Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Tiene mojej minulosti - 18. kapitola

06.11.2011 (07:30) • LuMo12 • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1443×

Svadba už klopala na dvere a ja som sa už o tri dni mala stať pani Cullenovou. Mala som z toho trošku obavy, predsa len usporadúvať svadbu, keď nás v jednom kuse ohrozuje skupinka upírov, je dosť riskantné.

Zverila som sa so svojimi obavami aj s ostatnými, no Alice trvala na tom, že svadbu nepreložíme. Tá sa mala konať u nás doma za prítomnosti Cullenovcov a oddávajúceho. Snažila som sa od Edwarda dozvedieť aspoň niečo o tom, kam pôjdeme na svadobnú cestu, no on okolo toho robil tajnosti.

„Bude to prekvapenie, láska,“ hovoril mi už po stý raz. „Bude sa ti to páčiť.“

Ja som z toho bola celá nesvoja, veď on dobre vie, ako neznášam prekvapenia.

Edward teraz čakal na Alice a Carlisla, kým sa prichystajú, aby spolu vyrazili na lov. Včera boli na love ostatní, pretože chodievali vždy v skupinkách a na striedačku. Carlisle zbehol z poschodia a boli prichystaní na odchod.

„Alice,“ oslovil Edward svoju sestru. „Môžeme vyraziť?“

Alice zatvorila oči, aby nazrela do budúcnosti, no keď ich znova otvorila, jej výraz bol stelesnením čírej hrôzy. Edward zalapal po dychu. „Koľko máme času?“

Alice pevne stisla viečka k sebe. „Pár minút. Vezmi Bellu a bež s ňou čo najďalej.“

Ani najmenej som netušila, čo sa tu deje, a nemala som ani čas spýtať sa, lebo Edward ma okamžite schmatol a vysadil si ma na chrbát. Pocítila som vietor vo vlasoch a dom Cullenovcov mi zmizol spred očí a nahradil ho hustý les. Kým som sa stihla spamätať zo šoku, boli sme už ďaleko.

Napadla ma iba jediná vec, pre ktorú so mnou musel Edward utiecť, a stiahol sa mi žalúdok.

„Tí upíri nakoniec prišli.“ Nevyslovila som to ako otázku.

„Alice videla, ako sa blížia k nám. Bolo to náhle rozhodnutie, neplánované... Musel som ťa odtiaľ vziať, aj keď ich bezo mňa bude menej. Nemal by som ťa ako ochrániť, keby si tam zostala.“

Na toto som mu nemala čo povedať. Zovrelo mi srdce pri myšlienke na ostatných Cullenovcov, ktorí teraz možno bojujú, a zachvátil ma strach a pocit viny. Čo ak sa niekomu z nich niečo stane? Čo keď  im bude ublížené kvôli môjmu bezpečiu?

Neviem ako dlho sme išli, no Edward odrazu zastal. Využila som príležitosť. „Edward, sme dosť ďaleko. Nechaj ma tu a vráť sa k ostatným, potrebujú tvoju pomoc.“

No keď som to vyslovila, uvedomila som si, že aj jeho tým dostanem do nebezpečenstva. Ozvalo sa vo mne sebecká ja, ktoré sa rozhodovalo medzi možnosťou mať Edwarda pri sebe alebo ho poslať za ostatnými.

On to vyriešil za mňa. „Nie, Bella, nenechám ťa tu. Teraz už nemôžem.“ Zoskočila som mu z chrbta.

„Ale...“

Edward prečesával pohľadom okolie. „Je blízko,“ zašepkal.

V momente mi utrnulo a ja som pochopila. Došlo mi, prečo zastavil, došlo mi, prečo nemôže odísť a nechať ma tu. Je blízko... Victoria.

Boli sme vysoko v horách, boli tu len holé skaly vyčnievajúce zo zeme bohato porastené machom. V neďalekých stromoch som zahliadla oranžový záblesk a Edward hlasno zavrčal.

„Priviedla si si spoločnosť?“ zahrmel Edward zúrivým, nahnevaným hlasom k miestu, kde som videla ten záblesk. „Netrúfaš si na mňa sama, tak necháš za seba bojovať a umrieť druhých?“

Spočiatku som myslela, že hovorí o skupinke upírov, ktorí nás napadli, no odrazu som videla, ako na skalu kúsok od nás doskočil vysoký upír.

