Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Twins - 30. kapitola

Twins - 30. kapitolaAhojte. No, na to, že ide o výročnú kapitolu, je dosť o ničom. Neklamme si, mne sa fakt nepáči, dokonca som ju chcela zrušiť, ale mám ju tam predpísanú a nemala som čas robiť zmeny. Tak si ju pozrite a odpustite mi.
Bellin pohľad mám napísaný, ale ešte na neho neprišiel rad. Nebojte sa, myslím na to. :)

Bella si prisadla na pohovku a pozerala na mňa. Nemala som náladu nič hovoriť. Už to trvalo hodnú chvíľu. Bola som naštvaná za každú drobnosť a pripravená sestre pripomenúť, ako dlho bolo potrebné tolerovať jej mlčanie. Ona mi, našťastie, nezačala nič vyčítať.

„Ehm, už ti Jacob zdvihol?“ spýtala sa. Keď som si ju premerala, netvárila sa chápavo. Bola nervózna.

„Prečo?“ spýtala som sa. Bella si nervózne zastrčila vlasy za ucho a pokrútila hlavou. Tvárila sa tak nevinne ako keď sa snaží klamať. „Zavolaj mu sama, možno tebe zdvihne,“ povedala som a odvrátila sa od nej.

„Čo to má znamenať?“ nechápala Bella. Nechala som ju tak. Mám svoje problémy a ona svoje.

Jacob mi už tretí deň nezdvíhal telefón. Áno, mohla som za ním ísť, ale naposledy mi dal jasne najavo, že sa mám dopredu ohlásiť... hoci to je novinka, lebo doteraz mu môj príchod nevadil.

Čakala som do podvečera a keď som sa konečne rozhodla ísť za ním, prišiel domov ocko.

„Betta, posaď sa, buď taká dobrá,“ zavolal ma do kuchyne. Bella ma nasledovala, keď videla ocka so založenými rukami.

„Mám pre vás dve informácie. Za prvé – Jacob ti nedvíha, pretože majú výpadok, do La Push sa nedá dovolať. Telefónna spoločnosť už na tom pracuje,“ začal ocko. Takmer okamžite sa mi vyčaril úsmev na tvári.
„Ďalej, je tu taká vec,“ vzdychol si, „nemal by som to mimo práce hovoriť, ale ide o vašu bezpečnosť. Viem, že ste mali taký zvyk potulovať sa po tunajších lesoch. Už to nerobte. Na stanicu prichádza hlásenie za hlásením. V lese sú medvede, veľmi agresívne.“

„Čo to znamená - agresívne?“ spýtala sa Bella zamračene. Ocko si povzdychol.

„Zabili už pár turistov,“ povedal potichu. Zažmurkala som. Medvede vo Forks niekoho zabili? S Bellou sme na ocka zazerali zhruba rovnako. Zamračil sa na nás.

„Nezaujíma ma váš názor, zakazujem vám chodiť do lesa!“ varoval nás, keďže si zle vysvetlil naše neveriace pohľady. „Betta?“ otočil sa ku mne.

„Nebudem chodiť do lesa, a poviem to aj Jakeovi,“ prisahala som. Ocko sa zamračil a premeral si ma. Pozrel na Bellu a tá zopakovala prísahu. Potom sa ocko otočil ku mne, kým som sa postavila a spýtala, či už môžem odísť.

„Kam ideš?“ spýtal sa.

„Za Jacobom.“ To bolo jasné, výpadok telefónu všetko vysvetľuje. Potrebovala som Jacoba vidieť. Mala som jasný plán od toho večera, keď som si všetko vyjasnila sama so sebou.

