Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Transylvánska smršť - 12. kapitola

03.12.2013 (15:00) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 12× • zobrazeno 3199×

Bella:

Presne som vedela, ako sa teraz cíti. Zistil, že je jeho telo dokonalé, myseľ otvorená a nekonečne flexibilná. Vidí sa ako Boh a pritom je ovládaný najprimitívnejšími pudmi. Šťastie, že toto si uvedomí neskôr. Súcitila som s ním. Ešte sa nespamätal z tej príšernej, spaľujúcej a trieštiacej bolesti, kedy si uvedomíte aj prítomnosť častí tela, o ktorých ste ani netušili, že ich máte, no keď horia, trpko si uvedomíte, že sú tu. Každá bunka sa pri premene ozve obludnou bolesťou a pošle do vašich vybičovaných neurónov správu o tom, že sa škvarí. Keď sa moja pokožka menila na oceľovo pevnú, túžila som si ju zoškriabať, ako ma bolel každý milimeter kože a tlak z podložky, na ktorej som ležala, pôsobil pocit, akoby sa mi doslova zarezávala do kostí.

Ťažko k niečomu prirovnať to, keď potom otvoríte oči. Bolesť sa sústredí na jediné miesto a nedá zabudnúť na to, že bola v celom tele. Hlavne, keď si od tej sekundy pamätáte všetko tak ostro, že si aj teraz viem presne vybaviť všetko, čo sa so mnou dialo a prežiť to v dokonalej HD kvalite znova.

Damián mi prišiel stratený, vyľakaný a keď som si vybavila tú búrku, ktorá sa strhla vo mne, keď som uvidela nový svet, mala som pocit, že som jediná, čo mu môže pomôcť, lebo som z toho bola najčerstvejšie vonku. Bolo to hlúpe, lebo každý z nás si na to pamätá dokonalo, ale ja som mala tú česť, či skôr smolu, že som sa prebudila v zovretí dvoch rumunských bratov, ktorí na mňa sypali informácie, o ktoré som v tú chvíľu nestála. Nepovedali mi, ako uhasiť tú žieravinu v hrdle, nepovedali mi, čo pre mňa znamená to, čím som sa stala. Chrlili na mňa jeden príkaz za druhým, jeden zákaz striedal druhý, no ja som zatiaľ chcela jediné... Chcela som krv!

Pri pohľade do tých karmínových očí, ktoré mi aj napriek svojej dokonalej čistote prišli kalné, som presne vedela, čo mu dať, aby dokázal vnímať aspoň štvrtinu toho, čo sa okolo neho deje. Vladimír ho zvieral z jednej strany a Stefan z druhej. Videla som, ako schválne zosilňuje zovretie a párkrát mu aj mykol rukou, aby mu demonštroval svoju nadriadenosť a bolesť, ktorá ho čaká, ak sa nepodvolí. Urobil to aj mne a skončil bez prstov a neskôr bez ruky. Vtedy som dostala prvú dôležitú lekciu, ktorá za niečo stála a to bolo dávanie sa dokopy, keď z vás urobia bezrukého.

„Potrebuje loviť,“ povedala som rýchlo. Vladimir pokrútil hlavou.

„Ešte nie!“ zaškrípal zubami.

„Bude vnímavejší, keď niečo uloví,“ trvala som na svojom.

„Bella má pravdu. Nevníma vás.“ Ryšavý sa pridal na moju stranu, čo bolo celkom príjemné, keďže väčšinou chcel presný opak toho, čo ja. Čo to s chlapcom neurobí trocha sexu. Vladimír pohodil hlavou k Stefanovi a ten mykol plecami.

„Tak teda rýchlo kurz varenia,“ pošepol Stefan s náznakom pobavenia a pustil Damiánovo obrovské rameno. Vladimíra zo seba jednoducho striasol, keď sa narovnal. Aj Edward bol popri ňom malý, čo mi prišlo celkom komické.

„Ľudskú krv,“ zasyčal Edward k môjmu novorodenému bračekovi a on zaskučal, akoby hádam vedel, aká je to rozkoš, mať ju v ústach. Odpovedal mu na nevyslovenú otázku.

Damiána momentálne vôbec netrápilo, že pozná jeho myšlienky. Vymrštil sa do vzduchu a keď dopadol do hlbokého snehu, zaprášilo sa, akoby sa do vzduchu vzniesol práškový cukor. Prudko vyrazil, aj keď určite netušil kam, ale to sú inštinkty, ktoré nás dovedú k potrave a vlastne, bodaj by aj nie, keď je táto planéta preľudnená. Viem, ako to hnalo mňa a stále ma to niekedy ovládne. Edward vyrazil bez zaváhania za ním. Chvíľu som sa len nemo dívala, ako sa za oboma práši sneh. Kývla som na Vladimíra a ten na Stefana. Stefan si však založil ruky na hrudi.

