Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Twins - 1. kapitola

07.07.2011 (14:00) • Janeline • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1452×

Dojedla som svoju misku vločiek a vložila ju Belle pod ruku. Tá sa buď naraňajkovala ešte predo mnou, alebo to vynechala. Doumývala riad a utrela si ruky do utierky. Sledovala ma pritom pohľadom.

„Tú srandu môžeš riadiť ty,“ uhádla som na čo myslí.

„Budete sa striedať, auto je dobré. Jacob vám ho skontroloval a sľúbil, že ak budete mať akékoľvek problémy, pozrie sa vám na to. Ten chalan je šikovný!“ Počula som Charlieho z chodby.

„Ahoj večer a užite si to, slniečka!“ zavolal na nás a zatresol za sebou dvere. Bella sa zaškerila.

„Ty riadiš, ja si vyskočím pred školou. Obídem si to. Zajtra na striedačku,“ vymyslela som plán. Bella prikývla, ale vyzerala nesvoja. Nadvihla som obočie, keď som ju pripravená čakala pri dverách. Nazula jednu nohu do gumákov.

„Ale dnes prší. Ak by zajtra nepršalo, neprijímam sťažnosti, že to nie je fér,“ varovala ma.

„Dosť pochybujem, že by zajtra nepršalo,“ poznamenala som zúfalo. Bolo ťažké ignorovať tlkot ťažkých kvapiek na strechu a okná. Bella ticho súhlasila, natiahla si cez seba pršiplášť, vzala dáždnik a opatrne siahla po kľúčoch od auta. Nadýchla sa a pozrela na mňa.

„Vyzerám dobre,“ povedala.

„Nie, ja vyzerám dobre. Zrkadlo je za tebou,“ odvetila som zamračene na jej vtip.

„Ideme.“ Posotila ma dverami. Neochotne sme sa rozbehli k autu a hodili sa dnu.

„Nerozmyslíš-“ Jej hlas rozrazilo hrubé, bolestné vrčanie motoru, keď otočila kľúčom. Obe sme zavreli oči a nahodili bolestnú grimasu. Ja som sa aj v duchu modlila a vôbec by som sa nedivila, keby to Bella napodobila.

„Ehm, nerozmyslíš si to s tým útekom pred školou? Skôr či neskôr sa spolu ukážeme aj tak,“ priala mi neochotne. Pochybujem, že sa mi to snažila vyhovoriť skutočne. Rovnako ako ja nerada chodila so svojím zrkadlom medzi ľudí. Ako by sme neboli už dosť na očiach aj bez toho, že sme na smiech. Často si z nás uťahovali, či jedna z nás robila pokusného králika pre vládu v programe klonovania. Kvôli tomu sme sa na seba začali pozerať inak a už v detstve to našu sesterskú blízkosť rozdelilo. Samozrejme, priepasť sa prehlbovala. Teraz je z nej bezodná jama, ako to rada opakuje mamka.

„Uvidíme, možno sa to utíši,“ pozrela som na tmavú oblohu. Samozrejme, to bolo prianie rovnaké, ako že chcem vyhrať v športke, alebo odísť bývať späť do Arizony.

Keď sme prišli pred školu, Bella spomalila. Ledabolo na mňa pozrela. Nechcela byť trúfalá a žiadať, by som vystúpila. Odpudzovala ma predstava ako sa spolu vynoríme na parkovisku a rovnako tá, ako vyleziem do tejto záplavy predčasne. Napokon som si ale uvedomila, že na parkovisku nás neobklopí parta deciek zo školy.

„Všetci normálni budú v budove, aj keď sme... senzácia,“ vyslovila som znechutene. Bella prikývla a dupla na to. Vietor a dážď šľahali vodu priamo oproti čelnému sklu. Obe sme sa zabalili do pršiplášťov a zapli si trojvrstvové oblečenie až po bradu. Z hlbokým nádychom a malými dušičkami sme vyrazili von a bežali k hlavnej budove. Iba pár metrov pred vchodom som sa odvážila zdvihnúť hlavu. Prekvapilo ma, že pred budovou niekto stojí. Ale nebol to len tak niekto. Dokonca som spomalila, keď som si ich všimla.

Vysoká blondýna, ryšavý, mladý chlapec, ktorý vyzeral ako anjel. A maličká, tmavovlasá baba výzoru víly. Stáli tam a hľadeli na nás v jednom uhle. Bolo to neprirodzené. Niečo do mňa zozadu narazilo. To niečo bola Bella.

„Čo tu tŕpneš,“ mračila sa. Schmatla ma za ruku a ťahala ma dnu. Keď si ale všimla tých troch, zastala tiež. Teraz som ju ťahala za ruku ja. Vyzerali sme určite hlúpo. Obalené ako nejaká placka takos, mokli sme tu na daždi, našom najväčšom nepriateľovi. A oni tu zostali stáť v búrke, dokonale krásni ako z reklamy na Tafft, tužidlo na vlasy. Skoro som sa tresla do čela z tej irónie.

Konečne sme vbehli do budovy. S úľavou som si uvedomila, že ostatné decká nie sú bledé, krásne a nehybné. Tí vonku asi ani nie sú z našej školy, vyzerali skôr na vysokú školu. Aj keď ten ryšavý bol príliš mladý. A čo tá maličká víla? Pokrútila som hlavou. Premeškala som už dve privítania, kým som uvažovala o nich.

„Ty si Bella, určite si Bella!“ hovoril mi práve nejaký blonďatý spolužiak. Prižmúrila som oči. Nejaké nižšie, svetlovlasé dievča do neho drglo lakťom.

„Ako to môžeš vedieť?“ spýtala sa ho. Pokrčil ramenami a stále na mňa ukazoval, čakal na odpoveď.

„Si Isabella, že áno?“ šaškoval. Priložil si ruku na oči a druhou rukou šmátral vo vzduchu medzi nami. Hral sa na veštca.

„Nie, ja som Betta,“ povedala som milo. Nechcela som ho odsúdiť hneď na začiatku. Liezol mi na nervy, ale nemyslel to zle, chcel byť len vtipný.

„A kde sú. Alfa a Omega?“ smial sa. Dievča vedľa neho spustilo tiež rehot svojím vysokým, iritujúcim hlasom. Potom sa na mňa ospravedlňujúco pozrela.

„Odpusť. Ja som Jessica a to je Mike, školský šašo,“ predstavila ich a Mike sa uklonil.

„Super, ehm, mám hodinu,“ začala som vyhýbavo.

„Máme španielčinu, ty, ja, my,“ zahlásil ďalší chlapec s tmavými vlasmi. Chytil ma za rameno a v druhej ruke mal zase Bellu. Naraz sme sa mu vyplietli. Ospravedlňujúco som sa na neho pozrela.

„Och, chápem!“ zahlásil Mike.

„Chcem si to nájsť sama, aby som sa tu zorientovala,“ vysvetlila som. Mike na mňa žmurkol.

„Nie, nie. Nemôžeš vydržať bez svojho dvojčaťa, aké pekné! Ste ako... neviem. Ako dvojčatá!“ smial sa. Prikývla som so stisnutými perami a pomaly odchádzala po svojom nevedno kam.

Bella sa nakoniec nechala ukecať tým druhým chlapcom, a tak som ich nenápadne nasledovala.

Autor: Janeline, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Twins - 1. kapitola: