Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Twins - 21. kapitola

05.08.2011 (07:45) • Janeline • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1144×

„Poď, poď,“ počula som Jacoba. Ale niečo ma ohromne nútilo zostať na mieste. Edward na mne visel pohľadom a vyzeral skoro nevinne. Len oči mu celkom sčerneli. Už zase? Toto som už videla u doktora Cullena. Edward stál síce dokonale nehybne, ale mňa premkol strach, veď by bol pri mne skôr, ako by som si stihla zaumieniť kričať o pomoc. Aj cez všetok strach ma uchvátili detaily, ku ktorým som sa dostala nechcene blízko. Keďže tie oči sčerneli obom upírom, bude to nejaký spoločný znak. Predpokladám, že to bude túžba... po krvi. Momentálne po tej mojej.

„Edward,“ pípla potichu vyplašená Bella. Veľmi pomaličky sa k nemu blížila rukou a napokon sa ho opatrne dotkla. Ale on na to nijak nereagoval, a tak o krôčik pristúpila. O drobný, opatrný krôčik. Zažmúrila som na ňu, sledovala som, ako napäto čaká a v tvári sa jej zračí čistá nevedomosť, nevinnosť.

„Bella, poď sem,“ zavolala som za ňou, keď ma Jacob ťahal nasilu preč. Bella na mňa hodila krátky, nechápavý pohľad. A mne došlo, že ona sa nebojí o seba, možno ani nie o mňa. Bojí sa o neho.

„Bella,“ naliehal aj Jacob. Asi mu až teraz došlo, že stojí priamo pri tom netvorovi a je vo veľkom nebezpečenstve. No hneď, ako mi toto prebehlo hlavou, väčšmi som sa bála o seba. Edward sa totiž hneď na to pohol veľmi zostra a ustúpil bližšie k nám, ďalej od Belly.

Jacob ma okamžite zdvihol a niesol preč, nehladiac na nič. Ale ja som sa mu mykala v náručí, udierala ho a on ma napokon nevládal niesť, a položil ma na zem. Stále som pozerala na Bellu. V tej chvíli mi srdce bilo viac ako keby mi išlo zlyhať, dych som mala nepravidelný, pretože som v návaloch zúfalého, ťažkého strachu dýchať zabúdala a tiež to nebolo práve ľahké. Vzduch akoby zredol natoľko, že ma v pľúcach pichal ako veľká ihla. Natiahla som ruku. Bezradne som pozerala na Bellu a na jej nerozvážne pohľady.

Edward k nej otočil hlavu. Netuším, ako sa na ňu pozrel, ale hneď na to sa pohol a doslova akoby zmizol. Vyletel najskôr dverami von, ale ja som ho už nevidela. Pomaly som sa spamätávala z jeho odchodu, ale uvedomovala som si aj, že sa môže kedykoľvek rovnako rýchlo vrátiť. Pohľadom som skĺzla na Bellu. Vystreté ruky držala ešte stále pred sebou, teraz sa jej začali triasť, pery si zahryzla určite veľmi tuho, podľa toho, ako mala zovretú sánku. Roztriasli sa jej kolená a podlomili sa jej.

Pribehla som k nej, a pomohla jej vstať. Samozrejme ju bolela noha v sadre, ktorá si také zachádzanie ešte vyprosí. Chytila som Bellu okolo ramien a viedla ju hore do jej izby, hoci by som sama potrebovala niekoho, kto by odviedol mňa. V jej izbe som ju posadila na posteľ. Už sa mierne prebrala a tak som sledovala jej zničený výraz.

„N-nechcela som...“ začala roztrasene.

„Nič si z toho nerob, za nič nemôžeš,“ povedala som jej.

„Nie,“ namietla znechutene, „mala som predvídať, že sa stihneš zraniť do krvi, skôr či neskôr. Alebo ja!“ Neverila som poriadne svojim ušiam a s vyvalenými očami som na Bellu zazerala.

„Takže to je moja vina? Nie jeho, že je to ktovie čo zač? Ja môžem za to, že krvácam?“ pustila som sa do nej. Jej absolútne nepochopiteľná oddanosť ma zarážala čím ďalej, tým viac. Bella krútila divoko hlavou. Ľahla si na posteľ a zakryla si hlavu vankúšom, aby nepočula moje slová.

Zozadu ma za rameno potiahla Jacobova teplá ruka.

„Poď, nechaj ju,“ pošepol mi. Stále som na nej išla oči nechať. Stála som nad jej posteľou a čakala, ale ona sa nehýbala a po chvíli len vzlykla do vankúša.

„Bella! Prestaň s tým, kedy dostaneš rozum?!“ kričala som a vytrhla som jej vankúš zo vzpierajúcich sa rúk. Bella na mňa len zamračene pozerala. Bola smutná, ale odhodlaná.

„Fajn, znič si svoj život,“ vyprskla som a otočila sa aj s Jakeom na odchod. Ale do dverí sa práve postavil oco. Aj ja aj Bella za mnou, sme zalapali po dychu. Prišiel potichu ako myška, čo býva nezvyk.

„Čo sa deje?“ spýtal sa nevinne. Pokrútila som hlavou a vydala sa do svojej izby. Jacob vošiel za mnou a zavrel dvere. Hodila som sa na posteľ a zazerala som do stropu. Jacob si ľahol vedľa mňa a sledoval moju tvár. Usmieval sa.

„A ty sa čo vyškieraš?“ napomenula som ho.

„Som rád, že je koniec. A konečne si sa odviazala a povedala si Belle, čo si myslíš,“ prezradil mi. Zasmiala som sa. Už prestávala existovať celá Bella, Charlie, dokonca aj ten Edward. Už bol iba môj Jake a ja. Oprela som si o neho hlavu a on mi začal rozprávať o Billym. Nech už vravel čokoľvek, po pár minútach už som ho nevnímala. Pohrúžila som sa do sladkých snov o bledých vlkoch a vlnách, v ktorých si šantili. Neviem, ako to súviselo s Billym, ale dokonale mi to sedelo k rozprávaniu, ktoré ma uspávalo.

Prebudila som sa na silné (a hlavne nezvyklé), slnečné svetlo, ktoré mi žiarilo do okna. Zamrmlala som si o tom, že som zabudla zatiahnuť závesy. Snažila som sa vypliesť spod teplej prikrývky. Až keď som ju chytila do ruky, zistila som, že to nie je iba obyčajná deka.

„Jacob!“ ušlo mi. A menovaný sa len pokojne pomrvil v spánku a preložil si ruku na druhú stranu. Zarazene som na neho zazerala, ale on začal chrápať. Namrzene som do neho štuchala prstom, až kým sa nezobudil. Zamrkal do svetla a pobúrene zahučal.

„Betts, dobré ráno,“ zamrmlal.

„Jacob?!“ okríkla som ho. Zase niečo zahučal a otočil sa ku mne. Konečne sa prebral a začal sa pozerať okolo seba, očividne zmätený.

„Betta,“ oslovil ma a posadil sa. Chvíľu sme na seba pozerali, ale podľa Jacobovho znepokojenia som usúdila, že je nevinný.

„Ty si tu spal?“

„Zdá sa, že hej,“ priznal a poškrabal sa za uchom. „No, netvár sa tak, také zlé to nebolo,“ prihovoril sa mi napokon, keď som sa z miesta ani nepohla.

„Jake, ale oco... nesmie ťa tu vidieť. Ak sa dozvie, že si tu prespal...“

„Možno to už vie,“ vstúpil mi do toho. Zažmurkala som. Jacob ospravedlňujúco zdvihol ruky. „Ja len, že ak si včera všimol - neodišiel som. A možno sa tu bol pozrieť v noci. Ja spím ako zabitý, ty?“

„Dnes v noci som mala tvrdý spánok,“ priznala som začudovane. Väčšinou sa mi ťažšie zaspáva a spánok mám ľahký, zobudím sa na každú hlúposť. Zase sme oproti sebe zastali v náhlom pochopení a bezmocnosti, ktoré spôsobilo.

„Idem dole. Zostaň tu,“ varovala som ho prísne. Samozrejme sa neškriepil, len prešiel k oknu a pozeral von.

Zišla som po schodoch. Po Belle ani zmienka, za čo som bola vďačná. Ocko si robil kávu.

„Betta, pozri von! Už pomaly začne leto!“ zvolal nadšene. Ako keby tu leto malo nejakú hodnotu...

„Vidím, oco,“ pritakala som. Pozrel na mňa.

„Hm... a čo máš v lete na pláne? Asi ho stráviš s Jakeom,“ hádal. Ocko mal výnimočne dobrú náladu. S malou dušičkou som mu pohľad opätovala a prikývla som. Nastalo hlúpe ticho, na aké som už zvyknutá. Ocko usrkával z kávy a nervózne prehadzoval pohľad po kuchyni. Ja som sa opierala o linku a napustila si vodu do pohára, aby som sa zamestnala.

„Tak, musím letieť, maj sa,“ ozval sa po chvíli ocko a odišiel na chodbu. Počkala som, kým za sebou nezavrel dvere a kým nenaštartoval policajné auto. Až potom mi odľahlo a ja som si vydýchla. Nič nezbadal, našťastie. Ešte chvíľu som rozdýchavala napätie, keď sa zhora ozvali kroky. Prichystala som sa na Bellin chladný a sklený pohľad, ale dole prišiel Jacob. Usmieval sa od ucha k uchu.

„Tak čo?“ vyzvedal hneď. Pokrútila som hlavou. Jacob si tiež vydýchol.

„Spravím ti raňajky,“ ponúkla som sa.

Jacob rýchlo zjedol, čo som mu pripravila. Už len dva párky číhali v chladničke, a tak som mu usmažila zo štyri vajíčka a päť plátkov slaniny, k tomu zjedol pol bochníka chleba. Keď napokon spokojne ukladal tanier do dresu a po vyčistení celej kuchyne, keď som umyla tri hrnce a mastnú panvicu, veľkoryso sa ponúkol, že po sebe umyje tanier. Kým som prskala, netušiac, či mi je do smiechu, alebo sa mám uraziť, Jacob stuhol.

„Dnes máš tú nemocnicu,“ pripomenul mi s pohľadom na kalendári. Keď som neodpovedala, lebo som nevedela, čo na to povedať, Jacob sa nadýchol.

„Ja ťa odveziem. Pôjdeme teraz?“ ponúkol sa hneď. Ani nedoumýval ten jeden tanier a už si utieral ruky.

„Daj mi minútku,“ ozvala som sa. Vybehla som sa hore prezliecť do nepokrčených šiat a umyla som si rýchlo zuby. Keď som prišla dole, počula som zvonka hukot motoru nákladiačika. Nezdržiavala som sa a vybehla von k nemu. Musela som uznať, že krásne počasie mi vyčarovalo na tvári úsmev a ja som nadšene pozerala z okna.

„Jacob, nezájdeme dnes na pláž? Môžeš mi ukázať tie veci, čo si mi sľúbil,“ ozvala som sa. Jacob sa na mňa potešene pozrel a okamžite súhlasil. Viac sme po ceste nerozoberali, keďže som sa pohrúžila do krásy okolia. Už bolo dávno desať hodín a ak slnko svieti už aspoň tri hodiny, lesy prestali byť mokré, a s tou myšlienkou tá prehnaná zeleň vyzerala v lúčoch slnka lákavo. Stiahla som trochu okienko a vdychovala tú vôňu. Ako prvé, čo som si s Forks neodmysliteľne spájala, bola tá vôňa vzduchu. Borovice, ihličie, tráva a lúčne kvety dávali dokopy s čerstvým vzduchom dokonalú kombináciu.

Po chvíli som si všimla, ako sa na mňa Jacob potešene usmieva a vyzerá nadšený. Odkedy som sa mu priznala s tým, že som sa napokon vo Forks cítila dobre, oproti horúcemu Phoenixu, akoby sa mu splnil tajný sen.