Tak toto bol jej plán. Zhromaždila skupinku upírov, ktorí mali zlikvidovať našu rodinu. Ak by sme zostali tam, dostali by nás oni. Musela počítať, že ma Edward bude chcieť držať od boja čo najďalej, tak nás dostihla osamote. Samozrejme, že sama by na Edwarda nestačila, preto je tu aj ten druhý.

Vedľa upíra sa postavila Victoria a jej červené oči boli ako stelesnená nenávisť.

„Musím povedať, že to máš vynikajúco vymyslené. Necháš ostatných zomrieť, zatiaľ čo ty budeš konať svoju pomstu. Aj by som ti zatlieskal, Victoria.“

Victoria nahnevane sykla. „Pochybujem, že sa tvoja rodina dostane cez moju armádu. A keby aj... nestihnú sem prísť.“ Na tvári sa jej zjavil širokánsky úsmev a vycerila ostré biele zuby.

„Čo si im nahovorila, Victoria?“

„To teba už trápiť nemusí,“ zasmiala sa vysokým, sladkým hláskom a vyštartovala vpred.

Vtom momente sa pohol aj ten vysoký upír a ja som cítila, ako letím vzduchom. Dopadla som tvrdo na skaly. Oko pásu som mala omotané Edwardove ruky. Chránil ma.

Skala, za ktorou sme sa skrývali, sa zatriasla a na nás sa zosypalo mnoho úlomkov. Edward ma prikryl celým svojím telom, no aj tak ma zopár z nich poriadne poudieralo. Všetko sa zomlelo tak náhle, že som nedokázala registrovať, ako sa pohybujeme. V jednej chvíli sme boli v zákryte skaly a hneď nato na opačnom konci pri stromoch.

Nevidela som, čo sa okolo mňa deje až do chvíle, keď som znova nestála za tou skalou. Tentokrát sama. Edward sa vrhol pred skalu, aby ma chránil a aby chránil seba. Až teraz som si mohla uvedomiť, čo nás teraz čaká. Nie je možné, aby sme sa prebojovali cez týchto dvoch, Edward sa nemôže ubrániť naveky. Sú v presile a ja som len slabý človek.

Zdesene som sledovala boj tých troch, neschopná akéhokoľvek pohybu. S tlčúcim srdcom niekde v krku a meravá som videla, ako Edward prehráva. Ako obaja prehrávame. Nie je šanca na únik, nie je šanca na záchranu. Naša rodina bojovala o svoje životy a tie naše sa každú chvíľu skončia. Modlila som sa, aby aspoň zvyšok rodiny ostal na žive, aby premohli útočníkov. Nemohla som sa spoliehať na to, že nám prídu na pomoc, sami sa musia zachrániť.

Naozaj to mala dobre premyslené. Všetky tie falošné stopy, návnady, odvedenie pozornosti vhodným smerom... Nakoniec nás aj tak dostala.

Pomedzi vrčanie troch zápasiacich upírov som nedokázala rozpoznať nijaký iný zvuk. Nenávidela som sa za to, aká som bezmocná, že ho nechávam bojovať za nás oboch...

Na malý moment nastalo úplné ticho, no potom nasledoval najhlasnejší zvuk, aký som dnes počula – ťažké kovové škrípanie sa ozvalo a nieslo sa ďaleko ako ozvena. Hrôzou som videla dôvod toho zvuku. Edward obkľúčený tými dvoma. Edward bez pravej ruky. Edward na kolenách. V tej krátkej chvíli sa náš pohľad stretol – v jeho očiach, čiernych ako noc, sa odrážal všetok žiaľ, láska, strach, bojovnosť a ľútosť zároveň. Bol to prosiaci pohľad, lúčiaci sa. Bol to len jediný moment. Krátky ako úder srdca.

S vedomím, že je všetko stratené, že nie je šanca na únik a je po všetkom, som sa vrhla vpred k tým trom. S vedomím, že nič nezachránim... Že bežím v ústrety istej smrti.

Pocítila som len silný náraz, keď ma odhodilo dozadu o skalu, a viac nič.

Autor: LuMo12 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Tiene mojej minulosti - 18. kapitola: