Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Twins - 16. kapitola

Twins - 16. kapitolaDúfam, že privítate túto kratučkú kapitolku dobre. :-)

V tej tiesni neustáleho mučivého vyčkávania som sa cítila ako v cele. Nevedeli sme ani, na čo presne čakáme. Zavolá Bella a oľutuje svoj odchod? Ospravedlní sa Charliemu a vráti sa? Alebo sa mama bude zožierať tak dlho, až Bellu donúti ísť bývať na Floridu s nimi. Phillovi sa vraj darí, má stále miesto a vyzerá to veľmi sľubne. A ak by Bella šla na teplú Floridu, zavolajú vôbec aj mňa? Asi by mi to ponúkli. Hoci sa mi prisnilo, ako mama zanovito krúti strapatou hlavou a tvrdí, že majú miesto iba pre jedno dieťa. A že ja som na rade byť s Charliem. V mojom sne som plakala v potemnenej izbe a potom vstúpil Jacob, ktorý si ma doberal, že revem ako decko. Keď som sa prebrala, Charlie sa ma spýtal, čo sa mi snívalo.

„Len niečo o... klaunoch,“ vytiahla som svojho starého bubáka. Charlie sa usmial. Dopriaval si bohaté raňajky v lietadle. Otočila som sa k okienku a sledovala oblaky, kým sa on napchával. Vďaka slnečným lúčom som spoznala, že už nie sme ďaleko od cieľa. Vraciam sa do Arizony, do slnečného údolia, aby som navštívila Bellu v nemocnici.
Čakala som všeličo možné. Len nie to, že k nám domov zavolá Carlisle Cullen, doktor, zároveň upír, a zavolá nás do Phoenixu, do môjho milovaného Phoenixu, kde opäť pomaly kvitne to letné obdobie, ktoré tak milujem.

Srdce mi plesalo na známom letisku, bol to skoro rok, keď som odtiaľto odchádzala do Forks. A či už sentimentalitu považujem za hlúpu alebo nie, musela som spomínať.

Čo všetko sa zmenilo? V škole som mala lepší priemer ako kedy predtým. Ale to len vďaka Jacobovmu talentu na matiku a tomu, že sa skoro nič nedalo robiť mimo domu. A to málo, čo sa dalo, bolo vždy možné stihnúť rýchlo. Preto vždy vystal čas na úlohy a učenie sa.
A Jacob, samozrejme. Naše dobrodružstvá. Akurát som spomínala na La Push a uvedomila si, aká krásna mi príde, keď otec potisol posúvacie dvere a ja som vyšla von. Šokovane som primrzla na mieste. Primrzla asi nie je správne slovo. Bolo to nehorázne teplo, dusno a vzduch, akoby vážil tonu, akoby ma stláčal a ťažil. Zamračene som pozerala na zem, keďže silné slnečné lúče mi pichali do očí.
Hneď, ako som prešla tých pár mučivých krokov k prvému taxíku, uvedomila som si, prečo na nás všetci tak zízajú. Ocko tu bol druhý raz v živote. Bola tu istá podobnosť medzi mnou a ním, keď išlo o život vo Forks a Phoenixe.
Nahnevane som zo seba strhla doteraz nevyhnutnú bundu a ľutovala som tie hrubé rifle. Strašne som sa potešila klimatizovanému taxíku. Čo to je, ten pocit, ktorý ma drie? Ako keď sa zobudíte z krásneho sna do nepríjemnej reality. Nad čím som to uvažovala?

„Hneď sme tam,“ prehovoril vážne ocko. Čím sme sa blížili, tým bol nervóznejší.

„Neboj sa, bude to okej,“ povedala som mu. Prikývol.

„Aj René už tam bude. A je tam aj Edward,“ dokončil cez zuby. Možno by som pre sestrine malicherné dobro mala povedať niečo ako: „On za to nemôže, pomohol jej, mysli na to!“ Ale jednoducho som si nemohla pomôcť. Asi by som si zodrala krk, než by som niečo také predniesla. A tak som si založila ruky, stočila hlavu k okienku a čakala som.
Vonku sa dalo vidieť, ako na ľudí škvarí slnko. Už to bol nezvyk, vidieť dievčatá v minisukniach a kraťasoch, v tričkách so špagetovými ramienkami, v žabkách a s plážovou taškou cez rameno. Prišla som si tu ako čierna ovca, v mojich dlhých tmavých rifliach, dlho-rukávovom tričku, pod ktorým sa skrývalo tielko. Vo Forks neodmysliteľná výbava. Tu – niečo ako kotva ťahajúca k morskému dnu.

