Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Twins - 15. kapitola

26.07.2011 (07:45) • Janeline • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1108×

Jacob prišiel za mnou hneď, ako preparkoval nákladiačik pred dom.

„Pusti to.“ Kývol hlavou. Ukazoval na blikajúci odkazovač. Keď som sa po tretí raz poobzerala po kuchyni aj obývačke, podišla som k telefónu. Stisla som tlačidlo a jediný odkaz sa prehral:

„Bella, Betta? Len som chcel dať vedieť, že prídem neskôr. Máme tu naliehavé hlásenie a vyslal som tam jednotku, musím počkať do ich návratu,“ vysvetlil ocko. „Tak, ahoj,“ dodal po odmlke a pípanie ohlásilo koniec odkazu.
Z hora sa ozvali kroky. Jacob zaliezol do obývačky a schúlil sa na gauči. Chvíľka radosti, že otec je v práci, kde sa mu nemôže nič stať, veľmi rýchlo vystriedalo napätie. Podľa chôdze tu bola Bella, hoci som nevidela jej topánky ani kabát. Napokon zišla dole obutá a oblečená. Ruky mala ďaleko od tela a kmitala nimi, akoby sa pýtala: „čo to má znamenať?!“ Keď vstúpila pod svetlo lampy, zbadala som jej tvár. Bledšia ako obyčajne, oči červené a líca vlhké od sĺz. Len stála a vytreštenými ľakavými očami pozerala na mňa.

„Bella,“ oslovila som ju. Dosť zarazene som stála a nehodlala som nič hrať. Prišlo mi to hlúpe po tom, čo som videla.

„Kde je Charlie?“ spýtala sa. Nos mala plný, čo sa odrazilo na jej hlase.

„V práci - príde neskôr, nechal odkaz.“ Ukázala som na miesto, kde stál telefón so zabudovaným odkazovačom.

„Ale čakám tu na neho už desať minút.“ Chytila sa za hlavu a vzlykla.

„Potrebuješ niečo? Stalo sa niečo? Môžeme ísť za ním,“ spustila som a už som stála vedľa nej. Chytila som ju jemne za voľnú ruku. Rýchlo sa mi vykrútila.

„Nie. Musím ísť,“ protestovala a odsunula sa odo mňa. Sledovala som ju pohľadom a ona uhýbala, ani na mňa nepozrela. Vybehla po schodoch. Otočila som sa na Jakea, ktorý sa od toho múdro dištancoval. Už-už som vybehla za ňou, keď som počula zatresnutie dverí na jej izbe a o chvíľu zbehla dole.

„Počul, Bells,“ začala som svoje premyslené slová útechy. Nech sa stalo čokoľvek, v aute som premyslela rôzne tragické situácie a bola som pripravená. A potom som si uvedomila, že Bella má v ruke cestovnú tašku. Zhodnotila môj nechápavý pohľad.

„Idem preč, do Phoenixu,“ objasnila a stála pri dverách.

„Prečo?“ vysypala som sťažka.

„Chcem odísť, ja...“ Premerala si ma. Nech už chcela povedať čokoľvek, rozmyslela si to. Mlčala a veľavravným pohľadom mi pozerala do očí. Nech išlo o čokoľvek, mne to nepatrilo. Asi jej už Edward povedal, že sme ich videli. Ak zatiaľ všetci žijeme, je to dobré. Ale naraz mi prišlo niečo iné.

„Bella, nejdeš náhodou preč s Edwardom?“

„Nie,“ povedala s pohľadom na podlahe. Vtedy sa ozvalo bručanie motoru. Bella nadskočila a zhlboka sa dýchala. Pozrela som cez okienko na dverách. K domu sa blížilo policajné auto. Bella sa vyštverala aj s taškou na schody a prehodila si vlasy na chrbát. Utrela si oči. Ani sa nesnažila predo mnou to zakryť, toto divadielko bolo iba pre Charlieho. Presne ako som predpokladala.

Menovaný o chvíľku vtrhol do dverí a naľakal sa, keď som tam tak stála s previnilým výrazom.

„Betta,“ oslovil ma. Dosť ma šokovalo, že uhádol. Dokázala som si ho predstaviť, ako sa nerád háda. Potom však vošiel celkom dnu, položil si kabát a zazrel Bellu. Zdupala dole po schodoch.

„A preto odchádzam, už to tu nemôžem vydržať!“ zvolala, ako keby len pokračovala v začatej konverzácií, pozerala na mňa. Zdvihla som obočie. Hrala som mnou hru ako s nejakým vedľajším inventárom na pódiu.

„Bella, kam ideš? Čo sa stalo?“ hlesol Charlie a pustil sa k nej. Aj jemu sa uhla a odstúpila.

„Musím vypadnúť, pochop to, Charlie,“ šepkala nervózne. Dokonca ho verejne oslovila menom. Ach, ako Bella nedokázala klamať! Nedokázala sa na Charlieho ani pozrieť, boli to len slová.

„Bella, ale kam chceš ísť? No tak, dievčatko,“ oslovil ju a vtedy sa otočil aj na mňa. „Aj ty ideš s ňou?“ Vyzeral veľmi dotknuto, keď na mňa tak pozeral.

„Nie!“ zahučala Bella. Zdvihla ruky a oči mala privreté. „Chcem - byť - sama! Idem,“ oznámila jasným hlasom a drala sa aj s taškou von.

„Nie, nemôžem ťa samú nechať. Odveziem ťa zajtra na letisko. Vyspi sa a premysli si to,“ naliehal Charlie a chytil ju za ruku. Ja som len hlúpo postávala za ním. Nikdy mi Belly nebolo tak ľúto. Charlie ju nevidel nikdy tak často ako ja, nikdy nepochopil, ako neskutočne túži obetovať sa pre iných. Preto nikdy nebude vedieť, že tento výstup nebol pravdivý. Len Bella sa dokáže takto strápniť pre dobro iných.

„Nie je čo si premyslieť!“ vyštekla Bella jedovato. „Nechcem tu zostať ani minútu, nenávidím to tu! Skúsila som to – ale nevyšlo to! Nechaj ma ísť, Charlie, nechcem tu zhniť navždy...“ dokončila už trasľavým hlasom. Jej slová sa neminuli účinku. Charlie zažmurkal, aby zahnal drobné slzy pochopenia. Pustil jej ruku a ona sa okamžite vytrhla. Zbehla k nákladiačiku a odišla bez jediného obzretia sa. Už nám zmizla z očí, keď som ocka dotlačila dnu a zakopla za nami dvere. Jacob sa celý nesvoj pomrvil, keď som zapla v obývačke svetlo. Charlie bol zničený, ale snažil sa tváriť normálne. Posadil sa a Jacoba po dlhej chvíli pozdravil.

„Už aby som hádam šiel,“ povedal Jacob a postavil sa. Charlie mu len tak zakýval a schytil ovládač, aby sa zamestnal.

„Vyprevadím Jakea von, hneď som tu,“ povedala som ockovi.

„Neponáhľaj sa,“ hlesol bez duše.

Vyšli sme von a prešli k džípu. Pozrela som na Jakea a jeho trpezlivý pohľad.

„Pochybujem, že šla sama. Videl si, ako to hrala,“ povedala som a on od začiatku mojej vety prikyvoval.

„Zajtra sa zastavím,“ povedal s ohľadom na Charlieho. Keď ľútostivým pohľadom pozeral na dom, akoby sa mu bolo tiež niečo stalo, prikývla som a on nasadol do auta. Stiahol okienko a naštartoval.

„Nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byť ešte lepšie,“ povedal. Pery sa mi trochu vykrivili.

„To poviem Charliemu, keď ho uložím spať.“ Uškrnula som sa.

„Skús. Mne to vravieva Billy, dosť často,“ napodobnil môj výraz.

„Pomáha to?“ Zdvihla som obočie.

„Nikdy,“ zaspieval a začal cúvať. Zakývala som mu. Chvíľu som hľadela za zadnými svetlami jeho auta a vdychovala som vzduch po daždi. Vedela som si predstaviť, ako sa Bella cíti teraz. Určite plače a ledva vidí na cestu. Naraz som nepochopiteľne dúfala, že je Cullen s ňou.

Keď som vošla na chodbu, z obývačky sa rinul zvuk športového zápasu na plné pecky. A to Charlie máva už dosť nahlas normálne. Jasne mi tým naznačil, že na rozhovory nemá náladu. Alebo to robí kvôli mne, lebo vie, aké nepríjemné to je pre mňa.
Šla som do kuchyne. Zdá sa, že sme obe zabudli na Charlieho zaslúženú večeru, ani sme sa nedohodli, kto navarí dnes. Tak som mu spravila dva salámovo–syrové sandwitche a otvorila som mu pivo. Dala som to jedlo zapiecť, aby to mal aspoň trochu teplé. Keď som mu odniesla pivo ospravedlnila sa za náhradu večere, vrátila som sa do kuchyne. Chcela som sa trochu napiť vody, ale telefón začal divoko rinčať, tak som ho zdvihla.

„Áno?“

„Betta, zlatko! Si tam sama?“ ozvala sa mama vyplašene.

„Hm, nie som s ockom. Čo sa deje?“

„Bella mi nechala odkaz. Vážne odišla? Ach, preboha, nemala som ju tam posielať!“ fňukala René. V upokojovaní našej bláznivej matky bola vždy lepšia Bella. Možno pre to si boli s René bližšie.

„Pokoj, mami. Bella bude v poriadku,“ povedala som. Mama vzlykala do telefónu, našťastie pribehol Charlie a vyžiadal si ju. Ochotne som mu telefón vložila do ruky a odišla sa napiť, keďže sa mi už točila hlava. Prečo som len nechala Jakea odísť? Mala som s ním zostať, s ním by mi bolo oveľa lepšie. Aspoň v prípade, že by ma neobjímal a podobne. Zimomriavky mi prešli po chrbte pri spomienke na dnešok.

„Dobre, jasné. Ideš do Phoenixu? Nepreháňaš?“ ozvala sa odmlka v ockovom monológu do telefónu.

„Isteže to zvládne. Len sa hnevá... áno, myslím, že na mňa. Rozišla sa s jedným miestnym chlapcom, je to len puberta, áno, aj ja si myslím.“ Počúvala som ďalšie odpovede. Napokon prišlo: „Dobre, ahoj zatiaľ.“ Ocko položil a pomaly vošiel do obývačky. Vystriedala som ho v kuchyni, aby som vybrala jedlo z trúby a priniesla ho za ním. Posadila som sa na okraj foteli. Ocko vypol zvuk na telke a miestnosť ožarovalo len blikotajúce svetlo. Sťažka si vzdychol.

„Och, Betts, som zlý otec?“ spýtal sa. Najradšej by som si zase zlomila nejakú končatinu, než tu teraz sedela vedľa neho. Pozrela som mu do zničenej tváre.

„Nie, nie si. Si super, Bella neodišla kvôli tebe,“ povedala som mu pravdu. Otec prekvapene zdvihol obočie a s nádejou na mňa pozrel. Moja odpoveď bola asi príliš pohotová a preto sa dovtípil, že niečo viem.

„Ide o Cullena, daj im čas,“ povedala som. Otec prikývol a vyzeral, že sa s tým bude chcieť pomaly zmieriť. „Keby ti došlo, že keď už sem prišla, tak takto neodíde. To by neurobila, radšej by trpela,“ pomyslela som si. Charlie ma potľapkal po chrbte. Vrátil na televízií hlas a obaja sme na ňu pozerali, zahĺbení aj tak do svojich myšlienok.

Od Belly som sa veľmi rýchlo prepracovala ďalej. Bolo mučivé čakať, kým sa dozvieme niečo nové, a preto som sa od toho odtiahla a sústredila som sa na niečo iné. Zúfalo som zistila, že mi bezpečie poskytujú iba myšlienky na Jacoba. A keď som myslela na neho, znova som rýchlo zhupla do neistoty. Vzťah medzi nami sa menil priamoúmerne rýchlosti jeho dospievania. Čím bol starší, tým väčšmi si ma všímal ako ženu. Ale to som ja nechcela, chcela som byť kamoška ako predtým, nech nič neovplyvní jeho pohľad na mňa. A už dupľom nie zradné hormóny. Nakoniec, keď prežijem kauzu Bella, budem mať prežité dosť bolesti, aby som to s ním prebrala. Musíme si určiť medze. Chytila som sa za hlavu, keď moje myšlienky znovu zablúdili k Belle.
Nikdy som neuvažovala nad tým, že nastane situácia, kedy mi bude chýbať. Nakoniec to hrozné tajomstvo nás spravilo tak blízkymi, ako sa to nepodarilo žiadnym pokusom mamy dokopy. Dnes, keď hrala len na Charlieho a ja som bola automaticky jej spojenec, bola som pri nej. Mohla som ju zradiť, ale ja som cítila tú zodpovednosť. Rovnakú, akú si viem predstaviť voči Jacobovi - a to už je čo povedať! Bola to hotová sesterská blízkosť, aká mi pomotala v hlave všetky fakty, spomienky a nechala ma fungovať bez toho. Skoro akoby ma nechala vybrať si nanovo. Nič iné teraz nebolo podstatné, okrem toho, aký pocit som mala pri Belle naposledy. A prekvapivo, ten pocit bol ochranársky.
Keďže som ju ľutovala, zároveň obdivovala za jej odvahu, a k tomu som si uvedomovala, ako riskuje, vyvolalo to vo mne presne pocit, že si nezaslúži nič zlé. Že jej musím pomôcť. Problém bol, že som nemala ako. Alebo ešte horšie, jediný spôsob, ako by som jej pomohla, bolo nechať ju ísť a stáť jej z cesty. Edward Cullen, ak sa o ňu nepostaráš, osobne si ťa podám!

„Zlatko, bolí ťa hlava? Už je neskoro, choď spať,“ povedal ocko. Začudovala som sa, ako na to prišiel, ale potom som si uvedomila, že mám celú dlaň cez tvár a vyzerám zničene a nahnevane. Zažmurkala som a uvoľnila som mimické svaly.

„Neskoro?“ hlesla som, otec vstával a chcel ma odviesť do postele.

„Áno, je...“ odsekol z vety a rozbehol sa k vyzváňajúcemu telefónu. Pustila som sa za ním a prepadla som cez konferenčný stolík a vedľa mňa dopadli nedotknuté sandwitche. Charlie vykukol a ja som sa pomaly zbierala na nohy. Pustil hovor nahlas.

„Áno?“ povedal do mikrofónu.

„Dobrý večer, Charlie, dúfam, že som vás nezobudil,“ ozval sa pôvabný jemný hlas.

„Kto je tam?“ Zažmúril oči otec. Pomaly som dokrivkala k nemu a oprela sa o linku, pozorne načúvajúc. Mne bolo už jasné, kto volal.

„Pri telefóne Doktor Cullen. Našli sme vašu dcéru,“ vysvetlil volajúci. Charlie zalapal po dychu. „Nebojte sa, je v poriadku. Len pár drobných úrazov,“ ubezpečil ho doktor rýchlo.

„Kde je?“ vysúkal zo seba oco bez dychu.

„Šli sme za ňou do Phoenixu, chceli sme ju ušetriť prirýchlych rozhodnutí, a aj sa nám to podarilo. Ale potom nešťastne spadla a spôsobila si rezné poranenia. Je v poriadku, ale požiadal som o umiestnenie v nemocnici, dúfam, že to nevadí,“ hovoril zdvorilo doktor.

„Kedy ju môžeme vidieť?“ chcel vedieť ocko.

„Bude tu pár dní, než sa zotaví zo šoku. Môžete kedykoľvek prísť,“ počula som doktorov pokojný hlas a konečne som sa poriadne nadýchla. Ocko natiahol ruku a privinul si ma k sebe. Poďakoval doktorovi za správy.

„Ideme hneď teraz alebo sa chceš vyspať?“ spýtal sa ma vážne. Ani som sa nestihla prekvapiť nad tým, že už dávno prebiehal ďalší deň.

„Ideme!“ neváhala som.

Autor: Janeline, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Twins - 15. kapitola: