Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Tiene mojej minulosti - 14. kapitola

23.10.2011 (08:30) • LuMo12 • FanFiction na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 1568×

Ako som sa pomaly prebúdzala, počula som okolo seba hlasy. Hlava mi treštila.

„Už je hore.“ Započula som, ako niekto hovorí a podľa hlasu som spoznala Alice. „Zavolám Carlisla.“

Hlas utíchol a ja som otvorila oči, oslepilo ma náhle biele svetlo, ktoré bolo v miestnosti. Chcela som sa posadiť, ale niečie ruky ma rýchlo zastavili. „Nie, Bella, nevstávaj.“ Edward ma natlačil naspäť do ležatej polohy a mne sa všetko začalo vracať. Hádka, útek, Victoria, náraz... David. Hneď, ako som si spomenula na ten príšerný obraz nehybného Davida vedľa mňa, prudko som sa posadila, až sa mi zatočila hlava.

„Čo sa to stalo, Edward?“ pýtala som sa zmätene a so strachom. „Čo je s Davidom? Mali sme nehodu...“

„Bella, prosím, nestresuj sa. Musíš sa hlavne zotaviť.“ V tej chvíli sa otvorili dvere a dnu vošiel Carlisle v sprievode Alice.

„Ako sa cítiš, Bella?“ Carlisle ma začal hneď kontrolovať. Mne však na myseľ vybiehali nové a nové momenty z ... kedy to vlastne bolo? Včera? Alebo tu takto ležím už pár dní?

„Čo je s Davidom?“ spýtala som sa znova a už som začínala panikáriť. Predsa by mi povedali, ak je v poriadku.

Carlisle mi ale neodpovedal. „Bella, teraz mysli hlavne na to, aby si sa uzdravila.“

„Dočerta, poviete mi už konečne, čo je s Davidom?!“ Panika, ktorá vo mne narastala sa prejavila v zvýšenom tóne a svoju otázku som zakričala s hnevom.

Všetci traja sa na seba pozreli v tvárach obavy. „Tak čo je s ním?!“

„Bella,“ začal Carlisle opatrne, pričom si dával pozor na každé slovo. „Davidovo zranenie bolo nezlučiteľné so životom. Neprežil to.“ Veľmi pozorne sledoval moju rekciu.

„Nie, to nie je možné. On... nemôže byť...“ Teraz som už pochopila ich zdržanlivosť. „Nie.“ Bolesť a pocit viny ma zasiahli poriadnou vlnou a drásali moje vnútro na kúsky. Okamžite som sa rozplakala. Je to moja vina. „Ja som ho zabila. Bola to moja vina, kvôli mne zomrel.“ Tvár sa mi skrivila bolesťou a odrazu ma objímali studené ruky, ktoré sa mi ovinuli okolo pása.

„Nie, Bella, nie je to tvoja vina,“ hovoril Edward pričom ma silno stískal. „Nemohla si za to. Victoria si to naplánovala, nemôžeš za to.“

„Je to moja vina. Ja som s ním ušla, prehovorila som ho, aby šiel so mnou...“ Moje slová prerušil príval ďalších vzlykov, ktoré sa nezadržateľne drali z môjho hrdla. Edward ma začal kolísať v náručí a snažil sa ma upokojiť. „Zabila som ho.“

„Bella,“ ozvala sa Alice, „nesmieš si to vyčítať. Stalo sa to, ale ty za to nemôžeš.“

„Mala som zomrieť radšej ja. Radšej keby ma ona bola zabila. Zaslúžim si zomrieť.“

„Šššš, Bella, ššš. Ak je to niečia vina, tak moja. Neustrážil som ťa, zlyhal som.“ To sa dalo čakať, že Edward hneď začne obviňovať seba, aj keď on nemal na tom nijaký podiel viny.

„Prestaň s tým, Edward. Dobre viem, že je to moja vina tak sa prestaň obviňovať, lebo sa budem cítiť ešte horšie.“

„Bella, upokoj sa, prosím.“ Carlisle prehovoril tichým, upokojujúcim tónom. „Teraz sa nesmieš rozrušovať. Potrebuješ ešte oddychovať...“

„Vy to nechápete?!“ skríkla som znova. „Ja som zabila!“ Vtom ma silné ruky chytili ešte pevnejšie. Zacítila som bodnutie na koži. Okamžite som sa začala vzpínať, čo nebolo jednoduché, keďže Edward ma držal ako vo zveráku. „Nie!“ Bránila som sa injekcii, ktorú mi pichol Carlisle a nechcela som sa poddať jej uspávacím účinkom.

Posledné slová, čo som počula, boli Alicine. „Kiežby sa už vrátil Jasper. Bella ho bude potrebovať.“

Vôkol mňa bola samá tma. Nedokázala som si dovidieť ani na vlastnú ruku, ktorú som vystierala pred seba a naslepo som tápala. Netušila som, kde sa nachádzam, nikde nebol ani náznak svetla alebo nejakého oporného bodu, podľa ktorého by som sa mohla orientovať.

