Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Stratená v čase 5. kapitola

Unavene som sa zvalila na jedálenskú stoličku a pustila sa do lacného jogurtu. Ako mi dal hneď najavo svojou chuťou, bol to horší brak, ako som si myslela. Znechutene som ho hodila do odpadkového koša a oprela sa o kuchynskú linku. Na nej som si všimla viečko od jogurtu. Opatrne som ho zobrala medzi prsty pravej ruky a všimla si dátum do konca spotreby. Ten jogurt bol starý dva mesiace!

Prekvapene som otvorila chladničku a začala prehľadávať jej obsah. Všetko bolo rovnako staré ako jogurt. Ale veď som včera upratovala!

Pri tom som si spomenula na svoju zlomenú ruku. Poviem vám pravdu, že keď som videla doktora Cullena, nebolo mi všetko jedno. Vidieť ďalšiu postavu zo svojho sna bolo nepredstaviteľne šokujúce. Jeho zlatisté oči sa do mňa zabodávali ako aj vtedy. Nevyzeral vôbec iný, iba mal na sebe namiesto obleku lekársky plášť. Vzdychla som si a privrela oči.

Konečne som sa po dvoch týždňoch dobre vyspala. Asi to robili tie lieky proti bolesti. Ktovie.

Zoskočila som z linky a zobrala igelitovú tašku. Musela som ísť nakúpiť, lebo momentálny obsah chladničky bol nulový. Na chodbe som sa obula do tenisiek a pomaly na seba stiahla bundu. Obliekanie mi išlo dosť ťažko, lebo zlomená ruka nehorázne bolela pri akomkoľvek pohybe.

Nakoniec som víťazne otvorila vchodové dvere a nadýchla sa čerstvého, ranného vzduchu. Nemohlo byť viac ako jedenásť hodín, ale vo Forks by ste to podľa slnka aj tak určite nespoznali.

Na hlavu som si, ako vždy, stiahla sivú kapucňu a začala si pomaly vykračovať do neďalekých potravín.

Keď som asi o pätnásť minút zastala pred malou, ošarpanou budovou, bola som nehorázne šťastná. Vonku sa ako na potvoru rozpršalo a ja som už na sto percent vedela, že zajtra mi bude tiecť sopeľ z nosa prúdom.

Chytila som starú kľučku, ktorá mi, našťastie, neostala v ruke a pomaly otvorila dvere obchodíku. Vo vnútri som sa otriasla ako pes a poobzerala sa okolo seba. Bolo to dosť dávno, čo som tu naposledy bola. Skoro nič sa tu nezmenilo - okrem predavačky. Namiesto starej vráskavej starenky tam stála mladá a zrelá blondínka. To bola teba zmena!

Prešla som k regálom a pomaly začala hádzať potrebné veci do košíka. Keď som bola asi v polovici nákupu, vo vrecku mi zavibroval mobil. Prekvapene som ho vybrala z vrecka a pozrela sa na displej.

Máte jednu novú správu.

Zamračila som sa, ale správu som otvorila.

Vyjdi pred obchod.

Vytreštila som oči na obrazovku mobilu a vystrašene sa poobzerala okolo seba. Nová predavačka sedela za pultom a znudene si prezerala nejaký módny časopis. Pohľad som otočila na pravú stranu a pozrela sa cez okno von. Nikto tam nebol. Zaváhala som. Mobil mi znova zavibroval.

Vyjdi pred obchod.

Pozrela som sa na číslo odosielateľa. Neznáme číslo. Odhodlane som zovrela mobil v ruke a pomaly položila košík s potravinami na zem. Keď som vychádzala z obchodu, zacítila som na sebe nechápavý pohľad blonďavej predavačky.

Studený vzduch mi nepríjemne udrel do pľúc a mobil v mojej ruke znova zavibroval. Zvedavo som otvorila správu a v tej istej sekunde som to oľutovala.

Choď doprava - za roh obchodu.

Nevedela som, prečo neprotestujem. Dobrovoľne som sa otočila doprava, ale ani na sekundu som nerozmýšľala nad tým, žeby som mala utiecť, alebo aspoň neísť za roh obchodu.

S kamennou tvárou som odbočila a ocitla sa v slepej uličke. Ani som nevedela, že nejaká slepá ulička vo Forks je. Všetko bolo strašne špinavé. Po ceste sa povaľovalo pár starých letákov a na každom rohu bola aspoň jedna fľaša od piva. Dokonalý brloh pre bezdomovcov.

Pozrela som sa pred seba a tam na konci uličky, asi päť metrov predo mnou, som niekoho zbadala. Žena. Určite to bola žena. Jej chudá postava bola zahalená v čiernych, priesvitných šatách. Jemne viali v smere vetra, rovnako ako aj jej dlhé, ryšavé vlasy. Hlavu mala mierne sklonenú a jej bosé nohy mi naháňali strach. Nie, to ona samotná mi naháňala strach. Ruky mala spustené pozdĺž tela a pravé zápästie pokrýval modrý náramok v tvare srdca.

Hrozne ma to k tej osobe ťahalo, no zároveň som sa jej hrozne bála. Urobila som neistý krok smerom k tej žene a práve vtedy sa otočila.

Prudko som sa nadýchla. To nebolo možné. Nebola to žena, bolo to ešte len dievča.

Tvár mala kriedovo bielu a ryšavé vlasy jej neposlušne poletovali okolo tváre. Krvavo červené oči sa jej šibalsky leskli a tvár jej zdobil prefíkaný úsmev, z ktorého mi behali po chrbte zimomriavky.

„Susan?" šepla som. Dievčinin prefíkaný úsmev sa ešte rozšíril.

„Áno, Bella. Som to ja, Susan."

Posadila som sa na posteli a snažila sa popadnúť dych. Pľúca sa mi dvíhali a klesali, akoby som bežala maratón. V hlave som mala obrovský zmätok. Vstala som z postele a bežala k svojej bunde, ktorá bola prehodená cez operadlo stoličky.

Strčila som ruku do vrecka bundy a vylovila v ňom svoj mobil. Hneď som začala prehľadávať správy, ale po neznámom čísle nebolo ani stopy.

Bezmocne som sa zvalila na zem a tvár si prikryla pravou rukou. Ľavá ruka ma nehorázne bolela, ale teraz som tomu nevenovala pozornosť.

Bola som zúfalá. Začínam blúzniť. Ale prečo práve ja? Žeby to, keď som videla Susan, bol len sen? Lenže ako sa mi mohlo snívať niečo také skutočné? Ako sa mi mohli spojiť sny - jeden z úplne inej doby a ten druhý z terajšieho času? Milióny otázok a ani jedna odpoveď.

Pozbierala som sa zo zeme a podišla k oknu. Odtiahla som závesy a oči sa mi hneď začali prispôsobovať noci. Pred naším domom stálo auto. Otriasla som sa. To auto som poznala veľmi dobre.

Bolo to sivé Volvo.

Túto kapitolu by som chcela venovať AnnabeLLke. Veľmi si tvoj názor vážim a so stopercentnou istotou viem, že mi z tvojich komentárov nedrblo. ;)