V nemocnici sme sa neochotne prišuchtali k informáciám, kde som ohlásila svoj príchod. Sestrička odišla oznámiť doktorovi, že tu má pacientku. Bola som pevne rozhodnutá stráviť všetok voľný čas vonku a netrčať v budove, kým budeme čakať na doktora. Ale na moje prekvapenie sa sestra už nevrátila sama, a doktor Cullen si pokojne vykračoval za ňou s prívetivým úsmevom na perách. Pokynul mi a ja som ho nasledovala. Napokon som bola rada, veď čím skôr sa to vybaví, tým skôr sa dostanem na slnko. Moja pokožka a vlasy už zúfalo potrebujú vitamín B.

„Betta, prosím... ehm, tak nech sa páči,“ reagoval prekvapene na Jacoba, ktorý sa pritisol ku mne a zanovito pozeral na doktora. Posadila som sa a Jacob stál hneď za mnou, jednu ruku mi položil na chrbát. Malo to presne taký účinok – bol mi oporou.

Doktor si svoju prácu spravil excelentne, bez rečí a nepríjemných pohľadov, dokonca sa mu podarilo nedostať sa do styku s mojou pokožkou. Alebo som mala ruku príliš znecitlivenú a necítila som to. To je jedno, účel to splnilo. Už som bola v myšlienkach niekde inde, keď som sa započúvala aj do jeho hlasu, ktorý sa ozýval v miestnosti.

„A zo začiatku to bude zvláštny pocit, zvyknete si už za chvíľku, keď bude mať ruka plnú obratnosť. Odporúčam používať ju na bežné úkony čo najviac. A samozrejme vyhýbať sa nárazom a tvrdým stykom s kosťou,“ hovoril, keď som ho začala vnímať.

„Nemajte strach, oblúkom sa vyhne všetkému tvrdému, o čo je možné zlámať si končatiny,“ zamiešal sa do toho Jacob chladne. Doktor k nemu zdvihol oči. Hnedé, Jacobove, horeli hnevom a povýšenosťou, planuli do zlatých, pokojných očí. Neskrývaný hnev, ale aj nevinnosť, oproti ktorej vyzerali tie nenútené, vznešené pohľady doktora také vinné. U Jakea to bola nezrelosť, opovážlivosť mladíka. Tie zlaté vyzerali tak zvláštne, až som sa na ne zapozerala. Niečo mi pripomínali už predtým. A teraz som zistila, prečo som si nevedela vybaviť, čo to bolo. Keďže oči zasadené v tej najhladšej, mladej a krásnej tvári vôbec nesedeli, nikdy ma predtým nenapadlo, že mi pripomínajú oči starca, múdreho, ostrieľaného a prísneho dedka. K takým hlbokým a múdrym očiam sa hodí zvráskavená, zoslabnutá a žilkovaná pokožka tváre. 

Ich pohľad trval dlho, Jacob planul a jeho horúca ruka ma pálila na chrbte. Doktor vyzeral až súcitne, nehádal sa, neprotestoval a nesnažil sa nič zahovoriť. Napokon doktor hlavu podvihol.

„Aspoň, keď si o tom začal, vyberieme sa tiež touto cestou,“ povedal. Veľmi som nechápala a tak som sa obzrela na Jakea. Vyzeral nesvoj, plamene z očí mu zmizli a nahradila ich ľadová hrôza. Než som sa stihla opýtať, ozvalo sa zaklopanie a ja som nadskočila. Jacob ma pohladil rukou a obaja sme zazerali na dvere, ktoré sa na doktorov pokyn pomaly otvorili. Dnu bez váhania vstúpili traja ľudia, no len na jednej tvári bolo vidieť odhodlanie, ostatné boli s výrazom vrcholného pokoja. Tá tvár bola rovnaká, ako moja.

Edward, Bella a Jasper Hale, Edwardov adoptívny brat. Veru nevídaná, zvláštna skupina, nečakaná očividne iba nami dvoma. Postavila som sa a stála som vedľa Jacoba. Táto pozícia mi pripomenula moje slová. „Nie je to vojna, nedelíme sa na dva tábory!“ Teraz to tak presne bolo. Až na Carlislea, ten stál na svojom mieste ako predtým, ako nejaký rozhodca.

„Chceme sa s vami pozhovárať, nemusíte sa ničoho báť,“ uviedol Carlisle.

„Spomínal som ti to už predtým, Betta, uznaj. Nechceme, aby ste sa cítili nepríjemne, môžeme ísť aj niekam inam,“ ozval sa Edward. Bella naďalej odhodlane stála a držala ho za ruku.

„Ale tolerujeme vás, ak chcete dodržať istý odstup,“ vložil sa do toho opäť Carlisle.

„Taká veľká miestnosť tu nie je,“ precedil Jacob medzi zuby. Netuším prečo, ale cítila som sa nepríjemne. Mala som strach. Boli sme vo verejnej budove, oproti mne stála moja rovnako ľudská a naivná sestra a vedľa mňa ďalší nevinný, ešte chlapec, aj keď bol skoro tak vysoký ako Jasper, ktorého prevyšoval už len Emmett. Sme vo verejnej budove, navyše v nemocnici plnej krvi a prístrojov, ktoré by mali malú šancu nás zachrániť.

Na moje prekvapenie som zistila, že Carlisle pozerá na mňa a čaká. Napadlo mi, že mi dáva čas a tak som zase začala dýchať a prikývla som, aby pokračoval. Tak otočil hlavu k Edwardovi.

„Toto je môj brat Jasper, asi ešte nemal tú česť spoznať ťa osobne,“ prehovoril Edward galantne. Bola som vďačná všetkým božstvám, že Jasper nebol taký hravý, ako jeho polovička. Vážne by som asi vyskočila oknom, ak by sa na mňa vrhol tento vysoký, hrozivý poloboh a začal mi nadšene triasť rukou. Len kývol hlavou, vyzeralo to o stupeň chladnejšie, ale z etickej stránky sa tomu nedalo nič vytknúť. Tiež som kývla.

„Nebudeme chodiť okolo horúcej kaše. Stala sa vec, ku ktorej by nedošlo, nebyť výnimočnej situácie v našej rodine. A tým myslím – Bellu. Verte nám, že sme za posledných sto rokov nepreberali žiadnu vec tak, ako jej prítomnosť v našej rodine. Či už z morálnych alebo sociálnych...“

„Prítomnosť v rodine?“ vyhŕkla som. Carlisle prikývol a prestal vo svojom monológu.

„Bella je pre nás ako ďalšia dcéra, kým je z vlastnej vôle s Edwardom. Chránime ju, pretože si uvedomujeme, akým putom sú zviazaní,“ povedal. Z vlastnej vôle? Puto? Pokrútila som hlavou, nechcela som sa radšej na nič vypytovať, tak som dúfala, že zvláštne slová, ktoré používa, nie sú nejaké zmluvné podmienky na kúpu jej duše, ale len zastaranosť jeho vyjadrovania. Prikývla som, kým trpezlivo, bez hnutia brvou, čakal.

„Každopádne sa nám nikdy nestalo, aby nás videli sami ľudia, v žiadnom prípade ani nič podobné, jednoducho to udržujeme v tajnosti a je absolútne vylúčené, aby sa našej pozornosti niekto vyhol. To, čo sa stalo s vami, bola pre nás rana. Všetci sme sa sústredili na Bellino pohodlie a bezpečie, najmä Edward, ktorý by o vás v inom prípade vedel už oveľa skôr, vďaka svojmu daru.“

Cítila som, ako sa Jacob vedľa mňa mykol.

„Musí vám byť jasné, že to, čo ste videli, je tabu. Chceme s vami uzavrieť dohodu,“ povedal Carlisle a opatrne pozrel na Jacoba. Ako keby to očakával, Jake si založil ruky na hrudi a zamračil sa ešte väčšmi.

„So mnou žiadnu dohodu uzatvárať nemôžete,“ povedal sebaisto. Carlisle prikývol.

„Som si vedomý hierarchie a práv tvojho rodu a kmeňa, Jacob. A teba sa to netýka, keďže nielen že nemôžeš, v podstate už v podobnej dohode si. Preto sa teraz obraciam na teba, Betta,“ stočil pohľad zase na mňa. Zamračene som premietala, na čo reagoval Edward.

„Chceme, aby si zabudla, že sa to stalo. Nikdy sa o tom nikde nezmienila,“ odpovedal na moju nevyslovenú otázku.

„A kde napríklad?“ nechápala som.

