Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Stratená v čase 20. kapitola

pieseň

Chladnou vodou z jazera som si opláchla tvár. Bola som síce upír, ale bolo to osviežujúce. Znova som si sadla na kameň a začala sa obliekať. Asi si budem musieť kúpiť nové šaty, lebo tieto nevyzerajú veľmi ľudsky, pomyslela som si, ale potom som pokrútila hlavou nad svojou hlúposťou. Veď ja ani nie som človek.

Obula som si botasky a vyrazila lesom. Premenila som sa na jednu veľkú šmuhu, ktorú ľudské oko nemohlo uvidieť. Zmyslami som sledovala každučký pohyb vedľa mňa, predo mnou, alebo za mnou. Mala som namierené na Aljašku. Bolo to posledné miesto, ktoré mi pripadalo vhodné pre upírov. Slnko tam svietilo minimálne a pokiaľ viem, Cullenovci takéto miesta vyhľadávali.

Bežala som tak rýchlo, že sa moje nohy nedotýkali zeme. Vlasy mi rozšantil vietor a moje chabé oblečenie sa trhalo na ešte viac kúskov.

Takto som žila už štyri týždne. Nepribližovala som sa k civilizácii, aj keď krv ľudí ma vábila. Lovila som v lesoch zver, ktorá ma svojou krvou udržala na žive, ale ľudskej sa nevyrovnala. Štyri týždne som hľadala Edwarda, no bez úspechu. Prešla som celé spojené štáty vrátane Forks. Tam ma však čakal iba prekrásny presklený dom, ktorý však nebol obývaný. Akoby sa po Cullenovcoch zľahla zem.

Ešte viac som sa sústredila na beh.

Zastala som a do pľúc nasala vzduch. Bolo to ono. Cítila som, cítila som ich...

Stála som asi dva kilometre pred Aljaškou, keď sa mi do nosa dostal pach upíra. Prebudila sa vo mne nádej, nádej, ktorá ma celý mesiac držala pri živote. Nádej, ktorá mi nedovoľovala vzdať sa.

Znova som sa rozbehla, ale tentoraz po pachu. Párkrát som sa musela vrátiť, lebo som ho stratila, ale nakoniec sa dostavil výsledok. Prekvapene som zastala pred bielym domom, ktorý bol skoro celý presklený. Veľmi sa podobal tomu vo Forks, okrem farby. Zažmurkala som a nemohla tomu uveriť. Skutočne som ho našla.

Z domu sa ozývali rôzne zvuky ako napríklad hlas moderátora, ktorý komentoval futbalový zápas. Okrem toho iba tiché kroky a nič viac. Vedela som, že tam sú, v čom ma utvrdili aj autá pred domom. Vtom som ale začula motor auta, ktorý sa rýchlo približoval. O pár sekúnd pred domom zastalo sivé... Volvo.

Postavila som sa. Vedela som, že keby som ešte mala srdce, rozbúchala by sa na plné obrátky a keby som mohla plakať, plakala by som šťastím.

Edward vystúpil z auta. Vyzeral hrozne. Celá jeho tvár bola akoby zahalená do sivého pochmúrneho plášťa a nezdobil ju ten pre mňa tak dobre známy pokrivený úsmev. Nechápala som, prečo ide na druhú stranu auta. Otvoril dvere a v jeho ruke sa zrazu zjavila dámska, ktorá sa pokožkou tak veľmi podobala tej Edwardovej. Na jeho perách sa usadili krvavo červené a prinútili ich, aby sa otvorili.

Zadržala som dych. Nie, nie to... nie... prosím... začala som cúvať dozadu. Vnútro sa mi trhalo, už asi po stí raz v mojom prekliatom živote. Všetko je preč... všetko.

Otočila som sa a nevšimla si, ako sa Edwardove oči zabodli do môjho chrbta. Rozbehla som sa. Oči ma začali štípať. Kolená sa mi podlamovali a srdce trhalo na milióny kúskov. Prečo vlastne žijem? Prečo stále chodím po tejto zemi?

Môj život a rovnako aj neživot, sú pre mňa potupou. Koľko ráz sa mi trhalo vnútro, koľko ráz sa rana zahojila. Ale teraz sa všetky rany otvorili. On ma nemiluje... nemiluje ma.

Zastala som na jednom útese. Nezvládla som nával pocitov a zrútila sa k zemi. Počula som, ako o útes udierajú vlny oceánu a akoby udierali do mňa. Tvár som si prikryla rukami. Chcem zomrieť... prosím...

„Bella..." Prudko som sa postavila. Predo mnou stál on. V čiernom obleku vyzeral neuveriteľne krásne. Pokrútila som hlavou. Bozkával sa s ňou, nemilujem ho.

Pristúpil o krok bližšie a ja som zas ustúpila. Sklonila som hlavu, nedokázala som sa mu pozrieť do očí.

„Bella, čo... čo sa stalo?" spýtal sa a počula som, ako sa mu zlomil hlas.

„Teraz sme na tej istej rovine. Obaja sme upíri," šepla som, ale vedela som, že ma počul. Vedľa mňa sa zdvihol vietor a ja som ho cítila pred sebou. Tak veľmi som sa túžila ho dotknúť. Pohladiť, pobozkať, ale nemohla som, podviedol ma...

Pod bradou som ucítila prsty, ktoré ma prinútili zdvihnúť tvár. Pozrela som sa mu do očí a ony ma začali pohlcovať. Na jazyku som cítila ich karamelovú chuť.

A zrazu to do seba všetko zapadlo.

Milovala som ho. Milovala som ho tak, žeby som zaňho položila aj vlastný život. Všetku svoju minulosť som hodila za hlavu. Marka, ktorý mi ako prvý ukázal cestu lásky, svoje nenarodené dieťa, ktoré som teraz mohla držať v náručí a Susan, ktorá mi ublížila zo všetkých najviac. Žila som len pre prítomnosť. Len pre Edwarda, lebo v jeho očiach sa zjavilo toľko lásky, lásky, ktorá patrila mne.

Postavila som sa na špičky nôh a pobozkala ho.

Našla som svoje šťastie.

Prepáčte, že je kapitola taká krátka, ale v ďalšej sa všetko vyjasní. A teraz môžete hádať, kto bola tá žena, ktorá pobozkala Edwarda. Alsee