„Len nedávno sme prestali behať za ňou. Čo keby teraz tú ťažkú prácu urobila so svojim frajerom ona,“ pohodil mojim smerom hlavu.

„Načo si mal deti, keď sa o ne nechceš starať?“ opýtala som sa príkro.

Vladimír sa nakrčil a vyskočil. Dnes na nás nemal náladu. Aj ja som sa rozhodla utekať za „frajerom“ a bratom. Dva metre vysoký novorodený ma za sebou iného upíra... Budem si najskôr musieť Edwarda zlepiť, keď ho budem chcieť ešte použiť a som si istá, že budem chcieť, lebo s ním sa dajú robiť naozaj pekné veci.

Bežali sme priamo za Damiánovým chrbtom a Stefan s Vladimirom sa pokúšali dostať pred neho, jeden z ľavej a druhý z pravej strany. Damián pridal. Bol naozaj rýchli a vďaka svojej veľkej postave, pôsobil ako tank, nekompromisne likvidujúci všetko, čo mu príde do cesty. Nezáležalo mu na tom, že robí hluk, že keby človek zbadal ten holý lán, čo po ňom zostával, myslel by si, že sa lesom prehnala lavína. Trocha som mu závidela to, že ešte nemá svedomie a vlastne ani vlastné vedomie. Teraz ho ženie len pálenie v hrdle a červený závoj, ktorý mu padol na oči.

Nikto z nás ho v podstate nechcel zastaviť. Potrebovali sme len zabrániť tomu, aby vpálil do nejakého mestečka a zrovnal ho so zemou. Našťastie pre nás, na nešťastie pre poľovnícky zväz, hlbšie v lese poľovali dvaja odvážlivci. Všetci sme ich cítili. Myslím, že posledný ich zaznamenal práve môj braček. Keď zavetril človeka, prudko zmenil smer a vyrazil. Viem, aké to bolo pre mňa, keď som prvýkrát ucítila tú vôňu, ktorá vám ovládne každučký sval v tele a láka vás k sebe, ako siréna. Nohy k tej lahodnej aróme bežia ako o život. Vedela som, že sa Damián musí napiť a preto som v patričnej vzdialenosti zastala. Edward tiež prekvapene zastal a podišiel ku mne. Pozrela som mu do tváre.

„Nechcem sa s ním o tých ľudí pobiť,“ šepla som na vysvetlenie a Edward v rýchlosti prikývol. Aj tak to bolo na nevydržanie, keď som počula tie ľudské srdcia.

Podľa zvukov som si dokázala dokonalo predstaviť, čo sa tam deje a musela som sa nesmierne snažiť, aby som sa nerozbehla za vôňou krvi. Edward šiel pomaly so mnou, za zvukom umierajúceho ľudského srdca.

Damián pil svojho prvého človeka. Tisol ho k sebe akoby na ňom závisel jeho život. Z dostatočnej vzdialenosti sme ho sledovali a keď ho pustil k zemi, hneď skočil po jeho omráčenom kolegovi poľovníkovi. Zbrane im boli na nič, keď ich oko ani nepostrehlo, čo sa to cez nich prevalilo. Keď s ním skončil, odstáli sme ho v kruhu. Besne vrčal. Nesmierne ma lákala vôňa krvi. Samej mi svet naokolo nadobudol odtieň rubínovej a chcela som dávať rozumy novorodenému. Bolo to priam smiešne a keby ma Edward neobjal okolo pása a druhou rukou ma ukrytou pred zrakmi ostatných nehladil pod tričkom, po nahej pokožke chrbta, vyrazila by som v ústrety mestečka. Vladimír vsadil na diplomaciu.

„Viem, že si pamätáš, čo sme ti hovorili. Si upír a ja som ťa stvoril. Poď s nami späť do hôr a ešte raz ti vysvetlím dôvod, prečo si tu. V nasledujúcich hodinách sám rozhodneš o svojom osude. Vyberieš si medzi týmto večným životom alebo inou večnosťou, ak veríš v posmrtný život.“

Zaškeril sa tým svojim charakteristickým spôsobom, ktorý som priam milovala. Damián pomaly, skoro rýchlosťou človeka, vykročil vpred. Uprene sa na mňa díval, keď popri mne prešiel a jedine na mňa nevrčal. Edward trocha ustúpil. Stál nad mŕtvolami a na sekundu súcitne privrel oči. Bolo to smiešne. Oplakáva hádam jedlo?

