Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Stratený život 1. kapitola

 No není to nádherný pár?


Táto kapitola je o Belle. Aby ste ju mohli lepšie spoznať. Niektoré detaily tam sú upravené, ale bolo to nutné pre poviedku urobiť :D. Toto je moja prvá poviedka, tak prosím komentujte ju a kľudne ma skritizujte. Nenechajte sa prosím odradiť hneď pri prvej kapitole. Možno to pre vás nebude také pútavé a ospravedlňujem sa za to, ale ako som už napísala je to moje prvé dielo :D. Tak vám prajem príjemné čítanie.

1. kapitola

 

 

Už to ďalej takto nejde. Nebudem už nad tým premýšľať. Hmmm... ale to sa veľmi ľahko povie a ťažšie plní. Už ma to skrátka nebaví. Najradšej by som to všetko ukončila. Ale už ani na to nemám silu. Nevládzem už bojovať.

Najhoršie je, že už nechcem žiť, ale niekedy nechcem zomrieť. Alebo skôr nemôžem. Tak to je teda dilema. Tak čo mám teda robiť? Mám ďalej plávať životom a prestať vnímať okolie, tak ako to robím do teraz? Mám iba prežívať? Neviem či na to nájdem silu. Stále ma trápi, že tu so mnou nie je mama. Možno by to bolo ináč keby žila. Možno by som nemala také myšlienky. Moja mama totiž zomrela pred troma rokmi. Keď prechádzala na druhú stranu za mnou zrazilo ju auto a vodič z miesta havárie ušiel. Nepomohlo ani to, že sme rýchlo volali záchranku. Nad týmto všetkým som premýšľala cestou domov zo školy, kým som bola v autobuse.

Volám sa Bella Swanová, mám sedemnásť rokov. O mesiac budem mať osemnásť. Bývam v mestečku Forks už od narodenia. Môj otec sa volá Charlie Swan. Pracuje ako výkonný manažér jednej firmy, ktorá skupuje firmy, ktoré idú do konkurzu, lebo skrachovali a potom ich po dieloch predáva. Nepýtajte sa ma na akom princípe to funguje, pretože ja sama tomu nerozumiem. Skrátka celý týždeň je v Seatli a domov príde iba na víkend. Aj to nie vždy. Doma som celé dni sama, ale mne to nevadí. Vyhovuje mi to.

 

Vyšla som z autobusu a pravdaže ako to u mňa býva, zakopla som o vlastné nohy a spadla som. Zdvihla som sa zo zeme a ani som sa neoprašovala. Však aj tak prší, tak zo mňa tu špinu zmyje. Dážď. Tu vo Forks to nie je nič neobvyklé. Tu prší stále.

Prišla som k domu a spod rohožky som vytiahla kľúč. Vošla som do domu, šla som do izby a prezliekla som sa. Obliekla som si čierne tepláky a čierne tričko s dlhým rukávom. Stále sa obliekam podľa nálady, takže to nie je u mňa nič neobvyklé. Zapla som si môj notebook a pustila som si Clair de Lune od Debussyho a podobné skladby. Tie, ktoré mi mama hrávala na klavíry. Tú hudbu som si do počítača stiahla niečo po jej smrti, aby som ich aspoň takto mohla počúvať, keď už mi ich mama nebude môcť nikdy zahrať.

Pridala som hlas a zišla som do kuchyne. Chcela som si niečo navariť, ale nemala som na nič chuť, tak som si vzala aspoň jablko, aby moje telo aspoň niečo prijalo, keďže som na raňajky nebola schopná dojesť ani misku s vločkami. Sadla som si k stolu, pozerala von oknom, počúvala hudbu a pri tom som premýšľala. V tom mi zazvonil telefón. Položila som jablko a vytiahla som svoj mobil.

„Áno tu je Bella.“

„Ahoj zlatko. Aký si mala deň?“ ozval sa v telefóne hlas môjho otca.

„Ahoj oci. Celkom v pohode. Len čas ubiehal veľmi pomaly.“ odvetila som a snažila som sa udržať si veselý tón hlasu.

„Ale už si doma a to je hlavné. Počuj. Prídu k nám Billi, Jacob a Sam. Niečo ti prinesú, dobre? Prídu, tak za pätnásť minút. Tak za hodinu ti znova zavolám, dobre?“ povedal otec. V tom pred domom zatrúbilo auto.

„Ocko už asi prišli. Idem. Ahoj.“

„Ahoj zlatko. Potom ti teda zavolám.“ rozlúčil sa otec.

Položila som telefón, vložila som si ho do vrecka a vyšla som von.

„Ahojte Jacob a Sam. Dobrý deň Billi.“ pozdravila som im.

„Ahoj Bella. Priniesli sme ti niečo v mene tvojho otca.“ ozval sa Billi.

„Čau Bells. Toto je pre teba.“ povedal Jacob a podal mi kľúče od auta. Až keď ma naň upozornil všimla som si ho. Bolo to BMW. Strieborné. Bolo nádherné. Pomaličky som si ho poobzerala. Bolo to strieborné BMW. Také sa mi vždy páčilo.

Začala som výskať a každého vyobjímala.

„No tak Bells. To je od tvojho otca. Nie od nás.“ začal sa smiať Sam.

„Ja viem. Ale vy ste tu a tak ste si to odniesli vy.“ podpichla som ho. Ale v tom som si niečo uvedomila.

„Ach nie.“

„Čo je? Nebodaj si si to rozmyslela? Ak áno, ja si ho ochotne nechám“ spýtal sa Jacob a zasmial sa. Ja som ho zato udrela do ramena.

„Ale nie. Je nádherné. Ale znova budem stredom pozornosti. A to nemám rada.“ zamračila som sa.