„To nejde. Billy odkazuje, že Jake je chorý, necíti sa dobre. Nemá dovolené návštevy.“

 

Čo mi zostávalo, než čakať? Behala som okolo ocka a stále sa ho vypytovala na detaily. Ale nevedel ani názov Jacobovej choroby, vedel len, že je to veľmi nákazlivé, ako povedal Billy. Bella vždy načúvala, keď som sa ocka vypytovala. Po štyroch dňoch tvrdil, že telefón už bude fungovať. Začala som nechávať Jacobovi odkazy. Nikto sa mi ani na jediný neozval. Nechala som mu každý deň tri, ale na siedmy deň jeho ignorácie už som to nevydržala. Nechcela som byť vtieravá, tak som sa premohla a neodišla do La Push napriek zákazu.

Zvonila som dokola. Až dokým ma automaticky telefón nezrušil, vtedy som vytočila číslo zase. Neviem ani, koľko to už trvalo. Možno som takto zvonila hodinu vkuse, možno viac. Napokon to niekto zdvihol.

„Kto volá?“ ozval sa pokojne Billy.

„Billy? Ja som to - Betta. Kde je Jacob, ako sa má?“ vyhŕkla som chrapľavo, nepripravená, že konečne niekto zdvihne.

„Betta, ahoj. Jake musí ležať a berie veľa liekov, ale má sa fajn. Len to potrebuje vyležať, takže nechodí ani von z postele.“

„A určite mu je... lepšie?“

„Potrebuje to čas, Betta,“ povedal. Niečo sa mi na tom celom nezdalo.

„A kedy asi bude zdravý?“

„Možno za týždeň. Poviem mu, aby sa ti ozval. Musím ísť, pozdrav otca,“ povedal a zavesil.

Nerada som niekoho usvedčovala z klamstva, ale môj šiesty zmysel mi vravel svoje. Toto bolo vrcholne čudné.

Bola nedeľa a ja som chodila do ďalšej nedele ako mátoha. Až napokon som si všimla, že tak chodí aj Bella. Zdalo sa, že ju Jacobova choroba zasiahla tiež a nech sa mi to zdalo akokoľvek čudné, nemala som silu to riešiť. Nemohla som sa dočkať nedele. Keďže sa mi za ten čas Jacob neozval, podozrenie vzrástlo. Hneď v pondelok po škole som mala jasný plán. Viezla som Bellu domov a nemohla sa dočkať na svoju ďalšiu cestu.

„Ty ideš do La Push,“ uhádla. Pokrčila som ramenami. Bella prikývla a vyzerala, že mi to oddobruje. Nech ju čokoľvek trápilo kvôli Jacobovi, vadilo mi to. Nepoznala sa s ním zďaleka tak dobre ako ja, tak prečo sa o neho tak stará? A prečo mi to tak vadí?

 

Zastavila som pred Jacobovým domom a pozerala sa. Nič, nikto nevyšiel, aby ma privítal, alebo odplašil. A tak som vystúpila a pomaly sa presunula na verandu. Tri razy som pevne zaklopala. A... nič. Nikto mi neotváral. Zmorene som sa posadila na schody. Z očí sa mi skotúľali tri drobné slzičky zúfalstva. Jedna vec sa nezaprie, oklamala som sa. Túžila som ho vidieť v akomkoľvek stave. Ale teraz, keď nikto neotvára, je to jasné. Klamali mi. Ak by bol Jacob taký chorý, ťažko by bol nechaný doma sám. A tu nikto nie je. Sú ktovie kde a mňa ťahajú za nos. Žeby to spôsobil Billy?

Môj ďalší telefonát s Billym bol úprimnejší, podozrievavejší, ale rovnako zbytočný. Dozvedela som sa nové tvrdenie, vraj Jacob trpí mononukleózou. Na konci ma len odbil, že to nie je môj problém a položil. Nechávala som Jakeovi jeden odkaz denne a pravidelne jazdila okolo La Push.

„Viem, že mi klamete Billy,“ povedala som mu raz do telefónu.

„Keď myslíš... musím ísť,“ odbil ma a zase položil. Prosila som Jacoba, aby sa mi ozval cez odkazy, o ktorých ani neviem, či si ich vypočul. Každý deň ma napadlo niečo iné, čo som chcela povedať, aby som ho tým prinútila ozvať sa mi. Neúspešne. Po troch týždňoch sa ozvalo zaklopanie na moje dvere a v nich stála Bella. Na tvári odvážny výraz. Posadila sa oproti mne.

„Musíme niečo urobiť. S Jacobom,“ začala. Nadvihla som obočie. „Klamú. Neviem, čo sa deje, ale niečo áno. A ja chcem vedieť čo.“

„A prečo ťa to tak trápi?“ dostala som konečne príležitosť spýtať sa. Bella sebou trochu mykla, ale neustúpila.

„Jacob mi pomohol. Cítila som sa s ním dobre. S ním som necítila takú bolesť, cítila som sa dobre. Lepšie a... zabúdala som na svoju bolesť, kým som bola s ním. Trápi ma, kam sa vyparil.“ Zazerala som neveriacky na svoju sestru, ktorá si mi tu vylievala srdce.

„Čo tým myslíš, ako ti pomohol?“ nahnevala som sa. Boli spolu raz, aspoň o čom viem.

„Neviem, ako to urobil. Ale urobil to a ja to potrebujem. Potrebujem ho, aby som sa cítila dobre,“ hovorila zúfalo. Mala som pocit, akoby mi svojimi slovami zlomila rebro, ktoré ma teraz nepríjemne tlačí a pichá v hrudi. Bella potrebuje Jacoba. Zdá sa, že som si nevšimla dôležitú vec. Možno, že ho má Bella radšej ako je to normálne. Možno ho má rada a... to nie je dobré.

„Bola si s ním raz,“ vyčítala som jej, hoci som nechcela, išlo to samo.

„Nie, bola som s ním niekoľkokrát, pracovali sme na našom... tajomstve,“ odmlčala sa. Zalapala som po dychu a snažila sa nič na sebe nenechať vidieť.

„Koľko ráz? Myslela som, že iba raz.“ Bella pokrútila hlavou.

„Požiadala som ho o jednu vec už vtedy, keď bol u nás na návšteve. Párkrát sme si volali, ale nechcel vymeniť program s tebou za náš a preto sme sa stretli po čase na to. Pracovali sme v garáži asi štyrikrát a raz sme boli nakupovať veci v Port Angeles,“ vysvetľovala živo. Ako to, že som o tom nevedela? Mám právo hnevať sa na to? Asi nie. Ale vadilo mi to, vadilo mi, že mi to Jake nepovedal. Ktovie, čo všetko sa stalo medzi zničenou, zúfalou Bellou a mojím Jacobom... no, možno už nie tak mojím.

 

Bellino priznanie spôsobilo dve veci. Krátkodobo ma to ohromne štvalo, ale dlhodobo ma to donútilo plánovať prepadnutie. Rozhodla som sa, že najlepší na to bude víkend, keď nemusím chodiť do školy. Plán bol jasný. Zastrčím si auto niekam do rohu a sadnem si za stromy, niekde, kde ma nebude vidno. Ako náhle uvidím, že sú doma, vrhnem tam a neodídem, kým Jacoba neuvidím, živého alebo mŕtveho – začala som už počítať so všetkým.

Keď som tam tak sedela, neprišlo mi to hlúpe, ako som čakala. Po tých týždňoch trápenia sa mi prišlo, že mám právo stretnúť sa so svojím najlepším kamarátom. Hlavne, keď som si uvedomila, že ho mám radšej ako predtým. Ale to bolo neaktuálne. Potrebovala som poznať pravdu.

Sedela som tam a všemožne sa kryla dažďu. Na čo potom, keď som zostala aj tak mokrá. Hneď ako som zbadala Jacoba, vybehla som za ním. Vedela som, že musím a bolo mi všetko jedno. Pre mňa akoby nepršalo.

Najprv som ale v diaľke videla partiu. Samozrejme, Samov gang. Čo tu chcú? Napadlo mi, že to oni sú zdrojom Jacobových problémov a túžila som sa na nich vrhnúť, ale došlo mi, že by mi to nebolo veľa platné pri ich mohutných postavách.

Zastali desať metrov pred Jacobovým domom a robili nejaké zvuky, ktoré nebolo cez sychrot dažďa počuť. Ale potom... neuvedomila som si to od začiatku. Vyšla k nim osoba, z Jakeovho domu. Nenapadlo ma, že je to Jacob, pretože tento chlapec bol iný. Vysoký, ale mohutnejší ako Jake, v jednom tričku a krátkych nohaviciach. Mal kratučké vlasy ako zvyšok gangu. Na tvári mal neurčitý, zničený, ale hrubý výraz. Vyzeral byť drsný, taký typ, od ktorého by ste sa radšej držali ďalej. Aj mne to napadlo. Ale toto bol predsa môj Jacob.

Okamžite som vybehla spoza kríkov a upaľovala k nim. Ak by utekali, asi ich nedohoním, ale pochybovala som, že by predo mnou utekali preč. Jeden z nich si ma všimol prvý a drgol do Sama Uleyho, ktorý skamenel, keď ma zazrel ako sa k nim blížim. Nešikovne som bežala a botasky sa mi šmýkali v blate. Ja som si všímala ale hlavne Jacoba. Jediný sa neotočil. Sam ostatným dával rozkazy, ako keby boli vojaci. Zostali pokojne stáť a Jacob mi stál bokom, ani na mňa nepozrel.

Pribehla som k nemu a stala si mu oproti. Jeho oči ma okamžite pohltili a on sa pozeral jednotlivo na každý kúsok mojej tváre a aj na zvyšok môjho tela, nevravel nič. Sťažka som vydychovala a premeriavala si ho. Vyzeral hrozne.

„Takže... si chorý?“ spýtala som sa. Jacob mlčal. Pozrel na Sama zúfalým pohľadom. Počula som, ako Sam vykázal ostatných do lesa a sám odišiel. My sme zostali na čistinke sami.

„Betta, čo tu robíš, nemala si sem vôbec chodiť.“

„Som rada, že som prišla, aby som videla ako si mi klamal!“ spustila som. Chcelo sa mi plakať, ale to som si nedovolila.

„Tak to nie je. Práve preto tu nemáš čo robiť. Nepochopila by si...“

„O čo ide, Jacob? Prečo si si ostrihal vlasy? Prečo beháš von v daždi, keď máš ležať v posteli? Nevieš ani zdvihnúť telefón? Poslať odkaz, prezvoniť, čokoľvek?!“ Jacob si vzdychol a pozeral na mňa, nevravel vôbec nič. Mala som chuť ho udrieť, len aby sa spamätal.

„Betta, odíď.“

„Si v gangu? V Samovej skupinke? Ako ostatní. Čo to s tebou je,“ vzlykla som. Jacob natiahol ruku a ledva sa ma dotkol, ale potom sa zase odtiahol preč.

„Žiadny gang. Betta, je koniec. Nemôžeme sa ďalej stretávať, nevedel som, ako ti to povedať. Preto som klamal.“ Nastalo hlboké ticho. Mala som pocit, že mi srdce vynechalo niekoľko úderov a potom ma tuho rozbolelo, akoby v ňom prešiel kŕč.

„Aký koniec? Prečo... čo sa deje?!“ Zadržala som ho, lebo chcel odísť. Odtiahol sa odo mňa, ako keby boli moje dotyky smrteľné. Ale cítila som jeho dokonale horúcu pokožku napriek tomu, že ju kropili dažďové kvapky. Rovnako horúce ako v ten... večer.

„Ja už nemôžem. Nejde to, nemôžeme sa vidieť,“ vykrúcal sa.

„Prečo?!“ skríkla som po ňom. Pozeral na mňa so všetkou zničenosťou sveta, celkom smutný. Pokrčil ramenami. „Je to kvôli tomu, čo si mi vyčítal? Aká som? Že mi všetko vadí a... a...“ začala som si spájať veci dokopy. Jacob na mňa pozeral ako na idiota.

„Nie. Nie, nič také. Betta, nejde o teba, ty si...“ pokrútil hlavou. „Ja nie som pre teba dobrá spoločnosť,“ povedal. Natiahla som za ním ruku, pevne rozhodnutá nenechať ho odísť. Tá predstava ma sama o sebe mučila. Ale on mi ju silno odstrčil, počula som a cítila jemné puknutie. Ruka v ramene ma ohromne bolela, zachytila som si ju druhou rukou. Jacob sa automaticky pohol ku mne, aby ma zachytil, ale potom sa zase správal, ako keby som mala tristo stupňov.

„Nejde to! Vidíš? Nie si so mnou v bezpečí!“ hovoril hystericky.

„Je len vykĺbená. To nič... to bola náhoda,“ povedala som s námahou. Jacob mal oči celkom červené, nevedela som či plače, lebo sme boli celý mokrý od dažďa.

„Nebola to náhoda. A preto sa vidíme naposledy,“ stisol pevne pery. Vzlykla som, nevedela som, čo robiť. Ruka ma bolela a potrebovala ošetrenie a oddych. Jacob odbehol. Snažila som sa kráčať k nemu, ale bolesť ma premáhala. Matne som si všimla na kraji lesa jeho novú skupinu kamarátov. Sam stál vpredu a pozoroval ma. Za chvíľu sa rútil Jacob von a za ním prišiel Billy, ale ja som sledovala Jacoba. Zastal pri dome a pozeral na mňa. Potom sa rozbehol do lesa. Kričala som za ním, ale už ho nebolo.

Billy ma odviezol domov a vysvetlil Charliemu, že som si ublížila. Ja som nevravela nič. Sedela som schúlená na gauči a ticho som plakala. Všetci si mysleli, že je to od bolesti ramena. A preto mi všetci dali pokoj. Len Bella sedel pri mne v tichosti a robila mi akúsi mlčanlivú, chápavú spoločnosť. Ako keby vedela, čo sa stalo. Ako keby vedela, že ma Jacob Black odvrhol, opustil. Že som sama. Nikdy mi nevadilo byť sama. Ale vadí mi byť bez neho.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Twins - 30. kapitola:

 1
8. lulu
13.09.2011 [11:19]

prepáč, že nekomentujem kazdú časť, pretožeich hltám jednu za druhou. krasna poviedka. Emoticon Emoticon

7. Zdenuše
12.09.2011 [21:10]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

12.09.2011 [20:39]

ada1987 Emoticon Emoticon

5. Meredith
12.09.2011 [19:37]

super kapitola ako všetky ostatné Emoticon Emoticon Emoticon a nech ta ani nenapadne nechat tuo poviedku Emoticon

4. Hejly
12.09.2011 [19:36]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

3.
Smazat | Upravit | 12.09.2011 [19:27]

To... to nemám slov. Krásne si to opísala a som rada, že si túto kapitolu nezmazala, pretože je perfektná. Veľmi sa teším na pokračovanie Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

12.09.2011 [19:22]

JanelineĎakujem. Komentáre sú voda môj mlyn.
Ale teraz si mi nasadila chrobáka do hlavy,ja som na otisk zabudla! Nooo budem to musieť nejako vymyslieť. Emoticon

1. Veruše
12.09.2011 [19:20]

Krásná kapitolka Emoticon doufám že bude pokráčko rychle a ještě by mě zajímalo a doufám v to že se Jacob do Betty otisknul Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!