„Naučte ho upratovať,“ prehodil nedbalo a Vladimir so Stefanom sa podráždene otočili. Stefan sa dokonca nahrbil k útoku. Edward spozornel, prikrčil sa a ja som v stotine sekundy zaujala postoj vedľa neho. Bolo to inštinktívne, a keď sa Vladimir v miernom šoku napriamil a uvoľnil postoj, uvedomila som si, čo sa stalo.

„Nebudeme predsa útočiť na vlastných. Nepriateľov máme inde,“ povedala som rýchlo, ale nevyznelo to tak, ako som plánovala.

Edward sa o telá postaral a my sme zatiaľ dohnali môjho brata. Jedno sa musí nechať, Vladimir presne vedel, čo a ako povedať, aby novorodeného zaujal a aby ho presvedčil o tom, aký je svet upírov skvelý, keď sa riadiš tým, čo od teba chce. Sama som si prešla týmto vymývaním mozgov a keby mi vtedy povedal, že som svätojánska muška, tak verím aj tomu a snažím sa svietiť. Zamfirovci to mali jednoducho v sebe. Dokonca aj Stefan sa snažil. Damián počúval v rámci svojich možností, aj keď zatiaľ obzvlášť nekomunikoval.

Držala som sa stranou, ale dosť blízko, aby mi nič neušlo. Bolo to pre mňa fascinujúce a nové. Výnimočne som to nebola ja, koho napomínajú, vysvetľujú mu a radia. Boli sme už takmer pri stanici, keď nás dohnal Edward. Cítila som z neho ľudí, aj keď krv na sebe nemal. Damiána sme museli zbaviť častí oblečenia, keďže zatiaľ nedokázal piť bez toho, aby mal krv všade. Aj mne trvalo mesiace, naučiť sa ovládať natoľko, aby som nevyzerala ako Krvavá Marry zakaždým, keď skončím s lovom.

„Takže si upratal?“ Pozrela som mu do tváre.

„Áno,“ odsekol a to sa mi nepáčilo.

„Si nahnevaný?“ Bola to poriadne hlúpa otázka, rovnako hlúpa, ako keď sa vás niekto v obchode pri pokladni opýta, či nakupujete.

„Áno,“ štekol po mne znova a ja som si založila ruky na hrudi a zastala. Edward však okolo mňa prešiel a tak som ho zdrapla za bundu a trocha ho potiahla späť.

„Čo som zas urobila?“ Pokrútil hlavou.

„Vôbec sa mi nepáči, že musím upratovať po novorodenom. Sám ľudí nelovím a aj tak sa musím zbavovať mŕtvol. Keby som bol tušil, akú láskavosť bude chcieť Vadimir od Carlislea, nikdy by som nesúhlasil. Takto som za všetko zodpovedný,“ preniesol podráždene.

„Takže sme pánovi perfektnému na príťaž,“ povedala som nahnevane. Edward nervózne pokrútil hlavou.

„Bella, tak to nie je. Ide len o to, že teraz pribudol ďalší novorodený a to je vždy problém,“ šepol. Ustúpila som krok dozadu.

„Veď od teba nikto nechcel, aby si nám tu robil nejaký dohľad,“ povedala som rozrušene.

„Nemám na výber!“

„Prečo nemáš na výber? Nemusíš tu byť. Damiána zvládneme aj bez teba.“ Naozaj ma vytočil. Nechcela som, aby odišiel, ale podobné reči ma vytáčali.

„Bella, túto debatu si necháme na neskôr, keď budeme mať viac súkromia. Dobre?“ Pokrútila som hlavou, že nesúhlasím, no ignoroval ma.

Vyskočil do tej betónovo-kovovej kobky a čakal, kým vyhupnem hore aj ja, aby mohol dvere založiť na miesto, aby sem nenafúkalo viac snehu. Naozaj bezútešná budova. Keď si predstavím, aký krásny bol Edwardov dom a koľko pohodlia poskytoval. Upírovi bolo fyzicky pohodlne aj zavesenému dole hlavou na strome vo veternej smršti, ale psychické pohodlie to rozhodne neposkytuje.

Ich dom nebol len domom, ale bol domovom a keď som si sadla do snehového záveja pri stene, na chvíľu ma prepadla túžba po priestrannej kúpeľni a mäkkej posteli a hlavne, po ryšavom upírovi medzi stehnami. To by bolo dokonalé. Škoda len, že sa správa ako idiot. Aj teraz. Opieral sa o stenu a z pod nakrčeného obočia sledoval Stefana a Vladimíra, ako sa snažia vštepiť novorodenému upírovi morálku.

„Bude ťažké koexistovať v takejto skupine, akou sme my,“ povedal Vladimir miernym tónom. Môj brat zodvihol tvár k nemu a hlasno zavrčal.

„Zvoľni svoj kvetnatý slovník, braček. Slovo koexistovať najskôr ešte v živote nepočul,“ povedal pobavene Stefan a naklonil sa k Damiánovi. „Proste upíri zvyknú byť maximálne dvaja, prípadne traja, ale aj to je problém. My sme spolu za určitým účelom. Vladimír a ja sme bratia. Isabella rozšírila náš klan a teraz ty. Ohrozuje nás iný, mocný a početný klan a musíme byť pripravený brániť sa a nie len prijímať rany.“ Stefan na mňa pobavene mrkol.

Damián to využil a prudko vyskočil na nohy. Nikto to nepredpokladal, teda až na Edwarda, ktorý bol razom pri ňom a pritlačil ho k zemi. Keď zostal zas pokojne sedieť, vrátil sa k stene. Ja som robila presne to isté. V prvých dňoch som sa pokúšala využiť každú ich nepozornosť, aby som sa dostala preč, aby som im nejako oplatila tú bolesť, za ktorú som ich vinila.

„Dočerta...“ zaklial Stefan.

„Bude to bojovný tip. Nič horšie ako Bella však určite nie je. Bella je smršť,“ zasmial sa Vladimír.

„Ani on nebude ľahkým orieškom. Uvidíme, či môžeme očakávať aj nejakú výnimočnosť. Damián predsa znamená lev, nie? Levia sila by sa hodila.“ Stefan mal zas svoje polemizačné okienko.

„Damián znamená krotiteľ levov. Je to z gréčtiny," precedil cez zuby Edward.

„Čo znamená Isabella?“ opýtala som sa pobavene.

„Zasľúbená bohu,“ frkol po mne. Stefan sa začal rehotať.

„Skôr zasľúbená Belzebubovi,“ povedal pobavene. Prižmúrila som oči a nakrčila sa. Dnes toho bolo dosť! Zaslúžil by si pripomenúť, aká viem byť ostrá. Mal pravdu, som horšia ako Damián.

„Ten by ju nezvládol, radšej ju necháme na krku Edwardovi,“ preniesol Vladimir a mrkol na Edwarda, ktorý nakrčil čelo a podráždene prešiel do zadnej časti nášho terajšieho chladného a neútulného domova, kde sa zas oprel o stenu a založil si ruky na hrudi. Toľko upírov pokope naozaj nerobí dobrotu.

„Čo asi znamená Vladimír?“ opýtal sa zrazu Stefan a zazubil sa na Edwarda. Dozaista to vedel, no mlčal.

„Moje meno znamená vládnuť svetu,“ povedal hrdo môj otec a staromódne sa pritom uklonil, akoby nám predviedol niečo nevídané. Pretočila som oči.

„Ako trefne pomenovali teba, Stefan? Budem hádať...“ Na oko som sa hlboko zamyslela a škrabkala si pri tom čelo. Snažila som sa napodobniť ľudské gesto. Stefan naklonil hlavu na bok. „Pošuk?“ opýtala som sa a zaškerila sa.

„Moje meno značí veniec víťaza,“ poznamenal Stefan, ignorujúc čo som povedala. „Obe naše mená mali jediný cieľ a to bolo priniesť nám moc, čo sa aj stalo. Už menom, ktoré nám dali, sme dostali do vienka dar vládnuť.“ Stefan zrazu úplne zmenil postoj, výraz a dokonca aj spôsob reči. Vladimír ho so zdvihnutou bradou počúval a významne pritakal. Vyzerali obaja zrazu nesmierne dôležito.

„Nezdá sa mi, že sedíte na upírskych trónoch,“ šepol Edward strnulo, na čo Vladimir hlasno zavrčal a urobil prudký výpad. Edward uskočil, no Vladimir reagoval v tú istú stotinu sekundy. Zvrtol sa tak rýchlo, že Edward nestihol ani zodvihnúť ruky. Prirazil ho k podlahe.

„Dočkaj času, Edward!“ zasyčal mu do tváre jedovato. Pootvorila som ústa. Takto mršne som ho ešte reagovať nevidela a nezaskočilo to len mňa. Na moje prekvapenie sa Damián trocha nadvihol, aby dobre videl a zaškeril sa. Páčilo sa mu, že sa ubližuje práve Edwardovi. 

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Transylvánska smršť - 12. kapitola: