Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Twins - 24. kapitola

Twins - 24. kapitolaĎalšia kapitola, prajem pekné čítanie. Hoci dole pod poviedkou rozoberám realitu, poprosím Vás, aby ste sa v komentároch vyjadrili hlavne k poviedke a k tomu, čo si o kapitole myslíte.

Náš výstup nemohol utiecť nikomu. Nechápala som ako je možné, že Angela bola natoľko slušná a dala mi pokoj, zatiaľ čo ma Jess neustále obliehala ako raketa. A ako by to bolo málo, pri obede sa od Cullenovcov odtrhla Bella a tiež sa ma na to prišla spýtať. Ukázala som jej náramok a ona žasla rovnako ako ja. Nemohla od neho odtrhnúť oči. Všimla som si, ako si ju zvedavo prezeral Edward.

„Čo si dostala od svojho priateľa?“ oplatila som jej zvedavé otázky. Bella trhla ramenom a nadýchla sa k odpovedi a potom sa odmlčala.

„Vlastne... Alice mi robí oslavu. Beriem to ako darček od celej rodiny. A mimochodom...“ Bella sa zatvárila zhrozene, ale to už ma niekto silno poťukal na ramene. Otočila som sa a zvesila hlavu za tvárou Alice.

„Ahoj! Bella ti už asi spomínala, že má dnes u nás oslavu?“ začala rovnako zhurta. Zrazu ma zaplavil nepríjemný pocit. Automaticky mi ruka vystrelila k druhej a chytila som sa okolo náramku. Moja záchrana. Len som prikývla, keďže pri Alice som mala pocit, že odreční za dvoch, nebola som potrebná.

„Napadlo ma, či by si nechcela prísť, sú to aj tvoje narodeniny.“

„Pst!“ ozvali sme sa s Bellou naraz. Alice sa zasmiala, naše protesty, samozrejme, ignorovala.

„Tak čo, môžeme ťa očakávať? Ak nemáš čo na seba...“ Alice sa odmlčala a zahľadela na Bellu stojacu za mnou. V odraze okien som videla, ako si Bella dvoma prstami jazdila po krku a naznačovala Alice prestať. Alice si na ukončenie vety len odkašľala. Vypäla svoju drobnú postavu a nedočkavo ma sledovala veľkými, zlatými očami.

„Už niečo mám s Jacobom. Tiež to chce som mnou osláviť.“ Každopádne to navrhol, hoci sme sa nedohodli na žiadnej oslave, nechcela som byť nevľúdna. Alice určite považovala svoju ponuku za neodolateľnú a veľkorysú, aká by možno aj bola, nebyť môjho názoru na nich. Otočila som sa na Bellu.

„Tak si to uži, sestrička, je to od Alice a celej jej rodiny také milé. Budú sa s tebou zaoberať celý večer,“ žmurkla som na ňu a nevšímala si jej šokovaný výraz. Dokážem si predstaviť, ako nerada Alicinu ponuku prijala. Možno to urobila len preto, že sú kamarátky. Súdiac podľa jej výrazu, ktorý už teraz ani neskrývala.

 

Teraz som si už bola istá, že Jacobov darček bol akýsi prelom. Večer sme strávili spolu a neuveriteľne mi to pripomínalo časy, keď bol ešte iný. Priznal sa mi, že na mojom darčeku pracoval niekoľko týždňov. Vraj to bolo únavné a zdĺhavé, lebo vraj on nie je žiadny puntičkár. Napriek tomu sa mu podarilo toto majstrovské dielo, ktoré mi robilo už niekoľký deň takú radosť, akú by som mohla mať zhruba z nového auta. Popri aute by som ale mala aj výčitky kvôli peniazom. Toto bolo stokrát lepšie.

Jacob sedel pri veľkom dube. Konečne dnes nepršalo a tak sme sa mohli zložiť kde sme chceli. Zem začínala byť studená, hoci bol september. Ale my sme mali deku a bolo nám fajn. Boli sme radi, že sedíme v suchom. Práve sme sa z nudy podpichovali, keď sme zbadali, ako k nám beží nejaký mladý chlapec. Už sa zotmelo a preto sa nám väčšina ľudí vyhýbala. Ale tento akoby vedel, že sme to my. Jacob sa postavil a pozorne hľadel do diaľky.

„Seth?“ vítal chlapca. Ten k nám pribehol a celý zadýchaný nás káral, že nás nedokázal nájsť.

„Čo sa robí?“ zamračil sa Jacob. Seth Clearwater mávol rukou.

„Chalani ťa zháňajú. Bude veľká oslava. Ale obrovská! Dokonca Sam, Sam Uley, aj staršinovia! Všetci sú tam. Niekto priniesol pivo, víno a jedlo!“ nadchýnal sa chlapec.

„A čo sa bude oslavovať?“ nechápal Jacob. Pozrel vyplašene na mňa. Napadlo ma, že sa niekto dozvedel o mojich nedávnych narodeninách, ale potom som sa cítila ako hlupaňa. Kvôli mne by iste neboli staršinovia hore nohami.

„Nemáte nejaké výročie? Myslím vy, Quilleti,“ spýtala som sa Jacoba. Zamračene pozeral na druhú stranu hory, odkiaľ sme videli špičky vysokých vatier.

„Bože, výročie!“ vysmial ma Seth.

„Poď krpec, pridáme sa,“ rozhodol Jacob. Bolo vtipné pozorovať Jacoba, ako vodcovsky prehovára k Sethovi. A Seth ho priam s pobožnou oddanosťou pozoroval a poslúchal. Bolo to síce pekné, veľmi disciplinované a obdivuhodné, ale aj smiešne, divné. Ja som Jacoba nedokázala brať ako vodcu.

Chlapci síce len chodili, ale obaja boli rýchlejší. Jacobovím dlhým nohám sa nedivím, ale aj Seth to dokázal. Už keď sme vošli do lesa, musela som ich prosiť aby spomalili. V tej tme som nič nevidela, podkýňala som sa a v hrudi ma pichalo. Jacob sa mi za to smial, ale vzal ma za ruku a spomalil. Seth si prezrel naše spojené ruky, keď sme vyšli na čistinku, kde bolo viac svetla. Pozrel mi zvedavo do tváre. Vedela som, že Jacoba obdivuje, ale prečo študuje mňa?

Lenže to mi z hlavy rýchlo vyhnala atmosféra, ktorá nás čakala na pláži. Vatry vysoké niekoľko metrov, na pláži mladí, starí, veľkí aj malí, matky s dieťatkami na rukách, a na kraji mali rozložené stoličky takzvaní starší. Medzi nimi aj Billy.

Zamiešali sme sa do davu a nestihli ísť za Billym, ako sme mali v pláne. Jacob ma držal za ruku, lebo by bolo veľmi ľahké stratiť sa v tom dave. Hneď na to na nás narazili Jacobovi priatelia. Embry, Quil, Jared. Všetci jedli a len miestami mali ústa prázdne. Počula som Jacoba ako kričí Embrymu niečo do ucha. Embry pokrčil ramenami. Cezo mňa sa naklonil Quil.

„Odišli, konečne sú preč! Je to tu čisté! Juchú!“ kričal na Jakea. Potom sa rozbehol k nejakému dievčaťu a začali sa naháňať okolo vatry. Pozrela som na Jacoba.

„Kto – odišiel?“ naznačila som posunkami. Jacob pokrčil ramenami. Vzal ma za ruku a predierali sme sa ďalej. Ako inak, Jacob sa vrhol na stôl s občerstvením. Plno pečených klobás, huriek, čevapčiči, zemiakov a niekoľko bochníkov chleba stôl poriadne zaťažilo. A Jacob sa mu poponáhľal tú ťažobu uľahčiť. Donútil ma ochutnať „najlepšiu klobásu na svete“ a ja som sa celá mastná vybrala k oceánu. Mala som dosť po niekoľkých hryznutiach, hoci som naposledy jedla na obed.

Mala som chuť tancovať. Nech do mňa vošlo čokoľvek, hanblivosť ustúpila a ja som sa rýchlo poumývala v prílivových vlnách. Opodiaľ od hudby a hlasnej vravy som povedala Jacobovi svoj plán a on nadšene súhlasil.

Keď sme dorazili do kruhu, kde sa tancovalo, trochu ma táto nálada prešla. Na krásne, ľudové piesne tancovalo v dokonalom rytme niekoľko dievčat a len dvaja chlapci, ktorí sa nechali uniesť ich lákavými pohybmi. Paul a Sam Uley. Sam tancoval so svojou priateľkou a Paul prebiehal medzi ostatnými dievčatami. Všetky krásne rovnakým, exotickým spôsobom, dlhé čierne vlasy sa leskli na svetle ohňa, mali v nich pierka a koráliky, ich dokonalé, ženské postavy boli pozakrývané v odeve kmeňa. A ten rytmus. Toto bolo hotové predstavenie.

Jacob na ne nedbal. Vtiahol ma do kruhu. Lenže ja som mala pocit, že takto im to budem iba kaziť. Chvíľu som sa mu snažila uniknúť a celá som sa červenala, že tam zavadziam. Po chvíli sa ale zdalo, že ani tanečníkom, ani pozorovateľom nevadíme, tak som sa uvoľnila. Stále som musela stáčať pohľad na tie dievčatá. Boli také krásne a vznešené, pýšiace sa svojou ženskosťou, že nebolo divu, ako po nich všetci muži pozerajú. Bola som si istá, že aj Jacob by sa mal takto tváriť, napríklad ako Paul. Ale on nespúšťal pohľad zo mňa. Pohľad dosť nadšený a radostný, ako keby som vyzerala ako jedna z tých tanečníc.

 

„Bola to hanba. Ale páči sami vaša hudba,“ obrátila som sa na Jakea. Kráčali sme po pláži, aby sme vychladli. V živote som nič tak aktívne nerobila ako teraz. Tancovali sme veľa piesní, ale tieto ich piesne trvali vraj aj vyše šesť minút. A to bolo na mňa priveľa. Celá spotená som sa tackala. Bola som príjemne unavená, len si tak ľahnúť a zaspať. Jacob ma podopieral, aby som kráčala rovno.

„Nebola to hanba. Dokonca na teba veľa chalanov zazeralo. Mal som chuť im vypichnúť oči. Asi nepochopili, že si moja tanečníčka,“ ozval sa Jake zamyslene.

„Ak pozerali, tak len na to, čo tam predvádzam. Alebo ak ma poznajú, vyčkávali, kedy si nejako vtipne ublížim,“ smiala som sa.

„Pozerali na tú najkrajšiu dievčinu na parkete,“ povedal.

„Rebecca bola krásna. Ani neverím, že ste súrodenci,“ drgla som ho. Jacob sa mi uhol a musel ma zachytiť, aby som nespadla.

„Myslel som teba, ale ty to nechceš počuť,“ oponoval sám sebe. Prikývla som.

„Nechcem. Ďakujem,“ povedala som rýchlo. Jacob chápavo prikývol. Vybrali sme sa ďalej našou lenivou prechádzkou ale niekto nám kráčal naproti. Billy.

„Betta! Nevedel som vás nájsť!“ pozrel vyčítavo na Jacoba.

„Tak ste nemali urobiť takú veľkú párty, otec, čo to do teba vošlo?“ smial sa Jake. Ale Billy zostal vážny.

„Betta, choď, prosím, domov. Charlie volal už pred hodinou a pol, aby som ťa už aj poslal,“ pozrela Billy na mňa. Jeho hlas bol prísny, ale pohľad mäkký, až ľútostivý.

„Čo sa stalo?“ vyhŕkla som.

„Všetko je v poriadku. Nestrácaj už čas,“ odbil ma. Odprevadil ma až k autu. Jacob trval na tom, že pôjde so mnou. Ale Billy mu to zakázal tónom, ktorý mu nedovolil hádať sa. A nech už má Charlie akýkoľvek problém, Jacob to nemusí riešiť. Môže sa baviť, keď už je veľká oslava.

 

Prišla so domov, no na verande bolo zhasnuté. Dúfala som, že sa ocko nehnevá. Vošla som dnu a už som sa rozbehla po schodoch, ale zbadala som pohyb v obývačke. Myslela som, že ocko je u seba v spálni, keď je všade tma. Vošla som pomaly a zapla stolnú lampičku. Ocko si ani nezastrel oči, len za tuho zamračil. Bol vyvalený na gauči, na tvári unavený, zničený výraz. Sadla som si oproti nemu do kresla a čakala.

„Kde si toľko bola, Betta?“ prehovoril zlámaným hlasom. Sklopila som pohľad.

„Celý čas v La Push, ocko. Bola tam veľká oslava, bol tam snáď každý z rezervácie. Preto nás Billy nemohol nájsť. Bolo dosť ťažké tam niekoho objaviť. Hneváš sa?“

„Nie. Vravíš celá rezervácia?“

„Bolo tam hrozne veľa ľudí, toľko domov som v La Push ani nevidela, koľko ľudí tam bolo,“ priznala som. Ocko sa bolestne chytil za hlavu.

„A tie vatry, ešte horia?“ Obzrela som sa. Dokonca teraz bolo vidieť jednu malú, svietiacu bodku v diaľke. Neuvedomila som si, aký rozmer nabrala oslava.

„Už... pomaly nie. Čo môžu tak perne oslavovať?“ Ocko na mňa prudko otočil hlavu. Zarazene si ma premeral, skoro ako keby som povedala nejaké neslušné slovo.

„Ty to nevieš?“ zasyčal pobúrene. Zľakla som sa.

„Čo sa stalo? A kde je Bella?“ vyskočila som a obzerala sa po izbe. Nevidela som Cullenovo auto, ale ani netuším, koľko je hodín, žeby už odišiel?

„Posaď sa. Bella je hore. A je v zlom stave. Edward odišiel, aj celá jeho rodina. Sú preč. Odsťahovali sa do LA, či kam...“ oznámil mi. Skutočne, klesla som na stoličku ako povedal. Oslavy dávajú zmysel. Charlieho nepokoj, jeho strhaná tvár a nepochopiteľné pobúrenie. Všetko dáva zmysel.

„Chúďatko,“ zaúpela som nahlas.

_________________________________________________________

Takže, rada by som sa Vám ešte raz ospravedlnila za svoju neaktívnosť. Stalo sa mi jedno nečakané nešťastie a veľa času som strávila v nemocnici, skoro celý týždeň som bola v stave kómy – aj ma neskôr umelo držali v spánku kvôli lepšiemu hojeniu zranení. Priznám sa, že mi ani na um nezišlo, že existuje nejaké stmívko, nejaká poviedka, alebo hocičo. Napokon mi prišiel e-mail, keď som sa konečne dostala na internet. Bol od skvelej autorky a mojej čitateľky: ada 1987. Až ona mi pripomenula, že poviedku píšem a dobre urobila, aspoň som sa zabavila v tej depresívnej nemocnici. Fuj. (Mimochodom sestričky považovali písanie poviedok za vysiľujúce, ale keď videli akú tematiku píšem, zaradovali sa, bolo to veľmi vtipné.)

Teraz som už doma a neberiem žiadne oblbováky. Mám pár drobných zranení a dve väčšie – momentálne už zadrôtovanú sánku a zlomené jabĺčko. Nepíšem to, aby ma niekto ľutoval a podobne, jednoducho chcem, aby bolo jasné, že som sa na poviedku nevykašľala len tak z nudy.

Neviem, ako to bude vyzerať. Píšem, lebo ma to baví, keď mi toho teraz veľa z koníčkov nezostalo. Ale niekedy cítim, že mi dochádza inšpirácia, že písanie príbehu sa mení viac na výlev a musím veľa mazať. Ak by sa kvalita poviedky znížila, dám si od nej pauzu. Uvidíme, ako to bude.

A za vernosť ďakujem aj Elizme, ktorej nadšenie z pokračovania poviedky ma veľmi inšpiruje.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Twins - 24. kapitola:

 1
12.09.2011 [20:19]

ada1987som rada, že si spať! idem rychlo na dalsiu cast! Emoticon

31.08.2011 [23:09]

SweetDreamsMoc se mi tvoje povidka libi a budu jen rada, kdyz budes pokracovat:) Preji brzke udzraveni!

6.
Smazat | Upravit | 31.08.2011 [20:48]

Krásna kapitola, som zvedavá, ako sa to vyvinie s Bellou, keď teraz Jacob sa skôr kamaráti s Bettou. No veľmi sa teším na ďalšiu kapitolu a som rada, že moje nadšenie Ťa inšpiruje. Kdesi na fóre som čítala, že vraj si mala autonehodu, ale nevedela som, či je to naozaj tak. Tvoja poviedka je fakt super a ešte nikdy som nebola tak strašne závislá od nejakej poviedky. Myslela som si skôr, že si dávaš nejakú pauzu v písaní, ale som fakt rada že znovu pokračuješ. Trochu dlhý komentár na mňa, tak už len by som Ťa chcela poprosiť, rýchlo ďalšiu kapitolu Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

5. jasmine
31.08.2011 [17:32]

Táto poviedka mi zozačiatku nádherne spríjemňovala rána a ani si nevieš predstaviť, akú mám radosť, že si sa rozhodla pokračovať! A rozhodne si nesklamala, je to stále rovnako skvelé. Prajem Ti len veľa sily do písania pokračovaní na ktoré sa nesmierne teším! Emoticon

4. peabody
31.08.2011 [10:51]

skvelá kapitola, teším sa na pokračovanie Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

3. ssiimmii432
31.08.2011 [10:45]

Krásná kapitolka Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

2. lai
31.08.2011 [9:56]

kapitola úžasně dokonalá Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

31.08.2011 [7:27]

stmivani158Na tuhle povídku jsem narazila jednou, ale byla jsem líná a tak jsem si ji odložila na později. Dnes jsem ji přečetla jedním hltem a jsem z toho hotová. Píšeš úžasně a plně jsi mě vtáhla do děje... Obdivuji tě, že si dokázala psát v nemocnici. Mě to myšlenky akorát zachmuří a kdybych povídku pak vydala, tak se po přečtení každej akorát zastřelil Emoticon Emoticon ... Vůbec se povídka nezhoršila! Je pořád skvělá! Emoticon Budu se těšit na další kapitolku Emoticon ... A přeji brzké uzdravení Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!