No keď som sa otočila, môj pohľad zaznamenal približujúce sa svetlo z diaľky, ktoré sa pomaličky zväčšovalo. Pocítila som nádej, že sa z tejto tmy a ničoty dostanem. Svetlo bolo čoraz bližšie a zdalo sa, že to nie je iba jeden bod, ale široký lúč. Po dlhom pobyte v tme boli moje oči týmto lúčom ako oslepené, ale predsa som vedela, čo je ten lúč zač. A onedlho svetlo nasledoval zvuk a ja som vedela, že toto je koniec. Zakryla som si oči a v poslednej myšlienke som vyslovila: Odpusť, David. A auto rútiace sa na mňa plnou silou zasiahlo svoj cieľ.

Strhla som sa a prudko som otvorila oči do tmy. Toto však už nebola tá tma, bolo tu aj jemné svetlo a moje oči už neboli oslepené. Bol to iba sen. Prvé, čo som pocítila, boli ľadové ruky, ktoré sa mi ovinuli okolo pása a následne to boli horúce slzy, ktoré sa mi začali rinúť dole tvárou. Moje vzlyky boli jediným zvukom v miestnosti až do chvíle, keď ma Edward nezačal upokojovať.

„Len sa vyplač, Bella. Plač, láska.“ Začal ma kolísať vo svojom kamennom náručí a ja som neprotestovala. Potrebovala som niekoho, kto ma udrží pokope, pretože ja sama som to nedokázala.

Až teraz som prišla na svoju chybu. Až teraz, keď mi bezprostredne hrozila smrť, som si uvedomila, že nemôžem zomrieť bez toho, aby on vedel pravdu. Bola som hlúpa a pomätená, keď som si nahovárala, že to všetko je už za mnou a že sa to nevráti. To, čo cítim, sa nemôže zmeniť nikdy. Ak by som v tom aute zomrela spolu s Davidom, nikdy by som nemala šancu ospravedlniť sa Edwardovi, nechcela som, aby som zomrela s tým, že som sa s ním pohádala.

Nesmiem oňho prísť. Nie znova, keď mi ho život prinavrátil. Teraz, keď som schúlená v jeho náručí plakala nad stratou svojho kamaráta a nad svojou vinou, až teraz som pocítila, že moje skutočné city sa nikdy nerozplynuli a ja stále milujem upíra, ktorý pri mne stojí v mojej krušnej chvíli a upokojuje ma.

Edwardove ruky ma začali hladiť po tvári, bolo to čisto upokojujúce geste. Ale ja som potrebovala viac. Zodvihla som hlavu a v tme som našla rukami jeho tvár. Už som to dlhšie nevydržala a pritiahla som si jeho tvár k sebe a spojila naše pery. Bozkávala som ho zúrivo, dychtivo, na čo on však reagoval opatrne. Možno, že nevedel, ako má reagovať, možno si myslel, že toto je iba môj ďalší skrat, a tak nechcel využiť situáciu.

„Edward,“ zašepkala som pomedzi bozky a pátrala rukami po jeho tvári, akoby som ju videla po prvý raz. Jeho ruky začali robiť to isté a ja som mala pocit, že horím.

„Bella,“ vzdychol. „Čo to znamená?“ Nielen môj, ale aj jeho dych bol zrýchlený.

Neprestávala som ho bozkávať a pomedzi bozky som mu šepkala. „Nemôžem o teba znovu prísť, Edward.“

„Som tu,“ zašepkal mi do ucha.

„Buď pri mne, Edward. Potrebujem ťa. Milujem ťa.“ Konečne som dostala zo seba tie slová, ktoré ma pálili na jazyku. Teraz vie pravdu.

Vyľakala som sa, keď sa odo mňa odtiahol, ale moju hlavu však aj naďalej držal vo svojich dlaniach. „Čo si povedala?“

„Milujem ťa, Edward. Nemôžem bez teba žiť. Už nikdy viac. Prosím, neopúšťaj ma už.“

„Bella,“ zvolal radostne a znova pritiahol svoje pery na moje, no opäť ich odtiahol. „Nikdy ťa neopustím, láska. Budem pri tebe tak dlho, kým o mňa budeš stáť a navždy ťa budem prosiť o odpustenie, aj keď si ho nezaslúžim.“ Zlaté oči sa obrovskou silou vpíjali do mojich a ja som myslela, že sa v nich roztopím.

„Nie, to ja budem prosiť. Bola som hlúpa. Nikdy som ťa neprestala milovať, ale nahovárala som si niečo iné, vravela som si, že bez teba dokážem žiť. Ale nebol to život a ja o teba už nechcem prísť.“

„Och, Bella.“ Venoval mi ďalší bozk, ktorý však už neprerušil. „Ty moje hlúpučké, milované dievčatko. Samozrejme, že ťa nikdy neopustím, aj ja som bol hlupák, ale poučil som sa a viem, že bez teba nedokážem existovať.“

Ešte veľmi dlho sme zostali v objatí a vzájomne si vynahrádzali stratený spoločný čas. Bolo to už tak dávno, čo som cítila jeho bozky, už tak dávno sa mi neroztrepalo srdce z jeho prítomnosti. Navždy bude mojím a ja urobím všetko pre to, aby sa tak stalo.

Autor: LuMo12 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Tiene mojej minulosti - 14. kapitola: