Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Twins - 3. kapitola

09.07.2011 (08:00) • Janeline • FanFiction na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 1130×

Sedela som na koberci s prekríženými nohami.

„Stoj, to nesmieš, prestaň!“ syčal Jacob a snažil sa chytiť drobného zajaca do rúk. Pozrela som ta. Zajac síce s vyplašeným pohľadom, ale zase vrcholne flegmaticky žuval parkety Bellinej podlahy. Jacob sa hodil za ním a zajac mu, tak povediac, vzal do zajačích. Jacob sa dlaňami odrazil od tvrdého dreva a skoro si narazil nos. Pokúsila som sa skryť svoj výbuch smiechu.

„Nechaj ho, potvoru, chytíme ho potom,“ povedala som ospravedlňujúco. Jacob sa posadil späť na svoje miesto.

„Vážne to nevadí, že sme v Bellinej izbe?“ uisťoval sa. Pozrela som z okna na sychravú oblohu.

„Čo oči nevidia...“ Jacob sa šibalsky zaškeril. Obzeral si pochmúrnu izbu. „Ehm, ale môžeme ísť aj ku mne. Bez toho netvora,“ ukázala som na zajaca, ktorý sa práve umýval pod posteľou.

„Nie, aký je v tom rozdiel?“

„No, moja izba je o niečo menej depresívna,“ pokrčila som plecami. Jacob sa ešte raz dobre poobzeral. Zamračene sa pohľadom vrátil ku mne.

„Mne sa nezdá byť zlá ani táto,“ povedal pomaly. Očividne nechápal, na čo narážam. Obzrela som si staré, ošumelé modré tapety, rozheglaný rám postele, štyridsaťročné parkety. Bella si zadovážila asi sto sviečok, ktorými sa to tu zrejme snažila urobiť útulnejšie. Ale napriek tomu, bolo mi tu zvláštne, až som si chcela objať kolená a schúliť sa do klbka.

„Je tu nepríjemne, moja je živšia,“ trvala som na svojom.

„A čím?“ vyzvedal Jake.

„No, napríklad je novšia. Sú tam novšie veci a nie je taká praveká.“

„Aha, o toto ide. Hm,“ povedal Jake a pozrel veľavýznamne na staré parkety. Len mlčal, akoby si myslel svoje. Ja som na neho nedočkavo upierala pohľad a keď to zbadal, pokrútil hlavou a obzrel sa po zajacovi.

„Čo je?!“ nedala som mu pokoj. Pozrel na mňa a opäť pokrútil hlavou. Zhlboka sa nadýchol.

„No tak, o čo ide Jacob?“ Rozhodla som sa pre priamy prístup. Jacob si ma najprv pozorne premeral. Napokon utiahnuto prehovoril. Vyzeral, ako by zvažoval každé slovo.

„Tvoja sestra mi ešte kedysi dávno povedala, prečo si sem nechodila. Chápeš, pýtal som sa. Bol som zvedavý aké by to bolo opekať s dvoma rovnakými babami. Bella bola v pohode, bol som zvedavý na teba.“ Sledovala som ho so zdvihnutým obočím a on váhal, či hovoriť ďalej. Rýchlo som sa zatvárila chápavo a dávala som mu čas.

„Bella povedala, že si náročná. Že Forks je pre teba podradné mesto.“ Sklopil pohľad. To, čo mi povedal, ma trochu pichlo. Na jednej strane to bola, samozrejme, pravda. Forks bol podradný. Ale netušila som, že tu o mne Bella takto rozprávala. Veď medzi mnou a ňou bol jediný rozdiel a to ten, že ona si nepriznala, že Forks považuje za podradný.
Keď som si uvedomila ako sa Jacob tvári, hodila som to za hlavu. Nateraz.

„To je v pohode, nechcela som ťa uraziť. Môžeš si myslieť, že som povrchná, ale jednoducho som zvyknutá na iný životný štandard,“ vysvetlila som. Jake mal stále sklonenú hlavu. Jeho to mrzelo. Nechcel o nikom roznášať reči. Bol to dobrý chlapec. Usmiala som sa na neho a on mi úsmev nesmelo opätoval.

