Bella so svojim starším bratom Jasperom mali autonehodu. Aro Bellu našiel a premenil, no Jasper to neprežil. Bella sa ťažko vyrovnáva so stratou a zároveň objavuje svoju novú schopnosť.
Ako to bude pokračovať? Píše tsudlinkarose.
11.11.2010 (15:45) • tsudlinkarose • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 675×
Prológ
Ako malá som sa hrávala so svojím milovaným bratom Jasperom na pláži.
Skákali sme do vĺn, stavali domčeky z piesku a, samozrejme, sme sa aj naháňali.
Mama bola na nás pyšná. Už keď sme mali štyri roky, boli sme neskutočne nadaní čo sa týka hudby a myšlienkových pochodov. Mama nás brávala na rôzne koncerty, kde nám veľa ľudí tlieskalo. Hovorilo sa o nás ako o výnimočných deťoch.
No to je už všetko neuveriteľne dávno. Už to nikdy nebude také ako predtým...
Keď som mala desať a Jazz jedenásť rokov, mama zomrela na rakovinu. Bolo to naše najhoršie obdobie.
Nejedli sme, nepili, nerozprávali sa spolu a dokonca sme sa poriadne ani nehýbali. Všetko bolo vtedy pre nás veľmi bolestivé. Všade, kam som sa pozrela mi ju všetko pripomínalo a hneď som sa rozplakala. V noci som sa budievala so strašným krikom a hoci bol Jasper iba o rok starší odo mňa, vždy si ma pritiahol k sebe, objal ma a utešoval až do skorého rána.
To nás zblížilo ešte viac. Boli sme najlepší priatelia.
Vtedy keď mama umrela, sme sa presťahovali do Kanady. Tam nás nikto nepoznal a my sme mohli začať odznova. Keďže sme otca nepoznali a mama umrela, starala sa o nás teta Sue. Bola k nám nesmierne milá a do ničoho nás nenútila. Aj keď ju trochu prekvapilo , že už nechceme hrať na žiadny nástroj, chápala nás. No o šesť rokov neskôr, keď sme už zapadli medzi ostatné decká a našli si aj priateľov, stala sa ďalšia nehoda.
Boli Vianoce a teta Sue s nami išla na vianočnú oslavu.
Po ceste sme si s Jazzom spievali a teta Sue sa nám iba smiala. Šli sme po prázdnej potemnelej ceste. No zrazu to s nami začalo nadhadzovať a my sme si uvedomili, že sme zišli z cesty. Začali sme panikáriť. Ani sme nemali čas si niečo uvedomiť a zrazu sme do niečoho vrazili. Typujem, že to bol obrovský strom. So všetkými to pekne myklo. Ucítila som silný náraz do hlavy a potom si už nič nepamätám.
Keď som sa prebrala, bola som v malej bielej miestnosti a ležala som na nejakej posteli. Chcela som sa posadiť a už som sedela. Bol to neuveriteľne rýchli pohyb, ktorý som poriadne nestihla ani zaznamenať.
V izbe bolo malé okno, cez ktoré prenikalo slnečné svetlo.
Všimla som si, že jeden lúč mi dopadá na koniec pravej ruky. To miesto vrhalo silné odlesky, akoby som svetielkovala. Bolo to krásne.
Zrazu sa v zámke ozvalo zašramotenie. Hneď ako som vedela kam sa chcem dostať, už som tam stála. V úplnom rohu celej „útulnej“ miestnosti. Do izby vstúpila mladá malá dievčina. Vyzerala krásne, priam očarujúco, okrem tých detských čŕt v tvári.
Keď som sa na ňu viac zapozerala, všimla som si jej karmínovo červené oči.
Zhíkla som, ale skôr to pripomínalo spev. Dievča sa usmialo.
„Takže premena sa už skončila.“ Usmiala sa sladko.
Nechápala som o čom to vlastne hovorí, aj keď mi bolo zvláštne. Pohybovala som sa neuveriteľne rýchlo, pokožka mi svietila a neviem čo ešte.
„Kto ste?“ opýtala som sa sopránovým hláskom. Dievčina zrejme nemala v pláne odpovedať, no ani nemusela.
Prišiel niekto iný, bol vyšší s dlhými bielymi vlasmi, priesvitnou pokožkou a taktiež mal karmínové oči.
„Som Aro Volturi.“ Usmial sa na mňa až príliš nechutne.
„Čo ste mi to urobili?“ chcela som vedieť vystrašene.
„Premenili sme ťa na upírku.“ Prišiel bližšie ku mne. Zdvihol ruku a asi čakal kedy mu podám tu svoju. „Neboj sa ma. Podaj mi ruku.“ Znelo to nedočkavo.
Podala som mu teda pravú ruku a čakala čo sa bude diať.
Ten Aro sa ma iba zľahka dotkol. Po chvíľke zavrel oči a pritiahol si moju ruku bližšie.
Nechápala som čo to robí a tak som tam iba stála ako mramorová socha.
„Hm, to je veľmi zaujímavé.“ Tešil sa ako malé dieťa. Asi som sa tvárila až priveľmi zmätene, preto si Aro povzdychol a pokračoval. „Vieš, ako si si už mohla všimnúť, aj ja som upír. Ale niektorý máme aj zvláštne schopnosti,“ odmlčal sa, „ja viem čítať myšlienky pomocou dotyku.“ Zaškeril sa. Trochu som od neho odskočila. Nemám záujem, aby mi čítal myšlienky, ktoré sa mi ženú hlavou.
„Neboj sa ma,“ zopakoval stále tým milým, až nechutne presladeným hlasom. „Tebe ich čítať nedokážem. Určite musíš byť štít.“ Zamyslene pokrútil hlavou.
Už ma to nebavilo, chcela som vedieť čo sa stalo s Jazzom a tetou.
„Kde je Jazz? A teta? Čo sa to stalo?“ chrlila som zo sebou otázky. Aro sa iba zasmial a tá mladá dievčina ho napodobnila krásnym melodickým hláskom.
„Mali ste autonehodu. Tvoja teta s bratom boli na mieste mŕtvi,“ prehovoril skoro až bezcitne.
Neviem prečo, ale zrazu mnou lomcoval silný hnev namierený priamo na Ara. Ani neviem ako a zrazu priamo z mojej stisnutej ruky vyšľahla ohnivá guľa. Mierila si to pekne na Ara, lenže ten sa okamžite uhol a prekvapene sledoval miesto dopadu gule.
Zostala tam žeravá povrchová diera.
„Úžasné!“ zavzdychal Aro nadšene so založenými rukami.
Teraz som sa s ním ale nechcela zaoberať, ani tým čo sa pred chvíľou stalo. Stále som nemohla uveriť tomu, že Jazz s našou tetou Sue zomreli a nechali ma tu samú napospas týmto šialencom.
Autor: tsudlinkarose, v rubrice: FanFiction na pokračování
Diskuse pro článek Stratený starší braček - Prológ :
Přidat komentář:
- Abi Swanová kapitola 12
- Abi Swanová kapitola 11
- Abi Swanová kapitola 10
- A bit of different (reality) - 6. kapitola
- A bit of different (reality) - 5. kapitola
- A bit of different (reality) - 3. kapitola
- A bit of different (reality) - 2. kapitola

Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz
...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů
Kdo je tu z členů? Klikni!