„Ale neboj. To rýchlo prejde.“ začal sa smiať Billi.

„Prepáč, ale už budeme musieť ísť. Treba mi ešte niečo dorobiť.“ povedal Billi a už mu pomáhali nastupovať do auta a vozík mu uložili dozadu ich auta.

„Bells? Je všetko v poriadku?  vyrušil ma Jacob z môjho zamyslenia a hypnotizovania mojej novej lásky.

„Ehm... jasné. Všetko je v poriadku. Prečo sa pýtaš?“ usmiala som sa na neho. Ešte, že za tie roky som sa už dokonale naučila klamať. Nebudem ho zbytočne trápiť.

„Nič. Len mi pripadáš nejaká smutná. A si ešte bledšia než obyčajne. Si vážne v poriadku?“

„Ale áno. Len som trochu unavená. Ináč nič.“ znova som sa na neho usmiala a ďakovala Charliemu, že práve zavolal.

„Prepáčte, ale to je určite otec. Ospravedlňte ma.“

„To je v poriadku. my už aj tak odchádzame. Tak ahoj Bells.“ pozdravili sa a odišli. Zdvihla som telefón.

„Áno oci?“

„Ahoj Bells. Tak čo? Ako sa ti páči auto?“ opýtal sa a v hlase nevedel skryť radosť.

„Ocko je úžasné. Ďakujem ti veľmi pekne. Hneď ho idem aj prebehnúť. Pôjdem za mamkou. Už tu konečne prestalo pršať, tak môžem ísť dať do poriadku hrob. Ešte raz ti veľmi pekne ďakujem. A prídeš tento víkend?“

„Prepáč moja, ale nestihnem to. Mám obchodné stretnutie. Ale som veľmi rád, že máš radosť. Vedel som, že sa ti bude páčiť. A zvládneš to tento víkend?“ spýtal sa starostlivo.

„Jasné v pohode. Niečo si už len vymyslím. Prepáč ocko, ale idem kým neprší. Tak ahoj.“

„Ahoj dievčatko.“

Zložila som telefón, zahnala slzy čo sa mi drali z očí, vypla som notebook, vzala som si nepremokavú bundu a vyšla som z domu.

 

Nasadla som do svojho auta a pustila si rádio. Hudbu som ani nevnímala. Premýšľala som o dnešnom dni. Po celej škole sa nehovorilo o ničom inom iba o tom, že k nám majú nastúpiť noví študenti. Majú byť piati. Traja by dokonca mali nastúpiť do môjho ročníka. V duchu som sa zasmiala. Nebyť Angely mojej najlepšej priateľky, tak o tom ani neviem. Ona mi to len pri obede povedala, aj to mi to musela zopakovať dvakrát, lebo som ju veľmi ani nevnímala. S Angelou preto veľmi dobre vychádzam, lebo ani jedna z nás nepotrebuje vyplniť ticho pri našom stole rozprávaním. Ale už sa tak často nestretávame. Angela totiž začala chodiť s Benom. Tým nechcem povedať, že ma zanedbáva. To teda nie. Ale už je častejšie s ním. Ale som rada. Aspoň môžem doma ležať, počúvať hudbu, alebo ísť za mamkou, kedykoľvek chcem a nemusím sa pred Angelou tváriť, že je všetko v poriadku.

Dorazila som na cintorín. Zaparkovala som neďaleko vchodu, vybrala sviečky a šla som hore cintorínom. Mamka je pochovaná vo vyššej časti, tak som sa prešla a pri tom sa skoro prizabila na konárikoch, ktoré zo stromov odtrhol vietor.

„Ahoj mami. Tak som tu znova. Viem, bola som tu aj včera, ale chcela som ťa znova vidieť. Tu sa nič zaujímavé nedeje. Otec znova bude pracovať celý víkend, takže nepríde domov. A kúpil mi auto. Také aké som vždy chcela.“ povzdychla som si.

„Áno máš pravdu. Neprišla som tu kvôli tomu. Mami povedz mi. Aký má význam, že som ešte tu? Ako myslím na tomto svete. Má môj život vôbec nejakú cenu?“ pri týchto slovách sa mi podlomili kolená, tak som si sadla na lavičku, ktorú tu urobil môj otec a začala som plakať.

„Mami ja už nemám silu. Neviem prečo som ešte tu. Ale nechcem tu nechať ocka samého. Čo mám robiť? Pomôž mi. Pošli mi silu, alebo ma zober za sebou. Keby si tu bola. Určite by to bolo ináč. Ja viem. Ty za to nemôžeš. Ja to len potrebujem zo seba dostať.“ a tak som tam ďalej plakala a nenávidela som sa. Už som aj začala uvažovať nad tým, že vyhľadám odbornú pomoc, ale nakoniec som to zavrhla. Otec mi navrhoval po mamkinej smrti, že by som tam mala ísť. Ale ja som nechcela. Musela som byť silná aspoň kvôli nemu ak už nie pre niekoho iného.

Asi tak za dve hodiny, keď som bola už premrznutá, šla som k autu, nasadla a odviezla sa domov, kde som hneď zamierila ku posteli a zaspala znova so slzami v očiach. Snívalo sa mi o tom, ako blúdim lesom. Zrazu som zastala a pred sebou som zbadala, že sa cesta rozdvojuje. Jedna bola krásna a osvetlená, ale zato bola takmer neprechodná. Tá druhá bola temná  vyzerala byť priechodná. Stála som tam a iba sledovala tie cesty. Nevedela som sa rozhodnúť, ktorou pôjdem. Nakoniec som si sadla na zem a zúfalo zakričala o pomoc a v tom som sa zobudila.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Stratený život 1. kapitola:

 1
1. Wera
05.04.2012 [20:01]

Wera Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!