„Nie, nie. Len ma to mrzí. V tom prípade sa ti u nás páčiť nebude,“ povedal na rovinu. Naraz mi to všetko došlo. Jacob vyrastal v rezervácií. Toto je pre neho domov. Jeho životným mottom bolo, že nezáleží na vzhľade ani na tom kde sme, ale s kým tam sme. Som si istá, že bol vychovávaný v tomto duchu a preto je taký nevinný. Oproti mne bol na tom veľmi dobre. Bolo mu jedno, že je tu zima, že z okna prefukuje, že sa v rohu odlupuje kus tapety aj to, že zajac nabobkoval na celú podlahu.
Bolo to vlastne uvoľňujúce. Kiežby som takto vnímala všetko aj ja.

„Jake, rada pôjdem k vám. Stačí ak ma zabavíš a ja nebudem myslieť na hlúposti.“ Jacob sa usmial. Vážne úplne žiaril.

„Ale je tam svinčík. Nie doslova, už nechováme zvery. Ale ja skutočne nie som veľmi poriadkumilovný,“ varoval ma.

„Nevadí. Oplatím ti návštevu. Ako vidíš, ten zajac tu narobil aj za dve svine,“ napadlo mi a izba sa opäť otriasla naším smiechom.

„Upracme to, inak nás oboch tvoja sestra zabije,“ navrhol a postavil sa. Opatrne prechádzal ku dverám a ja som sa tiež snažila vyhnúť zradným bobkom.

Keď sme prešli na chodbu, aby sme našli metlu, počuli sme nadšený jakot z obývačky.

„Super!“ Nadskočil Jacob. Zarazene som otočila hlavu k nemu.

„Myslela som, že nefandíš,“ hádala som. Jacob zavrtel hlavou.

„Veruže ani nie. Ale ak vyhráme, oco bude mať dobrú náladu. To znamená, že ma nechá riadiť cestu domov,“ škeril sa na mňa.

„Počkať, ty nemáš vodičák?“ Jacob sa na mňa potešene pozrel.

„Nie. Mám pätnásť,“ vysúkal zo seba. Znelo to ako priznanie k vražde. Už s metlou v ruke som sa otočila k nemu.

„Tak ako ti môj otec môže dovoliť niečo také?“ Neverila som vlastným ušiam. Jake sa usmial a poškrabal sa vzadu na hlave. Dlhé lesklé vlasy mu len tak poskočili.

„Charlie je bomba, prižmúri očko, keď je treba. Fakt, je to senza chlapík,“ vysvetľoval mi. Prekvapene som cupkala do izby a pustila som sa do zametania bobkov. Charlie sa nezdá, myslela som, že je voči takýmto veciam zatrpknutý a neústupný. Zdá sa, že som ho podcenila.

„Jake, prosím ťa, chyť tú potvoru,“ požiadala som ho. Všimla som si, ako sústredene sa na mňa pozeral. Zajaca nešikovne chytil na druhý pokus a ja som sa na ňom zase smiala.

„A ty... ty mi nepovieš, že som... mladý?“ Pozrela som na neho.

„Cítiš si príliš staro, že to chceš počuť?“ Zažmurkala som.

„Nie, práve naopak. Tvoja sestra ma totiž vždy odpísala, že som decko,“ povedal. Znel celkom skleslo. Premerala som si ho. Tento bezstarostný mladík má problém s tým, že je decko?

„Každý raz musí byť decko. Bella je decko doteraz,“ nadhodila som. Jake sa zasmial a zdalo sa, že už má lepšiu náladu. Nechápala som, prečo by Bella niekoho takto odpísala. Čo na tom, že je mladší? Sú to len dva roky a je predsa správny. Tak prečo...?

„Som doma!“ ozvalo sa dole. Vytreštila som oči a pozrela na Jakea. Stuhla som na celých pár sekúnd. Jake nadskočil na mieste a sekundu sme sa na seba dívali.

„Ja... zdržím ju!“ vybehol dvermi. Počula som ho dupať dole schodmi a aj to, ako prepadol Bellu.

„Kde si bola?“ začula som pri urýchlenom zametaní.

„Ja... ja... musela som ísť za spolužiačkou, doučovala ma z matiky - som na to blbá.“ Počula som Bellin hlas. Neistý, koktavý hlas. Klame. Nikto nedokázal tak zle klamať ako ona. Dokonca ani ja nie. Ale musela som riešiť inú vec. Nezaujímalo ma, či Bella bola na káve s Ericom, proste som nahrnula kopu bobkov na lopatku a rozbehla sa k oknu. Lakťom som ho otvorila a vyklopila som lopatku čo najďalej od strechy.

Do tváre mi zavial ľadový vzduch a dokonca ma ovlažilo pár kvapiek vody. Zdola sa ozval klaksón. Pozrela som tam na strieborné Volvo. Priamo bodalo do očí, v našej nudnej, chudobnej štvrti. Trikrát som rýchlo mrkla a neverila som tomu, čo vidím. Edward Cullen sa vyklonil z okna a veselo mi kýval. Vyzeral byť šťastný a tváril sa, akoby sa ma to týkalo. Keď som tak na neho zízala s otvorenými ústami, došlo mi o čo ide. On si myslí, že ja som Bella. Neisto som zdvihla ruku a zakývala mu. Naklonil hlavu na bok. Zapochyboval? Nemôže vedieť, že to nie som ja. Rýchlo, ale potichu som zaklapla okno a utekala aj s metlou a lopatkou preč.

„Betts?“ počula som spýtavý Bellin tón, keď ma zastihla ako za sebou zatváram dvere jej izby. Otočila som k nej hlavu.

„Nudili sme sa, tak sme ti vypratali klietku pre Gilberta. Nemáš začo,“ vysypala som a už som zmizla u seba.

Ozvalo sa zaklopanie a ja som neisto šla otvoriť. Našťastie, žiadna Bella. Iba Jacob, ktorý nedokázal skrotiť výbuch smiechu. Rýchlo som ho pustila dnu. Spadol rovno na moju posteľ a spustil na plné ústa.

„Ticho, Jake, myslíš, že je hluchá?“

„P-prepáč! Ok. Už mi je dobre, ja len... mala si sa vidieť! Uhryzla ťa metla?!“ nadúval sa smiechom.

„Nie, ale... niečo som videla,“ pošepkala som tajomne.

„Čože, nič som ti nerozumel,“ priznal. Stále sa zadúšal smiechom. Pripomínal mi mladého koňa, ktorý ohlušujúco erdží a prevaľuje sa po mojej posteli. Sadla som si vedľa neho a rozosmiala som sa tiež.

„Si hluchý? Ach, vravím, že som videla niečo... zaujímavé,“ zopakovala som.

„Čo?!“

Potichu som mu porozprávala o Edwardovi Cullenovi. Zdalo sa, že veľmi dobre vie o koho ide. Prikývol, keď som skončila.

„Hm... to sa Billymu páčiť nebude,“ povedal. Zarazila som sa.

„Prečo?“ Veď to nešlo do kopy. Billy Black z rezervácie a Edward Cullen zo školy, čo mali spoločné?
Jacob si ma zase premeral. Jeho tmavé oči boli pozorné.

„Jakob!“ zreval zdola Billyho hlas. Obaja sme nadskočili a Jacob sa otriasol.

„V pohode?“ spýtala som sa.

„Hej, len, my o vlku a vlk... nuž.“ Tváril sa previnilo. Postavil sa na odchod, ale zostal stáť pri dverách a pozeral spriama  na mňa.

„Zájdem za tebou, keď budem mať čas, a potom mi povieš o čo išlo?“ Jacob sa zamyslel a po tvári sa mu rozľahol spokojný úsmev.

„Ak prídeš, poviem ti to,“ sľúbil.

„Platí,“ postavila som sa a natiahla k nemu ruku. S úsmevom ju prijal.

„Jacob, ak okamžite nenaklusáš, budeš bežať za autom!“ ozvalo sa zdola. Jacob zaspätkoval a zo smiechom sa rozbehol preč z izby.

Pomaly som podišla k oknu a pohľadom som prehľadala príjazdovú cestu. Po striebornom Volve nebolo ani stopy. Každopádne tu vtedy bolo a to znamenalo len jedno. Moja sestra bola vonku s Edwardom Cullenom. Takže Lauren bude zúriť.

Autor: Janeline, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Twins - 3. kapitola: