Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ticho pravej lásky 2. kapitola

19.05.2011 (19:15) • Alsee • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 2123×

2. kapitola

„Slečna Bella, vstávajte!“ zatriasla mnou mnou, už asi po desiatykrát, moja nová komorná Lima.

Len som niečo zafučala a otočila sa na druhý bok. Včera večer sme sa z našej tajnej výpravy s Marvolom vrátili až nad ránom a to bolo príčinou toho, že sa mi nechcelo otvoriť oči a odísť z bezsenného spánku. Aj keď sa Lime skoro podarilo prebudiť ma, no ja som stále mala zavreté oči a snažila som sa nevnímať Liminino bľabotanie. Veľmi to nefungovalo. Už som jej chcela povedať nech vypadne, ale zrazu mi zmizla perina.

„Hej!“ prudko som sa posadila a už som bola triezva ako rybička.

Lima stála naproti posteli a v rukách mala moju perinu.

„Túto metódu asi budem musieť používať častejšie,“ povedala Lima s víťazným úsmevom.

Zamračila som a znova som si ľahla. Z postele som stiahla plachtu a zakryla som sa ňou. Aj keď to veľmi nepomohlo, no aspoň niečo.

O pár sekúnd zmizla aj plachta. Naštvane som sa posadila na posteli a oproti som uvidela Limu, ktorá mala v jednej ruke perinu a v druhej plachtu.

„Princezná Isabella, nerobte to zložitejším. Dobre viete, že dnes je ten ples,“ povedala mi Lima s prosbou v očiach.

Znova som si ľahla a zatvorila som oči, tentoraz nie únavou po včerajšom výlete, ale znechutením.
Neznášala som, keď mi hovorili princezná a ešte viac som neznášala, keď ma volali Isabella. A tretie a posledné znechutenie: ples. Začala som si prehrávať včerajší večer. Najprv som dala Chumáčikovi mäso, potom som predstierala, že jem... V pamäti som sa snažila vybaviť si nejakú zmienku o plese. Znova som otriasla znechutením.

Ach áno. Otec hovoril, že dnes večer sa na počesť nejakej šľachty bude konať ples.

Zaskučala som. To bude zase nuda.

Na stolíku v mojej izbe som si všimla podnos s jedlom, ktoré sa podávalo väčšinou na obed.

„Lima, koľko je vlastne hodín?“ skríkla som na Limu, ktorá zrejme pripravovala šaty na ples vo vedľajšej komnate.

Moje komnaty pozostávali z jednej kúpeľne, konferenčnej miestnosti a spálne, ktorú som ja mala najradšej.

Lima vošla do izby so šatami v náručí.

„Slečna, prespali ste obed, a tak som vám ho doniesla do izby,“ odpovedala mi a hlavou kývla k stolíku.

„Aha. A o koľkej sa začína ples?“ dodala som.

„Podvečer, keď zapadne slnko,“ odpovedala mi a popritom skladala moje šaty na posteľ.

Divné. Otec nikdy neplánuje začiatok plesov, až keď zapadne slnko. Vždy prednesie prípitok práve vtedy, keď už slnko zapadá, ale nie, keď už je po západe.

Zatrepala som hlavou a zatlačila som tú nezmyselnú myšlienku na ďaleký koniec svojej mysle.

Zdvihla som sa z postele a podišla som k Lime, pozrieť sa na šaty. Aj keď sa mi šaty akéhokoľvek druhu hnusili, chcela som vedieť, čo si mám na seba navliecť tentokrát. Nakukla som cez Limino plece a vydýchla som úžasom.

Šaty boli z drahého hodvábu, ktorý si mohla dovoliť len ľudia z vyššej vrstvy. Korzet, ktorý zdobili rôzne čipky a stuhy bol urobený tak, aby zvýrazňoval ženské prednosti. Mohol sa sťahovať podľa veľkosti ženskej hrudi, aby sa v šatách žena cítila dobre. Sukňa sa noblesne rozširovala a sukňu, našťastie, nepodopierali kovové obruče (ktoré som ja osobne neznášala), aby udržovali jej noblesný tvar. A všetko bolo zladené v zelenej a zlatej farbe, farbe mojich očí. Boli nádherné.

„Kto vyberal tie šaty?“ povedala som s úžasom.

„Váš otec,“ odpovedala Lima a ďalej šaty upravovala.

Ústa sa mi otvorili úžasom.

„Môj otec?“ zopakovala som po Lime s úžasom tú nezmyselnú vetu.

Otec nerozumel ničomu, čo sa týkalo ženských vecí, okrem jednej a to tej, že ženy rodia deti. Otec bol vychovaný iba pre jedinú vec a to tú, že sa mal stať následníkom trónu. Teraz má byť následníkom trónu Peter, najstarší zo všetkých jeho detí. Nedokázala som si predstaviť, žeby mal byť následníkom trónu Marvolo. On žil iba pre pár vecí a to pre ženy, chľast, peniaze a jedlo. Nič iné ho nezaujímalo...

„Slečna, budete jesť ešte ten obed, alebo ho mám odniesť?“ prerušil ma z rozjímania spýtavý hlas Limy.

Rozmýšľala som, či ešte budem jesť obed, alebo nie. Mala som oveľa viac protikladov (prvý bol ten, že po včerajšej tajnej výprave do kuchyne, budem mať ešte plno týždňov na jazyku chuť čerstvých jahôd a ríbezľového vína a druhý, že keď som si všimla chudé Limine ruky, bolo by až nekresťanské, aby som to jedlo sama zjedla, aj keď som nebola hladná), tak som sa rozhodla pre nie.

Podišla som ku podnosu s jedlom a zdvihla som ho. Naznačila som Lime nech si sadne na posteľ a ona ma poslúchla a sadla si. Prišla som pred Limu a podnos s jedlom som jej položila na kolená. Sadla som si vedľa Limy a povedala som:

„Jedz.“

To jedné slovo stačilo, aby sa na Liminej tvári vystriedalo mnoho pocitov. Strach, prekvapenie, nechápavosť.

„Slečna, ale ja...“ povedala, no prerušila som ju.

„Lima, jedz. Prikazujem ti to,“ povedala som a znova som kývla na podnos s jedlom.

Lima vedela, že každý môj príkaz musí splniť. Otec mi Limu pridelil ako môjho vlastného otroka a tým pádom, už bola Lima môj majetok.

Lima s trasúcou rukou zobrala do rúk kúsok mäsa a pomaly si ho priložila k ústam a zahryzla sa doň. Celý čas sa zo strachom pozerala do mojej tváre. Keď som počula ako prehltla kúsok mäsa, tak sa už konečne prestala na mňa pozerať a blahom zatvorila oči.

Predo mnou bola otcovým otrokom a viem na sto percent, že mu nedávala iba kávu a jedlo.

Keď Limu ku mne prvýkrát priniesli pred pár dňami myslela som si, že sa jej tie tenké nôžky zlomia, ako na nich stála. Bol to hrozný pohľad. Lima je odo mňa staršia, ale vôbec na to nevyzerá. Má toľko rokov ako Marvolo, čiže devätnásť, no má podstatne väčší rozum ako on aj ja dokopy.

Otec mi povedal, že ju priviedli z juhu, čo vysvetľuje jej tmavšiu farbu pokožky. Nikdy som sa jej síce neopýtala, či je to pravda, lebo som jej nechcela sťažovať to, že ju uniesli, možno predali a nakoniec priniesli k nám ako nejakú handrovú bábiku. V prvom rade som jej nechcela sťažovať to, že ju odniesli od jej rodiny. Ja, aj keď som nemala rada svojho otca, po matkinej smrti mi ostal iba on a súrodenci.

Ani som sa nestihla nazdať a podnos s jedlom bol prázdny do poslednej omrvinky. Pozrela som sa na Limu a zbadala som previnilý výraz v jej tvári.

„Necíť sa previnilo, Lima. Potrebovala si to, inak by si umrela, na to pamätaj. Navyše, potrebujem pomôcť s tými nádhernými šatami,“ pozrela som sa na Limu a ani neviem prečo, začala som sa spolu s ňou, po dlhom čase, od srdca smiať.

Autor: Alsee (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ticho pravej lásky 2. kapitola: