Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Toho treba zabiť! - 2. kapitola

Toho treba zabiť! - 2. kapitolaJe tu druhá kapitola. Ja a Anji ju chceme venovať každému, kto nám napísal nejaký komentár k minulej kapitole a sme šťastné, že sa vám poviedka páčila. Opäť prosíme o komentáre a prajeme príjemné čítanie.

 

Stále som nevedela vstrebať, že sme sa vrátili. Bol to len ako sen, z ktorého sa nechceš prebudiť. Cítila som to tak. Bála som sa východu slnka, aby ma z tohto sna neprebudil.

Vychádzala som hore schodmi do mojej izby a nechala sa ovládnuť myšlienkami. Zo zábradlia na schodisku som jedným prstom zotierala vrstvu prachu, ktorá akoby pripomínala roky, keď som bola vo Pheonixe.

Prezerala som si staré fotky, kde som bola ešte malinká. Keď som s otcom trávila väčšinu svojho voľného času. Najčastejšie som bola na fotkách ja s otcom. Pamätám sa, že mamina vždy ostala doma, aj keď ja som nevedela prečo.

Bolo mi za otcom smutno, ale vedela som, že už nikdy by to nebolo ako predtým. Jedine Ann mi bolo ľúto, zaslúžila by si oboch rodičov.

Prechádzala som chodbou a nakúkala do škrípajúcich dverí.

Prišla som pred moju izbu a odchýlila som dvere. Vošla som dnu a hneď ma zavalila vlna nostalgie. Cítila som sa ako malá. Toto bolo moje kráľovstvo. Môj zámok v oblakoch, kde som ako malá snívala o tom, že sa rodičia nebudú hádať a znova budeme spolu. Už navždy.

Sadla som si do stredu okrúhleho koberca, ktorý bol presne v strede izby. Oprela som sa a zahľadela som sa na strop. Boli tam nalepené hviezdičky, ktoré mi vždy v noci dávali svojimi svetielkami dobrú noc.

Keď mi zomrela stará mama, bála som sa tmy, tak mi ich tam mama prilepila a hovorila, že vždy, keď mi bude smutno, vždy tam bude pre mňa. Odvtedy som sa už nikdy nebála ísť spať.

Usmiala som sa nad všetkými spomienkami, ktoré sa mi pre pohľade na izbu rozbehli hlavou.

Vybaľovala som sa a stále som sa nevedela zbaviť tých doliezavých myšlienok, ktoré ma odpútavali od práce. Už som si myslela, že mi tak líca navždy ostanú, ako som sa usmievala.

Keď som sa vybalila, zašla som do sprchy. Tak mi už chýbala voda stekajúca po mojom tele. Konečne som sa mohla po tom dlhom lete lietadlom zoznámiť s týmto sprchovacím kútom.

Obliekla som si čisté veci a šla pomôcť mame.

„Dokonči ten šalát, prosím," hovorila moja mama, ktorá toho mala očividne viac než dosť. Asi nebol dosť dobrý nápad vykladať drahú keramiku a zároveň sa pokúšať variť polievku, ktorá už teraz ako polievka nevyzerala. Ann začala búchať príborom o stôl a tak jej mamina podala aspoň tyčinku. Pričom zakopla o niekoľko tanierov a väčšinu porozbíjala... Vedela som, že už toho má dosť, tak som sa začala venovať aj tej polievke.

„Crrrrrrn!" hlásil náš starý zvonček, ktorý už skôr chrapčal.

„Otvorím," preniesla som čo najrýchlejšie, aby sa mama nezrútila. Prebehla som cez obývačku a vošla do predsiene. Začala som odomykať a dúfala som, že sa kľúč nezlomí v zámke.

Otvorila som dvere a v nich stál nejaký pár aj s koláčom v rukách.

„Ehm, dobrý deň," preniesla som trochu nesvoja.

„Ahoj, ty určite musíš byť... Britta, alebo niečo také!" začala sa smiať postaršia pani, ktorá mala na krku snáď celý obchod bižutérie a jej voňavka prenikla mojim nosom ako silný úder.

„Bella," opravila som ju a snažila sa usmiať.

„No, ale to je jedno," uškrnula sa a postrčila svojho muža. Hneď som pochopila, kto je tu dominantný alfa samec. Alebo skôr samica.

„Ja som Erin a toto je Kyle, sme vaši noví susedia! No nie je to skvelé?" začala sa znova smiať.

Nie! chcela som povedať, no radšej som si zahryzla do jazyka.

„Áno, pravdaže!" zasmiala som sa s ňou, aj keď môj smiech bol teraz skôr hysterický. „A teraz ma ospravedlňte, máme toho teraz dosť veľa."

„Ó, pravdaže, my vás chápeme. Však zlato?" strčila zas do toho úbohého stvorenia.

„Áno, ako si povedala," odrecitoval a na chvíľu som si myslela, že je len robot pod jej nadvládou.

„Ach, už som skoro zabudla, toto je pre vás!" Podávala mi nejaký koláč, ktorý vyzeral ako časovaná bomba.

„Ale to ste nemuseli," pokúsila som sa o slušnosť a tvárila som sa, že je ten koláč na zjedenie.

„Ó, pravdaže musela," povedala pohoršene. „Tak neskôr!" rozosmiala sa a šťuchala to chúďatko k bránke domu.

„Dovidenia!" zavolala som ešte za nimi. „Bože chráň," šepla som si pre seba a šla do kuchyne za mamou.

Položila som ten koláč na stôl a pobrala som sa naspäť k hrncom, kým mama vyplašene behala po celej miestnosti.

„Jé, koláčik!" ozvalo sa za mnou a ja som sa hneď otočila na päte.

„Nejedz to!" vykríkla som zdesene zatiaľ čo Ann si do úst dávala kus z toho "koláča."

„Bleee," vydala zo seba Ann a začala nejaké hrudy vypľúvať z úst.

„To máš za to, že si pažravá," usmiala som sa na Ann.

Znova zazvonil zvonček a ja som šla otvoriť. Tentokrát som si dobre rozmyslela, či mám otvoriť, alebo nie. Po povzdychu som sa rozhodla, že to spravím. Už predsa nikto horší nemôže prísť.

Keď som otvorila dvere, oľutovala som to. Najprv som ho nespoznala, ale oči ma úplne presvedčili. Síce vyrástol a vyzeral dobre, stále to bol on. A to som dúfala, že nik horší ako Erin tam nebude... A aha ho, je tam Edward Masen.

Otvoril ústa a s úsmevom chcel niečo povedať, ale mne stačilo to, čo zo seba dostal pred rokmi.

Nerozmýšľala som, otočila som sa a zabuchla za sebou dvere. Znova sa mi v hlave ukázali všetky spomienky naňho a na čele sa mi zjavila vráska.

Vošla som do kuchyne a zamierila k hrncom. Teraz som už naozaj nevedela, čo je v ktorom hrnci.

„Kto to bol?" vyzvedala Ann a snažila sa pozrieť na svoj budúci pripálený obed.

„Ale nikto, iba podomový predavač."

 

Shrnutie poviedok Anji

Shrnutie poviedok voldy

 



Sdílet Sdílet



Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!