Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Twins - 14. kapitola

Twins - 14. kapitolaNová kapitola len pre vás. Tak teda komentujte a pred tým ešte čítajte.

Jacob zastavil auto na príjazdovej ceste pred ich domom. Hneď ako sme zastavili, obaja sme museli vstrebať nové zážitky. To, čo sa udialo teraz, bola asi najčudnejšia vec v mojom živote. Bezmocnosť ma stále silno zvierala. A Jacob nevyzeral o nič lepšie.

„Toto bola veľká chyba,“ vyslovila som. Ani som si neuvedomila, že rozprávam. Ako v nejakej komore, môj hlas sa ozýval a ja som musela logicky vyvodiť, že som to skutočne povedala ja. Podľa toho mi došlo, že som v šoku. Videla som ako s klapkami na očiach, pomaly som vnímala inak priateľské okolie.

„Vieme všetko,“ hlesol Jacobov hlas. Zazerala som pred seba a oprela som si hlavu dozadu na opierku.

„Nie! Celé toto bola obrovská chyba! Toto všetko, všetko,“ ozval sa môj hlas, o niečo zvýšený, hysterický.

„Čo? Betts, ako sa cítiš?“ zmenil Jacob tón a cítila som jeho teplú ruku pod bradou.

„Zle. Nikdy sme sem nemali prísť. Celé toto šibnuté Forks, postavené hore nohami, nič tu nedáva zmysel!“ pískla som. Jacob ma pustil.

„Poď na vzduch.“ Počula som ho povedať a za chvíľu mi už otvoril dvere. Vystúpila som a nadýchala sa mokrého, studeného vzduchu. Opäť tak ťažko dýchateľného, čo vo mne zdvihlo vlnu nespokojnosti. Zúfalého boja bez cieľa.

„Ani dýchať sa tu nedá, doslova! Otrava, nuda a keď sa konečne niečo deje, tak je to... hrôzostrašné,“ triasol sa mi hlas. Jacob sa postavil predo mňa. Konečne mi došlo, prečo mlčí. Tváril sa sklamane, nahnevane. Dotklo sa ho to. Stál a pozeral do zeme, ruky založené vo vreckách. Ja som sledovala jeho výraz a premietala, mnohonásobne pomalšie ako inokedy. Dokonca pre mňa v tejto chvíli bolo ťažké sústrediť sa len na jednu vec. Keď som nič nevravela, zdvihol hlavu a prezrel si ma.

„Už si to nechaj. Za toto nemôže Forks, ani ľudia, čo tu žijú. Za toto môžu len priami vinníci,“ povedal stroho. Z oblohy začali padať drobné kvapôčky a vzduch sa razom zmenil. Začal byť svieži a keď som tam chvíľku stála, pod tou drobnou sprchou, spamätala som sa.

„D-dobre, ako myslíš, ale čo mám robiť?! Čo bude s B...“ zhíkla som, namiesto dokončenia vety. Dvere sa z buchnutím otvorili. Dážď dopadal stále hustejšie a kvapky začali byť väčšie. Začala som mať nepríjemne mokré oblečenie a striasol ma chlad.

„Čo sa deje, deti?“ ozval sa pokojný, hrubý hlas. Billyho vozík sa vypotácal z dverí. Jacob pozeral na otca a ja som stočila pohľad radšej na Jacoba. Bolo to na ňom. Nemala som čas mu povedať svoj názor. Zahryzla som si do pery a dúfala...

„Nič, len sme sa... pohádali,“ sklopil hlavu Jacob. Billy ho v tichosti sledoval. Pozoroval ho rysím pohľadom.

„Dobre, ale poďte radšej dovnútra,“ povedal nevzrušene a zacúval dnu. Jacob natiahol ruku a ja som sa ho zachytila, spolu sme vošli. Jacob dokonca odmietol jesť a tak sme sa hneď po zdvorilostnej konverzácií sprevádzanej Billyho neveriacim pohľadom, dostalo konečne do Jakeovej malej, útulnej izby. Po dlhom čase som sa cítila dobre. Všetko obložené drevom a rozhádzaná posteľ boli také útulné a priateľské, že som sa na ňu hneď posadila. Vyzliekla som si vlhkú bundu a pritiahla si prikrývku až k tvári. Nadýchla som sa a slane som zavrela oči. Jacobova prirodzená vôňa bola v tejto látke nasiaknutá a teraz na mňa pôsobila dokonale upokojujúco.

Jacob si ma našťastie nevšímal. Nervózne sa prechádzal po izbe.

„Čo mám urobiť? Mám sa priznať Billymu? Možno bude vedieť pomôcť,“ povedal trasľavým hlasom.

„Nie, určite nie. Nie je dobré nič vravieť,“ krútila som hlavou. Jacob si ma premeral.

„Vážne, ale... čo teda?!“ hlesol bezmocne a kľakol si ne zem. Kľačal pred posteľou, pri mojich nohách a vyzeral hrozne zničene. Naklonila som sa k nemu.

„Jacob, teba niečo trápi?“ spýtala som sa previnilo. Mala som si to všimnúť, ale kvôli svojej otupenosti mi to ani nedošlo.

„Áno. Billy mal pravdu, legendy mali pravdu. Mali sme Bellu zadržať, prinútiť ju, aby sa s nimi nestýkala,“ hovoril roztrasene. Neviem ani prečo, ale jeho slová na mňa pôsobili veľmi zvláštne. Vôbec som sa nepotešila, že sa stará o moju sestru. Bolo mi čudne, nechápala som, prečo sa o to zaujíma, prečo ho to trápi. Nemalo by ho to trápiť až takto. Na druhej strane, som ja čudná, že mu nedovolím prejaviť ľudskosť?

„Jake, videl si ju. Ona to vie a zrejme oveľa dlhšie ako my, ona sa rozhodla,“ povedala som jemne a dotkla sa jeho tváre. Vzhliadol a v očiach mal slzy. Zalapala som po dychu, ako môže byť taký smutný? Nepremýšľajúc nad ničím som ho objala a tíšila ho, ako keby bol malé dieťa. Po chvíli ma začal hladiť po vlasoch. V takejto zvláštnej pozícií sme zostali celkom dlho, nebola som si istá, ako na tom Jacob je. A hoci som nerozumela, kde sa v ňom berie toľká empatia, nemohla som dovoliť, aby trpel. Objímala som ho s citom, ako matka tíšiaca svoje dieťa. Lenže po chvíľke sa tento výjav zmenil.
Jacob sa napol, pohol a potom už len prudko stál na nohách, mňa vytiahol so sebou. Automaticky som sa snažila zachytiť, bála som sa, že spadneme. Nohy som si preto obmotala okolo jeho pása a než som si stihla uvedomiť, ako príliš blízko pri sebe sme, začala som sa dokonale červenať.

„Jacob, čo robíš?!“ hlesla som šokovane a nedokázala som sa mu pozrieť do tváre, ktorú mal odo mňa iba dvadsať centimetrov. Aj keď som sa odkláňala ako to šlo.

„Len som sa postavil,“ počula som mu na hlase, že sa usmieva.

„P-polož ma,“ šepla som. On ma teda položil. Nepochybne sa cítil tiež trápne. Dosť ma prekvapilo, že ma vôbec uniesol. Až teraz som si uvedomila, že je mohutnejší, dokonca vyšší ako predtým, ale to bolo pochopiteľné, veď rastie. Len ja som si to nevšimla. A bola tiež pravda, že som nikdy nevážila viac ako päťdesiat kíl, takže to nemusel byť pre neho žiadny problém. Len mne to prišlo také nereálne, že som nad tým nikdy logicky nerozmýšľala.

„Ehm, máš pravdu, Bella si vybrala sama. Len dúfam, že to celé dobre dopadne,“ prerušil ticho Jacob.

„Hm? Aha, áno. Oni... oni vlastne utekali? Pred čím?“ vyslovila som. Konečne som cítila, že som pokračovala v myšlienkach tam, kde som predtým prestala. Predtým, než ma strach dostal tam, kde som rozmýšľať nedokázala.

„Neviem, ale rozhodne sa niečo stalo... čo vôbec môže ohroziť partu upírov s nadľudskými schopnosťami,“ pokrčil ramená.

„Doktor povedal, aby sme šli do La Push, prečo?“ vyhŕkla som. Jacobovi sa urobila na čele vráska.

„Je tu ešte jedna vec, priamo o chladných,“ prehovoril Jacob strnulo. Obzrel sa na dvere. Chápavo som sa prisunula a on znížil hlas na šepot. Ani ja by som nebola rada, keby nás Billy vymákol.
„V La Push je vraj hranica. Naši predkovia ju s nimi uzatvorili, aby ich držali ďalej od našich ľudí. Za to sme sľúbili, že o tom nikomu nepovieme, o tom, čo sú zač,“ šepkal.

„S kým - s nimi?“ zamračila som sa. Znelo to príliš určito, keď to zakryl a ja som chcela počuť presne to, čo Jacob nevyslovil.

„S Cullenovcami,“ povedal.

„A-ale... vaši predkovia, Jacob, to je dávno,“ koktala som rozrušením. Jacob prikývol.

„Ja viem. Sú to vraj tí ístí,“ povedal. Naraz som pochopila, čo tým myslel. Keď mi to vravel predtým, vždy som Cullenovcov považovala za rovnakých potomkov ako tých Qilletských. Teraz, po tom čo som videla, som bola na istom. Oni nezostarli. Nie veľmi, alebo vôbec. Rátam za posledných sto rokov, nezostarli ani o kúsok.

„A on... bol tam aj on? Edward?“ Bála som sa vlastnej otázky.

„Doktor, jeho žena, tá blondýna a jej veľký priateľ, a on. Edward.“ Prikývol Jacob strnulo. Stisla som pery a rukami si zakryla tvár. Bolo to späť. Hrôzostrašné, zlé a temné. Automaticky som sa postavila na nohy. Potlačila som slabosť, ktorá sa do mňa vkrádala.

„Idem domov, za Charliem,“ povedala som a vyletela som z dverí von. Jacob ma nasledoval a hodil mi kľúče od džípu. Pohľadom som mu poďakovala.

Ďalej som už len túrovala motor viac, ako inokedy v živote.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Twins - 14. kapitola:

 1
6. Zdenuše
25.07.2011 [9:17]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

5. meliSa1
24.07.2011 [17:51]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

4. nikca289
24.07.2011 [17:50]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

3. nikca289
24.07.2011 [17:49]

skvela povidka a aj kapitola rzchle pis dalsi Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

2.
Smazat | Upravit | 24.07.2011 [15:17]

Nemá to chybu, prosím, rýchlo pokračovanie Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

24.07.2011 [15:00]

ada1987skvela čast! rychle pokračko!

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!