Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Twins - 12. kapitola

Twins - 12. kapitolaJe tu ďalšia kapitola. Myslím, že nie je taká dobrá, ale posúďte sami. Aby som vám napovedala o čom je, poviem len jedno slovo - baseball.

„Tak ty vravíš, že jej na to Charlie skočil?“ spýtal sa ma Jake. Usmiala som sa. Vedela som, že ma pochopí. Ale aj tak som sa obávala, že mu budem musieť vysvetľovať, prečo Bellu podozrievam z klamstva. „Čo budeme robiť?“ Potešila som sa takejto otázke.

„Napadlo ma niečo, ale do kina sa potom nedostaneme. Každopádne ani neviem, či to vyjde. Potrebujeme auto,“ začala som a pozorne som sledovala Jakeovu tvár, aby som čítala priame reakcie.

„Vedel by som jedno zohnať. Otcov džíp,“ zamyslel sa. Šťastne som prikývla.

„Myslíš, že by to šlo?“ spýtala som sa nadšene. Jacob sa zasmial.

„Jasné. Stojí pred domom,“ povedal mi. Zarazila som sa.

„Ty si zase... bez vodičáku?“

„Nejako som sa sem musel dostať. Povedz čo ďalej, auto máme,“ popchol ma. Opäť som sa zamerala na jeho výraz, až potom som pokračovala.

„Išli by sme v tom aute... za nimi. Aby sme videli kam idú. Len dúfam, že si nás nevšimnú. Každopádne máme alibi, Bella vie, že máme byť v kine. A keď som ťa na džípe nevidela prísť ja, tak ani ona. Poď rýchlo, musíme ho schovať,“ vyskočila som a ťahala Jakea za ruku.

Zbehli sme po schodoch, keď sa Bella práve chystala hore.

„Kam letíte?“ usmiala sa na nás.

„My už ideme do kina. Meškáme na film,“ vymyslela som v momente.

„Berieš si nákladiačik?“ naklonil sa za nami, keď sme si v predsieni obúvali topánky.

„Nie... my ideme autobusom,“ vyhŕkla som.

„Prečo? Vezmi si nákladiačik, ja idem Edwardovým autom,“ nechápala Bella.

„Ehm, dobre,“ pokrčila som ramenami a schmatla som kľúče.

„Ahojte!“ zakričala som a vybehla von do dusna pred búrkou. Hneď sme sa s Jacobom stisli k sebe.
„Ja vezmem nákladiačik a schovám ho v lese. Ty riadiš džíp,“ šepkala som naliehavo. Jacob prikývol.

Keď sme auto schovali, nasadla som vedľa Jacoba. Trval na tom, že to odriadi lepšie tak, aby sme neboli nápadní. Bola to len chvíľka, stáli sme na bočnej cestičke za stromami, keď v zatáčke prefrčalo strieborné Volvo a zastalo pred naším domom. Edward vošiel dnu ale za chvíľu aj s Bellou vyšli von a nastúpili do jeho auta.

„Priprav sa,“ varoval ma Jacob a vyštartoval za nimi. Držali sme sa za Cullenom dobrých tristo metrov. Za prvé šiel rýchlo. Za druhé, bolo ťažké niekoho sledovať na skoro prázdnych cestách. Išli sme skoro až mimo mesta, už som si myslela, že pôjdeme do Port Angeles, vymýšľala som, čo by tam mohli mať za lubom. Vtedy Cullen zabočil na lesnú cestičku. Jacob začal spomaľovať, napokon zostal stáť.  

„Čo je, Jacob, čo sa stalo?“ napomenula som ho. Pevne zvieral volant a sústredene hľadel pre seba.

„Musíme počkať a dúfať, že už ďalej nejdú. Na túto cesto iste nebočí veľa vozov, ešte k tomu keď má byť búrka. Bolo by to podozrivé. Pôjdeme po stopách - keby sme ich nevideli. Ale hlavne oni nesmú vidieť nás,“ uzavrel plán. Nedočkavo som si zložila nohy a objala si ich rukami. Počkali sme desať minúť a potom sme pomaly vyrazili.

A mali sme šťastie. Cullenovo Volvo stálo osamotené medzi stromami a my sme odišli zaparkovať o kus ďalej.

„Musia byť niekde nablízku,“ zhodnotila som.

„Hej, nájdeme ich. Aha, tadiaľto vošli!“ potešil sa Jacob a bežal k zľahnutému papradiu. Poobzeral sa aj okolo, ale naďalej sa spokojne usmieval. „Nikde inde tu miesto nie je. Museli ísť tadiaľto. Tak poďme,“ pozrel nedočkavo na mňa. Stál v ledva viditeľnom vychodenom chodníčku a nechápavo mi pozeral do očí.

„Dobre... ja len, že asi predsa šli hrať baseball,“ zamumlala som.

„Myslíš? Sami dvaja? Alebo tu vidíš viac áut?“ hral hlúpeho.

„Nie. Máš pravdu. Prečo by išli pre búrkou... Jacob! Minule mala Bella vo vlasoch ihličie a tvrdila, že bola v knižnici. Možno je to to miesto! Čo tu robia, keď prší... čo ak...“ doplo mi náhle. Jacob trpezlivo prikývol a ja som sa rozbehla za ním. Čo ak Belle nejako ublíži? Ťahá ju do lesa, v zime a daždi a ona súhlasí. Je hlúpa?! Bella, ktorú poznám, by nešla ani za nič do lesa. Veď môžu byť spolu kdekoľvek inde, čo ak potratila rozum? Čo ak ju nejako ovláda? Bolo to také čudné uvažovať nad tým bez obmedzení, až som si prišla, ako keby sme sa s Jacobom iba nudili a hrali sa v lese na detektívou. Toto celé mi prišlo také nereálne.

Keď Jacob videl, ako som tretíkrát skoro spadla, zovrel mi pevne ruku a neochotne spomalil.

„Ty si teda nemehlo. Myslel som, že tak nešikovná je len Bella,“ tvrdil mi.

„Vážne? A kto si kvapol do oka dáku chemikáliu a musel utekať do nemocnice? A kto si zlomil ruku... o Edwarda? Nie som priamo nešikovná, nazvala by som to občasným nesústredením sa na okolité nebezpečenstvá. Jednoducho sa mi zle kráča v tomto dusne, teple, celej spotenej na šmykľavých kameňoch so zlomenou rukou,“ dokončila som už zamračene.

„Len nezačni byť podráždená,“ podpichol ma. Zmračene som si ho premerala, ale nebol čas hnevať sa. Po viac ako dvadsiatich minútach chôdze Jacob stále nachádzal nové stopy, ktoré som ja akosi vôbec nevidela. Vzduch bol stále hustejší, mokrejší a nemej dýchateľný pre moje pľúca. Ruka ma bolela a ja som námahou dychčala ako kôň. Jacob sa na mne dobre zabával ale ja som si len stierala z čela pot. Po ďalších desiatich minútach nestabilnej chôdze po nepohodlnom povrchu som začala byť skutočne zúfalá.

„Jacob, ešte dlho? Neotočíme to radšej?“

„Betta, čaká nás buď chvíľa na dorazenie tejto cesty, alebo ešte raz takto dlho naspäť. Vydrž... aha!“ ukázal na svah.

„No výborne, ešte viac do kopca,“ zakňučala som. Vytrhla som sa Jakeovi a chcela som sa detinsky hodiť zadok rovno na mieste na zem. Ale on ma zachytil okolo pása a druhou rukou mi zdvihol hlavu vyššie.

„Pozri tam! Je tam čistinka. Tu by mohol byť náš kôň,“ povedal nadšene.

„Kôň? Čo je to za metaforu?“ nechápala som. Už mi ani nezáležalo na tom, čo tam uvidím. Vysilením som trpela. Potrebovala som teplo, pokoj, tekutiny a kreslo.

S Jacobovou pomocou som sa vyštverala na kopec, kde sme si ľahli, aby nás nebolo vidno. Jacob mi podal fľašu vody a sledoval čistinku. Kým som plnými dúškami pila, Jake nadšene búchal do zeme rukou.

„Som dobrý! Pozeraj!“ pritisol mi hlavu nižšie a ukazoval pred seba. Neochotne som zdvihla oči do svetla, ktorého bolo na naozaj veľkej čistinke viac ako pod stromami. Boli tam všetci! Cullenovci.

Boli strategicky rozmiestnení po celej dĺžke ihriska. Najbližšie k nám stál Emmett. Rosalie nadhadzovala. Alice mala voľnú chvíľu a niečo dohadovala s Jasperom. Doktor Carlisle tam bol tiež a jeho manželka taktiež. Prvý raz som ju videla, a samozrejme, bola rovnaká ako oni. Zo žien v rodine mala aj najženskejšiu postavu, mala karamelové, vlnité vlasy, ktoré jej v dokonalých lokničkách padali po plecia. Práve ona mi prišla najviac podobná Edwardovi. Rosalie a Jasper, Alice a Emmett a ona s Edwardom si boli skutočne najviac podobní. Možno keby sa vydávali za rodinu zvlášť, skočila by som im na to. Aj tak boli rovnako bledí, mali rovnaké oči, rovnaké pohyby tak ladné, až mi na nich pohľad automaticky zastával. Všetci boli oblečení v baseballových dresoch a práve si delili úlohy v hre. Bella stála vedľa Esme Cullenovej a placho sa držala vzadu. Všimla som si ju až nakoniec. Bola taká iná, taká upätá, čudná, oproti tým nádherám. Vyzerala ako hlinený tanier na kope z bielym, drahým porcelánom.

„Dobre, idete, Rosalie,“ zavolala Esme. Vlastne som rozumela iba meno, a zvyšok som podľa zvuku rozoznala. Rosalie ju ale zrejme počula dosť dobre. Natiahla sa a hodila loptičku. Musela som zažmurkať, aby som si uvedomila, čo som práve videla.

Nikdy ma nebavilo pozerať na baseballový zápas, ale táto loptička mi nezmizla pred očami preto, že som zadriemala nudou. Letela prirýchlo! Doslova som počula ako svišťala vzduchom, videla som ako Emmett švihol pálkou, opäť prirýchlo, a potom... sa rozbehol. Pretrela som si dva razy oči a zazerala som na to, ako zabehol celú dĺžku - niekoľko sto metrov - behom pár sekúnd a prehľadne loptičku chytil, šmaril ju naspäť... a ďalej neviem. Zložil som si hlavu. Hra bola na mňa prirýchla. Možno mi je len zle z toho vzduchu. Ale keď som pozrela na Jacoba, bolo mi jasné, že to nie je iba vzduchom. Neveriacky pozeral na hru, ktorá v sebe odrážala niečo cudzie, veľké a nebezpečné. Bolo to cítiť vo vzduchu, ako keby sme boli na cudzom území. Ako keby sme boli maličkí a nevládni v klietke s tigrami.

Pri ďalšom odpale, keď sme len ticho zazerali, sa podarilo Emmetovi a Edwardovi zraziť vo vzduchu. Vyskočili za loptou vyše dvoch metrov vysoko. Ich telá sa od seba ledva odrazili, zato zvuk ich zrážky bol veľký. Pripomínal úder dvoch skál. Obaja sa na zemi postavili behom okamihu a zhnusene sa na seba pozreli, keď sa Emmett divoko rozrehotal

„Vravela som ti to! Je tvrdý... ako kameň!“ šepkala som zhrozene a drgala do Jacobovho ramena.

„Presne ako podľa legiend,“ prikývol.

A bolo to jasné. Všetci títo bledí, čudní, studení a tvrdí Cullenovci sú niečo zlé, niečo čudné. Nie sú to ľudia, pretože ľudia nebehajú rýchlo ako démoni. To je presne ono. Démoni ako podľa quilletských legiend. Chladní, živiaci sa krvou. A Bella, moja krehká hlúpa sestra, stojí vedľa nich a naivne sleduje ich hru. Vôbec sa ich nebojí, drží sa pri nich ako závislák na heroíne. Tu sú všetky tie tajomstvá, tie klamstvá. Je vám jedno, keď vaša rodina vie o každej molekule vášho voľného času, keď máte iné tajomstvo. A veľmi temné tajomstvo. Keď vaša láska a závislosť je démonsky vybavený, zvodný upír s silou väčšou, než akú by mal mať ktorýkoľvek živý tvor.

Myslím, že Bellina obetavosť práve presiahla medze.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Twins - 12. kapitola:

 1
4.
Smazat | Upravit | 20.07.2011 [21:01]

No to som zvedavá, ako sa to vyvinie. Každopádne je to nádherná kapitolka, teším sa na ďalšiu Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

3. lulu
20.07.2011 [16:25]

Emoticon

2. ema
20.07.2011 [13:54]

ema Emoticon Emoticon edward nepočul ich myslienky? Emoticon Emoticon

20.07.2011 [8:43]

ada1987super! len mi pripadá zvláštne, že ich Cullenovci nezaregistrovali. som zvedavá, čo budú robiť, ked príde James a spol. Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!