima?“ pozastavila som sa. Pokrútil hlavou. Premeral si ma. Pozrel na môj rozhalený kabát a natrhnuté tričko, stále mi vyčnieval kúsok ramena. Začal sa ešte väčšmi klepať a prerývane dýchal.

„Oni ti ublížili...“ zhodnotil trasúcim sa hlasom, len to tak zavrčal cez zuby.

„Jake, čo ti je... upokoj sa. Jacob!“ zavolala som na neho, lebo vyzeral byť vo svojom svete. Stočil pohľad na mňa a pomaly sa prestal triasť. Zdvihol ruky a pretiahol mi tričko cez rameno, potom mi zapol aj kabát na gombíky, lebo zips mi roztrhli. Chytil ma za ruku a kráčal preč. Musela som sa veľmi snažiť, aby som stíhala jeho dlhým nohám.

„Kam ideme?“ spýtala som sa opatrne.

„Domov.“ Pozerala som celú dobu na neho a on občas pozrel na mňa, ale aj s nezáujmom sledoval ulicu.

„Peši to asi nepôjde,“ povedala som už celkom zadychčaná.

„Mám tu auto.“

„A čo tu vlastne robíš, Jake?“ napadlo ma zrazu. Taká som bola rada, že ho vidím, že som sa nad tým ani nezamyslela.

„Charlie volal. Pýtal sa, či si nie u nás. Strachoval sa. A ja som... ťa musel ísť nájsť,“ povedal mi a už som zazrela auto. Nastúpila som do Rabbita a on naštartoval. Hodnú chvíľu som sa odhodlávala.

„Prečo?“ vypadlo zo mňa napokon. Pozrel na mňa so zdvihnutým obočím. „Prečo si ma šiel hľadať? Veď si vravel, že už nie sme priatelia a...“ odmlčala som sa prehltla. Jacob si povzdychol.

„Vravel som, že to nie je pre teba dobré. Ale mne na tebe stále záleží, nenechám ťa... ani o tom radšej nehovorme, lebo sa nahnevám, a to nechceme...“

„O čom?“ nechápala som.

„O tých...“ zavrčal škaredú nadávku. Napomenula som ho, ale musela som sa aj zasmiať. Pozrel na mňa a mierne sa usmial.

„Takže, keď už sme porušili to, čo si povedal – a porušil si to sám – čo keby sme sa na to vykašľali?“ nadhodila som nevinne. Jacob na mňa neurčito pozrel. Zdalo sa, že má zmiešané pocity. Dlho bol ticho a venoval sa len jazde.

„Ty si neuvedomuješ to nebezpečenstvo,“ povedal napokon.

„A akoby som si mohla? Veď si mi nič nepovedal, Jake... neviem vôbec nič!“ sťažovala som sa. Jacob si zase len vzdychol a zostal ticho.

„Máš pravdu. A tak to musí byť,“ povedal. Nerada som si uvedomila, že kvôli jeho zadumanosti sme prepásli celú cestu. Ale ja nevystúpim, pokiaľ do nedokončíme. Práve sme prichádzali do poslednej zákruty pred naším domom.

„Jake,“ vyslovila som rázne a on na mňa pozrel. „Ty skutočne chceš zostať odo mňa odlúčený?“ sťažka som dokončila trasľavým hlasom. Jacob neodpovedal hneď. Zaparkoval pred domom a zatiahol ručnú brzdu.

„Betta... nechcem. Ale toto nie je iba o mne.“ Pozrela som neho. Cez slzy som ho horko-ťažko videla a silno som žmurkla, jedna slza mi unikla. Keď ju Jacob zbadal, hneď mi ju z líca zotrel a pohladil ma po tvári. Odopla som si bezpečnostný pás a naklonila sa k nemu bližšie.

„Jake... len ma vypočuj,“ poprosila som ho. Zahryzol si do pery a nakoniec prikývol. Bolo to ťažšie ako som si predstavovala. Popravde, vo svojich predstavách som najviac bojovala zo všetkým s čím som rátala, že ma to od neho bude držať ďalej. Netušila som, že ma toto vyznanie bude čakať tak skoro a tak jednoducho. Prehltla som a nadýchla sa k odpovedi. Ale nestihla som to.

Ani som si nevšimla, kedy sa ocko prikradol k autu, alebo možno šiel normálne, len som ho nevnímala. Otvorili sa dvere a ja som nadskočila.

„Betta! Kde si bola, vieš ako som sa o teba bál? Zbláznila si sa?!“ vyčítal mi ocko.

„Ale... ja som bola len vo Forks. Veď ešte ani nie je desať hodín,“ bránila som sa popravde.

„Ale je tma! A nikomu si nepovedala, kam ideš. Telefón si nezdvihla, nikto netušil kde si. Ja som netušil kde si! Vystúp, okamžite!“ kázal mi ocko. Automaticky som ho chcela poslúchnuť, ale zasekla som sa.

„Nemôžem. Ocko, počúvaj, prosím! Nič sa nestalo. Je mi to ľúto, ale som v poriadku a neporušila som žiadny tvoj zákaz.“

„A kde máš auto?!“ rozčuľoval sa ďalej a neveriacky na mňa zazeral.

„Auto je ešte v meste... všetko ti vysvetlím, ale najprv sa musím porozprávať s Jakeom,“ naliehala som. Ocko sa nadychoval k ďalším výčitkám, čo hádam, podľa výrazu jeho tváre. Ale potom sa zastavil a zažmurkal. Sklonil sa a pozrel na miesto pre vodiča.

„Jacob?! Čo ty tu robíš? Máš byť... a kedy si sa ostrihal – to kvôli chorobe?“ očividne nechápal ocko. Billy mu nakecal ako hrozne na tom Jacob je. Zdá sa, že si Billy zavaril. Jake vôbec nevyzeral chorý, bol plný síl, vyzeral lepšie, skúsenejšie a istejšie.

„Dobrý večer, Charlie,“ pozdravil ocka Jake akoby prepočul zvyšné šokované otázky. Ocko si premeral mňa.

„Prosím ocko, chcem mu len niečo povedať,“ zopäla som ruky a ukazovala ich Charliemu. Možno ho rozzúrilo to, že Jake je zdravý alebo niečo iné. Zdrapol ma za ruky a vytiahol ma z auta von. Pritom neustále opakoval ako som ho sklamala. Už teraz bolo evidentné, že neprichádza do úvahy povedať ockovi o záhadných chlapcoch. Ale vec mala háčik.

„A Charlie! Bettu prepadli nejaký mladíci. Mali by ste to prešetriť,“ informoval ho Jacob. Pozrel na mňa, ako škaredo som sa na neho mračila. Ocko sa stále viac a viac v šoku rozlúčil s Jacobom a mne nakázal ísť dnu. Neveriacky som sledovala, ako Jacob bezcitne odfrčal preč a ani sa neobzrel. Ako mi mohol ubziknúť na poslednú chvíľu? Celkom ma to zničilo.

Charlie ma posadil na pohovku a stokrát sa ma spýtal, či mi ublížili. Napokon som bola nútená priznať, čo spravili, ale vynechala som zdĺhavé opisy. Ocko bol taký rozrušený, že okamžite zavolal na stanicu svojim podriadeným, ktorí mali službu, a vyhlásil po všetkých pátranie. Zdalo sa, že sú známa firma a že sa s nimi už niekoľko ráz stretli.

„Betta, máš domáce vezenie,“ informoval ma nakoniec. Pokrčila som ramenom. Veď moje plány už zhatil, tak čo. „Je ti niečo?“ ubezpečoval sa.

„Daj mi len pokoj, ocko,“ vzlykla som a vybehla som do svojej izby. Zničená a pokorená.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Twins - 31. kapitola:

 1
4. Peabody
14.09.2011 [22:16]

super, skvelé Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

3.
Smazat | Upravit | 13.09.2011 [21:46]

Krásne, ako vždy, neviem, ako to robíš, ale ja Ti vážne nemám v tejto poviedke čo vytknúť, máš krásne plynulý dej. Veľmi sa teším na ďalšiu kapitolu Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

2. Zdenuše
13.09.2011 [21:22]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

13.09.2011 [19:57]

ada1987 Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!