„Napríklad to neohlasovala na polícií,“ začal pozvoľne Carlisle. Mierne som vyprskla.

„Jasné, vždy som túžila, aby ma odviedli v bielej kazajke,“ poznamenala som. Bella nenápadne štuchla do Edwarda.

„Vidíš,“ pošepla. On sa na ňu sladko usmial a ja som radšej pozrela na Carlislea, kým nedostanem cukrovku.

„Potrebujem ale uzatvoriť ústnu dohodu,“ povedal doktor.

„Myslíte niečo za niečo,“ ozval sa tvrdo Jacob. Očividne sa mu vôbec nepáčilo, akým smerom sa táto debata uberá. Carlisle prikývol.

„Sľúbiš, že sa nikdy nezmieniš o tom, čo si videla, alebo na čo si možno aj sama prišla, a my sľúbime, že nikdy tvojej rodine, blízkym a ani tebe neublížime. Nikto z nás.“

Keď jeho hlas doznel, Jacob sa zatriasol. Pozrela som na neho a zistila, že má na tvári totálne nahnevaný výraz, triasol sa hnevom.

„Akým právom! Vyhrážate sa...“ kričal po Carlisleovi. Ten sa na neho zase pozeral tak mierne, až ostýchavo. Pomaly kývol smerom k svojmu druhému synovi. Jacob, kým som tiež pozrela na Jaspera, ochabol. Rýchlo som sa k nemu otočila. Jeho reakcia bola taká náhla, až som sa domnievala, že isto odpadol alebo sa mu niečo prihodilo. Lenže on v plnej sile stál vedľa mňa, len ako vymenený. Tváril sa pokojne a stál vyrovnane, ako trpezlivý človek. Nie je možné, aby sa jeden človek dokázal tak rýchlo upokojiť. To by vyžadovalo obrovské sebaovládanie a dlhé precvičovanie, a ani jedno Jacob zaručene nemal.

„Nechceme, aby to vyznelo ako vyhrážka. Myslel som to tak, aby si mala istotu. Viem, že nám od tej chvíle nedôveruješ,“ začal znovu Carlisle.

„Čo ak ju porušíte,“ zmohla som sa konečne na slovo.

„V prípade porušenia dohody z ktorejkoľvek strany a akéhokoľvek dôvodu, to oprávňuje postihnutého na okamžité zamedzenie škôd.“

„Inak povedané, ak to vykecáš, náhle budeš nezvestná a už nikoho nebude trápiť, čo si hovorila,“ zavrčal Jacob. Že by sa už zase stihol rozčúliť?

„Jednáme ľudsky, nezabíjame pre potravu, vonkoncom nie pre pomstu, to dobre vieš, Jacob,“ povedal Carlisle prísne. Jacob sklapol, zrejme to malo niečo do seba. Znovu sa doktor pozeral na mňa. Ja som však pozrela na Bellu, ktorá sa pod mojím pohľadom mykla, ale odhodlane mi ho opätovala.

„A ty s tým súhlasíš?“ spýtala som sa nahlas.

„Mňa sa to netýka,“ bránila sa.

„Si súčasť rodiny, poskytne ti to ochranu,“ protestovala som. Bella zanovito pokrútila hlavou.

„Ja od nich nepotrebujem sľub. Ja im verím.“ Ach, keby si radšej mlčala, tvoje slová sú také...

„Dobre. Pristupujem na sľub,“ povedala som. Nemám čo stratiť, a predpokladám, že aj tak by vyžadovali tento hlúpy sľub, hoci netuším, na čo im bude. Carlisle sa rozpovedal o tom, že nám tým chce pomôcť, že sa ich nemusíme báť a podobne, ale nech mal akékoľvek múdre oči, nech mal pre mňa za mňa aj sto rokov, už som tu nemohla vydržať ani chvíľu.

„Všetko?“ prerušila som ho. Prikývol, no vyzeral sklamaný. Rýchlo som schmatla tašku a vyšla von, ako rýchlo sa dalo. Držala som Jacoba za rukáv, keby sa rozhodol pre nejakú hlúposť, ale on ma, našťastie, ochotne nasledoval.

Autor: Janeline, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Twins - 21. kapitola: