Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Stratená v čase 21. kapitola

29.01.2012 (07:00) • Alsee • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1550×

pieseň

Bella:

Ruka s ruke sme ľudskou chôdzou prechádzali lesom a každý sme boli vtiahnutý do svojich myšlienok.

Tie moje boli... šťastné, ale zároveň plné strachu. Nevedela som, ako sa mám Edwarda opýtať na jeho minulosť a ako s ňou súvisela tá Susanina. Bála som sa, že to, čo mi povie, ma bude zraňovať oveľa viac, ako som si myslela a ja pravdu neunesiem. Pravdu, ktorá ma tak dlho obchádzala.

„Poviem ti to," povedal zrazu Edward a ja som sa k nemu prekvapene otočila. Vedela som, čo mi chce povedať, ale aj tak bol pre mňa šok. Pritisla som sa k nemu ešte viac a on začal rozprávať.

„Bol som premenený v roku 1879. Premenil ma Carlisle, pretože som umieral na španielsku chrípku, ktorá bola vtedy veľmi častou nákazou. Pravdaže som nemal žiadne sebaovládanie, ale po Carlisleovej možnosti loviť zvieratá som sa rozhodol pre túto alternatívu. Nechcel som byť netvor. Pravdaže to netrvalo večne a ja som podľahol pokušeniu, pokušeniu v podobe ľudskej krvi. Odišiel som od Carlislea a vytvoril si svoj vlastný svet. Svet, ktorý sa skladal z večierkov, žien a v neposlednom rade aj kŕmení sa krvou. To bolo najťažšie obdobie, či už v mojom ľudskom, alebo upírskom živote. Po pár rokoch takéhoto užívania si, som si našiel priateľa. Damona," povedal a ja som sa zarazila.

„Damona Salvatora," doplnila som ho a on sa na mňa prekvapene pozrel. Zrejme nevedel, aké má Susan obdarenie. Alebo skôr, aké mala. Pokývala som hlavou, že mu to poviem neskôr a nech pokračuje. Zhlboka sa nadýchol.

„Kde som to skončil? Ach, áno, pri Damonovi. Ten sa tiež živil ľudskou krvou a uprednostňoval podobu takého života, akým som žil ja. Damon bol fajn, ale bol veľmi náladový, čo nás veľa ráz skoro prezradilo. To však nebolo podstatné a my sme sa rozhodli, že sa niekde usadíme. Na nejakom tichom mieste, kde by pre nás, nezáväzných upírov, mohlo byť miesto. A tak sme si našli jeden zámok neďaleko Londýna. Všetkých obyvateľov sme vyvraždili a začali si užívať ako praví králi. Chodili k nám, častokrát, nudné návštevy, ale pre nás to neboli ľudia - boli to len vrecká s krvou. Všetko sa zmenilo po príchode Froilovcov. A aj jej - Susan Froil.

Susan bola okúzľujúca a v tej dobe aj veľmi... iná. Neznášala šaty, nepočúvala matku a až priveľmi sa podobala opačnému pohlaviu. A práve tou inakosťou mi počarovala. Musel som sa s tým všetkým vyspovedať Damonovi, lebo som si nevedel poradiť. Ešte nikdy pred tým som necítil lásku, príťažlivosť k niekomu inému. Ten ju pravdaže musel spoznať, bol nepoučiteľný. Potom mi s úsmevom povedal, že je pre mňa ako stvorená. A tak som po pár dňoch odišiel k jej otcovi do Londýna a požiadal ho o Susaninu ruku."

Na chvíľu prestal rozprávať a ja som cítila, ako ho toto všetko bolí. Ako ho bolia spomienky.

„Jej otec bol šokovaný, ale nakoniec uznal, že som pre ňu dobrým mužom a tak súhlasil. Pravdaže, Susan bola proti. Naša svadba sa mala konať o tri mesiace neskôr - chcel som vytvoriť nejaký čas na to, aby sme sa mohli spoznať. Bola temperamentná a to ešte viac ako Damon. Ten len nado mnou krútil hlavou, keď zistil, že sa idem ženiť. Myslel si o mne, že som blázon, ale v tom období som ním aj bol. Bol som pobláznený platonickou láskou k Susan.

Jej matka bola nadšená a okamžite začala pripravovať svadbu. Susan sa na nej odmietala podieľať. Stále som ju sledoval a po pár dňoch so mnou prehodila aj pár slov. Po dvoch týždňoch mi nestrelila facku po tom, ako som jej zložil kompliment a po mesiaci sa so mnou prvýkrát zasmiala. Bol som si istý, že je tá práva, ale všetko sa zmenilo dva dni pred svadbou." Vietor nám rozšantil vlasy a ja som vedela, že teraz to príde.

Pravda.

„Bol som v lese na love. Kvôli Susan som sa zmenil, kvôli nej som už nechcel byť netvor. Lenže vtedy som zacítil vôňu. Vôňu ľudskej krvi. Bol som na love a moje upírske pudy boli desaťkrát znásobené. Neodolal som. Bez rozmýšľania som sa na toho človeka vrhol a znova podľahol. Po pár minútach sa moja korisť prestala zvíjať bolesťami a ja som si uvedomil, čo sa stalo. Prekvapene som vstal a tam, v lístí a ihličí, bolo jej mŕtve telo.

Mojou korisťou bola Susan," zašepkal, na chvíľu zastal a zahľadel sa mi do očí. Bolo v nich toľko bolesti, až som ju zacítila aj ja.

Vedela som, čo nasledovalo potom.

„Nedokázal som byť na tom mieste, kde sme sa spoznali. Musel som odísť. Ešte v ten večer som sa rozbehol opačným smerom, ako bol zámok a ani raz som sa neobzrel. Damona som už viac nevidel a ani nepredpokladám, že sa to zmení. Vrátil som sa ku Carlisleovi a zožieral sa spomienkami až dovtedy, kým si neprišla ty, Bella.

V tom období som však bol hrozne nezodpovedný. Keď som pohrýzol Susan, zrejme som v nej nechal nejakú krv a bolo jej dosť veľa na to, aby sa zmiešala s mojím jedom a vytvorila z nej upíra."

Chytil moju tvár do svojich rúk, ktoré sa mu triasli. Držal ma tak, akoby ma už nechcel nikdy pustiť. Akoby sa bál, že ma znova stratí.

„Keď som videl ten náramok v tvojej izbe, podľahol som hroznej panike. Vedel som, že Susan je schopná ublížiť komukoľvek, aby sa mi pomstila za to, čo som jej spravil. Musel som odísť - to bola vtedy jediná šanca, ako ťa ochrániť. Nevedel som, Bella, ja som nemal ani tušenia, že ťa Susan chce premeniť. Prosím... prosím, prepáč mi to, Bella," zašepkal a silno ma objal. Objímal ma s takou silou, že keby som bola ešte človek, neprežila by som to.

Zahľadela som sa mu do tváre a po pár sekundách ho pobozkala.

Cítila som, ako zo mňa všetko opadá. Ako z môjho vnútra zmizol strach a ostali len láska a šťastie, ktoré mi tak dlho chýbali.

Odtiahol sa a mne na myseľ prišla ešte jedna osoba, ktorú by som chcela vidieť. A Edward, akoby mi čítal myšlienky, chytil ma za ruku a prinútil bežať. O chvíľu sme stáli pred domom, ktorý som videla aj pred tým, ale niečo sa zmenilo.

Pri dome stála malá osôbka, ktorá nedočkavo naťahovala krk. Keď nás zazrela, poskočila radosťou a v tej sekunde ma objímala.

„Bella, ach, nevieš si predstaviť, ako si my chýbala a..." povedala naradostene Alice, ale vtedy si všimla moje provizórne oblečenie.

Cítila som, ako mi Edward stisol ruku - chcel ma povzbudiť. A že som to aj potrebovala.

„Bella! Čo to máš na sebe?!" skríkla hystericky Alice a my sme sa s Edwardom zasmiali. Vtom som si však všimla tú ženu, ktorá sa bozkávala s Edwardom.

Zdvihla so vo mne vlna zlosti. Edwardovi som verila, ale jej nie a keby nebolo jeho ruky, ktorá ma silno držala na mieste, už by som jej oddelila krk od hlavy.

„Alice?" naznačila som ústami a kývla hlavou k postave. Alice vedela, koho myslím a tak len znechutene prevrátila očami. Usmiala som sa a zacítila Edwardovu ruku, ako ma objala okolo pásu. Zlosť zmizla tiež.

V okne domu Cullenovcov som si všimla pohyb. Bol nepatrný, ale pre upírske oko aj tak viditeľný. Zdvihla som zrak a uvidela Carlislea. Držal sa za ruku s Esme, ktorá stála vedľa neho. Obidvaja sa na mňa prívetivo usmievali a vtom Carlisle kývol hlavou.

Vedela som, čo ten pohyb znamená a v mojom srdci a objavilo nové miesto. Miesto pre rodinu. Zrazu sa vedľa Esme a Carlislea objavili Rose, Emmett a Jasper. Rose už nemala na tvári ten arogantný úškľabok, ale prívetivý úsmev. Emmett sa stále pobavene škeril a Jasper na mňa povzbudivo žmurkol.

Na chvíľu som zatvorila oči, ale potom som, na znak súhlasu, prikývla.

Takže, táto kapitola je posledná, ďalej už bude len Epilóg. Môžete sa tešiť na romantiku. Chcela by som sa Vám ospravedlniť, že som tak dlho nič nepridala, ale potrebovala som si to v hlave ujasniť. Za túto kapitolu by ste však mali poďakovať Nessienke, ktorá ma k nej, dá sa povedať, dokopala a veľmi mi s ňou pomohla.

Alsee

Autor: Alsee (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Stratená v čase 21. kapitola: