Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Tam, kde sa neumiera - 37. kapitola

23.06.2011 (08:45) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 28× • zobrazeno 4704×

Edward:

„Edward,“ šepol svalnatý blondín a ja som uprel svoj pohľad do jeho červených očí.

„Jasper,“ vydýchol som šokovane a nechápavo pokrútil hlavou. Aro sa uvoľnene zasmial.

„Jasper je veľmi rozumný a rýchlo si uvedomil, že je niekedy lepšie nevzdorovať. Hlavne nevzdorovať Jane. Trocha ho potrápila. Ponúkol som tvojmu bratovi slušný obchod a on ho prijal,“ šepol Aro a znova sa zasmial. Pri zmienke o Jane skrivil môj brat tvár do bolestného úškľabku. Jasper je vojak srdcom a dušou, ale gardu považuje za zvrátenú upíriu organizáciu. Dohoda sa musela týkať niečoho dôležitého.

„Jasper, si v poriadku? A čo Emmett?“ opýtal som sa náhlivo. Jasper sa pozrel na Ara. Bolo to zvláštne, akoby čakal na povolenie niečo mi povedať a tak to aj bolo. V jeho mysli sa začali utvárať obrazy.

„Emm je v poriadku. Dlho vzdoroval, ale nakoniec sa, rovnako ako ja, dohodol s Arom. Emmett je teraz vo výcviku. Ja výcvik mám, a preto som mohol začať okamžite slúžiť,“ povedal môj brat a v mysli mi ukázal dohodu, ktorú uzavreli. Desať rokov služby v garde a budú voľní. Zatiaľ im Aro prisľúbil, že nech by sa stalo čokoľvek, Alice a Rose budú v bezpečí. Prekvapilo ma to, ale dalo sa to čakať.

„A čo Carlisle?“ opýtal som sa pridusene. Jasper pozrel na Ara, a potom mykol ramenami. Aro sa usmial.

„Carlisle je tiež v poriadku. Už som ti to predsa povedal. Pridaj sa do gardy a slúž mi. Je to otázka pár dní, kedy Jane privedie tvoju ženu. Dovolím ti ju až do pôrodu vídať. To je maximum, čo môžem pre teba urobiť.“

„Dovoľ mi ju zachrániť. Dovoľ mi ju premeniť,“ šepol som.

„Nebudem riskovať život toho zázračného dieťaťa. Bella je ako človek nepodstatná.“ Pozrel sa na mňa a usmial sa. Moje vnútro sa trhalo na kusy.

„Aro, prosím,“ šepol som, no Aro pokrútil hlavou. Mŕtve telo z mojej cely odpratali. Princ Volterry mi dal čas na premyslenie. Nevedel som, čo robiť. Bol to psychický nátlak. To, že sa mu podvolil Jasper aj Emm, im nemôžem vyčítať. Ak by mi prisľúbil, že Bella prežije, tiež sa podvolím. Premýšľal som pár dní. Strácal som pojem o čase.

Dvere na poschodí sa znova s hrmotom otvorili. Teraz som sa dokázal lepšie sústrediť. Do podzemia schádzali dvaja upíri. Boli to moji bratia. Cez mreže sme sa objali. Aro by to považoval za teatrálne, ľudské gesto, ale všetci traja sme to potrebovali.

„Vrátila sa Jane. Nenašla ich,“ šepol Jasper a ja som si spokojne vydýchol.

„Kedy pôjdu hľadať znova?“ opýtal som sa zaujato.

„Stále ich niekto hľadá. Aro chce, aby sme sa do pátrania zapojili aj my dvaja,“ povedal Emmett trocha skľúčene.

„Chcete chrániť svoje manželky, rovnako ako ja tú svoju,“ povedal som chápavo, no v skutočnosti som vo vnútri horel.

„Stretli sme sa s Carlislom. Dieťa by sa podľa jeho výpočtov malo narodiť do jedného mesiaca. Ak ich dovtedy nenájdu, možno sa podarí dievčatám zachrániť dieťa aj Bellu. Ak ju premenia, bude pre nich jednoduchšie ukrývať sa. Podľa dohody nás musia po desiatich rokoch pustiť. Dohodni sa s Arom. Možno to nakoniec zvládneme. Čo je desať rokov, keď žijeme večne,“ šepol.

„Desať rokov je detstvo môjho dieťaťa.“ Pozrel som sa do tváre svojich bratov. Jasper chápavo prikývol. Rýchlo som si však uvedomil, že nemám na výber. Musím sa poddať a dúfať, že ich nenájdu. Desať rokov hádam ustojím.