Konečne sme dorazili do nemocnice a vtedy som musela ja ťahať Charlieho. Stále spomaľoval, ale ja som zostala nedočkavá. Postavila som sa na rad na informáciách. Obstarožná sestrička sa na mňa spoza ucha telefónu usmievala. Nedočkavo som klepkala prstami, a keď napokon položila, stočila ku mne vľúdnu tvár.

„Tak, čo to...“ začala pomaly.

„Bella Swanová, sme jej rodina,“ skočila som jej do reči. Pochybnosti ma zaplavili. Dokiaľ Bellu neuvidím dýchať, asi zostanem takto nepríjemne nervózna. Tak nech to je čo najskôr!
Sestrička predo mnou prikývla, usmiala sa a pomaličky vytiahla hrubú knižku. Preberala písmená, kým neprišla k S. Pomaly behala prstom po stránke z hora, až po jej vrúbkovaný koniec.

„Možno by ste to našli rýchlejšie v počítači,“ prihovoril sa jej Charlie. Usmiala sa a zakrútila hlavou.

„Ale kdeže, ja s tým pekelným krámom nenarábam!“ Zasmiala sa a až potom sa vrátila k hľadaniu. Zhlboka som dýchala. Začala som sa obzerať po vestibule, či sa nenaskytne nejaká náhradná šanca zistiť, kde Bellu uložili, ale všetky sestričky na dohľad boli zaneprázdnené.

„Á, tu je to... ach, počkať! Myslím, že Isabella Swanová tu už nie je. Previezli ju,“ tvrdila opatrne.

„Ako to myslíte? Kam by ju prevážali?“ zvýšil hlas Charlie. K našej pomalej sestričke sa pridala druhá, mladšia a sviežejšia. Než nás stihla osloviť, úsmev jej zvädol, keď videla môjho rozohneného otca. Hneď sa vyzvedala, o čo ide a Charlie jej to rýchlo vysvetlil. Sestrička sa ale naklonila do kolegininých zastaralých papierov. Na čele sa jej spravila vráska.

„Ja si pamätám, že Isabella Swonová leží na treťom, ale nie som si istá. Záznamy tvrdia opak... ale akoby som jej dnes podávala infúziu!“ Buchla sa po stehnách a rozmýšľala. Takže tu niečo nehrá. Obe na seba pozerali, napokon sa odvážili použiť aj „ten pekelný krám“, ale aj tak im to nesedelo.

„Na treťom?“ vyhŕkla som. Zrazu ma napadalo len to najhoršie. Celé to vyzerá ako chyba nemocnice, Bella zmizne a Cullen... Mimovoľne som udrela do stola. Všetci traja na mňa pozreli, ale ja som len zopakovala svoju otázku naliehavejšie.

„Číslo 15, 16... nejaké do dvadsať to bolo určite,“ prikývla mladšia sestrička. Pustila som ocka a rozbehla som sa.

Výťahy na mňa nemali ani chvíľku, tak som zamierila ku skoro ľudoprázdnemu schodisku. Samozrejme som už na druhom začala dychčať a svaly na nohách som si cítila všetky, ale vybehla som až tam. Na chodbe som zvonila na oddelenie, kde ma konečne vpustila zamračená sestra. Blúdila som po chodbe a míňala čísla: 324, 322, 320, 319, 318. Lapala som po dychu ako divá a najmä, keď ma na hrudi od ľaknutia zatlačilo.
Priamo predo mnou bola izba, pred ktorou stáli tí dvaja. Doktor Cullen a jeho syn. Nehybne stáli, každý pri jednom ráme a pozerali priamo na mňa bez výrazu tváre. Zabrzdila som, na lesklej podlahe to trochu zasvišťalo a ja som na stotinu zaváhala. Strach zrástol, nedokázala som obmedziť spomienky na to, čo som videla na lúke. Ako myška som sa zohla a pomaly vkĺzla do nemocničnej izby. Z plných pľúc som vydýchla, keď som zbadala Bellu, bledú ako stena, zranenú a obviazanú. V nose mala hadičky a v ruke infúziu, ale hruď sa jej pravidelne dvíhala a ona mala na tvári celkom mierumilovný výraz.

„Choďte von, prosím!“ ozvalo sa otrávene od mladého doktora, bol mi chrbtom. Asi ma len počul vojsť dnu, ale potom sa ku mne otočil. „Ach, vy ste sestry!“ zhodnotil, keď si uvedomil našu podobu. Prikývla som. „Dobre, ale teraz musíte na chvíľu odísť, vymením Isabelle obväzy,“ povedal mi.

Pozrela som na jej ruku aj nohu. Noha bola príliš napnutá a bola som si istá, že ju má zlomenú. Obväz na ruke už prekrvácal. Kým som si všetko uvedomila, napríklad, že tam stojím ako teľa a doktor nechápe, čo so mnou je, zmenil sa jeho chápavý pohľad na nedočkavý. Ale on nemohol pochopiť môj vnútorný boj, to, ako som si počas posledných dvanástich hodín uvedomila viac ako za zvyšok svojho života. Nemal šancu vidieť v Bellinom inak bežnom zranení to obrovské nebezpečenstvo, v ktorom bola. Teraz som si bola istá, že utekali preč. Inak by sme sa nenachádzali až tu. Pomaly som vycúvala von. Vtedy sa po chodbe rozľahli kroky a k nám sa rútili otec s mamou. Klesla som na stoličku oproti Bellinej izbe.

„Je ti dobre, Elisabeth?“ pozrel na mňa doktor Cullen a sklonil sa ku mne. Naplašene som odskočila. Myslím, že si to všimli moji rodičia, ale boli príliš zaujatý Bellou, než aby tomu pripisovali význam. Sústredila som sa na Edwardove vysvetlenia, ktoré podával našim, ale matne som videla, ako doktor stisol pery, zložil ruky a so sklamaním v tvári sa odo mňa pomaly odtiahol. Postavil sa až na druhú stranu chodby tak taktne, akoby toleroval môj strach. Ako keby... mu to bolo ľúto. V jeho tvári sa zračilo aj pochopenie. Vystriedal Edwarda a povedal rodičom o Bellinom stave, povedal im ako nešikovne spadla zo schodov a prepadla von oknom v hoteli, kde sa ubytovala. Až neskôr mi došlo, ako reálne to znie. Ale nech to bolo akokoľvek presvedčivé, ja som poznala fakty, ktoré mi dali jasne vedieť, že to pravda nie je.
Na moje prekvapenia doktor aj teraz vyzeral ako keby s mojimi rodičmi súcitil. Pozeral mame do veľkých zaslzených a nevyspatých očí. Tie jeho boli pod hrubým rámom obočia také prívetivé, priateľské, až som nemohla uveriť, že je to pravda. Že by bol taký dobrý herec? Ak je to tak, Edward mu jeho hru poriadne kazil, keď sa chladne, sebecky opieral o rám a pozeral na dvere. Akoby sa nevedel dočkať, kedy už bude pri nej. Pritom je to všetko jeho vina.
Práve zničene privrel oči a sklopil pomaly hlavu, opäť to vyzeralo ako prikývnutie. Je možné, aby skutočne prikyvoval ako tam na lúke? To by ma musel počuť... počuť, na čo myslím.
Otočil hlavu a pozrel mi spriama do očí. Jedenkrát výrazne, krátko prikývol a pohľad nechal zavesený na mne. Potichu som zaúpela.

„Zlatko, čo je? Neboj sa, všetko bude v poriadku,“ tíšila ma mama, domnievajúc sa, že som reagovala na niektoré slová z ich rozhovoru. Doktor ma tiež súcitne sledoval, ale udržoval si odstup. Hladkala som mamu po chrbte celý čas, čo pri mne oddane čupela. Myšlienky som sa snažila ovládať. Je to tak, on vie, na čo myslím.
Napokon sa dvere na izbe otvorili a doktor vyšiel von.

„Je hore. Chce vás vidieť, poprosím, aby ste vchádzali v malých skupinkách,“ povedal ľahostajne a kráčal po chodbe preč, pískal si veselú pesničku.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Twins - 16. kapitola:

 1
4. lulu
27.07.2011 [16:21]

Emoticon Emoticon

3.
Smazat | Upravit | 27.07.2011 [13:20]

super, som zvedavá na pokračovanie Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

27.07.2011 [12:01]

ada1987 Emoticon Emoticon

1. Zdenuše
27.07.2011 [10:12]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!