Mesiac prešiel ako voda a ja som vždy celý stuhol, keď sa vrátili ďalší stopári. Aro už začínal byť nervózny. Po pár dňoch som sa stretol aj s Carlislom. Musel som absolvovať výcvik v garde. Výcvik pozostával z neustáleho boja. Dalo sa to vydržať, pokiaľ sa nezapojila Jane a Alec. S obľubou všetkých týrali. Hlavne mňa a mojich bratov.

Alice:

Neustále sťahovanie z miesta na miesto Bellu neskutočne vyčarpávalo. Snažili sme sa nikde nezostať dlhšie než tri dni a presúvať sa cez deň, aby mohla v noci nerušene spať. Boli sme v neustálej pohotovosti a snažili sme sa nikde nevzbudiť pozornosť. Behom dvoch týždňov sme precestovali polovicu štátov.

O našich manželoch sme nič nevedeli. Mávala som vízie, ale boli dosť nejasné. V mojich víziách som videla červené oči a boj. Bolo to zvláštne. Najprv som Arove rozhodnutia videla zreteľne, no neskôr nechal rozhodovať upírov, ktorých som nepoznala, a tak sa párkrát stalo, že sme mali na mále a minuli sme sa s gardou len v rozmedzí pár minút.

Bella bola obdivuhodná. Nikdy sa nesťažovala a tehotenstvo zvládala bravúrne. Niekedy mala bolesti, ale tvárila sa ako hrdinka. Mala som pocit, že sa už nedokážeme smiať. Keď Bella spala, jedna zostala s ňou a dve hliadkovali.

Bála som sa toho, čo bude. Ako dlho sa dá len utekať a skrývať sa? Ako dlho to vydržíme a ako dlho to vydrží Bella? Museli sme sa začať aj zamýšľať nad tým, kde Bella porodí. Jej čas sa blížil a videli sme na nej, že má strach. Aj my sme sa báli. Báli sme sa o dieťatko a o ňu. Počítali sme s tým, že ju budeme musieť premeniť, ale nevedeli sme ako a kedy. Keby tu bol Carlisle, vedel by, čo robiť. Máme ju zmeniť, keď začne rodiť alebo až potom? Čo ak bude potom už neskoro a čo ak to urobíme veľmi skoro?

Bella sa od rána necítila dobre. Nechcela ani jesť. Esme sa na mňa zvláštne pozrela.

„Myslím, že to bude čoskoro. Necítiš tŕpnutie v bruchu alebo bolesť?“ opýtala sa Esme a Bella len záporne pokrútila hlavou.

„Pre istotu pôjdem do lekárne a všetko nakúpim. Potom vyrazíme inam,“ šepla Rose a vybehla z malej prenajatej izby pri diaľnici. Ja som rýchlo zbalila tých pár vecí a odniesla tašku do auta. Kúpila som ešte nejaké potraviny. Keď sa Rose vrátila, boli sme už prichystané na cestu. Behom pár hodín sme opúšťali ďalší štát.

„Mali by sme ísť čo najďalej do hôr. Ak Bellu zmeníme, bude pre ľudí nejaký čas nebezpečná,“ šepla Rose a Bella bolestne privrela oči. Nevedela som, či ju bolí brucho alebo srdce.

Esme na diaľnici odbočila smerom do hôr. Po dvoch hodinách sa pekná, upravená cesta zmenila na menej kvalitnú a po ďalšej hodine sme už boli na rozbitej horskej ceste. Našťastie Jeep prekonával tieto nerovnosti bez problémov. Belle bolo dosť zle, ale zaťala zuby a vydržala.

„Vieme vôbec kam ideme?“ pýtala sa Bella pridusene.

„V horách je stará chata. Neboli sme tam roky, ale určite sa bude dať obývať,“ povedala Esme a usmiala sa na Bellu do spätného zrkadla. Auto sme nechali pod svahom. Rose zabalila Bellu do hrubej prikrývky a vyhupla si ju do náručia. Ja s Esme sme zobrali tašku a veci, ktoré nakúpila Rose. Rozbehli sme sa čiernou tmou. Bella privierala oči. Studený vzduch ju šľahal do tváre, aj keď sa ju snažila Rose poriadne zabaliť.

Chata bola v horšom stave, než sme čakali. Rýchlo som priniesla drevo a rozložila oheň. Bellu sme posadili pred krb a zabalili ju ešte do dvoch prikrývok. My sme sa zatiaľ pustili do bleskového upratovania chaty. Po hodine tu už bolo teplejšie a Isabella pred krbom sladko spala. Esme si k nej sadla a pohladila ju po vlasoch. Vtedy prudko otvorila oči a s bolestným syčaním sa posadila. Objala si bruško a pozrela na Esme. Z očí jej tiekli slzy a tvár sa jej stiahla do bolestnej grimasy.

„Predsa len to bude asi dnes,“ šepla Bella.

36. kapitola - 38. kapitola

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Tam, kde sa neumiera - 37. kapitola: